znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   januára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B., zastúpených obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Cdo   26/2010   zo   14.   septembra   2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. O. Č. a A. Č., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   7   Cdo 26/2010   zo   14.   septembra   2011   (ďalej   len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   13   C   124/2003-230   zo   6.   februára   2009   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu“)   vyhovel   žalobe   podanej   pôvodnou   žalobkyňou   A.   B., zastúpenou opatrovníčkou – jej dcérou B. C., a určil, že kúpna zmluva uzavretá 30. augusta 1999 medzi A. B. ako predávajúcou a sťažovateľmi ako kupujúcimi (predmetom ktorej bol trojizbový byt... v B. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku)   je   neplatná.   Okresný   súd   považoval   označenú   kúpnu   zmluvu   za   absolútne neplatnú v zmysle § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že predávajúca podľa záverov okresného súdu pri uzavretí kúpnej zmluvy konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou.

Na   odvolanie   sťažovateľov   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co 148/2009 z 2. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   a   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   pričom   prípustnosť dovolania   bola   podľa   nich   daná   z   dôvodov   podľa   §   237   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že „ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania“   (namietali   účastníctvo   na   strane žalobkyne), a podľa § 237 ods. 1 písm. d) OSP, t. j. z dôvodu, že „v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo“ (poukazovali na rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 7   C 221/2002 z 30. júna 2003).

Sťažovatelia v dovolaní ďalej namietali vecnú nesprávnosť rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľov   ako neprípustné.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú   porušenie   nimi   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší súd nevysporiadal správne s tou časťou   ich   dovolania,   v   ktorej   namietajú   vecnú   nesprávnosť   záverov   krajského   súdu v spojení   so   závermi   okresného   súdu.   Podľa   sťažovateľov   nimi   v   dovolaní   namietaná nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu a okresného súdu zakladala prípustnosť dovolania, ako aj jeho samotnú dôvodnosť.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«Sťažovatelia v podanom dovolaní okrem iného argumentovali tým, že „... kúpna zmluva bola uzatvorená a podpísaná p. A. B. dňa 30. 08. 1999, pričom do tohto dátumu nebola   liečená,   ani   vyšetrovaná   na   psychiatrickom   oddelení,   ani   nebola   evidovaná   jej žiadna závažná psychická porucha, ktorá by zakladala procesnú nespôsobilosť p. A. B. P. A. B. dňa 01. 06. 1997 odkúpila predmetný byt, pričom nikto nespochybňoval jej procesnú spôsobilosť. Vklad vlastníckeho práva ku nehnuteľnosti bol povolený po č. k. V-30574/97, pričom A. B. riadne procesne vo veci konala, podpisovala a preberala zásielky, platila poplatky a nadobudla vlastnícke právo ku predmetnému bytu. …“ Ďalej Sťažovatelia v dovolaní   spochybňovali   vypracovanie   znaleckého   posudku   MUDr.   R.   M.,   ktorý   A.   B. posúdil   výlučne   na   základe   jej   zdravotnej   dokumentácie   nakoľko   bola   už   v   čase posudzovania mŕtva. Dovolací súd sa pritom týmito argumentmi nezaoberal a to z dôvodu, že dovolateľmi vytýkané okolnosti považoval za okolnosti, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, no nezakladali by prípustnosť dovolania. Sťažovatelia majú za to, že takéto posúdenie dovolacích dôvodov možno považovať za arbitrárne. Aj napriek tomu, že Sťažovatelia v dovolaní vyslovene neoznačili dovolacie dôvody v súlade s OSP, bolo potrebné argumenty Sťažovateľov posudzovať podľa obsahu a v takom prípade by   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   došiel   k   záveru,   že   Sťažovatelia   svoje   dovolanie odôvodnili v súlade s ust. § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, a teda konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok neprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Ak   by   bol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky postupoval v súlade so zákonom, dospel by k záveru, že aj právne posúdenie skutkového stavu a vykonané dokazovanie prvostupňového a odvolacieho súdu je založené na svojvôli a v dôsledku toho odôvodňuje postup dovolacieho súdu v súlade s ust. § 243b ods. 3 OSP...»

V ďalšom sťažovatelia uviedli podrobnú argumentáciu na podporu svojho názoru o nesprávnosti   skutkových   a   právnych   záverov   v   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom okresného súdu o preukázanosti duševnej poruchy A. B. pri uzavretí kúpnej zmluvy. Namietajú najmä to, že okresným súdom nebol dostatočne zistený skutkový stav veci,   keď   pre   učinenie   svojich   záverov   považoval   za   dostačujúci   znalecký   posudok   na posúdenie duševného stavu predávajúcej vypracovaný po jej smrti na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie a nezistil dostatočne skutočné správanie a prejavy predávajúcej v rozhodnej dobe, resp. z výpovedí svedkov vyvodil nesprávne závery o jej duševnom stave.

Sťažovatelia v závere sťažnosti uviedli: „Súd prvého stupňa, súd odvolací, ako aj súd dovolací v predmetnom konaní v žiadnom prípade nepostupovali v súlade s vyššie uvedenými   zásadami   zákonného   a   spravodlivého   procesu   a   na   základe   vykonaného dokazovania nemohli v žiadnom prípade dospieť k záveru, že A. B. bola v čase uzavretia Kúpnej zmluvy neschopná k takémuto právnemu úkonu. V prípade, ak by Krajský súd bol postupoval v súlade s týmito zásadami, bol by dospel k rovnakému záveru a zistil by, že Rozsudok OS BA II je potrebné zmeniť, prípadne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom k tomu, že chybným postupom Krajského súdu k odstráneniu vadného postupu prvostupňového súdu nedošlo, obrátili sa Stažovatelia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a tento mal toto porušenie odstrániť. Nakoľko sa však tak nestalo ani v dovolacom konaní na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   obracajú   sa   Stažovatelia   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky.“

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   práva   Ing.   O.   Č.   a A.   Č.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd Uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 26/2010 zo dňa 14. 09. 2011 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 26/2010 z 14. 09. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný Ing. O. Č. a A. Č. zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátskej kancelárie K s. r. o., ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutým   uznesením,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   ich   dovolanie   ako neprípustné.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v tom, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľov nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti dovolania podaného sťažovateľmi a jej dôvodnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.

Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V zmysle § 241 ods. 1 2 OSP procesne prípustné dovolanie je možné odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „V danom prípade dovolaním žalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,   že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým   by   súd   prvého stupňa   vo   výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej   podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

Dovolanie   žalovaných   by   mohlo   byť   procesne   prípustné   (i   dôvodné),   len   ak   by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberá   sa   tiež   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p...

Pokiaľ   obsah   dovolacích   námietok   smeroval   tiež   k spochybneniu   právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba   uviesť,   že   právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení vyvodzuje   právne   závery   a aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Súd   ale právnym   posúdením   veci   neodníma   účastníkovi   konania   možnosť   uplatnenia   jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p... Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov   je   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   považované   za   relevantný   dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo   (ani   prípadným)   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súd   účastníkovi   konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia... I keby dovolacie námietky napádajúce   správnosť   právneho   záveru   súdov   o neplatnosti   kúpnej   zmluvy   z dôvodu nedostatku spôsobilosti predávajúcej k takémuto úkonu pre jej duševnú poruchu v čase jeho uskutočnenia   boli   prípadne   aj   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z uvedeného   hľadiska neposudzoval), dovolateľmi vytýkané a okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého   rozsudku,   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v zmysle   ustanovenia § 237 O. s. p.

Keďže prípustnosť dovolania žalovanými nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ho   odmietol   podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie jej prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľov   odmietnuť   ako   procesne neprípustné.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňujú,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným uznesením najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012