znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 260/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Róbert Bardač, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Centra ekologických informácií o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014 doručená sťažnosť Centra ekologických informácií (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7   Sži/7/2013 z 27.   novembra 2013   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v   konaní vedenom   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd")   pod   sp.   zn. 23 S/87/2013   domáhal   preskúmania   zákonnosti,   podľa   názoru   sťažovateľa „fiktívneho rozhodnutia obce Podkriváň so sídlom Podkriváň č. 87“ (ďalej len „obec“), ktoré malo byť vydané v konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode informácií)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o slobodnom   prístupe k informáciám“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S/87/2013 z 19. júna 2013 podľa § 250j ods.   2   písm.   d)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil fiktívne rozhodnutie obce podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám doručené sťažovateľovi 9. marca 2013 a 7. apríla 2013 a predmetnú právnu   vec   vrátil   obci   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 na odvolanie obce zrušil rozsudok krajského súdu sp.   zn.   23   S/87/2013   z 19.   júna   2013   a konanie   vo   veci   zastavil.   V ostatnom   podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1.   V podanej   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že «Vydaniu   rozhodnutia, ktorého preskúmania zákonnosti sa... domáhal v uvedenom súdnom konaní predchádzala žiadosť... podľa zákona č. 211/2000 Z. z., ktorou sa... domáhal sprístupnenia viacerých informácií, z ktorých viaceré v tom čase neboli voľne prístupné (na žiadnych webových stránkach). Žiadosť, podpísanú zaručeným elektronickým podpisom, doručil sťažovateľ obci Podkriváň e-mailom. Vzhľadom na to, že žiadosť bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2002 Z. z.“), nebolo potrebné túto žiadosť dopĺňať v písomnej forme.

Keďže tejto žiadosti nebolo v zákonom ustanovenej lehote vyhovené, došlo ex lége k vydaniu prvostupňového fiktívneho rozhodnutia obce Podkriváň v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. (ďalej len „prvostupňové fiktívne rozhodnutie“), ktoré sťažovateľ napadol odvolaním. Odvolanie doručil sťažovateľ obci Podkriváň opäť e-mailom a bolo podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom.   Ani   na   toto   podanie   sťažovateľa   obec Podkriváň   nereagovala   sprístupnením   požadovaných   informácií.   V   zmysle   §   19   ods.   3 zákona   č. 211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č. 211/2000   Z.   z.“)   preto   ex   lége   došlo   k   vydaniu   odvolacieho   fiktívneho rozhodnutia   (ďalej   len   „odvolacie   fiktívne   rozhodnutie“)   márnym   uplynutím   lehoty stanovenej na vybavenie odvolania. Za deň doručenia tohto rozhodnutia sa v zmysle § 19 ods.   3   druhá   veta   za   bodkočiarkou   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   deň   7.   apríl   2013.   V nadväznosti na uvedenú situáciu sťažovateľ podal na krajskom súde žalobu o preskúmanie uvedeného odvolacieho fiktívneho rozhodnutia.».

3.2.   Sťažovateľ   s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nesúhlasí,   pričom v podstatnom dôvodí, že «Obec Podkriváň je orgánom verejnej správy a ako správny orgán rozhoduje v správnych konaniach. Z tohto titulu majú účastníci správnych konaní právo podávať   obci   Podkriváň   svoje   podania   aj   vo   forme   podaní   podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom, čo upravuje § 19 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   zákon   č.   71/1967   Zb.“) („podanie   možno   urobiť   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice,   alebo   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona...“). Požiadavky na zaručený elektronický podpis stanovuje zákon č. 215/2002 Z. z. Vo vzťahu k obci Podkriváň teda prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom predstavuje technicky vykonateľný spôsob. Takýmto spôsobom podal svoju žiadosť obci Podkriváň aj sťažovateľ.

Zo súdneho konania je zrejmé, že obec Podkriváň si nevytvorila predpoklady pre prijímanie   podaní   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   (uvedené   sa v napadnutom rozhodnutí výslovne konštatuje). Za týchto okolností preto mal najvyšší súd posúdiť vec tak, že mal túto skutočnosť vo svojom výklade podmienok konania pripísať na vrub obci Podkriváň aplikáciou takého výkladu, v ktorom by žiadosť sťažovateľa vyvoláva tie   právne   relevantné   účinky,   aké   vyvoláva   riadne   doručená   žiadosť   podľa   zákona č. 211/2000 Z. z. s nástupom príslušných zákonných fikcií v prípade nečinnosti povinnej osoby pri sprístupňovaní informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z.».

4. Na základe v sťažnosti bližšie uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   Centra   ekologických   informácií   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn. 7 Sži/7/2013, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   Centru ekologických informácií náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Sži/7/2013   a jeho   uznesením sp. zn. 7 Sži/7/2013   z 27.   novembra   2013,   s ktorého   právnymi   závermi „elektronickou poštou   žalovanému   žiadosť   o   informáciu   nebola   doručená   a   jej   iné   doručenie   nebolo technicky vykonateľné“ polemizuje, keď tvrdí, že „Bol to však práve správny orgán (obec Podkriváň),   ktorý   zapríčinil   nevytvoreným   príslušných   technických   podmienok,   že   sa so žiadosťou   sťažovateľa   nemohol   oboznámiť,   hoci   mu   bola   e-mailom   doručená   na existujúcu   e-mailovú   adresu   a   to   vo   formáte   zaručeného   elektronického   podpisu,   ktorý upravuje   zákon   č. 215/2002   Z.   z.   s   účinnosťou   od   1.   mája   2002.   Sťažovateľ   pritom prílohami pripojenými k žalobe preukázal, že svoju žiadosť o sprístupnenie informácií, ako aj   následné   odvolanie   v správnom   konaní   elektronicky   e-mailom   odoslal   a   aj   doručil. Najvyšší súd však úplne arbitrárne a svojvoľne uplatnil v napadnutom rozhodnutí taký výklad   relevantných   zákonných   ustanovení,   ktorým   nezohľadnil   existujúcu   judikatúru ústavného   súdu   a   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   meritórne neprejednal, ale namiesto toho konanie zastavil. Tým sťažovateľovi zamedzil prístup k súdu v sústave všeobecného súdnictva.“.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak zákon   neustanoví inak.   Podľa   čl.   6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebné   posudzovať   spoločne.   Zároveň dodáva, že súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy je garantovaný v čl. 46 ods. 2 ústavy. Na tento prieskum sa rovnako vzťahujú garancie súdnej ochrany zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy (sp. zn. IV. ÚS 519/2012).

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 v podstatnom dôvodil:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolaniu žalobcu v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vyhovieť nemohol.

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   o   slobode   informácií   osobami   povinnými   podľa   tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa   §   14   ods.   1   až   4   zákona   o   slobode   informácií   žiadosť   o   sprístupnenie informácií možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.

Ak   žiadosť   nemá   predpísané   náležitosti   uvedené   v   odseku   2,   povinná   osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.

Žiadosť   je   podaná   dňom,   keď   bola   oznámená   povinnej   osobe   príslušnej   vo   veci konať. Podľa § 10 ods. 1, 2 písm. p) č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o elektronickom podpise“) ústredným orgánom štátnej správy pre elektronický podpis je Národný bezpečnostný úrad.

Úrad   vedie   zoznam   elektronických   adries   umiestnenia   elektronických   podateľni orgánov verejnej moci, ktorý zverejňuje na svojom webovom sídle.

Pred   rozhodnutím   vo   veci   samej   musel   súd   skúmať,   či   boli   splnené   podmienky konania, teda či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií pred povinnou osobou, a či výsledkom konania bolo rozhodnutie, preskúmateľné súdom.

Začatie   konania   o   sprístupnenie   informácií   upravuje   §   14   zákona   o   slobode informácií. Toto ustanovenie upravuje spôsob a formu podania žiadosti o sprístupnenie informácií a výslovne uvádza, že žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Zo spisov vyplýva, že žalobca doručil 22. februára 2013 na adresu žalovaného e- mail s pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. Samotný žalobca uviedol, že žiadosť o poskytnutie   informácií,   ktorú   pripojil   k   žalobe   ako   prílohu   č.   1,   zaslal   žalovanému v elektronickej   podobe   na   elektronickú   podateľňu   žalovaného.   V   inej   podobe   žiadosť o informáciu, ktorú žalobca doložil v písomnej podobe až súdu, žalovanému nedoručil. Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií a že má e-mailovú adresu na ktorej komunikuje s okolím, ani nepoprel skutočnosť,   že   e-mailová   správa,   ktorú   mu   žalobca   doručil,   obsahovala   zaručený elektronický podpis.

Namietal však, že nemá zriadenú elektronickú podateľňu, ktorá by mu umožňovala technicky   komunikovať   so   zasielateľmi   správ,   zasielaných   elektronicky   na   adresu elektronickej   podateľne,   a   preto   obsah   žiadosti   o   poskytnutie   informácie,   uvedený v elektronickej   podobe   v   prílohe   k   e-mailovej   správe   nepoznal,   lebo   nemá   elektronickú podateľňu a z uvedeného dôvodu prílohu, doručenú do počítača nemohol otvoriť.

Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť   o   poskytnutie   informácie   aj   elektronickou   poštou,   ale   aj   iným   technicky vykonateľným spôsobom. Zo samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových adries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo technicky vykonateľné.

Na   webovej   stránke   Národného   bezpečnostného   úradu,   ktorý   vedie   zoznam elektronických   podateľni   orgánov   verejnej   moci   podľa   §   10   ods.   2   písm.   p)   zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní   pred   orgánmi   obce   zastupovali   osoby   s   právnickým   vzdelaním,   ktoré   sú   aj počítačovo   gramotné),   že   žalovaný   je   orgánom   verejnej   moci,   ktorý   nemá   zriadenú elektronickú   podateľňu   a   ani   mu   zákon   neukladá   povinnosť   takúto   podateľňu   zriadiť. Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e- mailovej adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.

Podanie   žalobcu,   ktoré   mohol   urobiť   elektronicky,   ale   technicky   vykonateľným spôsobom,   preto   nemalo   za   následok   doručenie   jeho   obsahu   žalovanému   a   žalovaný konanie   o   poskytnutie   informácií   podľa   zákona   o   slobode   informácií   nemohol   začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie informácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej podaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií. Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 21. januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol, neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.

V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo konaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   bránila   neodstrániteľná   prekážka   konania,   ktorou   je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.»

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013   z 27.   novembra   2013   právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným spôsobom   zdôvodnil,   prečo   a   na   základe   akých   právnych   úvah   sa   nestotožnil so sťažovateľom   predostretou   argumentáciou,   a predovšetkým   prečo   dospel   k záveru,   že „... žalovaný   nezačal   konanie   o   poskytnutie   informácií   a   ani   ho   začať   nemohol...   teda nenastúpila   fikcia,   že   povinná   osoba   vydala   rozhodnutie,   ktorým   odmietla   poskytnúť informáciu“. Je   teda   zrejmé,   že   najvyšší   súd   oprel   svoje   závery   o konkrétne   zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom   podpise   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,   vychádzajúc   pritom   z príslušných   ustanovení   zákona   o slobodnom   prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil (a   mohol   tak   urobiť   aj   žalobca,   ktorého   zastupujú   a   aj   v   konaní   pred   orgánmi   obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom   verejnej   moci,   ktorý   nemá   zriadenú   elektronickú   podateľňu   a   ani   mu   zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už na začiatku   samotného   konania   podľa   zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám, a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.

15.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   označeného základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nič nebráni v ďalšom postupe sa opätovne obrátiť na obec, ako orgán verejnej moci a iným technicky prijateľným   spôsobom   korešpondujúcim   s technickými   možnosťami   tohto   orgánu, sťažovateľovi   už   známymi,   domáhať   sa   v intenciách   zákona   o slobodnom   prístupe k informáciám   tomuto   orgánu   disponujúcim   informáciám.   Inými   slovami,   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a jeho   výrok   o zastavení   konania   materiálne   nebráni sťažovateľovi, aby v ďalšom postupoval už naznačeným spôsobom.

17.   V naznačených   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej   moci)   viesť   k   rozhodnutiam,   ktoré   budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

18. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   a vrátenie veci   na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014