znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 261/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť prof. MUDr. M. I., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 114/2001, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo prof. MUDr. M. I.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 114/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Prof.   MUDr. M. I.,   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Banská Bystrica je p o v i n n ý   nahradiť prof. MUDr. M. I., trovy právneho zastúpenia v sume 7 521 Sk (slovom sedemtisícpäťstodvadsaťjeden slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti prof. MUDr. M. I., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I ÚS 261/07-10 z 13. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť prof. MUDr. M. I., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 114/2001.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním zo 14. marca 2008, ako aj okresný súd   vo   vyjadrení   z   31.   marca   2008   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal   na   okresnom   súde   poskytnutia   primeraného   zadosťučinenia   a náhradu nemajetkovej   ujmy   vzniknutej   z neoprávneného   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti. Konanie bolo začaté 27. novembra 2001. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na to, že od   podania   žalobného   návrhu   na prvostupňovom   súde   (kde   vystupuje   na   strane navrhovateľa) uplynulo už takmer 8 rokov a konanie nie je stále právoplatne skončené. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 20 C 114/2001.

Keďže podľa sťažovateľa okresný súd nekonal, podal 16. januára 2007 sťažnosť na postup okresného súdu. Okresný súd vo svojej odpovedi z 22. januára 2007 uviedol, že sťažnosť   je   čiastočne   dôvodná.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   konaním   okresného   súdu, vedenom pod sp. zn. 20 C 114/2001 boli porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uvádza:

„Ani   prípadná   právna   alebo   skutková   zložitosť   veci   nezbavuje   sudcu   ústavnej zodpovednosti za prieťahy zapríčinené nesprávnou organizáciou práce. Súd má k dispozícii zákonné procesné opatrenia, ktorými môže zabezpečiť plynulosť súdneho konania, ako sú napr. poriadkové opatrenia podľa § 53 O. s. p. Ak súd ustanoví znalca a ten v primeranej lehote obtiažnosti posudku znalecký posudok nevypracuje, mal by súd pristúpiť k uplatneniu zákonných procesných opatrení, ktorými môže zabezpečiť plynulosť súdneho konania.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný na príslušný súd v roku 2001 t. zn. pred 6 rokmi, ale aj na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že   okresný   súd   vo   veci   riadne   nekonal   a stále   nekoná,   čím   dochádza   k nedôvodným prieťahom v konaní. Ak nie je 6 rokov od podania žaloby do dnešného dňa vo veci ani raz meritórne rozhodnuté tak súd v danom prípade konal neefektívne bez ohľadu na zložitosť veci a postup účastníkov.“

Predseda okresného súdu v liste sp. zn. Spr 488/2008 z 20. marca 2008 uviedol:

„... čo sa týka poukázania žalobcu, že mal súd vopred so znalcom prerokovať, že či môže podať vo veci znalecký posudok a predísť tak neefektívnym úkonom zákonná sudkyňa uvádza, že tak ako to vyplýva z úradných záznamov v spise, súd i telefonicky kontaktoval znalcov,   či súhlasia,   aby   boli   ustanovení   v zmysle   §   15   zákona č.   382/04.   Súd   vyvinul dostatočné úsilie na to, aby vo veci bol podaný znalecký posudok.“

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v   konaním   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 20 C 114/2001   boli   porušené   označené   práva,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie týchto práv a aby prikázal okresnému súdu konať a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   spory o poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   vzniknutej z neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. V danom prípade je z hľadiska zbytočných prieťahov napadnuté iba prvostupňové konanie na okresnom súde, v rámci ktorého už prebehlo konanie na ústavnom súde vedené pod sp. zn. I. ÚS 89/03, taktiež boli vykonané úkony súvisiace s ustanovením znalcov na posúdenie prejudiciálnej otázky, a preto úvahy o možnom vplyve právnej, resp. skutkovej zložitosti veci na priebeh konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

V doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný - od 7. septembra 2004 právny zástupca navrhovateľa navrhol vo veci vykonať znalecké   dokazovanie   a následne   (22.   septembra   2004)   oznámil   súdu   adresy   svedkov) do 13. septembra 2005 (súd ustanovil znalca - MUDr. P. M., ktorý mu oznámil, že nemôže

vykonávať znalecký posudok z dôvodu nekompetentnosti) a od 19. decembra 2005 (spis bol zaslaný Okresnému súdu Košice II. za účelom vypracovania znaleckého posudku) do 20. júna 2006 (súd uznesením ustanovil za znalca MUDr. S.).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v uvedených   obdobiach   okresný   súd   vykonával neefektívnu činnosť pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania, a preto dospel k záveru, že v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 114/2001   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd má mať vedomosť pri ustanovovaní znalcov zo zoznamu znalcov, kto je   zapísaný   v zozname   znalcov,   resp.   má   vykonávať   v konaní   také   úkony   a v takom časovom horizonte, ktoré majú v konaní efektívny a racionálny význam.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk s poukázaním na skutočnosť, že „sťažovateľ je povinný trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdov“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu   k zbytočným   prieťahom   zavineným   okresným   súdom,   správanie   sťažovateľa   ako účastníka   konania   a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, a v neposlednom   rade   aj   na   povahu   predmetnej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Z rozsudku okresného súdu vyplynulo, že tento rozhodol vo veci 17. júna 2008, takže v čase   rozhodovania   ústavný   súd   už   nemohol   vysloviť,   aby   okresný   súd   konal   bez prieťahov. Preto tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   K. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2007, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   v   sume   7 521   Sk   v zmysle doplňujúceho   vyjadrenia   právneho   zástupcu   zo   14.   marca   2008   (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008