znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., B., v zastúpení konateľom Mgr. V. S., právne zastúpenej advokátom JUDr. D. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2   Co   KR   3/2007   a jeho uznesením z 5. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., B.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2007   doručená   sťažnosť (zo 7.   novembra   2007)   spoločnosti   V.,   spol. s r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co KR 3/2007 a jeho uznesením z 5. septembra 2007.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podáva   sťažnosť   vo   veci   namietaného porušenia „základného práva na nestranného sudcu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ spôsobeného   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Co KR 3/2007 a jeho rozhodnutím z 5. septembra 2007.

a)   V sťažnosti   uviedla,   že: „Na   základe   môjho   návrhu   Okresný   súd Bratislava I v Bratislave,   pod   č.   k.   6   K   15/2007,   Uznesením   zo   dňa   29.   05.   2007, právoplatným dňa 05. 06. 2007 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi – V. spol. s r. o. Okresný   súd   Bratislava   I   v   Bratislave   Uznesením   zo   dňa   07.   06.   2007   vyhlásil konkurz   na   majetok   dlžníka,   ustanovil   správcu   konkurznej   podstaty   a   vyzval   veriteľov na prihlásenie všetkých nárokov.

Krajský súd v Bratislave vo veci 2CoKR/3/2007 Uznesením zo dňa 05. 09. 2007 zrušil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 2CoKRP/3/2007, zo dňa 07. 06. 2007 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

b) Podľa názoru sťažovateľky „Krajský súd v Bratislave v konaní postupoval tak, že porušil moje základné právo na nestranného sudcu upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva považujem to, že rozhodoval senát, kde predsedala JUDr. J. K., ktorý je zaujatý.“

c) Sťažovateľka tvrdí, že: «Pochybnosť o nestrannosti sudcov - senátu pod vedením JUDr. J. K., ako predsedníčky senátu vychádza z existencie objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosť na ich nestrannosť v očiach strán a verejnosti. Takýmito objektívnymi skutočnosťami sú:

- Záznam správcu úpadcu V., spol. s r. o. v konkurze - JUDr. Ing. Ľ. N. spísaný dňa 07. 09. 2007 o 09.40 hod. na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave vo veci 6 K 15/2007, v ktorom sa uvádza, že dňa 06. 09. 2007 teda nasledujúci deň po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave vo veci 2 CoKR 3/2007 vedel p. R. R. / bývalý konateľ V., spol. s r. o. - neoprávnená osoba/ o tom, že „správca je odvolaný, konkurz zrušený“. Koncipient správcu bol dňa 07.09.2007 o 08.30 hod. nahliadnuť do spisu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 CoKR 3/2007 a nenachádzalo sa v ňom žiadané rozhodnutie o odvolaní R. R.. Takéto rozhodnutie sa nenachádzalo ani v spise Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č. k. 6K/15/2007.   Teda   p.   R.   R.,   neoprávnená   osoba,   vedel   nasledujúci   deň   po   rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave výsledok rozhodnutia, ktorý ešte 07. 09. 2007 nebolo možné zistiť   ani   zo   spisu   odvolacieho   súdu   -   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ani   zo   spisu prvostupňového súdu - Okresného súdu Bratislava I v Bratislave.

-   odvolací   súd   vyhovel   odvolaniu   i   napriek   tomu,   že   podľa   Zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   odvolanie   nebolo   prípustné   a   odvolanie   podala   neoprávnená   osoba (i odvolací súd pri R. R. vychádza len z jeho „tvrdenia“, že je oprávnenou osobou ),

-   odvolací   súd   rozhodoval   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   napriek osobitnej úprave Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr.   po zákonom stanovenej lehote,   upravuje   na   zákonom   zakázaný   procesný   postup   -   vykonávanie   dokazovania, prerušenie konania).

(...) Uvedené skutočnosti nepochybne zakladajú pochybnosť o nestrannosti sudcov Krajského súdu v Bratislave, konajúcich a rozhodujúcich vo veci 2 Co KR 3/2007 - senátu pod vedením JUDr. J. K., predsedníčky senátu.»

2. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci vydal nasledovný nález:„1 Základné právo na nestranného sudcu spoločnosti V., spol. s r. o., v zastúpení konateľom Mgr. V. S. upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 3/2007, vydaním Uznesenia zo dňa 05. 09. 2007 porušené bolo.

2   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2CoKR/3/2007   z 05.   09.   2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

3 Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal, zakazuje pokračovať v porušovaní   základného   práva   na   nestranného   sudcu   a   prikazuje   obnoviť   stav   pred porušením základného práva na nestranného sudcu.

4   Mgr.   V.   S.,   konateľovi   spoločnosti   V.,   spol.   s r.   o.   priznáva   finančné zadosťučinenie 100 000. -Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný Mgr. V. S., konateľovi spoločnosti V., spol. s r. o. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5.   Mgr.   V.   S.,   konateľovi   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.   priznáva   trovy konania/právneho zastúpenia vo výške ako budú vyčíslené advokátom JUDr. D. T., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

3. Rozhodnutie sp. zn. 2 Co KR 3/2007 z 5. septembra 2007, ktorého zrušenia sa sťažovateľka   dožaduje,   odôvodnil   krajský   súd   nasledovne:   „Okresný   súd   Bratislava   1 napadnutým uznesením vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov na prihlásenie všetkých nárokov.

Z   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   uznesením   zo   dňa   29.   05.   2007,   ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2007 bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi, V., spol. s r. o., B.

V   lehote   určenej   ust.   §   18   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR), súd vyhlásil   konkurz.   Podľa   jeho   názoru   z   priložených   účtovných   dokladov   vyplynula skutočnosť, že dlžník je v úpadku a disponuje majetkom postačujúcim aspoň na úhradu nákladov konkurzu.

Podľa § 22 ods. 1 ZKR súd zároveň ustanovil správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov na prihlásenie svojich pohľadávok.

V závere vydaného rozhodnutia súd poučil účastníkov o neprípustností odvolania. Proti uzneseniu podal dňa 15. 06. 2007 odvolanie R. R.

Poukázal na svoje predchádzajúce podania adresované súdu, podľa ktorých nie je Mgr. V. S., ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti   V.   N.,   spol.   s   r.   o.,   B.   Zápis   tejto   osoby   v obchodnom   registri   vo   funkcii konateľa   nezodpovedá   skutočnosti.   O   osobe   konateľa   spoločnosti   je   vedených   viacero súdnych sporov (9 Cbs 89/04 vedený na Krajskom súde v Bratislave, 26 Cb 114/05, 23Cb 114/05   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   II).   Poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   návrh podaný neoprávnenou osobou nespĺňal náležitosti vyžadované ust. § 12 ods. 1 a 4 v spojení s § 14 ods. 2 ZKR, pretože k nemu nebol pripojený zoznam majetku, záväzkov, spriaznených osôb, posledná riadna a mimoriadna individuálna účtovná závierka. V konaniach č. 2 K 5/2007   a 6 K 8/2007   z   ktorých   si   mal   súd   zadovážiť   uvedené   doklady   boli   návrhy   na vyhlásenie konkurzu odmietnuté.

Krajský súd v Bratislave prejednal vec ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) podľa § 212 ods. 3 a v súlade s ust. § 214 ods. 2 písm. c) bez nariadenia pojednávania a zistil, že v danom prípade je odvolanie dôvodné. Odvolací   súd   sa   predovšetkým   musel   vysporiadať   s   prípustnosťou   odvolania   voči napadnutému uzneseniu.

Súd   prvého   stupňa   nepripustil   voči   uzneseniu   o   vyhlásení   konkurzu   odvolanie s poukazom na ust. §§ 198 ods. 1 a 22 ods. 3 ZKV.

Podľa § 198 ods. 1 ZKV, je odvolanie voči uzneseniu vydanému v rámci tohto zákona prípustné len ak to ustanovuje zákon.

Ustanovenie § 22 ods. 3 ZKR pripúšťa podanie odvolania voči uzneseniu o vyhlásení konkurzu,   zároveň   však   obmedzuje   okruh   osôb   oprávnených   podať   odvolanie   tak,   že odvolanie môže podať dlžník, ak nie je navrhovateľom.

Súd z obsahu spisu zistil, že odvolanie podala v mene spoločnosti V., spol. s r. o., B. osoba odlišná od osoby, ktorá podala návrh na vyhlásenie konkurzu.

Odvolací súd z predloženého spisu i z vyžiadaného registrového spisu spoločnosti zistil, že sa doposiaľ vedú spory o osobe oprávnenej konať v mene navrhovateľa. Podľa aktuálneho   záznamu   v   obchodnom   registri   je   konateľom   spoločnosti   Mgr.   V.   S.,   ktorý v mene   dlžníka   podal   návrh.   Podľa   tvrdenia   R.   R.,   bol   Mgr.   V.   S.   odvolaný   z   funkcie konateľa valným zhromaždením spoločnosti dňa 08. 09. 2006 a do tejto funkcie mal byť zvolený R.   R.   Zmenu v zápise   doposiaľ   registrový   súd nevykonal   a   neboli   právoplatne ukončené konania rozhodujúce v tejto veci.

Bez   vyriešenia   uvedených   sporov   však   nemožno   spravodlivo   posúdiť   samotnú bezvadnosť podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu, ani vylúčiť podávateľa odvolania z okruhu oprávnených osôb.

R. R. sa podaním odvolania v predmetnej veci domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v súlade s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, keďže na jeho predchádzajúce upozornenia a podania súd nebral zreteľ a žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal.

Podľa   §   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   súdne   konanie   jednou   zo   záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

V   súdnom   konaní   je   potrebné   dodržovať   taký   postup,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj   výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu súd zistil, že R. R., ktorý o sebe tvrdí, že je oprávnenou osobou vystupujúcou v mene spoločnosti V. N. spol. s r. o., podal okrem iného dňa 04. 06. 2007, t. j. pred vydaním rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa § 15 ods. 1 ZKR, navrhovateľ môže vziať svoj návrh na vyhlásenie konkurzu späť   až   do   vydania   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu.   Po   začatí   konkurzného   konania je na späťvzatie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   potrebný   súhlas   všetkých   účastníkov konkurzného konania.

Podľa ods. 2 cit. ust,, ak je návrh na vyhlásenie konkurzu vzatý späť podľa odseku 1 po začatí konkurzného konania, súd konkurzné konanie bezodkladne uznesením zastaví. Súd prvého stupňa o späťvzatí návrhu na vyhlásenie konkurzu nerozhodol a v spise sa nenachádza žiaden doklad o tom, ako sa s týmto návrhom vysporiadal.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v tomto prípade potrebné v záujme zabezpečenia spravodlivého   procesu,   aby   sa   súd   prvého   stupňa   predovšetkým   vysporiadal   s   otázkou legitimácie osoby oprávnenej konať v mene spoločnosti v súlade súst. § 13 Obchodného zákonníka,   a   teda   či   osoba   konateľa   -   deklarovaná   zápisom   v   obchodnom   registri zodpovedá skutočnému stavu.

Až   po   preskúmaní,   a   vysporiadaní   sa   s   touto   zásadnou   otázkou   (na   základe rozhodnutí   o   platnosti   zmlúv   o   prevode   obchodných   podielov,   následne   platnosťou rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti o zmene konateľa - z registrového spisu č. Sro   30735/B,   resp.   zo   súvisiacich   súdnych   konaní)   je   možné   spravodlivo   rozhodnúť o tom, či bol návrh podaný oprávnenou osobou, či podala späťvzatie návrhu osoba na to oprávnená a či sú splnené podmienky na pokračovanie v konaní.

Po tom, ako sa súd prvého stupňa vysporiada s uvedenými náležitosťami, následne rozhodne o späťvzatí návrhu, bude zrejmá aj správnosť rozhodnutia o začatí konkurzného konania, ktorým sa odvolací súd v tomto štádiu nezaoberal.

Okrem uvedeného, pozornosti odvolacieho súdu neušla skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava 1 je vedené ďalšie, skôr začaté konkurzné konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok V. N., spol. s r. o., B., ktoré doposiaľ nieje právoplatne skončené. V súvislosti s touto okolnosťou vzniká otázka, či v konaní 6K/15/2007 nedošlo k porušeniu práva účastníka na zákonného sudcu.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať šetrenie v naznačenom smere, vysporiadať sa so spornými skutočnosťami a následne vo veci rozhodnúť.

Na základe uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ods. 3 citovaného ustanovenia.“

4.   K ústavnej   sťažnosti   sťažovateľka   (okrem   iných   písomnosti,   pozn.)   pripojila „Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co KR 3/2007 zo dňa 5. 9. 2007“, ktoré bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 19. septembra 2007 a tiež „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ z 3. októbra 2007   adresovaný   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o sťažovateľkinom   dovolaní (sp. zn. 3 Obdo 40/07) ešte nerozhodol.

II.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v rozpore   s jeho   podstatou   a zmyslom (napr. III. ÚS 271/05).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nezávislosť a nestrannosť súdu (napr. II. ÚS 7/97), teda k dôležitým prvkom právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. 1 ústavy patrí právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré   je   implikované   v záruke   nestrannosti   súdu,   inak   povedané   čl.   46   ods.   1   ústavy priznané právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v sebe zahŕňa aj právo na nestranného sudcu.

2. Z argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v sťažnosti   je zrejmé,   že   podstata   ňou namietaného   porušenia   základného   práva   je   v namietanej „pochybnosti   o nestrannosti sudcov krajského súdu“, konkrétne „senátu pod vedením JUDr. J. K., predsedníčky senátu“ [pozri bod 1 c) v I. časti odôvodnenia].

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   majúcou   preukázať   jej   tvrdenie o predpojatosti   označeného   senátu   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.   2   Co   KR   3/2007,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľkin   názor   (hodnotenie senátu), tak ako to vyplýva z jej tvrdení uvedených v sťažnosti, sa vytvoril, resp. vznikol až v období   po   rozhodnutí   súdu,   s ktorým   sťažovateľka   nesúhlasí.   Svoj   nesúhlas   s týmto rozhodnutím   krajského   súdu   zdokumentovala   sťažovateľka   nielen   podaním   sťažnosti ústavnému súdu, ale aj podaniami najvyššiemu súdu (dovolanie), generálnej prokuratúre (podnet z 3. októbra 2007 na podanie mimoriadneho dovolania), Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej   republiky   (žiadosť   zo   17.   septembra   2007 „o   zabezpečenie   zákonnosti“ a predsedníčke krajského súdu (podanie z 21. septembra 2007).

III.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   (vrátane   rozhodnutia   o predpojatosti   sudcov)   patrí   do   právomoci   všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Zásadne preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o namietaných   porušeniach základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľky   garantovaných   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou   je podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy daná v prípade,   ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľky, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).

Podľa   už vysloveného právneho názoru   ústavného súdu   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených zákonmi (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy). Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala ústavou vymedzenej právomoci medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Právo na súdnu ochranu treba preto uplatniť v tom systéme súdnej moci, ktorému konkrétna vec patrí do rozhodovacej právomoci. Pri nespokojnosti s konaním a rozhodnutím všeobecných súdov sa možno domáhať nápravy (vrátane zrušenia rozhodnutia)   prostredníctvom   zákonom   ustanovených   prostriedkov   v rámci   uzavretej sústavy týchto súdov (napr. II. ÚS 1/95). Ústavnoprávnu ochranu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno poskytnúť v konaní o návrhu, ak jeho predkladateľ nevyužil účinné právne prostriedky nápravy, ktoré mu poskytujú všeobecné súdy (napr. I. ÚS 1/00).

Ústavný   súd   sa   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci nestranným súdom už zaoberal (I. ÚS 73/97), pričom dospel k záveru, že toto základné právo   je   v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť [§ 12 až 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“], a to buď na základe návrhu samotného sudcu podľa § 15 ods. 1 OSP alebo účastníka súdneho konania podľa § 15 ods. 2 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranný súdom je potom povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre zaujatosť (I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Nevyhnutným predpokladom poskytnutia súdnej ochrany je však taký prejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia, napríklad vo forme návrhu na začatie konania, žaloby a pod. Ústavnoprávna ochrana   v zmysle   čl.   46   ods.   ústavy   predpokladá   predošlé   uplatnenie   zákonnom ustanoveného postupu, ktorým sa oprávnená osoba domáha svojho práva (jeho ochrany) na súde (napr. I. ÚS 24/97). Podľa právneho názoru ústavného súdu uvedený postup je aj základom na uplatnenie práva na nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co KR 3/2007 z 5. septembra 2007 mohla podľa zákona účinne domáhať využitím   právnych   prostriedkov   (námietka   predpojatosti)   v občianskom   súdnom   konaní. V tomto kontexte boli všeobecné súdy oprávnené poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky, porušenie ktorého namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného   súdu   je   preto   (s   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy)   vo   vzťahu k predmetnému uzneseniu krajského súdu vylúčená.

Len samotná skutočnosť, že sťažovateľka povinne zastúpená advokátom nevyužila možnosti dané jej zákonom na ochranu svojich práv v rámci konania pred všeobecným súdom, nie je v posudzovanom prípade dôvodom na začatie konania pred ústavným súdom a ingerenciu ústavného súdu do postupu konania všeobecného súdu.

Posudzovanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   sťažovateľkou   ako   výsledku   jeho zaujatosti až následne po jeho vynesení nemá z hľadiska právnych záverov a rozhodnutia ústavného súdu takú právnu relevanciu, ktorá by mohla byť dôvodom iného rozhodnutia ústavného   súdu   ako je uvedené   v jeho   výrokovej   časti   (uvedená   skutočnosť   je   súčasne dôvodom posúdenia predmetnej sťažnosti aj ako zjavne neopodstatnenej).

Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   za   právne   relevantnú   skutočnosť v posudzovanej   veci   považuje   aj   dovolanie   sťažovateľky   podané   najvyššiemu   súdu 19. septembra   2007   (ktorého   odôvodnenie   v zásade   korešponduje   so   sťažovateľkinou argumentáciou   predloženou   ústavnému   sudu),   ktorý   rozhodne   o dôvodnosti a opodstatnenosti sťažovateľkiných námietok a tvrdení.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci nemá opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008