znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 7 Co/208/2013   z 28.   augusta   2013   v spojení s uznesením Okresného súdu Martin č. k. 5 C/159/2012-28 zo 6. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2013 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co/208/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   5   C/159/2012-28   zo 6. marca   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou podanom   na   okresnom   súde   domáhal   určenia   čiastočnej   neplatnosti   zmluvy   o úvere č. 906000642 z 11. mája 2011, ktorú uzavrel s obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r.   o.   (ďalej   len   „odporca“),   z dôvodu   rozporu   ustanovení   tejto   zmluvy   s normami spotrebiteľskej legislatívy, a to predovšetkým ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) a príslušných ustanovení zákona č.   129/2010 Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa stavu účinného k 11. máju 2011, keď bola uzavretá zmluva medzi   sťažovateľom   a odporcom.   Okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím   zamietol sťažovateľom   podanú   žalobu   a   krajský   súd   v odvolacom   konaní   toto   rozhodnutie napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   ako   vecne   správne.   V ostatnom   podal   sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   predostretej   argumentácii   predovšetkým   namietal,   že „Odplata za poskytnutie úveru, ktorý poskytol žalovaný... podstatne prevyšovala odplatu, obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch... Zmluva o úvere č. 609000642 je v časti, ktorá prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom   trhu   za   spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch,   a to   o sumu vo výške 441,70   €   neplatná.“.   Sťažovateľ   taktiež „...   požadoval   určenie   neplatnosti   aj   iných ustanovení   zmluvy,   ktoré   podľa   jeho   názoru   spôsobovali   nerovnováhu   vo   vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a teda obsahujú neprijateľné podmienky, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné“. Sťažovateľ v reakcii na závery okresného súdu vo svojej argumentácii „... poukazoval... na skutočnosť, že čiastku vo výške 1.574,- € žalovanému neuhradil dobrovoľne.   Táto   čiastka mu bola zrazená   zo mzdy   a to   na   základe   Dohody o zrážkach zo mzdy, ktorú musel podpísať pri poskytnutí úveru a do ktorej si výšku sumy, ktorá má byť zo mzdy zrážkami vyplatená a úrok z omeškania doplnil žalovaný podľa svojej úvahy, bez súhlasu a potvrdenia sťažovateľom.“. Navyše, podľa sťažovateľa „Úver, ktorý bol   poskytnutý   v sume   600   €   bol   zabezpečený   bianko   zmenkou,   Dohodou   o zrážkach zo mzdy   a z iných   príjmov   a dokonca   mal   byť   zabezpečený   aj   záložným   právom na nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľa – rodinný dom, avšak návrh na vklad záložného práva bol príslušnou správou katastra zamietnutý.“. Sťažovateľ uzatvára, že „Žalovaný... mal vedomosť o tom, že účel poskytnutia úveru bol iný, ako bol uvedený na zmluve, že úver bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania a podnikania, pretože sťažovateľ   prácu   v čase   brania   úveru   mal   a rekvalifikáciu   nepotreboval   a ani   ju neabsolvoval. Z uvedeného je teda zrejmá účelovosť konania žalovaného, ktorý napriek tomu, že mal vedomosť o skutočnom účele poskytnutia úveru, uviedol sťažovateľa do omylu, že najvhodnejšie bude ako účel úveru uviesť školenie a rekvalifikáciu, aby z úverovej zmluvy vyplývalo, že úver bol poskytnutý na účel výkonu jeho zamestnania, t. j. aby sťažovateľ nebol považovaný v zmluvnom vzťahu za spotrebiteľa.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Základné právo P. M... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/208/2013 zo dňa 28. 08. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 5 C/159/2012 zo dňa 06. 03. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/208/2013 zo dňa 28. 08. 2013 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia...“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosti v tejto jej časti bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval tým, že „... má za to, že rozhodnutiami súdov bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne   konanie.   Súdy   mali   pri   posudzovaní,   či   ide   o   spotrebiteľskú   zmluvu   prihliadať predovšetkým na slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú osobu - sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere, aby mal na zaplatenie nedoplatku na elektrinu, teda na iný účel, ako na školenie   a   rekvalifikáciu   a   konanie   žalovaného   mali   vyhodnotiť   ako   konanie,   ktorým žalovaný presviedčal a navádzal spotrebiteľa, aby sa ako účel úveru vyznačil účel, ktorý nie je   pravdivý,   s   cieľom   dosiahnuť,   aby   sa   daná   zmluva   nepovažovala   za   spotrebiteľskú a sťažovateľ   si   tak   nemohol   ako   spotrebiteľ   uplatňovať   svoje   práva   na   ochranu spotrebiteľa,   čo je v rozpore so smernicou č.   2005/2009 ES z 11.   5.   2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu obchodnú praktiku.“.

12. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 Co/208/2013 z 28. augusta 2013 v podstatnom uviedol:

«Okresný   súd   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   stav,   skutkové   okolnosti   správne vyhodnotil vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských   úveroch   a   o   iných   úveroch   a   pôžičkách   pre   spotrebiteľov,   v   znení neskorších predpisov, tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Na doplnenie dôvodov rozsudku okresného súdu krajský súd poznamenáva (§ 219 ods. 2 O. s. p.), že navrhovateľ na základe oprávnenia   ale   aj   povinnosti   podľa   §   120   ods.   1   O.   s.   p.   neuniesol   dôkazné   bremeno v preukazovaní tvrdenia, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 11. 5. 2011 mu bol poskytnutý úver   za   účelom   preklenutia   nepriaznivej   finančnej   situácie   (problémy   s   nedoplatkami za elektrinu)   a   nie   z   dôvodu   uvádzaného   účelu   na   úhradu   „nákladov   na   školenie a rekvalifikáciu“.   Navrhovateľ   ako   účastník   konania   síce   tvrdil   v   konaní   uvedenú skutočnosť, avšak ju v konaní nepreukázal. Zákon tým vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú   zodpovednosť   účastníkov   konania   za   výsledok,   ktorý   je   určovaný   výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe   navrhnutých   dôkazov,   znamená   pre   účastníka   nepriaznivé   rozhodnutie   vo   veci samej.   Za   procesnej   situácie,   na   akú   navrhovateľ   vo   svojich   podaniach   (naposledy v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu)   poukazoval,   t.   j.   že doposiaľ   boli   vykonané u neho zrážky zo mzdy na zaplatenie poskytnutého úveru s poplatkom vo výške 1.574,- Eur, znamená,   že   navrhovateľ   nemá   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy o navýšení pohľadávky o 471,- Eur, ak táto bola už navrhovateľom odporcovi uhradená. Podľa súčasnej právnej praxe (viď napr. R 17/1972), naliehavý právny záujem na určenie je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by   sa   bez   tohto   určenia   jeho   právne   postavenie   stalo   neistým.   Žaloba   domáhajúca   sa určenia podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b/ O. s. p. Z uvedeného je potom zrejmé,   že   ak   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   navrhovateľ   navýšenú pohľadávku   o   sumu   prevyšujúcu   istinu   s poplatkom   o   441,70   Eur   navrhovateľovi   plnil a domnieva sa, že z dôvodu neplatnosti časti zmluvy nemalo tak byť zo strany odporcu postupované, je dôvodom na podanie návrhu podľa § 80 písm. b/ O. s. p. Taktiež nie je daný naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti navrhovateľom v petite žalobného návrhu špecifikovaných určitých ustanovení všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keďže nie je zrejmé, že by sa navrhovateľ takéhoto nároku vyplývajúceho zo všeobecných podmienok domáhal,   naviac,   ak   vymedzenie   nároku   v   petite   žalobného   návrhu   nie   je   v   kontexte s podmienkami uvedenými v jednotlivých bodoch všeobecných podmienok, vo vzťahu ktorým by   sa   navrhovateľ   mohol   domáhať   zaplatenia   zmluvnej   pokuty.   Na   takomto   určení, spôsobom   uvedeným   v   návrhu   na   začatie   konania,   nemôže   mať   navrhovateľ   naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p.

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže okresný súd na základe zisteného skutkového stavu správne posúdil dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľa, ktorý v celom rozsahu zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/159/2012-28 zo 6. marca 2013 s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co/208/2013 z 28. augusta 2013 považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu:

«Súd   vykonal   aj   dokazovanie   listinnými   dôkazmi   a   to   zmluvou   o   úvere   zo   dňa 11.05.2011,   všeobecnými   obchodnými   podmienkami   odporcu,   sadzobníkom   poplatkov a náhrad v Slovenskej sporiteľni platným k 1. 2. 2011, úrokové sadzby platné do 31. 12. 2011, cenníkom VUB, a. s., platným od 22. 10. 2010 - občania, žiadosťou o úver zo dňa 10. 5. 2011 a dodatkom k zmluve o úvere zo dňa 11. 5. 2011.

Z vykonaného dokazovania bol zistený tento skutkový stav: Navrhovateľ uzatvoril s odporcom   dňa   11.   5.   2011   zmluvu   o   úvere,   na   základe   ktorej   odporca   poskytol navrhovateľovi   sumu   600,-   Eur   a   navrhovateľ   sa   zaviazal   vrátiť   mu   túto   sumu   spolu s príslušným poplatkom 576,- Eur, t. j. spolu 1.176,- Eur. V zmluve je ako účel použitia úveru zaškrtnutá možnosť „zamestnanie“ a v dodatku k zmluve navrhovateľ vyhlásil, že poskytnuté   prostriedky   požije   na   úhradu   „nákladov   na   školenie   a rekvalifikáciu“. Navrhovateľ poskytnutý úver nesplácal. Po neuhradení štyroch splátok sa stal celý úver splatný a odporca pristúpil k realizácii dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere. Navrhovateľovi boli vykonávané zrážky zo mzdy po 98,- Eur.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len O. z.) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 4 O. z. spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnej   činnosti   alebo   inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného ku dňu 11. 5. 2011, t. j. dátum podpisu zmluvy o úvere) sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 2 pís. d) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa na účely tohto zákona rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský   úver   a   spotrebiteľ   sa   zaväzuje   poskytnuté   peňažné   prostriedky   vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Z   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   zmluva   o   úvere   uzavretá   medzi navrhovateľom   a   odporcom   nie   je   spotrebiteľskou   zmluvou.   V   zmluve   je   totiž   jasne a nepochybne   vyjadrené,   že   úver   je   poskytovaný   navrhovateľovi   na   výkon   zamestnania, resp. povolania a navrhovateľ sa ho na tento účel aj zaväzuje použiť. Navrhovateľ si musel byť pri uzatváraní zmluvy tejto skutočnosti vedomý. Zároveň nepredložil dôkazy o tom, že by jeho zmluvná voľnosť bola pri podpise zmluvy nejakým spôsobom obmedzená.

Záver,   že v danom prípade sa nejedná o   spotrebiteľskú zmluvu je podporený   aj názorom zákonodarcu: Spotrebiteľ je definovaný výlučne ako fyzická osoba, ktorá koná mimo   oblasť   svojej   podnikateľskej   činnosti   alebo   svojho   povolania.   Na   druhej   strane „veriteľom“ sa rozumie fyzická nebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo svojho povolania (Z dôvodovej správy k § 2 zákona č. 129/2010 Z. z.)

Keďže zmluva nie je spotrebiteľskou, nespravuje sa ustanoveniami § 52 a nasl. O. z. o spotrebiteľských zmluvách. Zároveň nie je možné o niektorých zmluvných podmienkach tejto zmluvy rozhodnúť, že sú neprijateľné v zmysle § 53 O. z. Podmienky poskytnutia úveru nie   je   možné   porovnávať   so   spotrebiteľskými   úvermi   poskytovanými   bankami   ani spotrebiteľskými úvermi poskytovanými nebankovými subjektmi. Jediná možnosť by bola porovnať úver s podobnými (avšak nespotrebiteľskými) úvermi poskytovanými nebankovými subjektmi.

Navrhovateľ   ako   zmluvný   dlžník   nemá   postavenie   spotrebiteľa.   Právny   vzťah   zo zmluvy o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obch. z.) a je ho potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

Obchodný zákonník určuje limity, ktoré nesmú prekročiť poplatky a úroky spojené s úverom nasledovne:

a) Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške (§ 502 ods. 1 tretia veta Obch. z.)

b)   Výkon   práva,   ktorý   je   v   rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obch. z.).

Navrhovateľ však v konaní nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že podmienky   zmluvy   o   úvere   úveru   sú   v   rozpore   s   niektorým   z   uvedených   ustanovení Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, že zmluva je v niektorých jej častiach neplatná, súd preto návrh navrhovateľa zamietol.»

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku sp. zn. 7 Co/208/2013 z 28. augusta 2013 (a to v nadväznosti na argumentáciu vyslovenú v rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   C/159/2012-28   zo 6.   marca   2013)   pre   rozhodnutie vo veci dostatočným a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých skutočností dospel k svojim záverom, resp. prečo sa stotožnil so závermi okresného súdu vyjadrenými v rozsudku č. k. 5 C/159/2012-28 zo 6. marca 2013, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ «... neuniesol dôkazné bremeno v preukazovaní tvrdenia, že na základe zmluvy o úvere... mu bol poskytnutý úver za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie... a nie z dôvodu uvádzaného účelu – na úhradu „nákladov na školenie a rekvalifikáciu“». V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý   by   vykonával   dokazovanie   na   zistenie   skutkového   stavu   veci,   a taktiež   že   nie   je v poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa.   Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra   Komisie pre ľudské   práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   tak   aj   doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

16.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného   súdu   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Naopak,   z judikatúry   ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Reagujúc na sťažovateľom predostretú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ústavný súd považuje   za   potrebné   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných   súdov   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   I. ÚS   18/08,   II. ÚS   152/2011),   ale   v danom prípade   iba   posúdiť   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   z pohľadu   jeho   ústavnej udržateľnosti.

17. Ústavný súd teda uzatvára, že z hľadiska ústavnej udržateľnosti nie je možné považovať právne závery krajského súdu vyslovené v jeho uznesení č. k. 7 Co/208/2013-61 z 28. augusta 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014