znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, PS 62/3   C,   Ružomberok,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   ustanoveného   v čl.   149   Ústavy Slovenskej   republiky   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   a porušenia   jeho ústavných práv rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 T 6/02 z 29. mája 2002 v spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   To   37/02 z 8. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2003 doručená sťažnosť M. V., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, PS 62/3 C, Ružomberok (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho práva ustanoveného v čl. 149 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a porušenia jeho ústavných práv rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1   T   6/02   z 29.   mája   2002   v spojení   s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 37/02 z 8. augusta 2002.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky 8. augusta 2002 „potvrdil“ rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 T 6/02 z 29. mája 2002 a odsúdil ho pre trestný čin vraždy na 11 rokov odňatia slobody nepodmienečne so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny. V septembri 2002 podal jeho advokát na generálnu   prokuratúru   podnet   pre   porušenie   zákona,   „nakoľko   orgány   činné   v trestnom konaní porušili celý rad zákonov o dokazovaní. V mojom prípade chýbal Corpus delicty ako pred vyšetrovateľom, tak aj pred súdom a ja som bol odsúdený na základe domnienok, vlastných   presvedčení   a vyfabrikovaných   nepriamych   dôkazov,   čo   je   precedens   justície a tým aj nehorázneho porušenia Ústavy SR.“

Podľa   sťažovateľa   generálna   prokuratúra   porušila   ústavu   tým,   že   „v   zákonom stanovenej lehote neodpovedala a nereagovala na podnet pre porušenie zákona, ktorý podal môj   advokát   v septembri   r.   2002.   Z toho   dôvodu,   na   základe   článku   127   Ústavy   SR - podávam týmto sťažnosť na Ústavný súd SR - na Generálnu prokuratúru SR, pretože GP SR   účelovo   porušila   článok   149   Ústavy   SR.   A takisto   Vás   žiadam   o revíziu   rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To 37/02 a tým aj Vaše rozhodnutie o mojej vine, či nevine.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   ústavného   práva   podľa   čl.   149   ústavy, pretože generálna prokuratúra „v zákonom stanovenej lehote neodpovedala a nereagovala na podnet pre porušenie zákona“, ktorý podal v septembri r. 2002, ústavný súd k tomu dodáva,   že   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   a   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia   návrhu   je   jeho   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namietal (mutatis mutandis I. ÚS 7/00).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že   ak navrhovateľ pred ústavným súdom namietne porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   ústavný   súd   návrh   odmietne   ako   zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 5/03).

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre: „Prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania (...).

Z čl. 149 ústavy nemožno vyvodiť porušenie základného práva tak, ako to vo svojej sťažnosti   uviedol   sťažovateľ.   Z týchto   dôvodov   je   v danom   prípade   na   sťažovateľom tvrdené skutočnosti citovaný článok ústavy sám osebe neaplikovateľný, preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj rozsudok Krajského súdu v Prešove   sp.   zn.   1   T   6/02   z 29.   mája   2002   v spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 37/02 z 8. augusta 2002, ktoré nadobudli právoplatnosť 8. augusta 2002.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť z 23. januára 2003 bola ústavnému súdu doručená 28. januára 2003, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť posúdiť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako sťažnosť podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003