znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 260/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., ktorou   namietal porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 34/2005, rozhodnutiami Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2007 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 34/2005, rozhodnutiami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Sťažovateľ   bol navrhovateľom v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici č. k. 16 C 128/96 o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy. (...)

V dovolaní súdom vytýkal, že i keď mu v konečnom dôsledku bola priznaná náhrada mzdy za obdobie v ktorom nemohol pracovať pre prekážku na strane zamestnávateľa, ako aj podľa § 61 ods. 1 a 2 vtedy platného Zákonníka práce, neakceptovali pri určení základu pre tieto nároky jeho priemerný zárobok, resp. pravdepodobný zárobok podľa vtedy platných právnych predpisov, ale vychádzali z priemernej mzdy „servisného technika“, teda zo sumy 8.060,-   Sk   napriek   tomu,   že   navrhovateľ   po   odvolaní   z funkcie   generálneho   riaditeľa neuzavrel   dohodu   o zmene   pracovnej   zmluvy   a tento   ponúknutý   druh   práce   odmietol vykonávať.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Cdo 34/2005 zo dňa 28. 3. 2007   tak,   že   dovolanie   vo   veci   samej   odmietol,   keď   zistil,   že   dovolaním   navrhovateľa napadnutý   zmeňujúci   výrok   odvolacieho   súdu   vo   veci   samej   bol   podaný   účastníkom konania, ktorý nie je k jeho podaniu legitimovaný.

Ohľadne výroku odvolacieho súdu, ktorým návrh vo zvyšku zamietol zistil dovolací súd,   že   z hľadiska   vecného   treba   túto   časť   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu považovať za potvrdzujúci, takže dovolanie v tejto časti nie je v zmysle § 23 ods. 1, 3 O. s. p. prípustné. (...)

(...) došlo v konaní súdov k porušeniu procesného i hmotného práva, keď pri svojom rozhodovaní   nerešpektovali   ustanovenia   právneho   predpisu   o priemernom   zárobku   pre účely náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. (...)“Takýto postup súdov vníma sťažovateľ ako zásah do označených práv, a to najmä do práva,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vyslovil nálezom porušenie označených práv a zrušil predmetné rozsudky.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno podľa konštantnej judikatúry hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že súdy Slovenskej republiky pri rozhodovaní vo veci postupovali nezákonne, pretože nesprávne posúdili náhradu mzdy, na ktorú mal nárok, a zle aplikovali daný predpis.

Ústavný súd konštatuje, že na základe týchto skutočností uvedeným postupom súdov neboli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   tým,   že   príslušný   súd   nerozhodol   v súlade s jeho   právnym   názorom.   Ústava   negarantuje   právo   na   rozhodnutie   v súlade   správnym názorom   účastníka   konania.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   štátneho   orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   preto   v   závere   konštatuje,   že   postupom   označených   súdov   nedošlo k namietanému porušeniu uvedených práv sťažovateľa.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007