znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 26/2013-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť M. R., B., zastúpeného advokátom Mgr. I. C., B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 5   ods. 1   písm.   b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 85/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a jeho uznesením z 20. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo   M.   R.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp.   zn. 3 Tos 85/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2012 p o r u š e n é b o l o.

2. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   R.   trovy   právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho advokáta Mgr. I. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. R.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   85/2012   a jeho   uznesením   z 22.   augusta   2012   v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a jeho uznesením z 20. augusta 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v dvoch prípadoch. Sťažovateľ bol po prvýkrát vzatý do väzby uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 1004/2008 z 12. novembra 2008, a to z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 20/2009 zo 16. apríla 2009 bol   sťažovateľ   prepustený   z   výkonu väzby.   Uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 19/2012   z 22.   februára   2012   v spojení   s uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp 51/2012 zo 4. februára 2012 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Okresnou prokuratúrou Bratislava I bola na sťažovateľa podaná 1. augusta 2012 obžaloba, po podaní ktorej okresný súd na verejnom zasadnutí konanom 20. augusta 2012 uznesením sp. zn. 2 T 48/2012 z 20. augusta 2012 rozhodol v zmysle § 230 ods. 3 Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo výkone väzby.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3 Tos   85/2012   z 22.   augusta   2012   rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o jeho ponechaní vo väzbe. Následne okresný súd vydal opravné uznesenie sp. zn. 2 T 49/2012 zo 14. septembra 2012, ktorým rozhodol o oprave pisárskej chyby, keď namiesto správneho údaja v znení predseda senátu uviedol nesprávny údaj iba/len sudca, a opravné uznesenie bolo v sťažnostnom konaní uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/95/2012 z 10. októbra 2012 potvrdené ako vecne správne. V ďalšom postupe okresný súd na verejnom zasadnutí konanom   12.   októbra   2012   okrem   iného   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2 T 49/2012 z 12. októbra 2012 aj o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Krajský súd uznesením   sp.   zn.   2   Tos/108/2012   z 12.   novembra   2012   rozhodol   o zrušení   uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2012 z 12. októbra 2012 a zároveň prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd svojou sťažnosťou doručenou súdu 30. októbra 2012.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval sťažnostné námietky do dvoch rovín.

3.1   Porušením   základných   práv   sťažovateľa   v jeho   neprospech   mal   byť   spôsob rozhodovania okresného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby po podaní obžaloby prokurátorom podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, keď o jej predĺžení nerozhodoval senát, ale samosudca, k čomu sťažovateľ uviedol:

«OS rozhodoval o ponechaní vo väzbe sťažovateľa ako súdny orgán, ktorý v dôsledku svojho nezákonného zloženia nebol kompetentný vykonať jurisdikciu... Či už sudca JUDr. S. D. rozhodoval o ponechaní sťažovateľa vo väzbe dňa 20. 08. 2012... ako predseda senátu, resp. sudca (samosudca) je irelevantné nakoľko po podaní obžaloby mal rozhodovať ako predseda senátu spoločne s prísediacimi. V zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. pred rozhodnutím   o   väzbe   musí   byť   obvinený   vypočutý.   Šiesta   veta   uvedeného   ustanovenia: „Predsedu senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodovania o väzbe...“.

V zmysle uvedeného je teda rozhodnutie OS (len za účasti predsedu senátu, resp. sudcu bez prísediacich) o ponechaní sťažovateľa vo väzbe zo dňa 20. 08. 2012... nulitné, nakoľko súd rozhodoval v nezákonnom zložení a nebol kompetentný vykonať jurisdikciu.»

3.2   K ďalšiemu   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   v dôsledku nesprávneho poučenia o možnosti podať opravný prostriedok, k čomu sťažovateľ uviedol: „K ďalšiemu pochybeniu OS, ale v prospech sťažovateľa, došlo v poučení o opravnom prostriedku. V zmysle ustanovenia § 83 ods. 2 Tr. por. proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe môže obvinený, obhajca podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia. JUDr. S. D. v poučení chybne uviedol, že proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote 3 dní od jeho   oznámenia,   t.   j.   do   23.   08.   2012.   Dňa   27.   08.   2012   bolo   sťažovateľovi   doručené uznesenie KS, sp. zn.: 3 Tos 85/2012 zo dňa 22. 08. 2012, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Uvedené uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa doručené dňa 19. 09. 2012...

Podľa názoru sťažovateľa, ak ho OS nesprávne poučil o sťažnosti, mal OS až po márnom   uplynutí   lehoty   na   podanie   sťažnosti   (po   23.   08.   2012)   predložiť   spis nadriadenému súdu a až následne mal nadriadený súd (KS) rozhodovať. V takom prípade by OS mohol predložiť sťažovateľove odôvodnenie sťažnosti..., kde namietal aj nezákonné zloženie súdu. Tak isto v lehote na podanie sťažnosti mohol túto sťažovateľ vziať späť. Podľa názoru sťažovateľa takýmto postupom bolo porušené základné právo sťažovateľa...“

4.   Na   podklade   uvedených   skutočností   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd,   aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva M. R. podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 T 49/2012 a jeho uznesením z 20. 08. 2012 v spojení s postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Tos 85/2012 a jeho uznesením z 22. 08. 2012 porušené boli.

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn.: 3 Tos 85/2012 zo dňa 22. 08. 2012 a prikazuje Krajskému súdu... prepustiť M. R. z väzby na slobodu.

3. M. R. priznáva podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd primerané odškodnenie vo výške 10.000 €, ktoré sú mu povinní zaplatiť okresný súd... v sume 5.000 € a krajský súd... v sume 5.000 €.

4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

5. V rámci predbežného šetrenia veci si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu kompletný spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedený na tomto súde pod sp. zn. 2 T 49/2012, ako aj písomné vyjadrenie predsedu okresného súdu a krajského súdu k meritu veci.

6. Uznesením č. k. I. ÚS 281/2012-18 z 13. júna 2012 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania.

7.1   Predseda   krajského   súdu   v   písomných   stanoviskách   z 19.   decembra   2012 a 1. marca 2013 v podstatnom uviedol:

«Predmetná trestná vec napadla na odvolací súd dňa 20. 08. 2012, pričom bolo potrebné   vo   veci   rozhodnúť   urýchlene   nakoľko   zákonná   sedem   mesačná   lehota   väzby u obžalovaného... končila 03. 09. 2012.

Po nápade veci na tunajší súd bolo zistené, že okresný súd rozhodujúc dňa 20. 08. 2012 o väzbe... po podaní obžaloby konal pod vedením predsedu senátu JUDr. S. D. a vydal rozhodnutie ktorým... ponechal obžalovaného... vo väzbe aj po podaní obžaloby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/, c/ Tr. por. Podľa zápisnice okresného súdu... vo veci konal JUDr. S. D. ako predseda senátu, čo je vyznačené v záhlaví zápisnice, pod vydaným rozhodnutím je uvedené, že rozhodoval JUDr. D. ako sudca a úplne na konci zápisnice je znovu podpísaný JUDr. D. ako predseda senátu.

Zistená   nezrovnalosť   bola   zo   strany   senátu   Krajského   súdu   v Bratislave   ihneď osobne   riešená   s JUDr.   D.,   ktorý   bol   požiadaný,   aby   vysvetlil,   v akej   pozícii   teda rozhodoval, pričom tento potvrdil, že konal ako predseda senátu, a že označenie „sudca“ napísala omylom jeho asistentka. V nadväznosti na toto tvrdenie... vydal opravné uznesenie o tom, že o väzbe... rozhodoval ako predseda senátu. Proti tomuto uzneseniu M. R. podal sťažnosť, ktorú tunajší odvolací súd zamietol ako nedôvodnú dňa 10. 10. 2012 pod sp. zn. 1 Tos/95/2012.

Senát   3To   konajúci   pod   sp.   zn.   3   Tos/85/2012   dňa   22.   08.   2012   mal   za   to,   že rozhodnutie   predsedu   senátu   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   je   v súlade s ustanovením § 238 ods. 1, 3 Tr. por. Bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť obžalovaného... bola zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

... v súčasnosti obvinený... nie je v predmetnej trestnej veci stíhaný väzobne a teda aj prípadné...   namietané   porušenie   práv   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos/85/2012   a jeho   uznesením   zo   dňa   22.   08.   2012,   v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/49/2012 a jeho uznesením   zo   dňa   20.   08.   2012,   bolo   v rámci   Trestným   poriadkom   priznaného   práva obvineného   požiadať   kedykoľvek   o prepustenie   na   slobodu   (§79   ods.   3   Tr.   por.) a následného   súdneho   preskúmania   všetkých   formálnych   a materiálnych   podmienok zákonnosti väzby, konvalidované... rozhodnutím krajského súdu v Bratislave, ktorým bol obvinený... prepustený na slobodu.»

7.2 Predsedníčka okresného súdu v písomných stanoviskách z 19. decembra 2012 a 25. februára 2013 v podstatnom uviedla:

„Predseda senátu pri rozhodovaní o ponechaní vo väzbe vychádzal z názoru, že prvé rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby je možné urobiť pri rešpektovaní práv obvineného aj prostredníctvom predsedu senátu v zmysle § 238 ods. 3 Tr. poriadku. Predseda senátu bol poučený v zmysle platných predpisov a rozvrhu práce, preto nesúhlasím s argumentom sťažovateľa, že o jeho ponechaní vo väzbe rozhodol nekompetentný orgán. Zákonodarca v danom prípade, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 5/2009 Z. z., pripúšťa možnosť   takéhoto   postupu   práve   v súvislosti   s možnou   prekážkou   na   strane   senátu a potrebou umožnenia rozhodnutia súdu o ponechaní vo väzbe najmä ak ide o postup podľa § 76 ods. 3 Tr. poriadku.

... som toho názoru, že uvedený postup rozhodovania o väzbe, ktorého účelom je zabezpečiť   ďalšie   trvanie   väzby   po   podaní   obžaloby   súdnym   rozhodnutím   v príslušnej zákonnej lehote, je pri aplikácii teleologického výkladu príslušných ustanovení trestného poriadku   v súlade   so   zákonom.   Postup   predsedu   senátu   bol   preskúmaný   nadriadeným súdom na základe riadne podanej sťažnosti a Krajský súd v Bratislave opätovne vyjadril súlad postupu predsedu senátu so zákonom aj v odôvodnení uznesenia zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn. 1 Tos 95/2012, ktorým rozhodoval o sťažnosti proti opravnému uzneseniu týkajúceho sa uznesenia Okresného súdu zo dňa 20. 8. 2012.

Pri   rozhodovaní   o väzbe   dňa   20.   8.   2012   však   došlo   k porušeniu   procesných ustanovení pri nesprávnom poučení sťažovateľa o možnosti podania riadneho opravného prostriedku, ktorý však nemal za následok odopretie alebo porušenie práv sťažovateľa. Aj   pri   akceptácii   argumentov   sťažovateľa   mám   za   to   že,   s poukázaním   na   nález Ústavného   súdu...   sp.   zn.   I.   ÚS   2/05,   toto   pochybenie   nemalo   za   následok   porušenie sťažovateľových práv tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti.“

7.3 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu v podstate zopakoval v sťažnosti   už   uvedené,   pričom   zdôraznil,   že „...   nemožno   súhlasiť...   s...   argumentom okresného   súdu...   že   zákonodarca   v danom   prípade...   pripúšťa   možnosť   rozhodovať v danom   prípade   o väzbe   iba   prostredníctvom   predsedu   senátu.   Sťažovateľ   uvádza,   že dôvodová správa sama o sebe netvorí prameň práva a znenie ustanovenia § 238 ods. 3 Tr. por. výslovne v zmysle § 2 ods. 16 Tr. por. neupravuje kompetenciu predsedu senátu, ale naopak   výslovne   uvádza   súd,   teda   v sťažovateľovom   prípade   senát.“.   K   písomnému vyjadreniu   krajského   súdu   v tom   smere,   že „...   podanie   sťažovateľa   je   pre   súčasnú neexistenciu   porušenia   sťažovateľových   práv   zjavne   neopodstatnené...“, sťažovateľ v podstatnom oponoval, keď zdôraznil, že „... v čase doručenia jeho sťažnosti Ústavnému súdu... dňa 31. 10. 2012 bol vo väzbe a taktiež, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2012, sp. zn.: 2 Tos/108/2012, ktorým bol prepustený z väzby na slobodu sa nekonvalidovalo   porušenie   jeho   základných   práv,   ktoré   namieta   vo   svojej   ústavnej sťažnosti“.

8. Ústavný súd konštatuje, že o skutočnosti prepustenia sťažovateľa z výkonu väzby bol písomne upovedomený listom sťažovateľa z 29. novembra 2012 doručeným ústavnému súdu 5. decembra 2012.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným porušením označených práv.

II.

10.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd   [(čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy), (m.   m.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   1/03, I. ÚS 226/03)].   Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými   okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup,   ako   aj   správnosť   skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom   inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Takto chápaná a rozhodovacou činnosťou aj podporená právomoc ústavného súdu   mu   umožňuje   preskúmať   aj   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a to   z hľadiska,   či vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti sú alebo nie sú v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru.

13.   Východiskom   úvah   a   postupu   ústavného   súdu   v posudzovanej   veci   v konaní o ústavnej sťažnosti prijatej uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 281/2012-18 z 13. júna 2012 na ďalšie konanie bola sťažovateľom nastolená kľúčová otázka týkajúca sa postupu tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré rozhodli, vychádzajúc z § 238 ods. 3 Trestného poriadku s prihliadnutím na § 76 ods. 3 a 5 Trestného poriadku, o ponechaní sťažovateľa vo väzbe podľa § 71 ods. 2 písm. a) a c) Trestného poriadku, a to v čase po podaní obžaloby za situácie, keď okresný súd v senátnej trestnej veci na verejnom zasadnutí konanom 20. augusta 2012 rozhodol o tejto skutočnosti nie v riadne zloženom trojčlennom senáte,   ale   samotným   predsedom   senátu   (vychádzajúc   zo   znenia   opravného   uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2012 zo 14. septembra 2012, pozn.).

14. Sťažovateľ k nosným dôvodom sťažnosti stabilne vo všetkých podaniach (či už pred   všeobecnými   súdmi,   ako   aj   v samotnej   sťažnosti)   poukazoval   na   to,   že   o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby mal v intenciách platnej právnej úpravy podľa § 2 ods. 16, § 238 ods. 3 a § 349 ods. 1... Trestného poriadku vrátane dikcie ústavy podľa čl. 142 ods. 2 ústavy rozhodnúť senát, a nie samotný predseda senátu/samosudca. Vo svojej sťažnosti   z 21.   augusta   2012   sťažovateľ   napr.   uvádza,   že „...   na   verejnom   zasadnutí nemohol predseda senátu rozhodovať sám o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Toto konanie mal vykonať senát za prítomnosti všetkých členov senátu – prísediacich. Základnou zásadou   trestného   konania   uvedenou   v   §   2   ods.   16   Tr.   por.   je   zásada   senátneho rozhodovania   súdov.   Táto   zásada   vychádza   z dikcie   článku   142   ods.   2   ústavy   SR. Porušením   týchto   ustanovení   Tr.   por.   a ústavy   SR   je   moja   väzba   nezákonná a protiústavná.“.   V sťažnosti   zo 14.   októbra   2012 sťažovateľ inter alia uvádza, že „... napriek tomu, že za prejedávaný tr. čin stanovuje trestný zákon hornú hranicu tr. sadzby nad 8 (osem) rokov... súd rozhodoval bez prítomnosti všetkých členov senátu (prísediacich sudcov) hoci takýto postup zákon – Trestný Poriadok – nedovoľuje, ale prikazuje podľa § 237 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 2 ods. 16 Tr. por. súdu rozhodovať v senáte. Keďže, sudca... rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe sám (bez prítomnosti členov senátu) porušil podľa môjho právneho názoru ústavu SR a zákon, ako aj listinu základných práv a slobôd a v neposlednom rade aj medzinárodné dohovory...“.

15.   V podobných   súvislostiach   ústavný   súd   už   uviedol   (I.   ÚS   331/09),   že „[z] pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého   práva   všeobecným   súdom   má   za   následok   porušenie   základných   práv a slobôd.   V konaní   o ústavnej   sťažnosti   možno   za   také   považovať   prípady,   v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,   prípadne   s   konkurenciou   rôznych   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.“. Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol   k porušeniu   ústavy   a príslušných   medzinárodných zmlúv.

16. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. b)... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto... aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom.

18. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby.   Základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   vo   svojom   znení   odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia   závažného   porušenia   zákonnosti   ide   aj   o   porušenie   ústavnosti   (III.   ÚS   48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98).

20. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie   väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné náznaky   skutočného   verejného   záujmu, ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú nad právom   obvineného   na   osobnú   slobodu.   Trvanie   väzby   nad   lehotu,   ktorá   je   zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

21. Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

... [písm. a)]... je na úteku... nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom   konaní   alebo   súdu,   nepreberá   zásielky...   [písm.   c)]...   pokračuje   v trestnej činnosti...

22. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac   a)   sedem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   prečin,   b)   devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov.... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby z dôvodov   podľa   §   71   ods.   2   spolu   s už   vykonanou   väzbou   podľa   §   71   ods.   1   môže v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby z dôvodov   podľa § 71 ods.   2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods.   1 nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

23. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne   súd   o väzbe prednostne   a urýchlene,   a ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 odseku 3 alebo odseku 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   základnou   alebo   predĺženou   lehotou   väzby v prípravnom konaní. Podľa § 349 ods. 1 Trestného poriadku samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov.

24. Podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a spôsobí ním značnú škodu.

25.   Ústavný   príkaz   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 prvá veta ústavy).

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

27. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

28. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tos/85/2012 z 22. augusta 2012 okrem iného konštatoval, že „Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného súdu o existencii dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. a/, c/ Tr. por., keďže skutočne ide o opätovné vzatie obvineného do väzby v tej iste veci. Vzhľadom na vedenie trestného konania a podanie obžaloby pre zločin krádeže, na ktorý zákon viaže trestnú sadzbu odňatia slobody od troch do 10 rokov, môže väzba obvineného trvať 36 mesiacov, a to v zmysle § 76 ods. 6 písm. b/ Tr. por. Ak sa obvinenému... započíta trvanie väzby od 12. 11. 2008 do 16. 04. 2009 a od 03. 02. 2012 doposiaľ, znamená to, že neuplynula ešte zákonom dovolená lehota trvania väzby.“.

29. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tos/95/2012 z 10. októbra 2012 ďalej konštatoval,   že „Proti...   uzneseniu   podal   sťažnosť   obžalovaný   M.   R.   Svoju   sťažnosť odôvodnil samostatným podaním zo dňa 19. 09. 2012 na č. l. 995 - 1005. V tejto veľmi podrobne   rozoberal   procesný   stav   veci,   najmä   zákonnosť   a   dôvodnosť   jeho   väzobného stíhania,   V   nosnom   argumentoval   že   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe   po   podaní   obžaloby rozhodoval uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. b/, e/ Tr. por. s poukazom na § 238 ods. 3 Tr. por.   sudca, resp.   samosudca o nie predseda senátu, ktorý navyše rozhodoval sám,   bez účastí   členov   senátu,   resp.   prísediacich   a   toto   nemožno   zhojiť   vykonaním   opravného uznesenia. Svoju sťažnosť uzatvoril tým, že žiada, aby bolo napadnuté uznesenie zrušené a aby bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Sťažnostný   súd   po   postupe   nariadenom   citovaným   ustanovením   z   predloženého spisového materiálu zistil že dôvodom pre napadnutý postup predsedu senátu bol ten, že dňa 20. 08. 2012, po podaní obžaloby a po výsluchu obžalovaného, rozhodol predseda senátu uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. b/, e/ Tr. por. s poukazom na § 238 ods. 3 Tr. por. tak, že ponecháva obžalovaného M. R. vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. por. s tým, že podpísaným je JUDr. S. D., sudca.

Ustanovenia Trestného poriadku požadujú, aby do skončenia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní rozhodol o väzbe procesný súd, t. j. senát /v § 238 ods. 3   sa   pre   možnú   časovú   tieseň,   týkajúcu   sa   zabezpečenia   účastí   prísediacich   zavádza rozhodovanie   prostredníctvom   predsedu   senátu,   ak   ide   o   prvé   rozhodnutie   o   väzbe v súdnom   konaní/,   čo   v   danom   prípade   splnené   bolo   a   len   pisárskou   chybou,   ktorá   je zrejmou   nesprávnosťou,   došlo   pri   vyhotovení   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia k označeniu JUDr. S. D. za sudcu, hoci í z titulnej strany o výsluchu je uvedené, že tento konal z pozície predsedu senátu.“.

30.   Naproti   tomu   ten   istý   krajský   súd   vo   svojom   ostatnom   uznesení   sp. zn. 2 Tos/108/2012 z 12. novembra 2012, ktorým prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu, v podstatnom uviedol:

„Krajský   súd   po   dôslednom   zhodnotení   všetkých   okolností   prípadu,   riadiac   sa dotknutými ustanoveniami Trestného poriadku, dospel k záveru, že okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, a to v prípade rozhodovania podľa § 238 ods. 3 Tr. poriadku, pričom toto rozhodnutie malo zásadný vplyv na posudzovanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obžalovaného...

K závažnému procesnému pochybeniu však došlo zo strany okresného súdu v tom, že po   podaní   obžaloby   v senátnej   veci   rozhodoval   podľa   §   238   ods.   3   Tr.   poriadku   sám predseda senátu. Z dikcie ustanovenia § 238 ods. 3 Tr. poriadku pritom jasne vyplýva, že rozhodnutie o väzbe prijíma súd - to znamená vo veciach,   v ktorých je horná hranice trestnej sadzby maximálne osem rokov samosudca a v ostatných veciach senát.

Takýto   výklad   ako   jediný   možný   a   zákonný   sa   opiera   aj   o   všeobecnú   zásadu upravenú v ustanovení § 2 ods. 16 Tr. poriadku, ktorá určuje, že v trestnom konaní pred súdom rozhoduje senát, samosudca alebo sudca pre prípravné konanie. Predseda senátu, samosudca   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodujú   sami,   ak   to   zákon   výslovne ustanovuje.

Rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby však nie je prípadom, ktorý by zákon výslovne zveril do rozhodovacej právomoci samotného predsedu senátu alebo samosudcu. O ďalšom trvaní väzby bol v posudzovanom prípade, v súlade so zákonom povinný rozhodnúť senát okresného súdu a nie sudca alebo predseda senátu. Táto požiadavka, na ktorej je nutné bezvýhradne trvať, splnená nebola a závažne procesné pochybenie okresného súdu nebolo napravené.

Skúmajúc   konanie   okresného   súdu,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   napadnutého uznesenia zo dňa 12. 10. 2012, je nutné prijať záver, že väzba obžalovaného M. R., ktorá nasledovala po uplynutí pôvodnej základnej sedemmesačnej lehoty (t. j. po 03. 09. 2012) nebola prekrytá zákonným rozhodnutím, ktoré vychádza z ustanovenia § 238 ods. 3 Tr. poriadku a preto ju nemožno označiť za zákonnú.

V   nadväznosti   na   uvedené   je   potom   potrebné   konštatovať   aj   nezákonnosť rozhodnutia,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby a neprijatý   písomný   sľub   obžalovaného   a   stotožniť   sa   so   sťažnostnými   námietkami obžalovaného.

Uvedeným postupom došlo k zásadnému porušeniu zákona a práv obžalovaného, ktoré   bolo   možné   napraviť   jedine   postupom   podľa   §   79   ods.   1   Tr.   poriadku   tak,   že obžalovaný bol krajským súdom ihneď prepustený z väzby na slobodu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody rozhodol krajský súd postupom podľa § 194 ods.   1   písm.   a/   Tr.   poriadku   tak,   že   zrušil   prvostupňové   uznesenie   v   celom   rozsahu a obžalovaného M. R. ihneď prepustil z väzby na slobodu.“

31. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zakotvil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s účelom   čl.   17, ktorým   je ochrana jednotlivca   proti   svojvôli (I.   ÚS   165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Každé porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe potencionálne zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

32. Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná   obžaloba.   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby (Statis c. Litva z 21. 3. 2002, § 59 – 61).

33. Ústavný súd predovšetkým predostiera, že sťažovateľ je/bol trestne stíhaný pre zločin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona. V sťažovateľovom prípade ide teda vzhľadom na výšku trestu odňatia slobody, ktorý mu hrozí v rozmedzí od troch až desať rokov trestu odňatia slobody, bez pochybností o zločin. Z už citovaných zákonných ustanovení Trestného poriadku (§ 238 ods. 3 v spojení s § 349 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom k § 2 ods. 16 Trestného poriadku) explicitne vyplýva, že po podaní obžaloby je kritériom vymedzujúcim príslušnosť senátu alebo samosudcu (nie právomoc predsedu senátu, pozn.) na konanie o zločinoch výlučne   výška   trestnej   sadzby   v jej   zákonne   zadefinovanom   rozsahu   „do   osem   rokov“ a „nad osem rokov“ trestu odňatia slobody. Inak povedané, ak je na konanie v merite veci príslušný senát, je príslušný aj na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku len senát, a nie samotný predseda senátu (ako to bolo v posudzovanom prípade, pozn.). Ústavný súd sa preto stotožnil s nosnými dôvodmi sťažovateľa [„Či už sudca...   rozhodoval o ponechaní sťažovateľa vo väzbe dňa 20. 08. 2012... ako predseda senátu, resp. sudca (samosudca) je irelevantné nakoľko po podaní obžaloby mal rozhodovať ako predseda senátu spoločne s prísediacimi.“ (pozri bod 3.1)], ale rovnako s právnym názorom krajského súdu vysloveným v ostatnom jeho „väzobnom“ rozhodnutí   vo   veci   sťažovateľa   (pozri   bod   30),   ktorý   treba   považovať „de   lege   lata“ a v okolnostiach danej veci za ústavne konformný.

34. Ústavnému súdu neostáva iné, ako konštatovať, že väzba sťažovateľa v čase od 3. septembra   2012   do   jeho   prepustenia   z väzby   na   slobodu   nebola   prekrytá   zákonným rozhodnutím všeobecného súdu, čo zároveň predstavuje neprípustný zásah do jeho v petite označených práv. Ak preto – či už okresný súd alebo o sťažnosti rozhodujúci krajský súd – mali akékoľvek pochybnosti smerujúce k právomoci senátu alebo samosudcu, mali sa tieto odstrániť   v súlade   s ustálenou   rozhodovacou   praxou   ústavného   súdu   takým   výkladom príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami) garantovaných   základných   práv   a slobôd“   (II. ÚS 148/06,   IV. ÚS   186/07). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 1 tohto nálezu.

35.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Zistenie ústavného súdu   o tom, že ochrany označených práv alebo slobôd   sa sťažovateľ   môže/mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, vedie ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci na rozhodovanie, pretože jeho právomoci predchádza právomoc iného orgánu verejnej moci, v danom prípade iného orgánu súdnej moci (m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05).

36. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2012   z 20.   augusta   2012,   ako   aj   proti   opravnému   uzneseniu   tohto   súdu   sp.   zn. 2 T 49/2012   zo   14.   septembra   2012   sťažovateľ   využil   ako   účinný   prostriedok   nápravy sťažnosť   podľa   §   185   a nasl.   Trestného   poriadku,   o ktorých   rozhodol   krajský   súd uzneseniami sp. zn. 3 Tos 85/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. 1 Tos 95/2012 z 10. októbra 2012. Z dôvodov uvedených v bode 35 preto ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ napádal postup a rozhodovaciu činnosť okresného súdu. Ústavný súd sa pritom navyše riadil aj princípom vlastného sebaobedzenia a zdržanlivosti pri poskytovanej ochrane   ústavnosti,   keďže   vyslovenie   porušenia   sťažovateľových   práv   sa   javí   byť dostatočným vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý je súdom s plnou jurisdikciou. Rovnaký princíp   ovládol   ústavný   súd   aj   v súvislosti   s ďalšími   výhradami   sťažovateľa   (bod   3.2), ktorých   ústavné   posúdenie   (vzhľadom   na   úspech   sťažovateľa)   už   nebolo   zapotreby. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu.

37. V súvislosti s uvedeným v bode 36 ústavný súd dodáva, že Európsky súd pre ľudské práva judikoval (Le Compte Van Leuven a De Meyre c. Holandsko z 23. 6. 1981, Feldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982), že nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde.

III.

38.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

39. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos/85/2012 z 22. augusta 2012 a zároveň prikázal krajskému súdu prepustiť ho   z väzby   na   slobodu.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   týmto   návrhom   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   pre   dosiahnutie   nápravy   vo   veci   nie   je   nevyhnutné,   aby   využil   aj   svoju právomoc   podľa   čl.   127   ods. 2   ústavy,   a   preto   nevyhovel   jeho   návrhu   na   zrušenie predmetného   rozhodnutia   a nariadenie   jeho   prepustenia   z väzby,   a to   vzhľadom   na skutočnosť, že sťažovateľ bol následným uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/108/2012 z 12. novembra 2012 prepustený z väzby na slobodu. Preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku.

40.   Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné   zadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle citovanej zákonnej požiadavky (§ 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   musí   odôvodniť,   z   akých   dôvodov   požaduje   toto zadosťučinenie.   Sťažovateľ   síce   uplatnil   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 €, ale výslovne neuviedol, z akých dôvodov ho žiada. Ústavný súd preto zadosťučinenie   nepriznal. Preto   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode 3 výroku.

41. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume „... 269,58 Eur...“, a to za dva úkony právnej služby (príprava   a   prevzatie   zastupovanie   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu).   Ústavný   súd v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov preto priznal sťažovateľovi náhradu požadovaných trov konania; sťažovateľom požadovaná výška ich náhrady neprevýšila ich celkovú výšku, preto ústavný súd rozhodol podľa jeho žiadosti tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku.

42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013