znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 26/01-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2001 predbežne   prerokoval   podnet   F.   A.,   bytom   Š.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   S., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   konaním   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Trnave   z 5.   januára   1994   sp.   zn. 21 C 161/93 a z 15. novembra 1999 sp. zn. Er 957/99, Ex 275/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet F. A. na začatie konania   o d m i e t a   z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol dňa 4. decembra 2000 doručený podnet na začatie konania podaný F. A., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým   v spojení   s doplňujúcim   podaním   z 19.   februára   2001   žiadal,   aby   ústavný   súd vyslovil, že konaním a rozhodnutím Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 5. januára 1994 sp. zn. 21 C 161/93, ako aj konaním a rozhodnutím toho istého súdu z 15. novembra 1999 č. k. Er 957/99, Ex 275/99 došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Navrhovateľ uviedol, že porušenie jeho ústavných práv spočíva v tom, že okresný súd v rozsudku z 5. januára 1994 sp. zn. 21 C 163/93, ktorým bol o. i. zaviazaný zaplatiť Okresnému   úradu   práce   v Trnave   „sumu   22 000,-   Sk   s 0,5   %   penále   za   každý   deň omeškania od 4. augusta 1993 do zaplatenia do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia“, vychádzal   pri   posúdení   závažných   dôvodov   z vyhlášky   č.   342/1992   Zb.   o postupe   pri vytváraní spoločensky účelných pracovných miest a organizovaní verejnoprospešných prác, ktorá v čase uzavretia spornej zmluvy o vytvorení spoločensky účelných pracovných miest zo 7. októbra 1991 medzi ním a Okresným úradom práce v Trnave nebola účinná, namiesto toho, aby použil voľnú úvahu, v rámci ktorej by zrejme došiel k záveru, že sú u neho dané vážne dôvody, pre ktoré nie je povinný vrátiť Okresnému úradu práce v Trnave úhradu nákladov na vytvorenie spoločensky účelného pracovného miesta. Pokiaľ v konaní pred súdom uvádzal, že skrachoval, mal na mysli celkovú finančnú situáciu, v dôsledku ktorej nemohol vykonávať súkromnú podnikateľskú činnosť, pretože sa mu nepodarilo zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov na rozbehnutie podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho nezrealizoval   ani   jeden   z obchodov   v zmysle   živnostenského   oprávnenia.   Za   takýchto okolností, keď ako živnostník išiel do straty bez toho, aby rozbehol podnikateľskú činnosť, by sa táto situácia mohla považovať ako vážny dôvod, pre ktorý by nemusel vrátiť peniaze.

Ďalej   uviedol,   že   pochybenie   okresného   súdu   spočíva   v tom,   že   uznesením z 15. novembra 1999 sp. zn. Er 957/99, Ex 275/99 zamietol jeho námietky ako povinného voči exekúcii napriek zrejmej chybe, pretože penále za obdobie od 4. 8. 1996 do 15. 4. 1999 činí sumu 111 600,- Sk (počet dní x 110,- Sk), a nie sumu 228 800,- Sk, v dôsledku čoho je poškodený   o sumu   117 200,-   Sk.   Ďalšie   jeho   pochybenie   spočíva   v tom,   že   ak   by   súd rešpektoval   ustanovenie   §   12   zákona   č.   567/1992   Zb.,   na   ktoré   sa   poukazuje   v odôvodnení sporného rozsudku z 5. januára 1994 sp. zn. 21 C 161/93, tak automaticky malo dôjsť k limitácii penále vo výške dvojnásobku dlžnej istiny, t. j. v jeho prípade by penále mohlo činiť maximálne 44 000,- Sk. V prípade, že by súd vychádzal z § 16 ods. 1 zákona č. 592/1990 Zb., a rešpektoval toto ustanovenie, musel by ohraničiť výšku penále výškou poskytnutej istiny, t. j. v takom prípade by musel zaplatiť penále v sume 22 000,- Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom podnetu navrhovateľa sú tvrdené porušenia jeho ústavných a ľudských práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých sa mal dopustiť okresný súd postupom a rozsudkom z 5. januára 1994 sp. zn. 21 C 161/93, ktorým bolo navrhovateľovi   v procesnom   postavení   odporcu   v prospech   Okresného   úradu   práce v Trnave,   ktorý   návrh   na začatie tohto   súdneho konania podal,   uložené zaplatiť „sumu 22 000,- Sk s 0,5 % penále za každý deň omeškania od 4. augusta 1993 do zaplatenia do 30 dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia“,   ako   aj   postupom   a rozhodnutím z 15. novembra   1999   sp.   zn.   Er   957/99,   Ex   275/99,   ktorým   boli   zamietnuté   námietky navrhovateľa ako povinného voči exekúcii vykonávanej na základe uvedeného rozsudku z 5. januára 1994.

Z dokladov   predložených   navrhovateľom,   ako   aj   z   označených   spisov   okresného súdu, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že proti rozsudku z 5. januára 1994 č. k. 21 C 161/93-26, ktorý bol navrhovateľovi doručený 14. februára 1994, bolo možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, avšak účastníci konania vrátane navrhovateľa odvolanie   nepodali,   a preto   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňom   2.   marca   1994 a následne sa stal vykonateľný.

Na návrh Okresného úradu práce v Trnave ako oprávneného bol okresným súdom poverený exekútor vykonaním exekúcie na základe uvedeného rozsudku. Navrhovateľ ako povinný   voči   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   z 23.   júna   1999,   v ktorom   ho   exekútor upovedomil   aj   o príslušenstve   pohľadávky   „0,5   %   penále   za   každý   deň   omeškania   od 04. 08. 1996 do zaplatenia – istiny – k 15. 4. 1999, t. j. ku dňu podania návrhu = 228.800,- Sk (...) a penále vo výške 0,5 % odo dňa 15. 4. 1999 zo sumy 22.000,- Sk do zaplatenia (...)“,   vzniesol   námietky, v ktorých   uviedol,   že „keďže   zriadenie exekučného záložného práva   sa   viaže   na   nehnuteľnosť,   nie   je   možné   exekučné   záložné   právo   zriadiť   na spoluvlastnícky   podiel,   v konkrétnom   prípade   na   podiel   1/12   vo   vyššie   citovaných nehnuteľnostiach.   Vzhľadom   na   uvedené   navrhujem,   aby   okresný   súd   vyhovel   mojim námietkam a aby v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú pre rozpor s ustanovením § 170 Exekučného poriadku a zastavil exekúciu“. Okresný súd uznesením z 15. novembra 1999 č. k. Er 957/99-12, Ex 275/99 tieto námietky zamietol s odôvodnením, že „nie sú dôvodné. Povinný neuviedol žiaden dôvod, ktorý by odôvodňoval   zastavenie   exekúcie.   Upovedomenie   bolo   vydané   v súlade   s LV   č.   176, záložné právo bolo zriadené len na 1/12 nehnuteľnosti v súlade s podielom povinného (...) Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (...).“

Podľa konštantnej judikatúry na konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej   alebo   právnickej   osoby   je   ústavný   súd   oprávnený   len   vtedy,   ak   im   ochranu neposkytujú   všeobecné   súdy   alebo   iné   orgány   (II.   ÚS   13/00).   Namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj príslušnosť ústavného súdu na konanie o nich. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. V zásade len po vyčerpaní opravných   prostriedkov,   ktoré   im   ako   účastníkom   konania   priznáva   Občiansky   súdny poriadok, môže byť prípustný návrh na ústavný súd (I. ÚS 9/00).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej osoby zistil, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namietala, sa navrhovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom, takéto podnety pravidelne odmietal ako zjavne neopodstatnené alebo   pre   svoju   nepríslušnosť   na   ich   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   34/98,   I.   ÚS   16/98, II. ÚS 23/00).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa skúmal, či pri ochrane tých základných práv, porušenie ktorých namietal, navrhovateľ využil dostupné a účinné právne prostriedky nápravy.

Pokiaľ   ide   o tvrdené   porušenie   práv,   ktorého   sa   pri   právnom   posúdení opodstatnenosti nároku Okresného úradu práce v Trnave na penále mal dopustiť okresný súd   v rozsudku   z 5.   januára   1994   č.   k.   21   C   161/93-26,   ústavný   súd   konštatuje,   že navrhovateľ nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie, ktoré bolo prípustné, a teda nevyužil dostupný a účinný právny prostriedok nápravy tých porušení jeho práv, ktoré teraz namietal v podnete pred ústavným súdom.

Pokiaľ   ide   o tvrdené   porušenie   práv,   ktorého   sa   mal   okresný   súd   dopustiť pri následne   vedenej   exekúcii   na   základe   uvedeného   právoplatného   a vykonateľného rozsudku   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ   v námietkach   podaných   proti upovedomeniu   exekútora   o začatí   exekúcie   popri   uvedených   dôvodoch   nenapadol   aj nesprávnosť   výšky   príslušenstva   pohľadávky   (penále),   a preto   nevyužil   tento   opravný prostriedok   pred   všeobecným   súdom   v tom   rozsahu,   v akom   predmetným   podnetom napadol postup a rozhodnutie okresného súdu z 15. novembra 1999 č. k. Er 957/99-12, Ex 275/99.   Navrhovateľ   pritom   mohol   v konaní   pred   okresným   súdom   namietať   aj nesprávnosť   výšky   penále   uvedenej   v upovedomení   exekútora   o začatí   exekúcie,   a tak dosiahnuť   pre   seba   prípadne   priaznivejšie   rozhodnutie   o námietkach   voči   exekúcii. Navrhovateľ vo svojom podnete nenamietal, že okresný súd nerozhodol o tých dôvodoch, ktoré vo svojich námietkach uviedol.

K uvedenému   treba   dodať,   že   ústavný   súd   nemôže   rozhodovať   namiesto všeobecných   súdov   v občianskoprávnych   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných súdov (I. ÚS 15/94) a nemá právomoc konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 36/96).

Nakoľko   v konaní   na   ochranu   tých   základných   práv,   porušenie   ktorých   namietal navrhovateľ, nebola vo veci daná príslušnosť ústavného súdu, bolo potrebné jeho podnet po predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.