znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 260/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 2 ods. 2ÚstavySlovenskejrepublikypostupomvyšetrovateľaOkresnéhoriaditeľstvaPolicajného zboru Považská Bystrica, odboru kriminálnej polície v konaní vedenompod ČVS: ORP-396/OEK-PB-2011 a postupom prokurátorky Okresnej prokuratúryPovažská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 696/11/3306 a jej uznesenímz 3. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľačl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ku ktorému malo dôjsťpostupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Považská Bystrica,odboru kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS:ORP-396/OEK-PB-2011 (ďalej len„vyšetrovateľ“ a „postup vyšetrovateľa“) a postupom prokurátorky Okresnej prokuratúryPovažská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 696/11/3306 a jej uznesenímz 3. decembra 2014 (ďalej len „prokurátorka“ a „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v trestnom konaní vedenom na OkresnomriaditeľstvePolicajnéhozboruPovažskáBystrica,odborekriminálnejpolíciepod ČVS: ORP-396/OEK-PB-2011 voči sťažovateľke ako obvinenej stíhanej pre trestný činpodvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov vydal vyšetrovateľ uznesenie z 5. septembra 2014, ktorým podľa § 97 ods. 1zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) vrátil hnuteľné veci – gastronomické zariadenie špecifikované vo výrokovejčasti uznesenia vyšetrovateľa poškodenej ⬛⬛⬛⬛, keďže pre ďalšie konanieuž neboli potrebné a neprichádzalo do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie, a nie súpochybnosti o práve poškodenej k týmto veciam.

3. Proti uzneseniu vyšetrovateľa o vydaní veci podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorejrozhodla prokurátorka napadnutým uznesením tak, že ju zamietla ako nedôvodnú.Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie, ako i postup prokurátorky a vyšetrovateľaza nezákonné, a je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní konali nad rámec svojejprávomoci, a preto v súlade s § 364 Trestného poriadku podala na Generálnej prokuratúreSlovenskej republiky návrh na zrušenie napadnutého uznesenia. Generálna prokuratúraSlovenskej republiky návrhu sťažovateľky nevyhovela a listom z 7. mája 2015 ho odložila.

4. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že jej právo na hnuteľné veci jenepochybné, nadobudla ho v dobrej viere, avšak od nevlastníka, čo samo osebe však nie je zjej pohľadu právnou vadou. Na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález Ústavnéhosúdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 325/98 z 22. októbra 1998, v zmysle ktorého možnoprelomiť ochranou dobrej viery zásadu, že nikto nemôže previesť viac práv než sám má,pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vecriadne nadobudol. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukazuje na priebeh vyšetrovania,pričom zdôrazňuje, že pred vydaním hnuteľných vecí nebola vypočutá a nemohla anipoškodenej klásť otázky vo vzťahu k preukázaniu jej práv ku hnuteľným veciam.

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodoltýmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Považská Bystrica, odboru kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS: ORP-396/OEK- PB-2011 a postupom prokurátorky Okresnej prokuratúry Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 696/11/3306 porušené bolo.

2. Uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry, sp. zn. Pv 696/11/3306-70 zo dňa 3.12.2014 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.

3. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Považská Bystrica a Okresná prokuratúra Považská Bystrica sú povinní uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR (slovom tristopäťdesiatpäť eur a 73/100 cent) na účet právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ako už bolo uvedené, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd podľaústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy.Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietaiba porušenie ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré stanovuje, že štátne orgány môžu konaťiba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.Ústavný súd konštatuje, že úvodné články ústavy majú charakter základných všeobecnýchustanovení, tak ako to vyplýva aj zo samotného názvu prvej hlavy ústavy. Princípy, ktoré súobsiahnuté v tejto časti ústavy, sa vzťahujú na všetky základné práva a slobody garantovanéústavou a sú východiskom pri ich výklade. Tieto ustanovenia však nemajú charakterzákladných práv a slobôd, ktoré sú uvedené v čl. 14 a nasl. ústavy. Keďže úvodnéustanovenia ústavy nie sú bezprostredne aplikovateľné, nie je možné v konaní o ústavnejsťažnosti napádať porušenie týchto ustanovení ústavy samostatne, ale vždy je nutné uviesťtiež konkrétne základné právo a slobodu a tomu zodpovedajúce ustanovenie ústavy čimedzinárodnej zmluvy, ktoré malo byť porušené.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že nemá dostatok právomocirozhodnúť o porušení ústavnej normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní podľačl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 72/2016). Ústavná sťažnosť neobsahuje žiadne základné právoa slobodu, ktoré mali byť napadnutými rozhodnutiami porušené. Z uvedeného dôvodu jenutné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

10. Ústavný súd nad rámec uvedeného uvádza, že aj keby sťažnosť neodmietol prenedostatok svojej právomoci, išlo by o ústavnú sťažnosť neprípustnú pre nevyčerpanievšetkých opravných alebo iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv a slobôd účinne poskytuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Rozhodnutie o vydaní veci učinené podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku nemá anikonštitutívny ani deklaratórny účinok. Takéto rozhodnutie je možné napadnúťv občianskom súdnom konaní. V prípade, že by ústavný súd o sťažnosti sťažovateľkyrozhodoval, musel by riešiť predbežnú otázku týkajúcu sa vlastníckeho práva k veci, pričomústavnému súdu takáto právomoc neprislúcha. Sťažovateľke nič nebráni, aby podalana príslušnom súde žalobu o ochranu svojho vlastníckeho práva, eventuálne žalobuo vydanie hnuteľných vecí, a definitívne tak ukončila spor o vlastníctvo predmetných vecí.V sťažovateľkinom prípade tak nebola splnená ani podmienka prípustnosti ústavnejsťažnosti, ktorá nastáva v prípade, keď sťažovateľ skutočne nemôže disponovať žiadnyminým efektívnym právnym prostriedok k nastoleniu takého stavu, akého sa domáha.

11. Ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa tiež k tvrdeniu sťažovateľky,v ktorom odkazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 325/98 z22. októbra 1998, v ktorom Ústavný súd Českej republiky v obdobnej veci ústavnejsťažnosti vyhovel a zrušil uznesenie krajského štátneho zastupiteľstva v Prahe, a to napriektomu, že osoba dovolávajúca sa porušenia jej základných práv a slobôd v tomto prípadetaktiež nevyužila možnosť ochrany svojho domnelého vlastníckeho práva v občianskomsúdnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade konštatuje, že právne poriadkySlovenskej republiky a Českej republiky sú odlišné a rozhodnutia Ústavného súdu Českejrepubliky nie sú pre ústavný súd záväzné. Ústavný súd však taktiež uvádza, že predmetnérozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 325/98 z 22. októbra 1998,v ktorom bola konštatovaná prípustnosť ústavnej sťažnosti aj napriek nevyužitiu možnostiochrany vlastníckeho práva v súdnom konaní, bolo prekonané, keď v neskorších obdobnýchprípadoch Ústavný súd Českej republiky už konštatoval neprípustnosť takýchto ústavnýchsťažností (napr. z uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 242/01 zo6. augusta 2001:„Ústavní soud po přezkoumání, zda ústavní stížnost splňuje všechny formální podmínky stanovené zákonem, dospěl k názoru, že se jedná o ústavní stížnost nepřípustnou pro nevyčerpání všech procesních prostředků, které zákon stěžovatelce k ochraně jejího práva poskytuje ve smyslu § 75 odst. 1 zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve znění pozdějších předpisů, a to především z toho důvodu, že rozhodnutí o vydání věci učiněné podle § 80 odst. 1 tr. řádu, nemá z hlediska věcného či závazkového práva žádný konstitutivní či deklaratorní účinek. Jde tedy o rozhodnutí napadnutelné v občanském soudním řízení.“), teda v súlade s názorom ústavného súdu formulovaného v tomtorozhodnutí.

12. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016