znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 26/09-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana Ľalíka   v konaní   o sťažnosti   M.   M.,   K.,   V.   M.,   K.,   E.   M.,   K.,   J.   M.,   K.,   a F.   M.,   K., zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M., V. M., E. M., J. M. a F. M. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských páv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 161/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   M.,   V.   M.,   E.   M.,   J.   M.   a F.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie každému   po   330   €   (slovom   tristotridsať   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. M., V. M., E. M., J. M. a F. M. trovy právneho zastúpenia v sume 1 079,09 € (slovom tisícsedemdesiatdeväť eur a deväť centov) na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   S.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2008 doručená sťažnosť M. M., K., V. M., K., E. M., K., J. M., K., a F. M., K. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 161/93.

Sťažovatelia   podrobne   popísali   jednotlivé   úkony   okresného   súdu   v   namietanom konaní a k priebehu súdneho konania uviedli: „Právny predchodca sťažovateľov dňa 2. 12. 1991 podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Okresný súd Košice II proti   žalovaným   J.   K.   a M.   K.,   obaja   bytom...   K.   Konaniu   bolo   pridelené   č.   k.   19C 161/1993...

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   ich   vec,   týkajúca   sa   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   nie   je   skutkovo   a   právne   zložitá,   vymykajúca   sa   bežnej   rozhodovacej činnosti...

S   poukazom   na   uvedené   nie   je   možné   odôvodňovať   doterajšie   trvanie   konania zložitosťou veci...

je to práve samotný súd, ktorý zapríčinil neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa už vedie   takmer   17   rokov.   Sťažovatelia   svojím   správaním   nezapríčinili   žiadne   prieťahy v konaní.

Pri efektívnom postupe súdu bolo možné o nároku sťažovateľov rozhodnúť prakticky už po niekoľkých pojednávaniach. Preto aj keď vo veci bolo súdom nariadených viacero pojednávaní a vykonaných viacero úkonov,   podľa názoru sťažovateľov je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celok...

Osobitne však považujú za potrebné sťažovatelia upozorniť na prieťah v konaní od 27. 03. 1997 (navrhovateľ žiadal povoliť zmenu petitu žaloby) do 03. 01. 2006 (súd o jeho žiadosti rozhodol), od 03. 01. 2006 (súdom bolo rozhodnuté, že sa nepripúšťa zmena petitu) do 22. 01. 2008 (písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo doručené účastníkom konania). Zo strany odporcu nešlo len o prieťah v konaní, ale keďže podľa § 167 ods. 2 O. s. p. sa na uznesenie použijú primerane ustanovenia o rozsudku, aj o porušenie zákonnej 30 dňovej lehoty uvedenej v ust. § 158 ods. 4 O. s. p. V súdnom spise sa nenachádza rozhodnutie predsedu súdu, ktorým by zo závažných dôvodov povolil predĺženie tejto lehoty... Zároveň považujeme za potrebné upozorniť na prieťah v konaní od 04. 02. 2002, kedy bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o zastavení konania do 21. 07. 2003, kedy bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Hodnotenie   jednotlivých   úkonov   a   postupov   okresného   súdu   zakladá   záver o nečinnosti, resp. o realizovaní takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný a efektívny   postup   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľov   v   jeho   spore.   Aj v obdobiach, počas ktorých okresný súd konal, tento súd prispel k zbytočným prieťahom v konaní tým, že v priebehu konania opakoval niektoré dôkazy, nenariadil dôkazy, ktoré boli pre   posúdenie   nárokov   navrhovateľa   uplatnených   v   konaní   rozhodujúce,   resp.   nariadil dôkazy,   ktoré   nesmerovali   vždy   k   vytvoreniu   relevantných   poznatkov   potrebných   pre rozhodnutie vo veci samej...

Ako obzvlášť veľkú krivdu pociťujú sťažovatelia tú skutočnosť, že ich manžel a otec ako pôvodný žalobca sa právoplatného skončenia veci nedožil a to napriek tomu, že po podaní návrhu žil ešte 11 rokov a zomrel až dňa 8. 12. 2002. Na základe týchto skutočností sa sťažovatelia domnievajú, že by im malo byť priznané primerané finančné zadosťučinenie každému z nich vo výške 510. 000,- Sk.

Od podania žaloby právnym predchodcom sťažovateľov na Okresnom súde Košice II až   doposiaľ   uplynula   doba   takmer   17   rokov   a   ich   vec   doposiaľ   nie   je   právoplatne skončená.“

Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Právo sťažovateľov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pod č. k. 19C 161/1993 porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II vo veci č. k. 19C 161/1993 konal bez prieťahov.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému po 510.000,- Sk.

4) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I. ÚS   26/09-6   zo 4. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   11.   februára   2009   sa   k sťažnosti   vyjadril   predseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprV/115/2009 zo 17. februára 2009, ktorý bol ústavnému súdu   doručený   20.   februára   2009.   Vo   svojom   vyjadrení   poukázal   na   priebeh   súdneho konania a na jednotlivé úkony okresného súdu vo veci a uviedol:

«Je   pravdou,   že   návrh   o   určenie   vlastníckeho   práva   bol   právnym   predchodcom sťažovateľov podaný dňa 2. 12. 1991. V priebehu konania pôvodný žalobca zomrel (dňa 8. 12.   2002),   pričom   zástupca   tohto   žalobcu   ale   ani   sťažovatelia   túto   skutočnosť   súdu neoznámili. Navyše zástupca pôvodného žalobcu (V. M. - sťažovateľ v 2. rade) zásielky súdu nepreberal, po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach bola opakovane zisťovaná adresa jeho súčasného pobytu. Napriek tomu sa nedostavil na vytýčené pojednávania v dňoch 6. 11. 2003 a 29. 4. 2004. Až na druhom z týchto pojednávaní žalovaná strana oznámila súdu, že pôvodný žalobca zomrel a tiež adresu sťažovateľa v 2. rade. Následne potom súd žiadal príslušnú mestskú časť o zaslanie úmrtného listu žalobcu. Tento bol súdu doručený dňa 28. 1. 2005.

Následne bol volaný sťažovateľ v 2. rade z adresy oznámenej žalovanou stranou na deň 3. 1. 2006, kedy sa na súd bez ospravedlnenia nedostavil. Pojednávanie bolo odročené na deň 26. 1. 2006, na ktorom sťažovateľ V. M. predniesol, že súdu oznámi spisovú značku dedičského konania po svojom nebohom otcovi (pôvodnom žalobcovi) a bude žiadať, „aby súd pripustil rozšírenie žaloby na strane žalobcu o ďalších žalobcov“.

Uvedené pojednávanie bolo vzhľadom na uvedený prednes odročené na neurčito s tým, že uvedenému sťažovateľovi bola uložená 10-dňová lehota na písomné oznámenie spisovej značky dedičského konania po zomrelom žalobcovi.

Napriek uznesením súdu uloženej povinnosti túto skutočnosť súdu neoznámil, preto súd sám potrebnú informáciu zabezpečil v mesiaci jún 2006.

Dňa   21.   6.   2007   bola   zasielaná   výzva   dedičom   pôvodného   žalobcu   ohľadom dispozície s návrhom, na ktorú nereagovali. Napriek tomu však podali predsedovi súdu sťažnosť v prebiehajúcom konaní.

V októbri 2007 bolo určené pojednávania na deň 20. 12. 2007. Dňa 18. 12. 2007 doručil   právny   zástupca   sťažovateľov   žiadosť   o   odročenie   uvedeného   pojednávania z vážnych   rodinných   dôvodov.   Keďže   sťažovatelia   trvajú   na   jeho   osobnej   účasti, ospravedlnil z uvedeného dôvodu aj ich neúčasť na pojednávaní.

Dňa 20. 12. 2007 bolo konanie zastavené. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia dňa   5.   2.   2008   odvolanie.   Spis   bol   preto   dňa   31.   3.   2008   predložený   na   rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom sa nachádzal do 30. 6. 2008, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Po vrátení spisu bol v októbri 2008 určený termín pojednávania na deň 9. 12. 2008. Deň pred vytýčeným pojednávaním, t. j. 8. 12. 2008, požiadal právny zástupca sťažovateľov o   odročenie   vytýčeného   pojednávania   z   dôvodu   dočasnej   pracovnej   neschopnosti sťažovateľa v 2. rade.

Na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 27. 1. 2009. O jeho odročenie   opätovne   požiadal   právny   zástupca   sťažovateľov   písomným   podaním   zo   dňa

26. 1.   2009,   a   to   z   dôvodu   pretrvávajúcej   práceneschopnosti   sťažovateľa   v   2.   rade a zdravotných problémov sťažovateľky v 1. rade.

Z uvedených dôvodov bolo pojednávanie odročené na deň 17. 3. 2009. Vzhľadom na mnou uvádzané konštatovania som toho názoru, že ústavnému súdu adresovaná sťažnosť je zo strany sťažovateľov v celom rozsahu neopodstatnená.

Okrem   podania   sťažnosti   predsedovi   súdu   sťažovatelia   žiadnym   spôsobom neprejavili záujem o ukončenie daného sporu. Ani jeden z nich súdu neoznámil úmrtie pôvodného žalobcu, dokonca ani sťažovateľ, ktorý ho v konaní zastupoval. Tento navyše ani nepreberal súdne zásielky a opakovane tak musel byť súdom zisťovaný jeho pobyt. O úmrtí žalobcu sa súd dozvedel až zo strany žalovaných. Je teda otázne, či sťažovatelia o existencii tohto konania vôbec mali vedomosť a ak áno, čo im bránilo aktívne sa podieľať na jeho priebehu.

Sťažovateľ   v   2.   rade   dokonca   nereagoval   ani   na   povinnosť   určenú   mu   súdom ohľadom oznámenia čísla dedičského konania po pôvodnom žalobcovi.

Ani   jeden   zo   sťažovateľov   nereagoval   na   výzvu   súdu   po   zistení,   že   sú   dedičmi pôvodného žalobcu. Neoznámili súdu ani základnú skutočnosť, že v konaní chcú pokračovať a   na   pôvodnom   návrhu   trvajú.   Ich   správanie   tak   vykazuje   známky   úplnej   pasivity a nenasvedčuje tomu, že sa nachádzajú v stave právnej neistoty spôsobenej zo strany súdu. Zarážajúci je rovnako aj fakt, že po podaní sťažnosti predsedovi súdu sa ani jediný zo   sťažovateľov   nezúčastnil   ani   jedného   z   troch   vytýčených   pojednávaní   a   všetky   boli odročené práve na žiadosť ich právneho zástupcu.

Podanie   ústavnej   sťažnosti   sa   za   daných   okolností   javí   byť   nepochopiteľným a výlučne účelovým. Ústavná sťažnosť bola sťažovateľmi podaná v čase, keď títo už prevzali predvolanie   na   druhé   z   troch   vyššie   uvedených   pojednávaní.   Je   teda   otázne,   k   akým prieťahom podľa ich názoru práve v uvedenej dobe malo zo strany súdu dochádzať. Podľa môjho názoru po podaní sťažnosti predsedovi súdu je zo strany súdu plynulosť konania zabezpečená. Sú to práve sťažovatelia, ktorí svojou nečinnosťou a neúčasťou na vytýčených pojednávaniach spôsobujú prieťahy v konaní a nepriaznivo ovplyvňujú dĺžku jeho trvania. Od zistenia súdu, že sú dedičmi pôvodného žalobcu, neurobili v danej veci vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu žiaden úkon, a to ani na výzvu súdu. Takéto pasívne správanie nenasvedčuje skutočnému záujmu o ukončenie daného sporu.

S ohľadom na všetky uvádzané skutočnosti, predovšetkým za zohľadnenia faktu, že sťažovatelia sa žiadnym spôsobom nedožadovali svojho vstupu do prebiehajúceho konania a vychádzajúc zo zistenia, že súdu ani neoznámili úmrtie pôvodného žalobcu, navrhujem ústavnému súdu i za predpokladu konštatovania určitých prieťahov v konaní, nepriznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie pri zohľadnení všetkých vyššie mnou uvádzaných skutočností.»

Právny zástupca sťažovateľov, ktorému bolo listom ústavného súdu z 24. februára 2009 zaslané vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 17. februára 2009, na toto vyjadrenie reagoval podaním zo 4. marca 2009 a uviedol:

„Trváme na tom, že k prieťahom v konaní došlo bez pričinenia sťažovateľov. Je síce pravdou, že sťažovatelia neoznámili súdu úmrtie právneho predchodcu, avšak nie z dôvodu nezáujmu o samotné súdne konanie a jeho výsledok. Sťažovatelia nemali vedomosť o tom, že súd vo vzťahu k ich právnemu predchodcovi robí nejaké úkony, resp. že súd nemá vedomosť o jeho úmrtí. Zo strany súdu na adresu trvalého pobytu právneho predchodcu, na ktorej sa naďalej zdržiavala a bola prihlásená k trvalému pobytu jeho manželka sťažovateľka v 1/ rade   nebolo   doručené   žiadne   podanie   ani   výzva,   z   ktorých   by   vyplývala   snaha   súdu pokračovať v konaní. Informáciu o tom, že náš právny predchodca medzičasom zomrel, si mohol   súd   zadovážiť   aj   bez   našej   súčinnosti,   rovnako   tak   spisovú   značku   dedičského konania,   keďže   toto   bolo   vedené   na   rovnakom   súde.   Sťažovateľ   v   2/rade   sa   na pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný dostavoval. V prípade, ak mu v účasti na pojednávaniach   bránil   vážny   dôvod,   tak   svoju   neúčasť   riadne   ospravedlnil.   Rovnako sťažovateľ v 2/rade trvá na tom, že súdu riadne a včas oznámil adresu, kde sa zdržiava. Sťažovatelia   sa   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   domáhali   sťažnosťou   u   orgánu správy súdov, aby súd konal bez prieťahov. Sťažnosť bola u predsedu súdu podaná dňa 18. 07. 2007. Odpoveďou na ich sťažnosť bolo konštatovanie predsedu súdu, že sťažnosť je čiastočne dôvodná , nakoľko k určitým prieťahom došlo a uvedená situácia bola spôsobená enormnou   zaťaženosťou   vo   veci   konajúceho   sudcu.   Takáto   odpoveď   predsedu   súdu   na sťažnosť v prípade sporu, ktorý v tom čase trval 16 rokov, len zvýšila nedôveru a neistotu sťažovateľov   v   schopnosť   súdu   zabezpečiť   plynulosť   priebehu   konania.   Navyše   ani   po podaní sťažnosti na prieťahy u orgánu správy súdov, nedošlo zo strany súdu k žiadnej zmene nielen v plynulosti a rýchlosti konania, ale hlavne v efektívnosti a účelnosti vedenia konania. Súd síce napriek žiadosti o odročenie pojednávania na pojednávaní dňa 20. 12. 2007   rozhodol   o   zastavení   konania,   avšak   aj   tento   jeho   postup   sa   po   rozhodnutí odvolacieho súdu ukázal byť neefektívnym. Po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 9. 6. 2008, bolo ďalšie pojednávania nariadené okresným súdom až na deň 9. 12. 2008. Ani po podaní sťažnosti predsedovi súdu teda nebola zo strany súdu zabezpečená plynulosť konania. Preto boli sťažovatelia nútení obrátiť sa so sťažnosťou na Ústavný súd SR.

S prihliadnutím na vyššie uvedené nemožno podanie ústavnej sťažnosti považovať za nepochopiteľné a výlučne účelové. Už len samotné trvanie konania viac ako 17 rokov je dostatočným dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti. Naša sťažnosť je preto opodstatnená. Prejavujeme dostatočný záujem na ukončení sporu, aktívne sa podieľame na jeho priebehu a v prípade efektívnych úkonov súdu smerujúcich k riešeniu sporu so súdom aj riadne spolupracujeme. Za úkon smerujúci k riešeniu sporu nepovažujeme výzvu súdu adresovanú sťažovateľom,   či trvajú na podanom návrhu.   Najmä s prihliadnutím na predchádzajúci postup súdu, kedy súd neoprávnene rozhodol o zastavení konania v dôsledku údajného späťvzatia návrhu. V čase pred podaním ústavnej sťažnosti bol postup súdu vo veci veľmi pomalý a zdĺhavý, napríklad pojednávania súd nariaďoval raz za polrok. Až po podaní sťažnosti   sa   postup   súdu   zmenil   a   stal   sa   efektívnejším.   Odrazu   súd   začal   nariaďovať pojednávania v podstatne kratších lehotách. Postup súdu po tom ako zistil, že vo veci bola podaná ústavná sťažnosť len potvrdzuje jej opodstatnenosť. Ak by súd k veci pristupoval od začiatku s takouto starostlivosťou, mohla byť moja vec právoplatne skončená v podstatne kratšom čase.

Trváme na tom, že pri efektívnom postupe súdu bolo možné o nároku sťažovateľov rozhodnúť prakticky už po niekoľkých pojednávaniach. Preto aj keď vo veci bolo súdom nariadených viacero pojednávaní a vykonaných viacero úkonov, podľa názoru sťažovateľov je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celok. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že zo strany okresného súdu bolo o nároku rozhodnuté trikrát. Vo všetkých troch prípadoch súd rozhodol tak, že konanie zastavuje   hoci   vždy   z   iných   dôvodov.   Na   základe   odvolaní   odvolací   súd   rozhodnutia okresného súdu vo všetkých troch prípadoch ako nezákonné zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Tým bola vlastne len potvrdená neefektívnosť doterajšieho postupu okresného súdu.

Opätovne upozorňujeme na prieťah v konaní od 27. 03. 1997 (navrhovateľ žiadal povoliť zmenu petitu žaloby) do 03. 01. 2006 (súd o jeho žiadosti rozhodol), od 03. 01. 2006 (súdom   bolo   rozhodnuté,   že   sa   nepripúšťa   zmena   petitu)   do   22.   01.   2008   (písomné vyhotovenie tohto uznesenia bolo doručené účastníkom konania). Zo strany odporcu nešlo len o prieťah v konaní, ale keďže podľa § 167 ods. 2 O. s. p. sa na uznesenie použijú primerane ustanovenia o rozsudku, aj o porušenie zákonnej 30 dňovej lehoty uvedenej v ust. § 158 ods. 4 O. s. p. V súdnom spise sa nenachádza rozhodnutie predsedu súdu, ktorým by zo závažných dôvodov povolil predĺženie tejto lehoty, takže zo strany odporcu ide nielen o prieťah v konaní a neodôvodnené prekročenie zákonnej lehoty, ale aj o konanie v rozpore so zákonom. Zároveň považujeme za potrebné upozorniť na prieťah v konaní od 04. 02. 2002, kedy bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o zastavení konania do 21. 07. 2003, kedy bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Poukazujeme aj na to, že okresný súd trikrát konanie nezákonne zastavil. Takýto postup súdu spôsobil, že sťažovatelia nadobudli presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť ich právam zákonnú ochranu. Ako obzvlášť veľkú krivdu pociťujú sťažovatelia tú skutočnosť, že ich manžel a otec ako pôvodný žalobca sa právoplatného skončenia veci nedožil a to napriek tomu, že po podaní návrhu žil ešte 11 rokov a zomrel až dňa 8. 12. 2002.“

Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   v tejto   veci   pôvodne   prijal   na ďalšie   konanie 4. februára   2009 I.   senát ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Mariana Mochnáčová   a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca 2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   zistil   takýto   priebeh   konania vedeného pod sp. zn. 19 C 161/93:

Konanie začalo 2. decembra 1991, keď mu bol právnym predchodcom sťažovateľov V. M. starším ako navrhovateľom (ďalej len „pôvodný navrhovateľ“) doručený návrh na začatie   konania   smerujúci   proti   odporcovi   J.   K.   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.

V priebehu súdneho konania došlo k úmrtiu pôvodného navrhovateľa (8. decembra 2002).

V období od začatia konania 2. decembra 1991 do úmrtia pôvodného navrhovateľa 8. decembra 2002 okresný súd nariadil 8 pojednávaní. Bolo vykonané znalecké dokazovanie z odboru geodézie a ďalšie úkony. Pôvodný navrhovateľ v októbri 1995 splnomocnil svojím zastupovaním   v   konaní   svojho   syna V.   M. Okresný   súd   dvakrát   rozhodol   o zastavení konania. Prvýkrát uznesením z 20. mája 1998, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Druhýkrát okresný   súd   zastavil   konanie   svojím   uznesením   z   13.   septembra   2001,   proti   ktorému pôvodný navrhovateľ podal odvolanie 4. februára 2002 (následne došlo k jeho úmrtiu 8. decembra 2002).

Po   úmrtí   pôvodného   navrhovateľa   sa   spis   okresného   súdu   od 21. júla   2003   do 9. septembra 2003 nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní podanom pôvodným navrhovateľom proti druhému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania z 13.   septembra   2001.   Krajský   súd   svojím   uznesením   z   15.   augusta   2003   zrušil   druhé uznesenie okresného súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne   po   vrátení   veci   okresný   súd   doručoval   uznesenie   krajského   súdu účastníkom a vo veci nariadil dve pojednávania. Pri doručovaní uznesenia krajského súdu prostredníctvom   okresného   súdu,   ako   aj   pri   doručovaní   predvolaní   na   pojednávania   na 6. november 2003 a 29. apríl 2004 došlo k opakovaným problémom s doručovaním zásielok V.   M. (synovi   pôvodného   navrhovateľa,   ktorý   bol   aj   jeho   zástupcom   v konaní). Pojednávania   nariadené   na   6.   november   2003   a   29.   apríl   2004   boli   odročené   bez prerokovania veci z dôvodu nedoručenia predvolaní V. M.

Okresný   súd   prvýkrát   získal   vedomosť   o   úmrtí   pôvodného   navrhovateľa   až   na pojednávaní konanom 29. apríla 2004, keď mu túto skutočnosť oznámili právni nástupcovia odporcu.

Na žiadosť okresného súdu z 21. januára 2005 mu bol doručený z príslušnej matriky úmrtný list pôvodného navrhovateľa (28. januára 2005, pozn.).

Ďalšie pojednávanie vo veci 3. januára 2006 bolo odročené bez prerokovania veci pre nedoručenie   predvolania   synovi   pôvodného   navrhovateľa V.   M. Na   tomto   pojednávaní okresný   súd   rozhodol   uznesením   o   nepripustení   zmeny   návrhu,   ktorú   doručil   pôvodný navrhovateľ ešte na pojednávaní konanom 27. marca 1997.

Na pojednávaní 26. januára 2006 bol prítomný syn pôvodného navrhovateľa V. M. a uviedol,   že   dedičské   konanie   po   jeho   otcovi   (pôvodnom   navrhovateľovi)   bolo   už ukončené. Okresným súdom mu bolo uložené oznámiť do desiatich dní číslo dedičského konania po pôvodnom navrhovateľovi. Túto povinnosť nesplnil.

Okresný súd v ďalšom období sám zisťoval číslo dedičského spisu po pôvodnom navrhovateľovi a okruh jeho dedičov. V spise sa nachádza úradný záznam zo 14. júna 2006 o zistenom čísle dedičského spisu s poznámkou, že samotný spis nemožno pripojiť, pretože bol   pripojený   k   inému   súdnemu   spisu.   Následne   sa   v   spise   nachádza   kópia   uznesenia o zastavení   dedičského   konania   po   pôvodnom   navrhovateľovi   pre   jeho   nemajetnosť z 15. apríla 2003 a zápisnica o predbežnom prerokovaní dedičstva, z ktorej je zrejmý okruh jeho dedičov.

Dňa   21.   júna   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   ako   právnych   nástupcov pôvodného navrhovateľa, vrátane jeho syna V. M.,   na oznámenie, či   trvajú na návrhu. Sťažovatelia na túto výzvu nereagovali a 18. júla 2007 doručili predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 17. októbra 2007 bolo nariadené pojednávanie na 20. december 2007.

Právny zástupca sťažovateľov 4. decembra 2007 nahliadol do spisu a založil do spisu udelené splnomocnenie.

Dňa   18.   decembra   2007   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu podanie, ktorým sa ospravedlnil z účasti na pojednávaní nariadenom na 20. december 2007 z vážnych rodinných dôvodov a žiadal o jeho odročenie.

Na pojednávaní 20. decembra 2007 nedošlo k prerokovaniu veci, okresný súd len vyhlásil uznesenie o zastavení konania.

Následne okresný súd písomne vyhotovil a doručoval uznesenie o zastavení konania z 20. decembra 2007, ako aj uznesenie o nepripustení zmeny návrhu z 27. marca 1997, o ktorom rozhodol ešte na pojednávaní 3. januára 2006.

Na   základe   odvolania   sťažovateľov   krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k. 5 Co 76/2008-191   z   9.   júna 2008   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   konania z 20. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde v období od 31. marca 2008 do 30. júna 2008.

Okresný súd 14. októbra 2008 po vrátení veci nariadil pojednávanie na 9. december 2008.

Po doručení sťažnosti sťažovateľov (z 30. októbra 2008) ústavnému súdu bol ďalší priebeh konania okresného súdu takýto:

Právny   zástupca   sťažovateľov   podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   decembra 2008 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa V. M., ktorý trvá na svojej osobnej účasti, a žiadal pojednávanie odročiť. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie nariadené na 20. december 2008 odročené na 27. január 2009.

Právny zástupca sťažovateľov ospravedlnil aj svoju neúčasť na ďalšom pojednávaní nariadenom na 27. január 2009, a to podaním doručeným okresnému súdu 26. januára 2009 z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti sťažovateľa V. M., ktorý trvá na svojej osobnej účasti,   a   zlého   zdravotného   stavu   ďalšej   sťažovateľky.   Z   uvedeného   dôvodu   bolo   aj pojednávanie nariadené na 27. január 2009 odročené na 17. marec 2009.

Okresný   súd   11.   decembra   2008   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na upresnenie návrhu, a keďže na túto výzvu nereagoval, urgoval ho listom z 10. februára 2009.

Ústavný súd telefonicky zistil z okresného spisu, že pojednávanie 17. marca 2009 bolo odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania správy z Katastrálneho úradu v K.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Predmet tohto súdneho konania nemožno považovať po vecnej stránke za zložitý, taktiež po právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil niekoľko okolností, ktorými sťažovatelia čiastočne prispeli k prieťahom v konaní okresného súdu, a to neoznámením úmrtia pôvodného navrhovateľa a právneho predchodcu sťažovateľov okresnému súdu, ako aj neoznámením okruhu jeho právnych   nástupcov   v   konaní.   Túto   okolnosť   je   možné   však   pripísať   len   na   ťarchu sťažovateľa V.   M.,   pretože   jedine   on   spomedzi   sťažovateľov   mal   nespornú   objektívnu vedomosť o vedení posudzovaného konania ako zástupca pôvodného navrhovateľa. Taktiež len tento sťažovateľ bol vyzvaný okresným súdom na poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní okruhu dedičov   pôvodného navrhovateľa. Túto však neposkytol a neoznámil okresnému súdu v lehote desiatich dní po pojednávaní 26. januára 2006 číslo dedičského konania po pôvodnom navrhovateľovi. Skutočnosť, či ostatní sťažovatelia mali vedomosť o tom, že ich otec,   resp.   manžel   je   v   postavení   navrhovateľa   v   predmetnom   konaní,   nie   je   možné objektívne zistiť.

Ďalšou okolnosťou v správaní sťažovateľov, ktorou čiastočne prispeli k predĺženiu prerokovania ich veci, je nereagovanie na výzvu okresného súdu z 21. júna 2007 (či trvajú na návrhu, pozn.). Túto výzvu učinil okresný súd po zistení okruhu dedičov a právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa. Išlo o úkon okresného súdu, z ktorého sa sťažovatelia (okrem V. M.) prvýkrát mohli dozvedieť o vedení posudzovaného konania, ak o ňom do tohto času nevedeli. Nereagovanie na túto výzvu svedčí o pasivite sťažovateľov vo vzťahu k posudzovanému   konaniu,   pričom   nemožno   akceptovať   argumentáciu   sťažovateľov,   že takáto výzva okresného súdu nie je „úkonom smerujúcim k riešeniu sporu“. Práve naopak, za stavu, keď právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa ani po viac ako štyroch rokoch od jeho úmrtia nejavia žiaden záujem o účasť na konaní, sa takýto úkon okresného súdu javí byť úkonom efektívnym minimálne na preverenie, či dôvodom pasivity sťažovateľov bola ich nevedomosť o prebiehajúcom spore alebo nezáujem o ďalšie vedenie súdneho konania.

Treťou okolnosťou v správaní účastníkov, ktorá prispela k oddialeniu meritórneho prerokovania a rozhodnutia veci, boli opakované žiadosti sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu   o   odročenie   pojednávania   nariadeného   na   20.   december   2007   a   po   doručení sťažnosti ústavnému súdu pojednávaní nariadených na 9. december 2008 a 27. január 2009. Ústavnému súdu neprináleží posudzovať danosť objektívnych dôvodov na takýto postup právneho   zástupcu   sťažovateľov.   Príčiny   nekonania   okresného   súdu   na   týchto pojednávaniach   sú   objektívne   na   strane   sťažovateľov   a nemožno   ich   pripísať   na   vrub okresnému súdu.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Sťažovatelia   sa   stali   účastníkmi   konania   po   smrti   pôvodného   navrhovateľa 8. decembra   2002,   a   preto   k porušeniu   ich   označených   práv   mohlo   dôjsť   až   od   tohto dátumu. Priebeh a neprimerane dlhé trvanie konania (11 rokov), keď sťažovatelia neboli jeho   účastníkmi,   preto   ústavný   súd   osobitne   neposudzoval.   Na   túto   skutočnosť   však prihliadol   pri   prísnejšom   posudzovaní   efektívnosti   a   rýchlosti   konania   okresného   súdu v ďalšom období jeho konania v trvaní viac ako 6 rokov bez právoplatného skončenia veci (od úmrtia pôvodného navrhovateľa 8. decembra 2002 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 10. novembra 2008 a následné obdobie do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti).

V konaní okresného súdu možno ustáliť neprimerane dlhé obdobie nečinnosti v čase medzi   podaním   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   konania z 13. septembra   2001   pôvodným   navrhovateľom   (4.   februára   2002)   a predložením   tohto odvolania na rozhodnutie krajskému súdu 21. júla 2003 (nečinnosť v trvaní jedného roka a piatich   mesiacov).   V tomto   období   nečinnosti   okresného   súdu   k porušeniu   práv sťažovateľov   mohlo   dojsť   iba   od   8.   decembra   2002   do   21.   júla   2003   (takmer   osem mesiacov, pozn.).

Obdobie   po vrátení   veci   okresnému   súdu   od   9. septembra 2003   do   pojednávania 29. apríla   2004,   na   ktorom   okresný   súd   prvýkrát   získal   informáciu   o úmrtí   pôvodného navrhovateľa,   nemožno   hodnotiť   ako   činnosť   súdu   vyznačujúcu   sa   prieťahmi.   V tomto období sa okresný súd neúspešne pokúšal doručovať zásielky (rozhodnutie krajského súdu a predvolania na dve pojednávania) a zisťoval pobyt sťažovateľa V. M. ešte ako zástupcu pôvodného navrhovateľa, keďže o jeho úmrtí nemal vedomosť.

Ústavný súd ďalej vyhodnotil postup okresného súdu od získania informácie o úmrtí pôvodného navrhovateľa (na pojednávaní 29. apríla 2004) do zaslania výzvy sťažovateľom z 21. júna 2007, t. j. obdobie v trvaní viac ako troch rokov.

Počas   tohto   obdobia   okresný   súd   vyžiadal   úmrtný   list   pôvodného   navrhovateľa a zisťoval   okruh jeho dedičov.   Vzhľadom   na úkony okresného súdu   smerujúce k týmto zisteniam   a   ich   časovú   postupnosť   sa   javí   byť   obdobie   v trvaní   viac   ako   troch   rokov neprimerane dlhé a činnosť okresného súdu neefektívna. Najmä treba poukázať na to, že okresný   súd   až   po   deviatich   mesiacoch   od   získania   informácie   o úmrtí   pôvodného navrhovateľa (29. apríla 2004) vyžiadal jeho úmrtný list z príslušnej matriky (21. januára 2005).   Napriek   zistenému   dátumu   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa,   a tým   danú pravdepodobnosť   vedenia   dedičského   konania   tým   istým   okresným   súdom,   nepristúpil okresný súd k zisteniu stavu dedičského konania, a tým aj okruhu dedičov. Namiesto tohto postupu vo veci nariadil ďalšie dve pojednávania (3. januára 2006 a 26. januára 2006) a na pojednávaní   26.   januára   2006   uložil   sťažovateľovi V.   M. povinnosť   oznámiť   spisovú značku   príslušného   dedičského   konania   v lehote   desiatich   dní.   Povinnosť   si   však   tento sťažovateľ nesplnil. Následne okresný súd až po štyroch mesiacoch (od pojednávania 26. januára 2006) zisťoval spisovú značku dedičského konania a okruh dedičov (úradný záznam zo 14. júna 2006), pričom výzvu právnym nástupcom pôvodného navrhovateľa zaslal až 21. júna 2007, t. j. v období viac ako jedného roka.

Konanie   okresného   súdu   v ďalšom   období   bolo   plynulé   a nevyznačovalo   sa prieťahmi (výzva sťažovateľom z 21. júna 2007 a nariadenie pojednávania 17. októbra 2007 na   20.   december   2007).   Neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   však   možno   vidieť v nedôvodnom zastavení súdneho konania uznesením z 20. decembra 2007, ktoré bolo na základe odvolania sťažovateľov zrušené uznesením krajského súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci 30. júna 2008 okresný súd 14. októbra 2008 nariadil pojednávanie na 9. december 2008.

V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   posudzované   konanie   už nevyznačovalo prieťahmi.

Charakter   neefektívnej   činnosti   má   aj   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o návrhu   pôvodného   navrhovateľa   na   zmenu   návrhu   z 27.   marca   1997.   Okresný   súd rozhodol 3. januára 2006 uznesením o nepripustení zmeny návrhu a písomné vyhotovenie a doručovanie tohto uznesenia realizoval až 20. decembra 2007. Postup okresného súdu ale vzhľadom na uvedené zisťovanie právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa, ako aj ich postoj k nepripusteniu zmeny návrhu, proti ktorému sa neodvolali, nemohol mať vplyv na predĺženie konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v   priebehu   posudzovaného   konania   po   úmrtí   pôvodného   navrhovateľa,   a   už   za   účasti sťažovateľov, došlo k zbytočným prieťahom (nečinnosťou okresného súdu v období dlhšom ako sedem mesiacov, neefektívnou činnosťou pri zisťovaní právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa v trvaní viac ako troch rokov, nedôvodným, a tým neefektívnym zastavením konania uznesením z 20. decembra 2007).

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   510 000   Sk   každému   zo   sťažovateľov   z dôvodov   psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na to, že sťažovatelia sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinili o to, aby s nimi okresný súd ako s účastníkmi mohol ďalej konať po úmrtí ich právneho predchodcu.   Vzhľadom na správanie sťažovateľov a ich pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte ich právnym   predchodcom,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu, ako aj v následnom období okresný súd vo veci plynule konal, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   330   €   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   S.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov konania   vychádzal   z priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok v roku 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti na súde) v súlade s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku   2008   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   sumu   105,42   €   (3   176   Sk) a hodnota   režijného   paušálu   je   6,34   €   (191   Sk).   Za   spoločné   úkony   vykonané pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 % na sumu 84,34 €, t. j. 2 540,80 Sk (§ 13 ods. 3 vyhlášky).

Na   základe   uvedeného   bolo   potrebné   úhradu   trov   konania   sťažovateľov   vyčísliť ako súčet   odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   pre   päť   osôb   vykonané   v roku   2008 (10 x 84,34 € = 843,4 €) vrátane režijného paušálu (10 x 6,34 € = 63,4 €) a DPH (19 % x 906,8 € = 172,69 €). Úhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje sumu 1 079,09 €.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľov priznal úhradu trov konania v sume 1 079,09.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009