znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 26/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. B., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou N., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. A. N., pre namietané porušenie jej základného práva na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Cdo 123/08 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 123/08 z 29. septembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Cdo 123/08 z 29. septembra 2009   z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Ing.   M.   B. p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   254,88 (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet N., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 26/2010-9 z 27. januára 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Ing. M. B. (ďalej len,,sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 123/08 z 29. septembra 2009 a (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na Okresnom   súde   Bratislava   II   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   domáhala   určenia   neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku, ktorú 2. augusta 2004 uzavrel jej manžel (žalovaný v 2. rade) so spoločnosťou W., spol. s r. o. (žalovaný v 1. rade), a ktorou jej manžel pristúpil k záväzku   spoločnosti   I.   spol.   s   r.   o.,   ktorej   bol   jedným   zo   spoločníkov   a zároveň konateľom.   Ako   dôvod   neplatnosti   sťažovateľka   uviedla   absenciu   jej   súhlasu   s týmto právnym úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo zakladá jeho relatívnu neplatnosť,   ktorej   sa   žalobou   na   okresnom   súde   dovolávala. Skutočnosť,   že   predmetný právny úkon presahuje rámec bežných vecí, vyvodzovala z výšky záväzku, ku ktorému jej manžel pristúpil (1 115 735,40 Sk s príslušenstvom). Z toho istého dôvodu žiadala vysloviť aj   neplatnosť   vyhlásenia   jej   manžela   o súhlase   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice spísanej tiež 2. augusta 2004.

3.   Okresný   súd   v rozsudku   sp.   zn.   13   C   78/05   z 8.   júna   2006   uzavrel,   že   pre nedostatok súhlasu sťažovateľky s napadnutými právnymi úkonmi sú tieto s poukazom na § 40a   Občianskeho   zákonníka   relatívne   neplatné,   a preto   žalobe   sťažovateľky   v celom rozsahu vyhovel. Na odvolanie spoločnosti W., spol. s r. o., Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 420/06 z 13. novembra 2007 rozsudok okresného súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Krajský   súd   rozsudok   odôvodnil v podstate   tým,   že   pristúpením   k záväzku   nevznikol   spoločný   záväzok   manželov,   iba manžel sťažovateľky sa stal spoludlžníkom, a teda individuálnym účastníkom predmetných právnych úkonov, ktoré podľa záveru krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí tak, ako to predpokladá § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej.

4. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší   súd   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   zamietol,   pričom   sa   v podstate stotožnil so závermi krajského súdu.

5.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   rozsudkom najvyššieho   súdu   a   na   preukázanie   zásahu   do   svojich   práv   v sťažnosti   uviedla   tieto skutočnosti: «... najvyšší súd ignoroval všetky námietky sťažovateľky ohľadne prieskumu namietaných zmlúv, jednak z hľadiska tzv. nevyváženého pomeru účastníkov zmluvy, na základe   ktorého   manžel   sťažovateľky bez   protihodnoty prevzal   neobyčajne   veľké riziko, zriekol sa všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v Občianskom zákonníku a zaručil sa za riziko z podnikania spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej bol spoločníkom aj iný subjekt, a na strane druhej tento záväzok nehodnotil vôbec s námietkami priečiacimi sa dobrým mravom (viď odkaz na judikát cudzieho štátu a pod.) čiže jeho rozhodnutie možno hodnotiť ako nepreskúmateľné. Porušenie označených článkov vidím v tom, že najvyšší súd svojim rozsudkom: 1. Absolútne sa odmietol - teda postupoval svojvoľne, v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP - zaoberať námietkami sťažovateľky ohľadne rozporu namietaných zmlúv s princípom spravodlivosti a dobrými mravmi, takže zostalo v tomto smere nepreskúmateľné. 2. Ignoroval zmysel a účel ust. § 145 OZ, podľa ktorého jednoznačne nedostatok súhlasu manžela   s   právnym   úkonom   druhého   manžela,   ktorý   presahuje   rámec   obvyklej   správy spoločného majetku (nie len jednotlivej fyzickej veci), má za následok relatívnu neplatnosť takého úkonu (§ 40 a OZ). 3. Zmluvný záväzok musí byť totiž neplatný vtedy, keď veriteľ (žalovaný v 1.   rade) od samého   začiatku   rozpoznával,   že   spoločný   záväzok   manžela   sťažovateľky   s   obchodnou spoločnosťou,   nutne   povedie   k   „likvidácii   BSM“,   čo   sa   potvrdilo   ďalšími   konaniami veriteľa   (vedenie   sporu   o   odporovateľnosť   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   dispozície s vecami   patriacimi   nepochybne   do   BSM   a   podobne).   Manžel   sťažovateľky   od   samého začiatku prekračoval majetkové transakcie, a to na donútenie veriteľa, ktorý na prvý pohľad musel vedieť, že uvedená dispozícia sa nevyhnutne dotkne - a to bol hlavný cieľ úkonov - majetku patriaceho do BSM. 4. Občianskoprávna zásada ochrany slabšieho - vyplývajúca z demokratického, právneho a sociálneho   štátu,   ktorým   Slovenská   republika   je   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   -   musí   chrániť sťažovateľku, ako manželku dlžníka, proti strate „nescudziteľného ľudského práva na nádej a úsilie o šťastie", preto napadnuté zmluvné záväzky mali byť súdmi vyhlásené za neplatné. Pokiaľ to najvyšší súd opomenul a rozhodol v neprospech sťažovateľky, porušil jej základné práva. Jej manžel totiž prevzal neobyčajne veľké riziko bez toho, že by sám mal - a jeho rodina - z poskytnutého kreditu vlastnú komerčnú (alebo akúkoľvek inú) výhodu. Zriekol sa totiž všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v OZ a bezdôvodne sa zaručil za riziko podnikania   obchodnej   spoločnosti,   ktorej   nebol   výlučným   vlastníkom,   a   ktorej   konanie ďaleko   presiahlo   jeho   finančné   a   majetkové   pomery   na   úkor   BSM,   na   ktorom   má participovať aj sťažovateľka. V tomto smere bolo od samého začiatku zrejmé a zistiteľné, že veriteľ bezohľadne presadil len svoje vlastné záujmy.

5.   Otázku,   či   a   ako   ďaleko   mohli   zmluvní   partneri   skutočne   slobodne   a   rovnoprávne rozhodnúť   o   obsahu   namietaných   zmlúv,   mal   si   dôkladne   (s   patričným   odôvodnením) vyriešiť   dovolací   súd   a   keď   tak   neurobil,   táto   otázka   nabrala   podstatu   podcenenia ústavnoprávne garantovanej privátnej autonómii slobody a voľnosti, vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 ústavy. 6. Najvyšší súd rozhodol nesprávne a pozitivisticky tak, ako rozhodovali súdy pred rokom 1990,   keď   sa   uspokojil   s   konštatovaním,   že   „zmluva   je   zmluva“,   ale   už   bez   skúmania sociálneho pozadia prípadu.»

6. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že rozsudkom   najvyššieho súdu   bolo porušené jej základné právo na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiadala ústavný súd, aby zrušil rozsudok najvyššieho súdu a priznal jej právo na náhradu trov konania.

II.

7. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril   k prijatej   sťažnosti   a ku vhodnosti   ústneho   pojednávania.   Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 12. marca 2010 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom a navrhuje, aby sťažnosti vyhovené nebolo. K prijatej sťažnosti   uviedla,   že ,,najvyšší   súd   svoj   záver   v odôvodnení   rozsudku   náležite   právne vyargumentoval a zaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky vznesenými v dovolaní. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.“.

8. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 13. marca 2010 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska   účastníkov   konania   dospel   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

9.   Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   rozsudku   najvyššieho   súdu,   obsahu vyžiadaného súdneho   spisu   a vyjadrenia   k sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad (m. m. PL. ÚS 15/98).

11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom   rozpore   s princípmi   spravodlivosti   v dôsledku   napr.   prílišného   formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky   (napr.   III.   ÚS   150/99).   Tento   zároveň   uviedol,   že   prílišný   formalizmus   pri výklade   právnych   noriem   vedúci   k extrémne   nespravodlivému   záveru   potom   znamená porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07).

13. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný súd   oboznámil   s odôvodnením   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Tento   po   prepise   dôvodov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Dovolací   súd   preto   skúmal   správnosť   napadnutého   rozsudku   z   hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke správnosti aplikácie § 145 ods. 1 Obč. zákonníka na zistený skutkový stav ako aj v otázke interpretácie tohto ustanovenia. Podľa § 145 ods. 1 Obč. zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch   manželov;   inak   je   právny   úkon   neplatný.   Podľa   §   145   ods.   2   Obč.   zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t. j.   na   právne úkony,   ktorými manželia   disponujú so spoločnými   vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu   manželov   z   platných   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   spoločných   vecí.   Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú než bežnú   vec.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   sa   na   platnosť   právneho   úkonu   týkajúceho   sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov (teda úkonu, pri ktorom manželia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela, ak ide o inú než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Obč. zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods.   1   a   2   Obč.   zákonníka   na   konkrétny   prípad   je   však   existencia   právneho   úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce   sa   spoločných   vecí   treba   považovať   tie,   pri   ktorých   dochádza   k   dispozícii s predmetom   bezpodielového   spoluvlastníctva   alebo   k   výkonu   jeho   správy.   Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Obč. zákonníka) môže byť len to, čo môže byť   predmetom   vlastníctva,   teda   iba   veci   v   právnom   zmysle,   t.j.   ovládateľné   hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda   ani   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   sa   preto   nepovažujú   pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto   spoluvlastníctva   (vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   v   širšom   zmysle). Podľa   súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva   o   pôžičke   uzavretá   len   jedným   z   manželov   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   ČSR z 21.12.1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, ŠEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   sú   tieto   závery   súdnej   praxe   stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov.   I   keď   pri   uvedených   právnych   úkonoch   ide   o   rozdielne   právne   inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Obč. zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú   predmetu   bezpodielového   spoluvlastníctva,   teda   spoločných   vecí,   preto   je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobkyňa a žalovaný 2/ sú manželia, že žalovaný 2/ uzavrel dňa 2.8.2004 so žalovanou 1/ dohodu o pristúpení k záväzku, ktorou sa zaviazal splniť dlh obchodnej spoločnosti I., spol. s r. o. (v ktorej bol konateľom a jedným z dvoch spoločníkov) voči žalovanej 1/ vo výške 1 115 735,40 Sk s prísl.   a   že v   ten   istý   deň   bola   notárom   JUDr.   I.   L.,   PhD.   spísaná   notárska   zápisnica obsahujúca okrem iného aj vyhlásenie žalovaného 2/ o súhlase s jej vykonateľnosťou, t. j. s tým,   aby   v   prípade   nesplnenia   uvedeného   záväzku   sa   stala   vykonateľným   titulom   na vykonanie exekúcie na všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný majetok.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k správnemu právnemu   záveru,   že   pristúpením   žalovaného   2/   k   peňažnému   záväzku   iného   dlžníka nevznikol spoločný záväzok manželov, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas žalobkyne. Tento právny záver vylučujúci aplikáciu § 145 Obč. zákonníka v predmetnej veci zodpovedá hore uvedenému výkladu tohto ustanovenia. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu v súvislosti s uvedeným právnym záverom a v podrobnostiach naň odkazuje. Len vzhľadom na dovolacie námietky žalobkyne na doplnenie uvádza, že súhlas manžela s právnym úkonom druhého manžela týkajúcim sa spoločnej   veci   (vecí)   v   inej   než   bežnej   záležitosti   nechráni   manžela   pred   dôsledkami ustanovenia § 147 ods. 1 Obč. zákonníka, ale pred dôsledkami dispozície druhého manžela s vecou (vecami) v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Pokiaľ v prípade platnosti takéhoto   právneho   úkonu   vznikne   spoločný   záväzok   manželov,   je   veriteľ   oprávnený   na základe exekučného titulu vydanému proti obom alebo aj proti len jednému z manželov domáhať sa bez ďalšieho (teda bez ohľadu na § 147 ods. 1 Obč. zákonníka) uspokojenia tohto záväzku z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 147 ods. 1 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, umožňuje uspokojenie veriteľa z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve v prípadoch, ak veriteľ má pohľadávku iba voči jednému z manželov. V týchto prípadoch, v ktorých nejde o spoločný dlh manželov a na ktoré sa preto ani nevzťahuje § 145 Obč. zákonníka, je povinný druhý manžel, ktorý nie je dlžníkom, strpieť,   aby   veriteľova   pohľadávka   bola   uspokojená   z   majetku   v   bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manželov.

Za opodstatnenú nemožno považovať ani dovolaciu námietku, že odvolaci súd sa nezaoberal neplatnosťou právnych úkonov žalovaného 2/ pre ich rozpor s dobrými mravmi. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov z dôvodu, ktorý skutkovo vymedzila nedostatkom svojho súhlasu k týmto úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Obč. zákonníka. Pokiaľ odvolací súd posudzoval správnosť právneho posúdenia   veci   súdom   prvého   stupňa   z   hľadiska   existencie   takto   tvrdeného   dôvodu neplatnosti právnych úkonov, bol jeho postup správny a nemožno mu v tomto smere nič vyčítať. To však nebráni dovolaciemu súdu uviesť, že len samotná možnosť exekučného postihu   celého   majetku   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   na   vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z ktorého by mala takáto   pohľadávka   vzniknúť)   s   dobrými   mravmi,   pretože   ide   o   zákonom   výslovne predpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 Obč. zákonníka. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú   dôsledkom   existencie   bezpodielového   spoluvlastníctva,   s   ktorým   je   spätá   nutnosť vzájomného   zdieľania   majetkového   osudu   manželov   do   doby,   pokiaľ   ich   bezpodielové spoluvlastníctvo   trvá.   Vzhľadom   na   konštrukciu,   vznik   a   rozsah   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   možno   eliminovanie   týchto   nepriaznivých   dopadov   riešiť   len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom.

So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   dovolanie   žalobkyne   smerujúce   proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“

III.

14. Ústavný súd sa najskôr zaoberal námietkami o porušení práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Jadrom   sťažnosti   je totiž rozdielny   interpretačný   postoj   sťažovateľky   a najvyššieho   súdu   k možnému   podradeniu dohody   o pristúpení   k záväzku,   ktorú   jeden   z manželov   uzavrie   bez   súhlasu   druhého manžela, pod režim ochrany poskytovaný § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým je relatívna   neplatnosť   právneho   úkonu,   ak   ide   o vec   presahujúcu   rámec   bežných   vecí. Najvyšší súd dospel k záveru, že pre absenciu spoločnej veci, ktorej sa mal týkať predmetný právny úkon, je aplikácia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená, a keďže dohoda o pristúpení k záväzku uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne (priamo) nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len,,BSM“), nie je právnym úkonom   týkajúcim   sa   spoločných   vecí.   Naopak,   sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   ide o právny úkon   týkajúci   sa   spoločných   vecí,   ktorý   vzhľadom   na to,   že presahuje rámec bežných   vecí,   trpí   neplatnosťou   pre   absenciu   jej   súhlasu   s ním.   Sťažovateľka   uvedené odvodzuje z toho, že veriteľ od počiatku rozpoznával, že záväzok pristupujúceho dlžníka (jej   manžela)   bude   realizovaný   na   úkor   majetku   patriaceho   do   BSM,   a to   postupom predpokladaným   §   147   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   –   teda   exekučným   uspokojením pohľadávky veriteľa len jedného   z manželov z majetku patriaceho do BSM, keďže jej manžel   nemá   iný   majetok   vo   výlučnom   vlastníctve   ako   potenciálny   zdroj   uspokojenia veriteľa.  

15. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta.

16. Pre nedostatok právomoci neprislúcha ústavnému súdu autoritatívne rozhodnúť o tom, či konkrétny právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice) podlieha režimu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ak áno, či ide o bežnú   alebo   ostatnú   vec,   a teda   či   v prípade   absencie   súhlasu   druhého   manžela   ide o právny úkon   platný, relatívne neplatný (§ 145   ods.   1 v spojení   s §   40a   Občianskeho zákonníka)   alebo   absolútne   neplatný   pre   rozpor   s dobrými   mravmi   (§   39   Občianskeho zákonníka). Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu len z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a dospel k záveru, že najvyšší súd prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom,   ktoré   sú   extrémne   nespravodlivé,   a teda   zasahujúce   do   práv   sťažovateľky garantovaných   ústavou   a dohovorom.   Pri   tomto   závere   ústavný   súd   vychádzal   z týchto úvah:

17.   Občiansky   zákonník   v   §   145   ods.   1   ustanovuje,   že   bežné   veci   týkajúce   sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. Čo sú to bežné veci, je v rozhodovacej praxi všeobecných súdov relatívne stabilizovaná otázka, pričom aj tu platí, že sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne (najmä majetkové) pomery manželov. V ostatných veciach (teda nie bežných), ktoré sa týkajú spoločných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. V súdenej právnej veci sťažovateľky však nešlo o spor, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, ale o to, či dohoda o pristúpení k dlhu sa vôbec týka spoločných vecí,   pričom   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   nie   a preto   je   aplikácia   §   145   ods.   1 Občianskeho zákonníka vylúčená.

18. Na jednej strane stojí skutočnosť, že v zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd neodklonil) ide len o záväzok manžela sťažovateľky, čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky   aj   z   majetku   patriaceho   do   BSM,   teda   napr.   predajom   spoločných   vecí   – hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje len manžela sťažovateľky.

19. Pri interpretácii obsahu normatívneho textu –,,vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ – pritom podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam (tak ako to zohľadnil v záveroch rozsudku najvyšší súd), ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Z okolností prípadu nevyplýva, že by manžel sťažovateľky vlastnil   majetok   relevantnej   hodnoty   mimo   BSM,   ktorý   by   mohol   byť   predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa. BSM vzniklo uzavretím manželstva v roku 1971 a jeho   rozsah   nebol   následne   dohodou   v zmysle   §   143a   Občianskeho   zákonníka modifikovaný.   Totiž,   ak   by   manžel   sťažovateľky   mimo   masy   BSM   vlastnil   majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, dalo by sa   súhlasiť so   záverom   najvyššieho súdu,   že dohoda   o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí, a preto je vyňatá z aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom   prípade   (ktorému   nasvedčuje   obsah   vyžiadaného   súdneho   spisu)   je   však nesporné, že účinky dohody o pristúpení k záväzku uzavretej len jedným z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania prejavia aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM. Za týchto okolností – a to je v prerokúvanej veci rozhodujúce – sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva svojho majetku.

20.   Vychádzajúc   z uvedeného   možno   uzavrieť,   že   najvyšší   súd   mal   v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je, alebo nie potrebný súhlas druhého manžela a či z tohto pohľadu ide o platný, alebo relatívne neplatný právny úkon.   Najvyšší   súd   však   vychádzal   zo   svojej   staršej   judikatúry   a nezohľadnil   extrémne nespravodlivé   dôsledky   svojho   rozsudku   vo   vzťahu   k sťažovateľke.   Uspokojil   sa so záverom, že neexistuje priamy vzťah skúmaného právneho úkonu k spoločným veciam, pričom na účinky tohto právneho úkonu vo vzťahu k spoločným veciam už neprihliadol. Podľa názoru ústavného súdu však pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.

21.   Ak   už   najvyšší   súd   odmietol   odklon   od   doterajšej   judikatúry   (na   čo   podľa ústavného súdu in concreto mal relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny   úkon   (dohodu   o pristúpení   k   záväzku)   cez   prizmu   dobrých   mravov,   pretože   aj v tomto kontexte sa javí, že môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nemožno totiž v danom prípade nezohľadniť ani tú skutočnosť, že manžel sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale účasťou na podnikaní právnickej osoby   –   spoločnosti   s ručením   obmedzeným.   Pojmovým   znakom   tejto   obchodnej spoločnosti je práve obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky (§ 106 Obchodného zákonníka) a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka. Kým spoločnosť zodpovedá za   porušenie   svojich   záväzkov   celým   svojím   majetkom,   spoločník   ručí   za   záväzky spoločnosti   len   do   výšky   svojho   nesplateného vkladu   zapísaného v obchodnom   registri. Podnikateľské riziko spojené s prípadnou platobnou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom limitované (v prípade manžela sťažovateľky išlo o sumu 140 000 Sk). Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným   a nerozdielnym   dlžníkom   popri   spoločnosti,   pričom   predpokladaným   cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci   záväzok   splniť   a   nemajú   ani   vo   výlučnom   vlastníctve   relevantný   majetok postihnuteľný exekúciou.

22. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská   (body   15   až   21   odôvodnenia   tohto   nálezu)   potom   jeho   prístup   nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ale aj   ustanovenie   §   1   a   §   117   ods.   1   OSP   je   totiž   kritériom   ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré   nebude   možné   vyhodnotiť   ako   extrémne   nesúladné   s princípom   spravodlivosti a popierajúce   zmysel   a účel   príslušných   zákonných   ustanovení.   Keďže   najvyšší   súd v napadnutom rozsudku nepostupoval v intenciách uvedeného, ústavný súd prvým výrokom tohto   nálezu   vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a druhým   výrokom tento   zrušil   a   vrátil   vec najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

23.   V ďalšom   konaní   bude   najvyšší súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným, presvedčivým   a najmä   spravodlivým   spôsobom vysporiadať sa   s dovolaním sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

24. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do základného práva na slobodu a rovnosť v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, tento nebol sťažovateľkou v sťažnosti bližšie   konkretizovaný. Ústavný   súd   však   v tejto   súvislosti   pripomína, že tento ústavný článok   (spolu   napr.   s čl.   13   ods.   4   ústavy)   je   vstupnou   bránou   do   ústavnej   úpravy základných práv a slobôd a ako taký má charakter všeobecného ústavného princípu. Napriek tomu, že je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Preto v tejto časti sťažnosti vyhovené nebolo (štvrtý výrok nálezu).

25. Keďže sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom a v konaní bola úspešná, s poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej ústavný súd priznal   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom.   V zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny jedna šestina výpočtového základu za jeden úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom, pričom sťažovateľke prislúcha náhrada trov konania v sume 254,88 (2 úkony právnej pomoci po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,   sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €), ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010