znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/05

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   M.,   Ruská federácia, právne zastúpenej advokátkou JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 165/03 z 11. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   M. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2004 doručená   sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   M.,   Ruská   federácia   (ďalej   len „sťažovateľka“),   právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 165/03 z 11. marca 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že:«Dňa 24. januára 1997 podal sťažovateľ na Okresný súd Bratislava II (OS) návrh na nútený výkon rozhodcovského nálezu.

Dňa 19. novembra 2002 OS zamietol návrh na uznanie a nútený výkon rozhodnutia argumentujúc tým, že uznanie a výkon by boli v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, pričom rozpor s verejným poriadkom OS vidí v tom, že rozhodcovský súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou povinného o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. OS na   preskúmanie   veci   nenariadil   pojednávanie,   nevyhlásil   svoje   uznesenie   verejne   a neodôvodnil riadne svoje rozhodnutie.

Dňa 13. decembra 2002 sťažovateľ podal proti uzneseniu OS odvolanie a žiadal rozhodnutie zmeniť. Argumenty sťažovateľa boli nasledovné. OS ako súd prvého stupňa rozhodol o odopretí uznania a výkonu rozhodcovského rozsudku bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Krajský súd v Bratislave (KS) ako súd odvolací však potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, a to bez nariadenia pojednávania, v neprítomnosti oprávneného, a bez   vykonania   dokazovania.   Odvolací   súd   dokonca   išiel   o   niečo   ďalej   ako   súd prvostupňový,   keď   použil   dodatočný   dôvod   pre   odopretie   uznania   rozhodcovského rozsudku, o ktorom sa prvostupňový súd vôbec nezmienil - odvolací súd poukázal na to, že sa rozhodcovské konanie uskutočnilo v neprítomnosti povinného, čo je podľa jeho názoru v rozpore   s   verejným   poriadkom   SR.   Odvolací   súd   dospel   k   takému   dodatočnému skutkovému zisteniu bez nariadenia pojednávania a bez vykonania dokazovania.

Dňa 31. marca 2003 KS zamietol odvolanie a potvrdil uznesenie OS. Argumenty KS boli   nasledovné.   OS ako   súd prvého stupňa   vo   veci   správne zistil   skutkový   stav,   svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, správne na daný právny vzťah aplikoval Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý dňa 10. júna 1958 v New Yorku. Nesprávne   však   použil   ustanovenia   zákona   č.   218/1996   Zb.   o   rozhodcovskom   konaní, pričom mal použiť zákon č. 244/2002 Z. z. Táto skutočnosť však podľa KS nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. KS nevytýčil vo veci pojednávanie, nevysporiadal sa so žiadnym argumentom uvedeným v odvolaní, nevyhlásil svoje uznesenie verejne. Dňa   16.   júla   sťažovateľ   podal   dovolanie.   Vo   svojom   dovolaní   sťažovateľ argumentoval, že dovolanie je prípustné podľa § 237 ods. f) OSP, nakoľko postupom tak OS ako aj KS bola sťažovateľovi ako oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred OS sťažovateľ vidí v nasledujúcom:

-   OS   odňal   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   v   rozpore s ustanovením § 115 OSP, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“   alebo   „EDĽP“)   rozhodol o odmietnutí   uznania   a   výkonu   rozhodcovského   rozsudku   bez   nariadenia   pojednávania v neprítomnosti oprávneného.

- OS odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, nakoľko rozhodol o odmietnutí uznania   a   výkonu   rozhodcovského   rozsudku   bez   vykonania   dokazovania,   neposkytol oprávnenému možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, neoznámil oprávnenému výsledky dokazovania, čím porušil ustanovenia § 153 ods. 1 OSP, § 122 ods. 1 OSP, § 123 OSP, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

-   OS   odňal   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   aj   tým,   že   v   rozpore s ustanovením § 156 ods. 1 OSP, čl. 142 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nevyhlásil svoje rozhodnutie verejne.

- OS odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom aj tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, čím porušil ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, § 50 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odňatie možnosti konať pred KS sťažovateľ vidí v nasledujúcom:

-   KS   odňal   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   v   rozpore s ustanovením § 115 OSP, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   prijal   rozhodnutie   bez   nariadenia   pojednávania v neprítomnosti oprávneného.

- KS odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom tým, že rozhodol o odvolaní a potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   bez   vykonania   dokazovania,   neposkytol oprávnenému možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, neoboznámil oprávneného s výsledkami dokazovania, čím porušil ustanovenia § 153 ods. 1 OSP, § 122 ods. 1 OSP, § 123 OSP, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

-   KS   odňal   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   aj   tým,   že   v   rozpore s ustanovením § 156 ods. 1 OSP, čl. 142 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nevyhlásil svoje rozhodnutie verejne.

- KS odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom ďalej tým, že sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s jediným argumentom oprávneného, uvedeným v odvolaní, čím porušil ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, § 50 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

-   KS   odobral   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   taktiež   tým,   že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci postupom súdu prvého stupňa bola oprávnenému odobratá možnosť konať pred súdom.

-   V   prípade,   ak   podľa   názoru   KS   oprávnenému   podľa   OSP   neprislúchali   vyššie uvedené   práva,   súd   odobral   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   porušil ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP, v zmysle ktorého bol povinný konanie prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ   ako   dovolací   súd   vydal   dňa   11.   marca   2004   uznesenie   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 165/03, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Ako dôvod odmietnutia uviedol nasledovné. Dovolanie smeruje voči rozhodnutiu o odvolaní, ktoré bolo vydané   vo   forme   uznesenia,   pričom   toto   uznesenie   nemožno   subsumovať   pod   žiaden z prípadov predpokladaných ustanovením § 239 ods. 2 písm. a), písm. b) a písm. c) OSP, a teda ide zrejme o prípad, kedy OSP dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

Ďalej   porušovateľ   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   OSP preskúmal ex officio otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Porušovateľ ani po tomto preskúmaní nenašiel vadu, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237, pričom sa osobitne zameral na ustanovenie § 237 písm. f) OSP – odňatie možnosti konať pred súdom a na ustanovenie § 237 písm. g) OSP – vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Porušovateľ dospel k záveru, že prvostupňový súd konal v súlade so zákonom, keď nenariadil vo   veci   pojednávanie podľa § 253 ods.   2   OSP,   nakoľko   vo   veciach výkonu rozhodnutia   sa   vždy   rozhoduje   uznesením   (§   254   ods.   1   OSP   a   §   167   a nasl.   OSP). Neodôvodnenosťou konania pojednávania je podľa porušovateľa bezpredmetné i vykonanie dokazovania,   oboznámenie   účastníkov   s jeho   výsledkami   a vyjadrenie   sa   účastníkov k tomuto dokazovaniu. Porušovateľ ďalej poukázal na to, že podľa § 168 OSP súd nie je povinný vyhlásiť uznesenie na rozdiel od rozsudku verejne.

Prípustnosť   dovolania   nie   je   podľa   porušovateľa   daná   ani   tým,   že   KS   ako   súd odvolací   sa   nevysporiadal   v odôvodnení   rozhodnutia   s jeho   argumentmi,   uvedenými v odvolaní.

Toto uznesenie porušovateľa bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 20. apríla 2004.

Proti predmetnému rozhodnutiu porušovateľa sťažovateľ podáva túto sťažnosť.»

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 165/03 z 11. marca 2004 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) tým, že:

„- odmietol zjavne prípustné dovolanie, porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde chránené čl. 6 ods. 1 EDĽP a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- odmietol dovolanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal ochrany proti porušovaniu jeho práva na riadne súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 EDĽP, čl. 38 ods. 2 Listiny, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy, sám porušil tieto práva,

-   sa   riadne   nevysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   a riadne   neodôvodnil   svoje rozhodnutie, porušil základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie chránené čl. 6 ods. 1 EDĽP, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (Listiny),

-   nevyhlásil   svoje   rozhodnutie   verejne   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie chránené čl. 6 ods. 1 EDĽP, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny.“

K „zjavnej prípustnosti dovolania“ a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v konaní pred okresným súdom a krajským súdom sťažovateľka uviedla nasledovné:«4. 1. Dôvody prípustnosti dovolania uplatnené sťažovateľom v dovolaní Vo svojom dovolaní zo dňa 16. júla 2003 sťažovateľ argumentoval, že dovolanie je prípustné podľa § 237 ods. f) OSP, nakoľko postupom tak OS ako aj KS bola sťažovateľovi ako oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

4. 2. K definícii „odňatie možnosti konať pred súdom“ v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP

Z rozhodovacej praxe NS SR vyplýva, že: „Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu   v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom chránených záujmov. Pritom však nie je rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať   pred súdom postupom   odvolacieho alebo prvostupňového súdu.   Právom   každého účastníka   je,   aby   jeho   vec   súd   prejednával   v jeho   prítomnosti   a aby   mu   súd   poskytol dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania“.

Z tejto definície vychádzal aj samotný porušovateľ (por. str. 4 odsek 3 Uznesenia 4 Cdo 165/03).

„Účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

4. 3. Vady vytýkané sťažovateľom ako vady v zmysle § 237 písm. f) Vo svojom rozhodnutí porušovateľ dokonca sám nepriamo uznal, že v podstate všetky vady   vytýkané   sťažovateľom   (nenariadenie   pojednávania,   rozhodnutie   bez   vykonania dokazovania, neposkytnutie oprávnenému možnosti vyjadriť sa k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní,   neoznámenie   oprávnenému   výsledkov dokazovania) sú v zásade odňatím práva účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP (por. Uznesenie 4 Cdo 165/03, str. 4).

4. 4. K jednotlivým vadám konania pred OS a KS vytýkaným sťažovateľom v dovolaní

4. 4. 1. K povinnosti súdov nariadiť pojednávanie a konať v prítomnosti účastníka (i) K povinnosti OS nariadiť pojednávanie a konať v prítomnosti sťažovateľa: Porušovateľ   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   založil   svoj   názor,   že   OS   konal v súlade so zákonom, keď nenariadil pojednávanie, na poznatku, že OS postupoval v súlade s § 253 ods. 2 OSP, 254 ods. 1 OSP a § 167 a nasl. OSP.»

Rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľky v tejto časti arbitrárne, ničím nepodložené a nesúladné s nasledovnými právnymi normami: čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ustanoveniami § 115 ods. 1, § 116 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 122 ods. 1, § 123, § 167 ods. 2, § 253 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

„Povinnosť súdov vykladať zákony v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi bola jednoznačne potvrdená aj rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Vo viacerých svojich rozhodnutiach Ústavný súd konštatoval, že rešpektovanie príkazu ústavnej normy (rozumej čl. 46 ústavy) je o. i. možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   súladným   a druhý   ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže   podľa   čl.   144   ods.   2   ústavy   môžu   súdy   namietať   nesúlad   všeobecne   záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (por. II. ÚS 81/04, III. ÚS 138/03, II. ÚS 236/02, ÚS 50/01).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výklade neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00).

Zmyslom inštitútu pojednávania v občianskom súdnom konaní je, aby sa zabezpečila zásada   verejnosti   a ústnosti   súdneho   konania,   právo   účastníka   súdneho   konania   byť prítomný na konaní a osobne a ústne predniesť svoju záležitosť, právo na kontradiktórne prejednanie   a právo   na   spravodlivé   konanie   v užšom   slova   zmysle.   To,   že   tieto   zásady a práva patria medzi elementárne garancie spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny, je nesporné. K tejto otázke   existuje množstvo rozhodnutí ako Európskeho   súdu   pre   ľudské práva (ďalej   len „ESĽP“),   tak   aj   Ústavného   súdu   SR.   Ako   príklad   možno   uviesť   rozhodnutie   ESĽP   vo veciach Fredin v. Švédsko a Stallinger a Kuso v. Rakúsko.

Rozhodovanie   súdu   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   slovenského   súdu a rozhodovanie   o nariadení   výkonu   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku   sa   podstatne odlišujú.   Pri   nariadení   výkonu   rozhodnutia   slovenského   súdu   súd   spravidla   nie   je konfrontovaný so spornými skutočnosťami, preto ani nemusí vykonávať dokazovanie, a teda v zásade ani nariaďovať pojednávanie. Rozhodovanie súdu o nariadení výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku sa však od skôr menovaného rozhodovania odlišuje tým, že súd, ktorý   rozhoduje   o nariadení   výkonu   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku,   musí   najprv rozhodnúť o jeho uznaní.

Konanie   o výkone   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku,   resp.   konanie   o odopretí uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku je konaním vykazujúcim osobitné prvky, ktoré ho odlišujú od všeobecného konania o nariadení núteného výkonu rozhodnutia podľa šiestej časti OSP. Uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zák.   č.   244/2002   Z.   z.   síce   nevyslovuje   osobitným   rozhodnutím   a cudzí   rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň   prihliadne,   ako   keby   išlo   o tuzemský   rozhodcovský   rozsudok,   odmietnutie   uznania cudzieho   rozhodcovského   rozsudku   však   súd   v zmysle   ustanovenia   §   50   ods.   3   zák. č. 244/2002 Z. z. musí vysloviť osobitným výrokom.

Osobitná povaha konania o odmietnutí uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku sa vysvetľuje tým, že pred rozhodnutím o tom, či existujú dôvody pre odopretie uznania a výkonu rozhodcovského rozsudku, sa súd musí vysporiadať so sporným skutkovým stavom. Jedná sa o otázky, ktoré sú ako skutkovo, tak aj právne veľmi zložité a vyžadujú vykonanie veľmi náročného dokazovania.

Odopretím   uznania   cudzieho   rozhodcovského   nálezu   sa   výrazným   spôsobom zasahuje do práv oprávneného.

Rozhodnutie o odopretí uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku je teda vo svojej podstate   rozhodnutím   vo   veci   samej.   Na   konanie   o   odopretí   uznania   cudzieho rozhodcovského rozsudku sa preto majú aplikovať v celom rozsahu ustanovenia o konaní vo veci   samej   podľa   tretej   časti   OSP   a   na   uznesenie   o   odopretí   uznania   cudzieho rozhodcovského rozsudku sa majú v podstate v celom rozsahu aplikovať ustanovenia § 152 a nasl. OSP o rozsudku.

S   prihliadnutím   na   takúto   povahu   rozhodnutia   o   odmietnutí   uznania   cudzieho rozhodcovského nálezu bol súd viazaný povinnosťou vykladať ustanovenia OSP (a teda aj § 253 ods. 2) v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi, a preto bol OS jednoznačne povinný konať v prítomnosti sťažovateľa na vytýčenom pojednávaní.

K takému záveru mal OS dospieť aj výkladom iných ustanovení OSP (podľa § 253 ods. 2 je súd povinný nariadiť pojednávanie, ak to vyžaduje zákon). Závery, na ktorých OS založil   svoje   rozhodnutie   (rozhodcovský   súd   sa   nedostatočne   venoval   argumentom povinného   o   neplatnosti   rozhodcovskej   zmluvy),   sú   skutkovými   závermi.   Ku   skutkovým záverom súd môže dospieť jedine na základe vykonaného dokazovania. Podľa § 122 ods. 1 OSP   sa   dokazovanie   vykonáva   výlučne   na   pojednávaní.   Žiadne   ustanovenie   OSP neupravuje, že v konaní o výkon rozhodnutia podľa šiestej časti OSP sa dokazovanie môže uskutočniť mimo pojednávania.

Záver, že súd rozhodujúci o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je povinný nariadiť pojednávanie, vyplýva aj z ustanovenia § 68e zák. č. 97/1963 Zb. Aj keď predmetné   ustanovenie   nebolo   účinné   v   čase   prijatia   rozhodnutia   OS,   jeho   formulácia jednoznačne nasvedčuje tomu, že pre zákonodarcu bol samozrejmosťou záver, že v konaní o uznaní cudzieho rozhodnutia sa pojednávanie podľa dovtedy platného zákonného rámca muselo   nariaďovať.   V   rámci   novely   ZMPS sa   zákonodarca   preto   logicky   obmedzil   na úpravu, kedy sa pojednávanie nariaďovať nemusí.“

K   povinnosti   krajského   súdu   nariadiť   pojednávanie a   konať   v   prítomnosti sťažovateľky, táto vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla nasledovné argumenty:

„Porušovateľ   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   založil   svoj   názor,   že   KS   konal v súlade so zákonom, keď nenariadil pojednávanie, na poznatku, že KS postupoval v súlade s § 214 ods. 2 písm. c) OSP.

Je pravdou, že v zmysle § 214 ods. 2 písm. c) OSP pojednávanie netreba nariaďovať. Na   druhej   strane   z   ustálenej   judikatúry   vyplýva,   že   zákon   dovoľuje   odvolaciemu   súdu nariadiť   pojednávanie   aj   v prípadoch   uvedených   v   §   214   ods.   2   OSP,   ak   to   považuje vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu za potrebné.

S prihliadnutím na povinnosť vykladať zákony v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach je možné urobiť záver, že odvolací súd je dokonca povinný nariadiť pojednávanie aj vtedy, ak odvolanie smeruje voči uzneseniu, ak je to nevyhnutné z hľadiska rešpektovania základných práv účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Z ustálenej   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   základné   záruky   spravodlivého   procesu musia   byť   bezpochyby   zabezpečené   aj   pred   odvolacími   súdmi.   Ochrana   poskytovaná článkom 6 Dohovoru nekončí rozsudkom súdu prvého stupňa. Podľa judikatúry ESĽP štát, ktorý zriadil odvolacie súdy, je povinný dbať na to, aby stranám boli pred nimi poskytnuté základné   záruky.   Odmietnutie   verejného   pojednávania   na   odvolacom   súde   je   v každom prípade vylúčené, ak sa odvolací súd neobmedzuje len na právne posúdenie veci, ale zisťuje skutkový stav veci.

V konkrétnom prípade sťažovateľ v odvolaní namietal správnosť skutkových zistení OS.   KS   bol   teda   povinný   na   preskúmanie   správnosti   skutkových   zistení   OS   nariadiť pojednávanie. KS v svojich skutkových zisteniach išiel dokonca o niečo ďalej ako OS, keď použil   dodatočný   dôvod   pre   odopretie   uznania   rozhodcovského   rozsudku,   o ktorom   sa prvostupňový   súd   vôbec   nezmienil   –   KS   poukázal   na   to,   že   sa   rozhodcovské   konanie uskutočnilo   v neprítomnosti   povinného,   čo   je   podľa   jeho   názoru   v rozpore   s verejným poriadkom   SR.   Odvolací   súd   dospel   k takému   dodatočnému   skutkovému   zisteniu   bez nariadenia pojednávania v neprítomnosti sťažovateľa.

Použijúc   rovnakú   argumentáciu,   ktorú   sťažovateľ   uviedol   v bode   (i),   sťažovateľ považuje   za   preukázané,   že   berúc   do   úvahy   povahu   konania   o uznanie   cudzieho rozhodcovského   rozsudku   a následky,   ktoré   sa   spájajú   s prípadným   odopretím   uznania tohto   rozsudku   a prihliadajúc   na   povinnosť   súdu   vykladať   §   214   ods.   2   písm.   c)   OSP v súlade s ústavou SR a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, bol KS povinný na preskúmanie odvolania sťažovateľa nariadiť pojednávanie.“

Sťažovateľka k odopretiu možnosti konať pred súdom - porušeniu jej práva na riadne dokazovanie a „riadnu obhajobu“ uviedla:

«(i) Konanie pred OS Porušovateľ sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s námietkou sťažovateľa tak, že uviedol:   „Keďže   vo   veci   nebolo   nariadené   pojednávanie,   dôvodná   nie   je   ani   námietka oprávneného,   týkajúca   sa   nevykonania   a neoboznámenie   ho   s jeho   výsledkami   ako   aj neumožnenie   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   a dôkazom,   z ktorých   súd   pri   svojom rozhodovaní vychádzal. Porušovateľ ďalej konštatuje, že sťažovateľ mal právo oboznámiť sa so spisom, čo aj využíval.

Rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľa v tejto časti arbitrárne, odôvodnenie nie je ničím podložené, a teda v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa   §   153   ods.   1   OSP,   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa § 122 ods. 1 OSP sa dokazovanie vykonáva výlučne na pojednávaní. Podľa § 118 OSP majú účastníci právo na záver zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Všetky tieto práva účastník konania vykonáva na pojednávaní. OS nielenže nenariadil pojednávanie (čo znamená, že už z tohto dôvodu rozhodol bez riadneho dokazovania a bez toho, aby rešpektoval základné práva účastníkov), ale dospel k skutkovým záverom bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie ktoré by preukazovalo správnosť   jeho   skutkových   záverov.   Argument,   na   ktorom   je   založené   rozhodnutie   OS o odmietnutí   uznania   rozhodcovského   nálezu,   konkrétne,   že   rozhodcovský   súd   sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou povinného o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, nebol nikdy predtým v konaní pred OS použitý a sťažovateľovi nebolo nikdy umožnené, aby sa vyjadril k tomuto skutkovému záveru a k jeho právnej relevantnosti.

Je   správne   konštatovanie   porušovateľa,   že   tieto   práva   sťažovateľa   nemohli   byť rešpektované už kvôli tomu, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie. To však nič nemení na   skutočnosti,   že   tieto   práva   sťažovateľa   porušené   boli,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   či pojednávanie   bolo   alebo   nebolo   nariadené.   Ako   sťažovateľ   podrobne   vysvetlil   vyššie, samotným nenariadením pojednávania OS porušil práva sťažovateľa.

Argument porušovateľa,   že základné   práva sťažovateľa   boli   zabezpečené   tým,   že sťažovateľ využíval právo na nahliadnutie do spisov, nie je na mieste. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou ústnosti a bezprostrednosti. Občianske súdne konanie nie je inkvizičným konaním.

(ii) Konanie pred KS K spôsobu vykonania dokazovania a obsahu práva účastníkov konania na riadnu obhajobu sťažovateľ odkazuje na argumentáciu použitú (v bode ii). Všetky tieto práva sa majú rešpektovať aj v konaní pred odvolacím súdom.

KS v svojich skutkových zisteniach a právnych záveroch išiel dokonca o niečo ďalej ako   OS,   keď   použil   dodatočný   dôvod   pre   odopretie   uznania   rozhodcovského   rozsudku, o ktorom   sa   prvostupňový   súd   vôbec   nezmienil   -   odvolací   súd   poukázal   na   to,   že   sa rozhodcovské   konanie   uskutočnilo   v neprítomnosti   povinného,   čo   je   podľa   jeho   názoru v rozpore s verejným poriadkom SR. Takýto argument v konaní predtým nebol použitý. KS teda   založil   svoje   rozhodnutie   na   argumente   bez   toho,   aby   umožnil   sťažovateľovi vyjadriť sa k správnosti skutkových zistení a právnych záverov.»

K odňatiu možnosti konať pred súdom – opomenutiu vyhlásiť rozhodnutie verejne sťažovateľka uviedla, že:

«(i) Konanie pred OS Porušovateľ sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s námietkou sťažovateľa takto: „Je potrebné poukázať na to, že ustanovenia procesného predpisu, upravujúce vyhlasovanie uznesenia   (§   168   O.   s.   p.),   na   rozdiel   od   rozsudku   (§   156   ods.   1   O.   s.   p.   v znení   do 1. septembra 2003), nezaväzujú súdy vyhlasovať aj tieto verejne a obsah jeho písomného vyhotovenia,   vyplývajúci   z ustanovenia   §   169   O.   s.   p.,   nie   je   taký   rozsiahly,   ako   pri rozsudkoch (§ 157 O. s. p. v znení do 1. septembra 2003)“.

Rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľa v tejto časti arbitrárne, odôvodnenie nie je ničím podložené a teda je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy SR sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky verejne.

Podľa čl. 6 EDĽP sa rozsudok vyhlasuje verejne. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že pod pojmom „rozsudok“ sa nerozumie len určitá konkrétna forma rozhodnutia podľa vnútroštátneho práva, ale každé rozhodnutie vo veci samej, nech už je jeho forma vo vnútroštátnom práve akákoľvek.

Podľa § 156 ods. 1 OSP sa rozsudky vyhlasujú verejne. Podľa   §   167   ods.   2   OSP   sa   na   uznesenia   použijú   primerane   ustanovenia   OSP o rozsudkoch.

Žiadne   ustanovenie   OSP   nezakazuje   a nikdy   nezakazovalo,   aby   súd   vyhlásil uznesenie verejne. Ba navyše z rozhodovacej praxe Ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že   súdy   musia   vyhlásiť   rozhodnutia   verejne   aj   vtedy,   ak   sa   vo   veci   nenariaďovalo pojednávanie.

Berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   svojím   uznesením   OS   rozhodol   vo   veci   samej (k argumentácii, prečo predmetné uznesenia je potrebné považovať za rozhodnutie vo veci samej, por. vyššie) ako aj s prihliadnutím na to, že súd je povinný vykladať ustanovenia OSP v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, bol OS povinný vyhlásiť uznesenie verejne.

(ii) Konanie pred KS KS bol povinný vyhlásiť svoje rozhodnutie verejne pri použití rovnakej argumentácie ako v bode (i).»

Sťažovateľka k odňatiu možnosti konať pred súdom - opomenutiu riadne odôvodniť rozhodnutie a vysporiadať sa s jej argumentmi uviedla nasledovné:

«(i) Konanie pred OS Sťažovateľ nesúhlasí   s   názorom   porušovateľa,   že   opomenutie   súdov   zákonným   a ústavne konformným spôsobom vysporiadať sa s argumentmi sťažovateľa nie je dôvodom dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Tento svoj názor porušovateľ bližšie neodôvodnil. OSP na viacerých miestach garantuje účastníkom súdneho konania právo vyjadriť sa ku všetkým skutkovým a právnym otázkam. Korelátom tohto práva je samozrejme povinnosť súdov sa riadne vysporiadať s argumentmi účastníkov konania.

Podľa   §   169   OSP   sa   v   písomnom   vyhotovení   uznesenia   uvedie   medzi   iným   aj odôvodnenie.

Podľa   §   167   ods.   2   OSP   sa   na   uznesenia   použijú   primerane   ustanovenia   OSP o rozsudkoch.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   (a   teda   aj   uznesenia -   pozn. sťažovateľa) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako   sa   Ústavný   súd   vyjadril   k   povinnosti   súdov   riadne   odôvodniť   svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Samotný porušovateľ definoval „odňatie možnosti konať pred súdom“ ako dôvod dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP ako taký závadný procesný postup súdu, ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom chránených záujmov (por. str. 4 ods. 3 Uznesenia 4 Cdo 165/03).

Právo   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   je   jednoznačne   takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany   jeho   práv   a právom   chránených   záujmov.   Jedným   z dôvodov,   prečo   právo sťažovateľa   je   takým   právom,   je   to,   že   súd   je   povinný   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj v rámci   verejného   vyhlásenia   rozhodnutia.   Práve   prítomnosť   verejnosti   a prítomnosť účastníkov   konania   je   jednou   zo   záruk,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   nebude svojvoľným a arbitrárnym.

(ii) Konanie pred KS Vo svojom rozhodnutí sa KS nevysporiadal ani s jedným argumentom sťažovateľa uvedeným   v odvolaní,   čím   jednoznačne   porušil   jeho   právo   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia.

K odôvodneniu, prečo pochybenie KS je vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP por. argumentáciu uvedenú pod bodom (i).»

Sťažovateľka k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie a k opomenutiu porušovateľa   riadne   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   a vysporiadať   sa   s   argumentmi sťažovateľky uvedenými v dovolaní uviedla, že:

„V dovolaní sťažovateľ uviedol podrobné argumenty, prečo mu postupom OS a KS bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a prečo   sú   tieto   pochybenia   súdov   dôvodom prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ sa vyjadril najmä   k povinnosti   súdov   vykladať   OSP   v súlade   s ústavou   a zaujal   stanovisko,   ako   sa príslušné ustanovenia OSP mali podľa jeho názoru vykladať v konkrétnom prípade. Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal   v podstate   ani s jedným argumentom sťažovateľa.“

Sťažovateľka k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie a k opomenutiu porušovateľa vyhlásiť svoje rozhodnutie verejne uviedla, že:

„Sťažovateľ podrobne vysvetlil vyššie, prečo uznesenie OS bolo rozhodnutím vo veci samej.

Táto   povaha   predmetného   uznesenia   ovplyvňuje   aj   ďalšie   konania   o odvolaní a dovolaní a znamená, že aj uznesenie NS SR o dovolaní sa malo vyhlásiť verejne. V tejto súvislosti sťažovateľka odkazuje na už uvedenú argumentáciu.

Sťažovateľka, odvolávajúc sa na skutkový a právny stav opísaný v tejto sťažnosti, považuje za preukázané, že:

„-   tým,   že   NS   SR   odmietol   zjavne   prípustné   dovolanie,   porušil   základné   právo sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde chránené čl. 6 ods. 1 EDĽP a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- odmietol dovolanie, ktorým sa sťažovateľ domáhal ochrany proti porušovaniu jeho práva na riadne súdne konanie garantované čl. 6 ods. EDĽP, čl. 38 ods. 2 Listiny, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR, sám porušil tieto práva,

-   tým,   že   NS   SR   sa   riadne   nevysporiadal   s argumentmi   sťažovateľa   a riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, porušil základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie chránené čl. 6 ods. 1 EDĽP, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny,

-   tým,   že   NS   SR   nevyhlásil   svoje   rozhodnutie   verejne   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   chránené   čl.   6   ods.   1   EDĽP,   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny.“

Vychádzajúc z vyššie uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. marca 2004, sp. zn. 4 Cdo 165/03 bolo porušené základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a právo   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. marca 2004, sp. zn. 4 Cdo 165/03 sa ruší.

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, v ktorom je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Porušovateľ   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   (...). Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,   alebo   časti   procesu   v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   142 ods.   3 ústavy rozsudky   sa   vyhlasujú v mene Slovenskej   republiky a vždy verejne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru, v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 165/03 z 11. marca 2004.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených s siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   zmenené uznesenie   súdu   prvého   stupňa   (§   239   ods.   1   O.   s.   p.),   alebo   uznesenie,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd buď v ňom vyslovil, že je dovolanie   prípustné,   pretože   ide   po   právnej   stránke   o rozhodnutie   zásadného   významu [§ 239 ods. 2 písm. a) O. s. p.] alebo ak b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia [§ 239 ods. 2 písm. b) O. s. p.] alebo ak   c)   ide   o uznesenie   o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   podľa   §   268   ods.   1 písm. g) a h) [§ 239 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo potvrdené uznesenie, ktorým bol návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zamietnutý), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej   veci   mu   súdom   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať   [§   237   písm.   f) O. s. p.], a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca [§ 237 písm. g) O. s. p.].

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   návrhu   oprávneného   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia postupoval v súlade s ustanoveniami šiestej časti, prvej hlavy O. s. p., ktoré upravujú nariadenie a uskutočnenie výkonu rozhodnutia (§ 251 a nasl. O. s. p.).

Postup súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania vyplýva   z ustanovenia § 253 ods.   2 O.   s.   p.   Podľa   citovaného zákonného ustanovenia predseda   senátu   nariadi   pojednávanie,   len   ak   to   považuje   za   potrebné   alebo   ak   to ustanovuje zákon. Zákon ustanovuje, že vo veciach výkonu rozhodnutia sa rozhoduje vždy uznesením (§ 254 ods. 1 O. s. p.), na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 167 a nasl. O. s. p. Z dôvodu, že súd prvého stupňa nenariadil vo veci pojednávanie, neodňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Zo žiadneho procesného ustanovenia totiž nevyplýva právo oprávneného, aby na jeho návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia nariadil súd prvého stupňa pojednávanie.

Keďže   vo   veci   nebolo   nariadené   pojednávanie,   dôvodná   nie   je   ani   námietka oprávneného, týkajúca sa nevykonania dokazovania a neoboznámenie ho s jeho výsledkami ako aj   neumožnenie vyjadriť sa k skutočnostiam a dôkazom,   z ktorých súd   pri   svojom rozhodovaní vychádzal. Do spisu mohol oprávnený (jeho právna zástupkyňa) nahliadnuť a mal možnosť písomne sa v konaní vyjadriť, ktoré oprávnenia v priebehu konania využíval. Potrebné   je   poukázať   na   to,   že   ustanovenia   procesného   predpisu,   upravujúce vyhlasovanie uznesenia (§ 168 O. s. p.), na rozdiel od rozsudku (§ 156 ods. 1 O. s. p. v znení do 1. septembra 2003), nezaväzujú súdy vyhlasovať aj tieto verejne a obsah jeho písomného vyhotovenia,   vyplývajúci   z   ustanovenia   §   169   O.   s.   p.,   nie   je   taký   rozsiahly,   ako   pri rozsudkoch (§ 157 O. s. p. v znení do 1. septembra 2003 ).

To, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., avšak len v prípade, ak prípustnosť dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je daná ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p. Skutočnosť, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj prípadne   spočívalo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   samo   osebe   nezakladá prípustnosť dovolania proti takémuto rozhodnutiu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil pochybenia, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ani v procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Prípustnosť dovolania nie je daná ani tým, že podľa názoru oprávneného sa odvolací   súd   nevysporiadal   v odôvodnení   rozhodnutia   s jeho   argumentmi,   uvádzanými v odvolaní.

Z uvedeného vyplýva, že takýmto postupom súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nedošlo k porušeniu procesných práv oprávneného priznaných mu zákonom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   aj   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca [§ 237 písm. g) O. s. p.]. (...)

Z obsahu dovolania oprávneného je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) O. s. p. vyvodzuje z existencie iného ako jasne a zreteľne preukázateľného (napr. príbuzenského) vzťahu sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich právnym zástupcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že takýto vzťah je potrebné posudzovať pre účely vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci aj z objektívneho hľadiska, ktoré umožňuje zistiť, či v prejednávanej veci sú dané dostatočné záruky   pre   vylúčenie   všetkých   legitímnych   pochybností   o nezaujatosti   a nestrannosti konajúceho   sudcu.   Rozhodujúce   je   pritom   to,   či   možno   predpokladať   obavy   účastníka konania za objektívne oprávnené a či sa nejedná len o subjektívne pocity toho, kto zaujatosť sudcu namieta. Musí ísť o také pochybnosti, ktoré vo všeobecnosti (objektívne), môžu mať so zreteľom na všetky okolnosti vonkajšieho vzťahu sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom (spôsob, forma, intenzita, miesto, čas a pod.) právnu relevanciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že oprávnený neuviedol   žiadny   zákonom   uznaný   dôvod   zaujatosti,   na   základe   ktorého   by   sa   mohla spochybniť   nezaujatosť   sudkyne   Mgr.   D.   K.,   ako   aj   sudcov   odvolacieho   súdu,   ktorí rozhodovali   o odvolacom   konaní.   Subjektívny   pocit   účastníka   konania,   nepodložený objektívne   existujúcimi   skutočnosťami   významnými   z hľadiska   ustanovenia   §   14   ods.   1 O. s. p.   je   na   vylúčenie   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   veci   nepostačujúci. Dôvodnosť   námietky   zaujatosti   nezakladá   sama   osebe   ani   tá   skutočnosť,   že   účastník konania   nesúhlasí   s postupom   súdu,   ako   aj   s rozhodnutím   o veci.   V tejto   súvislosti   je potrebné   uviesť,   že meradlom   pre hodnotenie   objektivity   sudcu nemôže   byť   subjektívne hľadisko   účastníka   konania,   ktoré   je   spravidla   motivované   tým,   že   súd   nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania   nepatrí   účastníkovi   konania   a nemôže   objektívne   zakladať   pochybnosti o nezaujatosti sudcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že sudca je pri výkone   svojej   funkcie   nezávislý   a zákony   a iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že neprípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. z dôvodu, že rozhodovali vylúčení sudcovia, nie je daný.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 písm. f,) g) O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné, najvyšší súd preskúmal prípadné procesné vady napadnutého rozhodnutia uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), preskúmal, či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca, relevantne posúdil   ustanovenia   procesného   predpisu   upravujúce   vyhlasovanie   uznesenia   a ostatné námietky   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   sa   okrem   iného „osobitne   zameral   na   otázku opodstatnenosti   tvrdenia   dovolateľa,   že   v prejednávanej   veci   mu   súdom   bola   odňatá možnosť pred ním konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]“, a treba dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval výklad ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04),   ale i judikatúru najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo   102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď   rozsiahla   právna   argumentácia   sťažovateľky   je   vo   viacerých   aspektoch   náležitá. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o povahu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd konštatuje, že uznesenie súdu o odmietnutí dovolania z dôvodov jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva   –   v danom   prípade   práva   podať   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu odvolacieho súdu.   Najvyšší súd teda v danom prípade nerozhodoval vo veci samej,   ale rozhodol   uznesením   o podmienkach   konania   (§   167   ods.   1   OSP),   preto   najvyšší   súd nepochybil ani v tom, že „nevyhlásil svoje rozhodnutie verejne“, tak ako sa toho dovolávala sťažovateľka.

Nad rámec uvedeného ústavný súd – bez toho, že by posudzoval skutkové závery všeobecných   súdov   –   ku   sťažovateľkou   v sťažnosti   uvedenej   námietke,   že   krajský   súd v danej veci „použil dodatočný dôvod pre odopretie uznania rozhodcovského rozsudku, o ktorom sa prvostupňový súd vôbec nezmienil,“ a už aj preto jej mala byť daná možnosť vyjadriť   sa   k tejto   záležitosti   pri   nariadenom   ústnom   pojednávaní,   poznamenáva,   že   už uznesenie okresného súdu sp. zn. Eb 96/97 z 19. novembra 2002 na str. 3 v tomto zmysle „zmienku“, ku ktorej sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť, napr. vo svojom odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005