znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia   jeho práv   podľa   čl.   5   ods.   1 a   4   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prievidza   č. k.   1 T 167/2005-379   z   24. februára 2006   a   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 23/06 z 28. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. mája 2006 doručené podanie R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť voči postupu a rozhodnutiu Okresného súdu v Prievidzi a postupu a rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o   žiadostiach   sťažovateľa“.   Z   jeho   obsahu vyplynulo,   že sťažovateľ   namieta   porušenia svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1 T   167/2005-379 z 24. februára 2006   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 Tos 23/06 z 28. marca 2006, ktorými nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   sudcu   okresného   súdu sp. zn. Tp 17/05   z   23. februára 2005   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005 bol z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov vzatý do väzby s tým, že jeho väzba začala 21. februára 2005.

Sťažovateľ bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 167/05 z 18. januára 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva v súbehu s trestnými činmi útoku na verejného činiteľa a poškodzovania cudzej veci. Proti rozsudku podal prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/06 zo 4. mája 2006 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté.

Podaním z 20. februára 2006 sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný   súd   uznesením   z   24. februára 2006,   č. k.   1 T 167/2005-379   jeho   žiadosť zamietol. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením č. k. 3 Tos 23/06-401 z 28. marca 2006 zamietol.

Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namietol porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru tak okresným súdom, ako aj krajským súdom. V úvode cituje relevantné ustanovenia a judikatúru k dohovoru, následne   ustanovenia   ústavy   a   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   (ďalej   len „Trestný poriadok“). Pre úplnosť k citácii Trestného poriadku dodáva, že pôvodný návrh Trestného   poriadku   schválený   na   rokovaní   vlády   Slovenskej   republiky   26. mája 2004 a predložený na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) 31. mája 2004, neobsahoval znenie platného a účinného ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku.   Predmetné   ustanovenie   bolo   doplnené   na   základe   spoločnej   správy   výborov národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu Trestného poriadku (tlač 720) vo výboroch národnej rady   v druhom čítaní. Dôvodom doplnenia spoločného ustanovenia o výslovnú úpravu vo väzobných veciach bolo odstránenie budúcich možných rozporov v aplikačnej praxi.

Zmena v priebehu schvaľovania návrhu zákona v národnej rade sa dotkla § 564 ods. 7 Trestného poriadku, keď pôvodný text v návrhu znel: „Vo veciach, v ktorých začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby alebo o ďalšom trvaní väzby až odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov,   ak   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   predĺžení   lehoty   väzby   pred   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6; v týchto   prípadoch   skončí   lehota   väzby   najneskôr   uplynutím   troch   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona.“ Na   základe   spoločnej   správy   bolo   toto   znenie doplnené,   pretože   nebolo   určené,   trestné   sadzby   ktorého   zákona   sa   zoberú   do   úvahy pri určovaní lehôt trvania väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, pričom ako sa v spoločnej správe uvádza, určuje sa, že sú to lehoty ustanovené Trestným zákonom účinným   v čase   rozhodovania   o väzbe.   Podľa   sťažovateľa,   vzhľadom   na   doplnenie ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku, nebolo potrebné osobitne upravovať počiatok plynutia lehoty v prípadoch, v ktorých treba rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby v konaní pred súdom, a ani v prípadoch, v ktorých je potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, keďže o ďalšom trvaní väzby súd rozhoduje až po podaní obžaloby.

Z dikcie   ustanovenia   § 564   ods. 7   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   ustanovenia o prípustnom   trvaní   väzby   (s výnimkou   prípadov,   ak   bolo   právoplatne   rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7) sa vzťahujú nielen na veci v štádiu prípravného konania, ale na všetky veci, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona. Uvedené   vyplýva z §   564   ods.   7   Trestného   poriadku   [arg. „Vo   veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, (...)“], pretože v opačnom   prípade   by   zákonodarca   takéto   obmedzenie   vyjadril   len   pre   veci   v štádiu prípravného   konania.   Uvedené   vyplýva   tiež   z dikcie „... okrem   prípadov,   ak   bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona   na   čas   dlhší,   ako   sú   lehoty   uvedené   v   § 76   ods. 6   alebo 7...“, ktorá   nehovorí o predĺžení lehoty väzby výlučne v prípravnom konaní.

Keďže   trestný   čin   útoku   na verejného   činiteľa,   pre   ktorý   bol   sťažovateľ   uznaný vinným, je podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov prečinom,   maximálna prípustná   lehota   trvania   väzby   je dvanásť mesiacov   [§   76   ods.   6 písm. a) Trestného poriadku]. S prihliadnutím na čas zadržania maximálna prípustná lehota trvania   väzby   sťažovateľa   uplynula   21. februára 2006   o   23.10 h   a   od   tohto   momentu bol pozbavený osobnej slobody bez zákonného základu, a to až do 4. mája 2006, keď bol nariadený výkon trestu odňatia slobody. Celková doba nezákonného pozbavenia osobnej slobody bola viac než dva mesiace (72 dní).

Sťažovateľ dodal, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva znamená požiadavka   „pozbavenia   osobnej   slobody   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“ nielen odkaz na vnútroštátne právo, ale znamená aj určitú kvalitu práva. Takéto právo musí byť dostupné, presné a predvídateľné. Sťažovateľ sa dovoláva aj právnej istoty. Podľa jeho názoru prechodné ustanovenia Trestného poriadku umožňujúce dvojaký výklad nevyhovujú požiadavke „kvality práva“.

V   druhej   časti   sťažnosti   namietol   sťažovateľ   porušenie   princípu   rovnosti a nediskriminácie   v   zmysle   čl. 12   ods. 1   a 2   a   čl. 13   ods. 3   ústavy   a v   zmysle   čl. 14 dohovoru a to tak okresným, ako aj krajským súdom. Sťažovateľ reaguje na argumentáciu v uznesení   okresného   súdu,   podľa   ktorého: „Pokiaľ   obhajca   obžalovaných   vo   svojich dôvodoch   uvádza   rozpory   medzi   starým   a   novým   Trestným   poriadkom,   súd   poukazuje na prechodné   ustanovenia,   resp.   stanoviská   dôvodových   správ,   ako   i   publikované vyjadrenia pracovníkov, ktorí tento zákon pripravovali (...), že vo veciach, kde bola podaná obžaloba   do   31. 12. 2005   sa   použijú   ustanovenia   o   dôvodoch   a   lehotách   väzby   podľa starého Trestného poriadku, t. j. platného do 31. decembra 2005.“ Uvádza, že všeobecné súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie základných práv a slobôd. S prihliadnutím na uvedenú zásadu sa argumentácia stanoviskami dôvodových   správ a publikovanými vyjadreniami pracovníkov, ktorí zákon pripravovali, nejaví celkom náležitou.

Sťažovateľ uviedol,   že v žiadosti   z 20. februára 2006   nenamietal voči   okresnému súdu „rozpory medzi starým Trestným poriadkom a novým Trestným poriadkom“. Namietal, že   prechodné   ustanovenia   Trestného   poriadku   umožňujú   dvojaký   výklad.   Z ustanovení § 564 ods. 3 a 5 Trestného poriadku nie je jednoznačne zrejmé, či konaniami o dôvodoch a lehotách   väzby   podľa   doterajších   predpisov   sa   rozumejú   len   konania   o   dôvodoch a lehotách   väzby   začaté   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti   Trestného   poriadku,   alebo všetky   konania vrátane prípadných   konaní budúcich. Zo   spojenia „... podľa doterajších predpisov“ v ustanovení § 564 ods. 5 Trestného poriadku podľa názoru sťažovateľa vyplýva skôr záver, že doterajšie predpisy (§ 564 ods. 3 Trestného poriadku) by sa mali vzťahovať len na konanie o dôvodoch a lehotách väzby vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) začaté pred 1. januárom 2006.

Sťažovateľ pripomenul povinnosť súdov vykladať právny predpis ústavne súladným spôsobom, ak predpis dovoľuje dvojaký výklad. Rozdielnosť posudzovania maximálneho času trvania väzby stanoveného zákonom v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy v závislosti len od toho, v akom štádiu trestného konania sa vec daného obvineného, resp. obžalovaného nachádza, by viedla v rozpore s čl. 13 ods. 3 ústavy k zvýhodňovaniu tých obvinených, ktorých vec bola v čase nadobudnutia účinnosti Trestného poriadku v štádiu prípravného konania, resp. k znevýhodňovaniu tých obžalovaných, na ktorých bola podaná obžaloba do 31. decembra 2005.   Ústavne   konformným   za   takejto   situácie   je   jedine   taký   výklad, že lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7 Trestného poriadku sa vzťahujú nielen na veci v štádiu prípravného konania, ale na všetky veci, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia   účinnosti   Trestného   poriadku,   samozrejme   s výnimkou   prípadov,   ak   bolo právoplatne   rozhodnuté   o   predĺžení   lehoty   väzby   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti Trestného poriadku na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7, v ktorých prípadoch   sa   skončí   lehota   väzby   najneskôr   uplynutím   troch   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia účinnosti Trestného poriadku.

Sťažovateľ   poukázal   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Ntv 1/2006 (publikované pod č. 30/2006 v časopise Zo súdnej praxe), v ktorom najvyšší súd rozhodol o zamietnutí návrhu na predĺženie jeho väzby, pretože tým by došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby už nad maximálne prípustnú dobu podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku.

V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietol porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu. Uviedol, že krajský súd v odôvodnení uznesenia len stroho konštatoval, že „... naviac napadnutým uznesením nezistil porušenie Ústavy Slovenskej republiky (ani Trestného poriadku)“. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho argumentáciu uvedenou v sťažnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal takýto nález:

„1. Okresný súd v Prievidzi uznesením zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   jeho   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   dňa 20. 2. 2006   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   uznesením   zo   dňa   28. 3. 2003 (správne   má   byť 28. marca 2006;   pozn.),   sp.   zn.   3 Tos 23/06,   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, porušili právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2. Okresný   súd v Prievidzi   uznesením zo dňa 24. 2. 2006,   č. k.   1 T 167/2005-379, ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   jeho   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   dňa 20. 2. 2006   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   uznesením   zo   dňa   28. 3. 2003 (správne   má   byť 28. marca 2006;   pozn.),   sp.   zn.   3 Tos 23/06,   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, porušili právo na rovnosť a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru a čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR.

3. Krajský   súd   v Trenčíne   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   zo   dňa   28.   3.   2006, sp. zn. 3 Tos 23/05 (správne   má   byť   sp.   zn.   3   Tos   23/06;   pozn.),   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa   24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379,   porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

4. Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 3. 2006, sp. zn. 3 Tos 23/05 (správne má byť sp. zn. 3 Tos 23/06; pozn.) sa zrušujú.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 200.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi a peňažnú sumu vo výške 250.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný   súd   v   Prievidzi   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľ   v   úvode   argumentoval   textom   ustanovenia   § 564   ods. 7   Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu. Tvrdí, že ak by si zákonodarca želal, aby sa ustanovenie § 564 ods. 7 Trestného poriadku o prípustnom trvaní väzby vzťahovalo len na obvineného, na ktorého pred 1. januárom 2006 nebola podaná obžaloba, bol by to výslovne uviedol. Právnu   úpravu   charakterizuje   ako   nejasnú,   a teda   odporujúcu   princípu   právnej   istoty. Napokon, aby nedochádzalo k nerovnosti z hľadiska maximálne prípustnej doby trvania väzby medzi obvinenými, resp. obžalovanými, len na základe skutočnosti, kedy bola voči nim   podaná   obžaloba,   požaduje,   aby   bolo   ustanovenie   vykladané   ústavne   konformným spôsobom tak, aby bola táto nerovnosť odstránená.

Ústavný   súd   sa   už   v minulosti   zaoberal   sťažnosťami,   ktoré   sa   týkali   ústavnosti výkladu maximálne prípustnej doby trvania väzby u obvinených, ktorí boli vzatí do väzby pred 1. januárom 2006 a v tomto čase bola na nich podaná obžaloba.

V uznesení   sp. zn.   III. ÚS 164/06   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú, keď sa stotožnil s argumentmi najvyššieho súdu. Najvyšší súd

„Odvolávajúc sa   o. i.   najmä   na   znenie   § 564   nového   trestného   poriadku (ods. 5 a ods. 7),   čl.   13   ods. 3,   čl. 152   ods. 4   ústavy   a princíp   zachovania   rovnosti   osôb v rovnakých situáciách uviedol, že vymedzené osoby si

a) v zásade nemôžu nárokovať, aby ich celková doba väzby nepresiahla štyri roky (nové pravidlo účinné od 1. januára 2006, prípadne 31. marca 2006), lebo sa na ne vzťahuje staré   pravidlo   (päť rokov),   ktoré   nemení   ani §   564   ods.   7   nového   Trestného   poriadku (týka sa iba väzby v prípravnom konaní),

b) nemôžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   nepresiahla   dva   roky (z obdobných dôvodov), a

c) môžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   po   1. januári 2006 nepresiahla dva roky (lebo inak by bol porušený ústavný princíp rovnosti)“.

Ústavný   súd   považoval   argumentáciu   najvyššieho   súdu   za   nearbitrárnu, za dostatočnú a ústavne konformnú.

Neskôr   v uznesení   sp. zn.   I. ÚS 212/06   ústavný   súd   uviedol,   že   považuje intertemporálne   ustanovenia   Trestného   poriadku   za   jednoznačne   formulované, a nepripúšťajúce odchylný výklad.

Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (III. ÚS 164/06, I. ÚS 212/06, II. ÚS 345/06, I. ÚS 338/06), berúc do úvahy aj jednotu rozhodovacej činnosti. Túto argumentáciu možno mutatis mutandis aplikovať aj na   prejednávanú   sťažnosť.   Vo   vzťahu   k podstate   namietanej   veci   je   navyše potrebné v súlade   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   uviesť   aj   to, že „intertemporálne ustanovenie   § 564   ods.   3   až 5   nového   trestného   poriadku   považuje za hraničné kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý trestný poriadok alebo nový trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu.   Ak   bola obžaloba na súde   podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006 konať na základe ustanovení starého trestného poriadku. Ak   však   bola   obžaloba   na   súde   podaná   1. januára 2006   alebo   neskôr,   potom   sa   bude v trestnej veci konať na základe ustanovení nového trestného poriadku. Pritom aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa riadi rovnakým rozhraničujúcim kritériom. To znamená, že podľa   jednoznačne   formulovanej   úpravy   uvedenej   v prechodnom   ustanovení vo väzobných   veciach,   ktoré   boli   1. januára 2006   v   štádiu   súdneho   konania,   použijú sa ustanovenia starého trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   sa   mu   javí   nenáležité,   ak   okresný   súd   argumentuje stanoviskami dôvodových správ a publikovanými vyjadreniami pracovníkov, ktorí zákon pripravovali. Ústavný súd však skutočnosť, že sudcovia všeobecných súdov opierajú svoj právny názor o dôvodovú správu a články z odbornej literatúry, nepovažuje za nevhodnú.

Z dôvodov,   ktoré   boli   uvedené,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2007