SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 26/2018-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2018 v senáte zloženom z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky ⬛⬛⬛⬛, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 26/2018-12 z 24. januára 2018 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným 9. marca 2016 Okresnému súdu Bratislava I domáhal nariadenia návratu maloletej dcéry ⬛⬛⬛⬛, nar. ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletá“), do krajiny obvyklého pobytu, ktorou je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, podľa ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) a podľa ustanovenia § 178a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Návrh sťažovateľa bol 21. marca 2016 postúpený Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorý uznesením sp. zn. 36 P 64/2016 z 3. júna 2016 návrh zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa bola vec predložená 12. júla 2016 krajskému súdu, ktorý do dňa podania ústavnej sťažnosti o odvolaní nerozhodol. Na základe návrhu sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoP 50/2016 z 5. septembra 2017 rozhodol len o nariadení neodkladného opatrenia.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že nečinnosťou a neefektívnym konaním krajského súdu dochádza v namietanom konaní k porušeniu jeho označených práv, a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:
„Predmetný Haagsky dohovor z roku 1980 sa vzťahuje na celé konanie a je ním viazaný aj Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom analogicky, za použitia článku 1, 2 a 11 Dohovoru, by mal vec vyriešiť do 6 týždňov od doručenia veci. Krajský súd v Banskej Bystrici však v zmysle Dohovoru nepostupoval a dodnes nepostupuje.
... Nakoľko ani po 8 mesiacoch od predloženia veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici tento vo veci nerozhodol v druhom stupni, pričom v dôsledku neplnenia si povinností uložených britským súdom matke maloletej, bol sťažovateľ nútený žiadať súd aspoň o dočasnú úpravu ohľadne styku s maloletou.
Sťažovateľ ako otec podal v konaní o vydanie maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu v čase odvolacieho konania Návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorý upravil podaním zo dňa 06.03.2017.
... Od doručenia návrhu na Okresný súd Banská Bystrica prešlo viac ako 19 mesiacov, z toho 15 mesiacov je vec na krajskom súde v Banskej Bystrici, a to aj napriek skutočnosti, že Haagsky dohovor v článku 11, ako aj CMP, ukladá súdu povinnosť rozhodnúť konanie o návrat v lehote 6 týždňov odo dňa podania návrhu.
Máme za to, že nie sú dôvody, aby Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci plynule nekonal a vo veci nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov a svojím nekonaním tak neúmyselne, avšak skutočne napomáha v protiprávnom stave spôsobenom matkou maloletej a koná (resp. nekoná) v priamom rozpore s najlepším záujmom maloletej...
Máme za to, že existenciu zbytočných prieťahov v konaní nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt, že v predmetnej veci krajský súd určité úkony vykonal a vydal aj neodkladné opatrenie...
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci sťažovateľ má za to, že ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, takže ju súd má skončiť čo najskôr, najmä keď prosté plynutie času v trvaní 19 mesiacov môže viesť k nenapraviteľným dôsledkom vo vzťahu medzi otcom a maloletou.
... Sťažovateľ ako navrhovateľ voči súdu nespôsobil predĺženie konania. Sťažovateľ ako účastník konania mal a má aktívny prístup k uplatňovaniu svojich práv a plneniu povinností.
Ďalej je sťažovateľ toho názoru, že samotné podania matky nebránili a nebránia Krajskému súdu vo veci konať a meritórne rozhodnúť. Matka v konaní uviedla, že bola podaná žaloba o zrušenie rozhodnutia anglického súdu, ktorým boli navrhovateľovi priznané rodičovské práva. Dňa 21.06.2017 bola predsedovi senátu pánovi
doručená správa od právneho zástupcu matky, že anglický súd napriek splneniu všetkých podmienok neustále žalobu vracia späť bez akéhokoľvek vysvetlenia...
Sťažovateľ uviedol v samotnom konaní pred súdom, že on a ani jeho právny zástupca vo Veľkej Británii, nemajú žiadnu vedomosť o tom, že by vo Veľkej Británii prebiehalo... konanie o zrušenie rozhodnutia anglického súdu o priznaní rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Túto vedomosť má otec len z tvrdení matky. Otcovi a ani jeho právnemu zástupcovi vo Veľkej Británii nie sú v údajne prebiehajúcom konaní vo Veľkej Británii ani doručované žiadne písomnosti, súd otca ani jeho právneho zástupcu v danej veci nikdy nekontaktoval, otec a ani jeho právny zástupca vo Veľkej Británii nedisponujú žiadnymi informáciami, že by predmetné konanie o zrušenie rozhodnutia bolo vôbec začaté.... Na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by mali procesný význam pre konanie o nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu a pre ktoré by súd nemohol plynulo konať a vo veci čo najskôr rozhodnúť.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení jeho v záhlaví označených práv postupom krajského súdu v namietanom konaní, aby prikázal krajskému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov konania v sume 312,34 €.
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho podpredsedom listom sp. zn. Spr 186/18 z 22. februára 2018, a právna zástupkyňa sťažovateľa k vhodnosti ústneho pojednávania listom zo 16. februára 2018.
5.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti okrem chronológie úkonov vykonaných krajským súdom v namietanom konaní k veci uviedol: „Z chronológie procesných úkonov vyplýva, že sudca spravodajca veci
priebežne vo veci konal, pričom samotná dĺžka konania bola ovplyvnená aj procesnými úkonmi jednotlivých účastníkov konania, ako aj nečinnosťou právnej zástupkyne matky maloletého dieťaťa preukázať tvrdené skutočnosti a doložiť doklady na výzvy súdu ohľadne konania prebiehajúceho vo Veľkej Británii.
... Dňa 31. mája 2017 bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici do rúk predsedu súdu doručená sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení. Po prešetrení sťažnosti v odpovedi zo dňa 28. júna 2018 bolo konštatované, že s prihliadnutím na nápad veci dňa 12. júla 2016 došlo k porušenie práva účastníka na prerokovanie konania bez zbytočných prieťahov a sťažnosť bola považovaná za dôvodnú. K prieťahom v konaní došlo však z objektívnych dôvodov, nie nečinnosťou súdu. Subjektívne prieťahy v konaní spočívajúce na strane sudcu zistené neboli. Konaniu sp. zn. 14CoP/50/2016 bola zo strany orgánov riadenia a správy súdu venovaná zvýšená pozornosť, aby súd následne vo veci rozhodol v primeranom čase a nevznikali ďalšie zbytočné prieťahy v konaní. Za tým účelom boli pravidelne žiadané správy o stave konania. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoP/50/2016-435 z 21. novembra 2017 v nadväznosti na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 36P/64/2016-251 zo dňa 3. júna 2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 8. januára 2018. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa...
Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 8. januára 2018 nadobudlo právoplatnosť konečné rozhodnutie v súdnom konaní, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, aktuálne už nemôže dochádzať k zásahu krajského súdu do základných práv sťažovateľa.“
Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. februára 2018 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom a súhlasí s jeho upustením.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
10. Ústavný súd si pri výklade základného „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, III. ÚS 116/02).
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“, a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
Rovnaké povinnosti súdu a sudcu vyplývajú aj z ustanovení čl. 12 a § 30 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“).
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
14. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je rozhodnutie o pobyte maloletého dieťaťa, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou a ako taká si vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu (III. ÚS 410/2013, m. m. III. ÚS 196/2012).
15. Posúdením namietaného konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané odvolacie konanie nemožno hodnotiť v okolnostiach prípadu sťažovateľa ako skutkovo či právne zložité. Právna úprava, ktorú je v predmetnom konaní potrebné aplikovať, predstavuje ustanovenia Haagskeho dohovoru a ustanovenia tzv. komunitárneho práva (nariadenie rady ES č. 2201/2003, tzv. Brusel II), ktoré sa nevyznačujú mimoriadnou komplikovanosťou, a teda právnu zložitosť veci ústavný súd nezistil. Ústavný súd nezistil ani faktickú zložitosť veci, pričom v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania potvrdzujúcim rozhodnutím, keď na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že v prípade návrhu sťažovateľa neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Napokon na zložitosť veci nepoukázal ani podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
16. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v namietanom konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.
17. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu, pričom pri hodnotení jeho postupu bol ústavnému súdu podkladom prehľad procesných úkonov v danej veci spracovaný a predložený krajským súdom. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že krajský súd v namietanom konaní rozhodoval od 12. júla 2016, keď mu bola vec predložená, do 21. novembra 2017, keď o odvolaní sťažovateľa meritórne rozhodol. Z meritórneho rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoj právny záver založil na rovnakom skutkovom zistení ako súd prvej inštancie, že v čase premiestnenia maloletej disponovala opatrovníckym právom len matka maloletej (odporkyňa, pozn.), ktorá z tohto dôvodu mala právo určiť miesto pobytu dieťaťa, a preto „otázku rodičovskej zodpovednosti v danom konaní nebolo potrebné bližšie riešiť, pretože po rozhodnutí v danej veci, bude táto otázka predmetom... ďalších konaní“. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd hodnotí postup krajského súdu, ktorý svoj procesný postup v namietanom konaní zameral najmä na preukázanie skutočnosti o začatí súdneho konania vo Veľkej Británii o zrušenie rozsudku o priznaní rodičovskej zodpovednosti sťažovateľa k maloletej, pričom krajský súd napokon vec posúdil aj bez preukázania tejto skutočnosti, ako neefektívny. Ústavný súd zistil v postupe krajského súdu aj nečinnosť v trvaní 3 a pol mesiaca v období od 8. augusta 2016 do 24. novembra 2016.
18. Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
19. Ústavný súd konštatuje, že uvedený neefektívny postup krajského súdu v spojení so zisteným obdobím nečinnosti vyústil do zbytočných prieťahov v namietanom konaní. Aj napriek tomu, že krajský súd rozhodujúci v odvolacom konaní nie je viazaný lehotou tak, ako to je v prípade rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 134 ods. 1 CMP), vzhľadom na povahu prerokúvanej veci vyžadujúcej rýchly a efektívny postup nemožno považovať dobu 16 mesiacov za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
21. Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu z 21. novembra 2017 bola predmetná vec na krajskom súde právoplatne rozhodnutá, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
22. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € poukazujúc „najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, kedy konanie, ktoré malo podľa medzinárodnej zmluvy platnej a záväznej pre Slovenskú republiku byť skončené do 6 týždňov, trvá už 19 mesiacov a do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené“.
23. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu sťažovateľa a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. V uvedenom smere ako relevantnú zohľadnil ústavný súd predovšetkým skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa bola jeho vec krajským súdom meritórne rozhodnutá a toho času je právoplatne skončená, v dôsledku čoho došlo k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd považoval výrok o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za dostatočnú ochranu jeho práv a finančné zadosťučinenie mu nepriznal (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
24. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou ⬛⬛⬛⬛, a s poukazom na výsledok konania podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v ním uplatnenej sume 312,34 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) podľa bodu 3 výroku tohto rozhodnutia.
25. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018