znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 260/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. L., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B.,   za   ktorú   koná   advokát   a konateľ   Mgr.   P.   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013 doručená sťažnosť L. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012.

2. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení   navrhovateľa spolu s ďalšími osobami účastníkom konania o náhradu škody vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 293/2004 (ďalej len „napadnuté konanie“), v ktorom si uplatňoval spolu s ďalšími   navrhovateľmi   nárok   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) a ďalším ústredným orgánom štátnej správy. Predmetom konania bola škoda, ktorá mala navrhovateľom vzniknúť z dôvodu investícií do nebankových   subjektov.   Úlohou   odporcu   bolo   podľa   navrhovateľov   dozerať a zabezpečiť,   aby   činnosť   týchto   subjektov   spĺňala   podmienky   určené   pre   investičné spoločnosti. Pretože odporca si túto povinnosť dôsledne neplnil, vznikla navrhovateľom škoda,   za   ktorú   bol   podľa   sťažovateľa   zodpovedný.   O návrhu   rozhodol   okresný   súd v napadnutom konaní tak, že návrh zamietol a nepriznal navrhovateľom náhradu škody. Sťažovateľ   v sťažnosti   neuvádza   dátum   rozhodnutia   okresného   súdu   a ani   rozhodnutie okresného   súdu   inak   konkrétne   nedefinuje.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali navrhovatelia   vrátane sťažovateľa   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne. Sťažovateľ opätovne v sťažnosti   rozhodnutie krajského súdu   bližšie nešpecifikuje a ani neuvádza dátum rozhodnutia krajského súdu, k sťažnosti tiež nepripojil kópie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   nesúhlasí   predovšetkým   s tým,   ako   bola   okresným   súdom a krajským súdom posudzovaná činnosť nebankových subjektov, ako aj typy zmlúv, ktoré so svojimi klientmi tieto subjekty uzatvárali. Takýto formalistický prístup súdov v danej problematike   podľa   sťažovateľa   viedol   k tomu,   že   súdy   odmietli   vykonať   niektoré navrhované dôkazy. Tým sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ považuje   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   za   nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

3. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň zruší napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Sťažovateľ   tiež   požaduje primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

6. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,   uplatnenie ktorých   je viazané na splnenie   viacerých   formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

7.   Ústavný   súd   v zmysle   už   uvedeného   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ so sťažnosťou,   ktorá   bola   koncipovaná   jeho   právnym   zástupcom   (advokát),   nedoručil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje a ktorých   preskúmania   sa   sťažovateľ   domáha.   Tento   nedostatok   sťažovateľ   neodstránil a napadnuté rozhodnutia nedoručil ani do času rozhodovania o jeho sťažnosti.

8. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 7) ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010,   III.   ÚS   357/2010,   II. ÚS 309/2010,   I.   ÚS   162/2010,   IV.   ÚS   234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

9. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie   pred   ústavným   súdom.   Aj   v   tomto   ohľade   naďalej   zostáva   v   platnosti   zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok   náležitostí   predpísaných   zákonom   (absencia   napadnutých   rozhodnutí), že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013