SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 259/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 v spojenís uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 7/2014z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.Tp 25/2013 z 13. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 32/2013z 25. júna 2013 bol (aj) sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c)zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) vzatý do väzby. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany pod sp. zn.2 Pv 395/12/2204 podal 21. januára 2014 na okresnom súde obžalobu (aj) na sťažovateľa,a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstvapodľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. e) a iné zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súdsvojím uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol podľa § 238 ods. 3Trestného poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku o ponechanísťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 7/2014z 26. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 117/2014zo 4. decembra 2014 zamietol žiadosť sťažovateľa zo 14. novembra 2014 o prepusteniez väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených právv dvoch rovinách.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta postup okresného súdu odobrenýv sťažnostnom konaní krajským súdom, ktorým mu „nebolo riadne doručené stanovisko a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Piešťany k jeho žiadosti o prepustenie z väzby“. Zároveň poukázal na to, ako mal byť naplnený v § 79 ods. 3Trestného poriadku predpokladaný postup okresného súdu, k čomu konštatoval, že „Z § 79 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva nasledovný postup: Okresný prokurátor nevyhovie žiadosti, následne predloží ju súdu bez meškania s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Tento postup však musí byť vykonaný, ak má byť zabezbečené právo na primeraný čas a možnosť na prípravu obhajoby pred neverejným zasadnutím (či 1 deň, 3 alebo 5 je momentálne nepodstatné) a nie počas neho (i prerušenie neverejného zasadnutia napr. na obyčajných 15 minút by bolo ako tak naplnením citovaných práv), v opačnom prípade skutočne sa sťažovateľovi porušili citované práva a neverejné zasadnutie o žiadosti o prepustení na slobodu nabralo inkvizičný s dopredu pripraveným rozhodnutím, nakoľko je vylúčené, za predpokladu, že súdy rešpektujú práva obvinených, aby neverejné zasadnutie s konaním, poradou a rozhodnutím s obšírnym odôvodnením trvalo neuveriteľne krátkych 20 minút. Máme za to, že celé konanie a rozhodnutie bolo prejudikované a nebolo výsledkom riadneho a zákonného postupu oboch súdov. Je len riadnym okopírovaním rozhodnutia o 1. žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bez náležitého zistenia skutkového stavu. Takto sa odňalo sťažovateľovi právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu ako i právo na riadne a zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, tj. v celej šírke právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, rýchlosť rozhodnutia o žiadosti o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola na úkor kvality rozhodnutia.“.
3.2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na nedostatočnézdôvodnenie pretrvávania potreby jeho väzobného stíhania všeobecnými súdmi, a to„... odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest“. Zdôraznil, že „... argument či už Okresného súdu Piešťany ako i Krajského súdu v Trnave, že sťažovateľ nemá príjem a finančné prostriedky dostáva od matky alebo priateľky nemôže obstáť a byť dôvodom na väzobné stíhanie, nakoľko sťažovateľ je vo väzbe viac ako rok a pol, a sama väzba ho obmedzuje získavať finančné prostriedky čestným a poctivým spôsobom.
Väzba nemôže mať sankčný charakter, ako v tomto prípade a k tomu vytýkať takejto osobe a tým odôvodňovať väzbu objektívnou nemožnosťou argumentovať proti takémuto dôvodu. Práve nahradenie väzby mediačným a probačným dohľadom dáva bez všetkého dôvod očakávať zmenu v správaní sa väzobne stíhaného, keďže je oboznámený s následkami nedodržania obmedzení alebo povinností.
Ak prvostupňový súd a taktiež odvolací súd odôvodnil väzbu závažnosťou činu, hroziacim trestom a nezaobstarávaní finančných prostriedkov jeho riadnou a aktívnou pracovnou činnosťou došlo k porušeniu vyššie citovaných práv. Tieto súdne argumenty „obstáli“ len v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby, avšak po roku a pol tieto obstáť už nemôžu, či už s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Petrov c/a Slovenská republika alebo s poukazom na logiku a vývoj trestného konania, v opačnom prípade má tak väzba vykonávaná na sťažovateľovi sankčný charakter, čo je neprípustné.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „... rozhodol o sťažnosti sťažovateľa takto:
Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/117/2014, Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/7/2014 a Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 04.12.2014, č.k. 5Tos/117/2014-1229, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k. 1 T/7/2014-1216 porušil:
a) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľovi nebolo riadne doručené stanovisko a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Piešťany k jeho žiadosti o prepustenie z väzby;
b) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k. 1T/7/2014-1216 a uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 5Tos/117/2014-1229 zo dňa 04.12.2014 v súvislosti s nedostatočným odôvodnením väzobného stíhania odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest
c) čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v súvislosti s neposkytnutím primeraného času a možnosti na prípravu obhajoby.
Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.12.2014, čk. 5Tos/117/2014-1229 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“.
II.
5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčkuokresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k podanej sťažnosti.
5.1 Predsedníčka okresného súdu poskytla k veci písomné vyjadrenie sp. zn.Spr. 233/15 z 27. marca 2015, v ktorom v podstatnom uviedla:
«V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže stanovisko (vyjadrenie) prokurátora s návrhom na rozhodnutie sudcovi z 24.11.2014 bolo riadne doručené obžalovanému aj jeho obhajcovi pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o jeho žiadosti, pričom súčasne bolo vyjadrenie prokurátora oboznámené aj predsedníčkou senátu pred výsluchom obžalovaného. Rozsah predmetného stanoviska nie je obšírny. Pokiaľ by obžalovaný alebo jeho obhajca chceli dlhší čas na jeho preštudovanie, tento by im bol poskytnutý. Obžalovaný aj obhajca sa mohli v rámci výsluchu vyjadriť k predmetnému stanovisku prokurátora.
Ústavný súd už vyslovil (napr. III. ÚS 198/05), že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní" predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou. Sťažovateľovi bola daná možnosť ústne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej v predmetnom stanovisku prokuratúry.
Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru ako ani čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to namieta obžalovaný vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú.»
5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadreniesp. zn. Spr 180/15 z 27. marca 2015, z ktorého považoval ústavný súd za dostačujúceodcitovať toto:
„Samotný (krajský súd) po preskúmaní obžalovaným podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu túto ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil akýkoľvek dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby si argumentáciu prvostupňového súdu osvojil v plnom rozsahu. Konštatoval naplnenie materiálnych, resp. formálnych podmienok umožňujúcich rozhodnúť príslušným spôsobom o podanej žiadosti o prepustenie väzby na slobodu obžalovaného. Príslušné úvahy odvolacieho súdu sú zrejmé zo samotného uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014.
K samotným námietkam obžalovaného tvoriacim podstatu ním podanej ústavnej sťažnosti uvádzam, že z procesného postupu okresného, resp. krajského súdu je zistiteľné, že samotný tento (obžalovaný) mal možnosť reagovať na negatívne stanovisko prokurátora na ním podanú žiadosť o prepustenie väzby na slobodu na zasadnutí okresného súdu konaného dňa 26.11.2014 (viď č.l. 1211-1212 spisu) a rovnako na základe predchádzajúceho písomného stanoviska okresného prokurátora zo dňa 24.11.2014 (viď č.l. 1205), v ktorom (stanovisku) okresný prokurátor navrhol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnuť a súčasne nevyhovieť jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. V tomto smere považujem procesný postup okresného súdu za zákonne a ústavne konformný.
V kontexte obžalovaným namietanej nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014 poukazujem na samotné (odôvodnenie) uznesenia krajského súdu, ktoré v konkrétnosti odôvodňuje jednak, v čom bolo uznesenie okresného súdu neskôr napadnuté obžalovaným preskúmateľné, keďže obsahuje zrozumiteľné úvahy smerujúce k zamietnutiu podanej žiadosti obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v smere nenahradenia pretrvávajúcich dôvodov väzby u obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako preskúmateľným spôsobom je možné zistiť úvahy samotného krajského súdu zamietajúceho sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 1T/7/2014, v smere špecifikácie úvah smerujúcich k zákonnosti väzobných dôvodov u obžalovaného v zmysle podmienok materiálnych, ako i formálnych.
Zisťujúc vyššie naznačené sa nestotožňujem s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k uzneseniu tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014, z dôvodu ktorého navrhujem jej prijatiu nevyhovieť, resp. ju zamietnuť.“
6. Ústavný súd zaslal už prezentované písomné vyjadrenia na vedomie právnemuzástupcovi sťažovateľa, ktorý ich prevzal 16. apríla 2015.
III.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
IV.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosťpodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ ajvyužil), a preto sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniamio občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu právzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivýproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ideo procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právnaúprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce saskúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmäpokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súladeso zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právnepredpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normya požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzbanebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušnýchorgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečnechráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadaťo prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)[rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71 77atď., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11.2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkejkomory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudokESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svojujudikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoréupravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitneobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátanepráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdnaochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbeaplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nievšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý časa možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvomobhajcu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní. Podľa čl. 6 ods. 3písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... b)mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
17. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 13, 15) teda vyplýva, že na konanieo väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konanímo žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnutéhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jejsúdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňazákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahua účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojomvyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a ako také je obsiahnuté užv čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniachvníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušeniapráva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovorupristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3,resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľomnamietanom porušení čl. 47 ods. 3 ústavy.
18. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiachsťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súduv jeho uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014.
19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavnýsúd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdusp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
VI.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
20. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014v podstatnom uviedol:
„Krajský súd v Trnave na základe včas podanej sťažnosti obžalovaného podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a tak dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.
Senát Okresného súdu Piešťany postupoval v posudzovanej veci v súlade so zákonom a správne, keď po podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez meškania určil termín neverejného zasadnutia, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doručil na vyjadrenie Okresnému prokurátorovi v Piešťanoch a dňa 26. novembra 2014 v rozsahu č. k. 1211-1215 spisu vykonal neverejné zasadnutie. Pri tomto úkone dodržal predpísaný procesný postup a konal za prítomnosti všetkých oprávnených procesných strán so zabezpečím práva obžalovaného na obhajobu. Rovnako správne vykonal výsluch obžalovaného, oboznámil podstatné listinné dôkazy, dal priestor procesným stranám na vyjadrenie a v konečnom dôsledku vyniesol napadnuté uznesenie. Napokon správne dospel aj k tým správnym skutkovým i právnym ťažiskovým záverom, že aj v súčasnej dobe sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby bol obžalovaný ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. Svoje rozhodnutie rovnako v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže toto je preskúmateľné. Všetky prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. útekových a pokračovacích, resp. predstihových dôvodov väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na ne ako na aktuálne v celom rozsahu iba odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva, že obžalovaný je zákonným spôsobom a dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný a obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí citeľný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský súd rovnako dáva do pozornosti predchádzajúce rozhodovanie o väzbe; obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, a to konkrétne uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 14. apríla 2014 v spojení s uznesením tunajšieho súdu zo dňa 29. apríla 2014, č. k. 3Tos 64/2014-1043, ktorých dôvody aj v súčasnosti zostávajú v nezmenenej miere aktuálne. Okresný súd preto rozhodol správne, keď podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rovnako správne postupoval i vo vzťahu k výroku v bode II. napadnutého uznesenia, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V uvedenom smere sa sťažnostný súd dodáva, že s ohľadom na povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený. To isté platí i o eventuálnom postupe podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže sťažnostný súd nezistil žiadne zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu. Sťažnostné dôvody obhajkyne obžalovaného zo dňa 4. decembra 2014 v žiadnom prípade neodôvodňujú závery o pominutí dôvodov väzby obžalovaného a rovnako v tomto štádiu trestného konania neprejudikujú dôvod rozhodnúť o prepustení obžalovaného z väzby na slobodu. Stanovisko prokurátora k žiadosti obžalovaného o jeho prepustenie z väzby na slobodu je dostatočne zrejmé z jeho verbálneho prejavu na neverejnom zasadnutí dňa 26. novembra 2014 (a v konečnom dôsledku napokon aj tým, že sa výslovne vzdal práva podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť)
Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého uznesenia sťažnostný Krajský súd v Trnave podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako nedôvodnú zamietol.“
21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014z 26. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohtorozhodnutia okresného súdu:
„Predsedníčka senátu preskúmala spisový materiál, vypočula obžalovaného, oboznámila sa so stanoviskom obhajkyne ako aj prokurátora a dospela k záveru, že u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj v tomto štádiu trestného konania naďalej pretrvávajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku tak, ako boli ustálené v prípravnom konaní pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Tak ako už bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach, obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nikde nepracuje, finančné prostriedky dostáva od svojej matky, prípadne od svojej priateľky, ktorá pracuje v Rakúsku. V minulosti už bol trestaný Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 4T 87/02 o dňa 08.10.2002 pre obdobnú trestnú činnosť, avšak hľadí sa na neho, ako keby súdom trestaný nebol. U obžalovaného je však reálna obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest, čím sú splnené podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Obžalovaný nikde nepracuje, má dlhodobo problémy s užívaním drog a je tu preto dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní tejto trestnej činnosti, takýmto spôsobom si zabezpečoval finančné prostriedky na obživu, keďže nemá pravidelný a riadny finančný príjem, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/Trestného poriadku.
S prihliadnutím k týmto skutočnostiam súd žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a taktiež s prihliadnutím na charakter a závažnosť trestnej činnosti dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“
22. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, ktobol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadilprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienenézárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľnásúvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, ato nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inýmislovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožnopovažovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveňdeterminovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratiodecidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisíaj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávneniekonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň ajpovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnejúvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
25. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
26. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľnés účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľačl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázkyjeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jejaplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnostiide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, žedo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonnáúprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťouústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoruvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanovenýmzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a pretorešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanovv. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byťv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomupozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudokESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsinkv. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúryStanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
27. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ⬛⬛⬛⬛ najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ⬛⬛⬛⬛ ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť ⬛⬛⬛⬛ objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo ⬛⬛⬛⬛ vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
28. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, akobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch....
29. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
30. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatímdo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osobavo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré súurčujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a protiväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veciSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebopotvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom naprezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP voveci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudokESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).
31. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného akozo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosťzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúcehoo zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielens poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutýchv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciachWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45; a Baranowskiv. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúcazo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestnéhostíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorýustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielenustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danomprípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušnýchmedzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republikya v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujúväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
32. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nejv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinisv. Litva, č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantialmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and othersv. Bulharsko, č. 50963/99),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedincakonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavkyspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veciGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysleposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytlidostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veciBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽPz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
33. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzbachápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihuich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovanéhoiniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudokESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).
34. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznostina príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodneniavo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzbynevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výkladrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravypráva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľomoznačených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnejväzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolnostíposudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické,v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhlazákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovanípodmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplývajednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá bybola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časťodôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/7/2014 z 26. novembra 2014, pozn.)dostatočne podrobne ozrejmil sťažovateľom predostreté podstatné námietky a riadnezdôvodnil pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenulzdôvodniť aj potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe s poukazom na konkrétne skutočnostivyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby,ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí vysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počastrvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobenániekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabeniaa predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľomoznačenými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čohopovažuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej častiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
35. K námietke sťažovateľa spočívajúcej v opakovaní dôvodov jeho ďalšiehozotrvania vo väzbe (pozri bod 3.2) ústavný súd vychádzal aj z dohovoru v jehokomentovanom znení „Opakované používaní stereotypních formulací v rozhodnutíchvnitrostátních orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření, že se tyto orgánydostatečně nezabývaly konkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného[viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti Rusku,rozsudek, 6.12.2007, č. 25664/05, § 85]. Pokud však stejné důvody pro ponecháníobviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celoudobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání,nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Kneblproti České republice, rozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68]. Príslušné orgányrozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivěs každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovatadekvátním způsobem na všechny, které jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšíhotrvání vazby [viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, § 78,Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21.12.2010, č. 35377/05, § 153]. (Kmec, J., Kosař,D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:C.H.Beck 2012.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti)rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argumentsťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťamia argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných prezákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov.Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61;Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), tútopovinnosť krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí splnil.
36. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorýoneskorene doručoval vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany k žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby (pozri bod 3.1), ústavný súd v prvom rade poukazuje najudikatúru ESĽP, v zmysle ktorej požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konaniaa rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbaveniaosobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches Reisse c. Švajčiarsko,rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudsképráva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnejslobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou elimináciemožného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásahdo základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnouzárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byťvypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).V princípe teda platí (má platiť), že každá strana súdneho konania má mať (by mala mať)možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujúv pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgickoz 24. 2. 1997, bod 53; III. ÚS 186/02), resp. požiadavka spravodlivého procesu v sebeobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane(III. ÚS 313/05).
37. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Z uvedenej zákonnejdikcie jednoznačne vyplýva postup prokurátora v prípravnom konaní, nie však postup súdukonajúceho a rozhodujúceho o žiadosti o prepustenie z väzby v čase, keď sa trestná vecnachádza v štádiu konania pred súdom. V prípravnom konaní vec dozorujúci prokurátordisponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane možnostiprepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto právomocoudisponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie o vine/nevine a uloženítrestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom, ktorý ako dominus litispodal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína ďalšia fáza trestnéhokonania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá mienkotvornýdôsledok, iba odporúčajúci efekt. Navyše tak z judikatúry ústavného súdu, ako ajz judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť všeobecných súdov vypočuť na jednom stupni osobužiadajúcu o prepustenie z väzby na podklade podanej žiadosti, pričom pri tomto vypočutí(z rozhodovacej praxe všeobecných súdov na hlavnom pojednávaní, verejnom/neverejnomzasadnutí, pozn.) je obligatórne prítomný aj prokurátor a obžalovaný spravidla zaprítomnosti obhajcu (okrem výnimiek a možností daných zákonom, pozn.) ako stranyv trestnom konaní, počas ktorého majú možnosť predniesť svoje argumenty pre a protiďalšiemu trvaniu väzby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa. Povinnosťou prvostupňovéhosúdu bolo osobne vypočuť sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu a dať mu príležitosťuviesť všetky dôvody majúce podľa jeho uváženia za následok oslabenie dôvodov väzby,ako aj ponúkajúce možnosť jej nahradenia inými prostriedkami a dosiahnuť prepustenie naslobodu. Naostatok, sťažovateľ bol pred svojím vypočutím oboznámený s písomnýmstanoviskom prokurátora. Rovnako tak konajúci prokurátor predniesol svoje stanoviskoa argumentáciu k ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo väzbe, čím bol v plnej miererešpektovaný princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania (bod 36). Navyše,z písomného vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany z 24. novembra 2014,ktorého včasné nedoručenie sťažovateľ namieta, vyplýva len jeho zamietajúce stanovisko,tak ako to bolo aj v prípade predošlých žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavnýsúd teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní predprvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, malmožnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenejza vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladnýmspôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012 zo 7. novembra 2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015