znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľačl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 v spojenís uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 7/2014z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.Tp 25/2013 z 13. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 32/2013z 25. júna 2013 bol (aj) sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c)zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“)   vzatý   do   väzby.   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Piešťany   pod   sp.   zn.2 Pv 395/12/2204 podal 21. januára 2014 na okresnom súde obžalobu (aj) na sťažovateľa,a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie   a   obchodovanie   s nimi   formou   spolupáchateľstvapodľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. e) a iné zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Okresný   súdsvojím uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol podľa § 238 ods. 3Trestného poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku o ponechanísťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 7/2014z 26.   novembra   2014   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Tos   117/2014zo 4. decembra   2014   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   zo   14.   novembra   2014   o prepusteniez väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   nachádza   porušenie   svojich   označených   právv dvoch rovinách.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta postup okresného súdu  odobrenýv sťažnostnom konaní krajským súdom, ktorým mu „nebolo riadne doručené stanovisko a nebol   riadne   doručený   návrh   na   rozhodnutie   Okresnej   prokuratúry   Piešťany   k   jeho žiadosti o prepustenie z väzby“. Zároveň poukázal na to, ako mal byť naplnený v § 79 ods. 3Trestného poriadku predpokladaný postup okresného súdu, k čomu konštatoval, že „Z § 79 ods.   3   Trestného   poriadku   vyplýva   nasledovný   postup:   Okresný   prokurátor   nevyhovie žiadosti, následne predloží ju súdu bez meškania s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Tento postup však musí byť   vykonaný,   ak   má byť   zabezbečené právo   na primeraný   čas a   možnosť   na prípravu obhajoby pred neverejným zasadnutím (či 1 deň, 3 alebo 5 je momentálne nepodstatné) a nie počas neho (i prerušenie neverejného zasadnutia napr. na obyčajných 15 minút by bolo ako tak naplnením citovaných práv), v opačnom prípade skutočne sa sťažovateľovi porušili citované   práva   a   neverejné   zasadnutie   o   žiadosti   o   prepustení   na slobodu   nabralo inkvizičný s dopredu pripraveným rozhodnutím, nakoľko je vylúčené, za predpokladu, že súdy   rešpektujú   práva   obvinených,   aby   neverejné   zasadnutie   s   konaním,   poradou   a rozhodnutím s obšírnym odôvodnením trvalo neuveriteľne krátkych 20 minút. Máme za to, že   celé   konanie   a   rozhodnutie   bolo   prejudikované   a   nebolo   výsledkom   riadneho   a zákonného postupu oboch súdov. Je len riadnym okopírovaním rozhodnutia o 1. žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bez náležitého zistenia skutkového stavu. Takto sa odňalo sťažovateľovi právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu ako i právo na riadne a zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, tj. v celej šírke právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, rýchlosť rozhodnutia o žiadosti o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola na úkor kvality rozhodnutia.“.

3.2.   V druhej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľ   poukazuje   na   nedostatočnézdôvodnenie   pretrvávania   potreby   jeho   väzobného   stíhania   všeobecnými   súdmi,   a to„... odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest“. Zdôraznil, že „... argument či už Okresného   súdu   Piešťany   ako   i   Krajského   súdu   v   Trnave,   že   sťažovateľ   nemá   príjem a finančné prostriedky dostáva od matky alebo priateľky nemôže obstáť a byť dôvodom na väzobné stíhanie, nakoľko sťažovateľ je vo väzbe viac ako rok a pol, a sama väzba ho obmedzuje získavať finančné prostriedky čestným a poctivým spôsobom.

Väzba nemôže mať sankčný charakter, ako v tomto prípade a k tomu vytýkať takejto osobe a tým odôvodňovať väzbu objektívnou nemožnosťou argumentovať proti takémuto dôvodu. Práve nahradenie väzby mediačným a probačným dohľadom dáva bez všetkého dôvod očakávať zmenu v správaní sa väzobne stíhaného, keďže je oboznámený s následkami nedodržania obmedzení alebo povinností.

Ak   prvostupňový   súd   a   taktiež   odvolací   súd   odôvodnil   väzbu   závažnosťou   činu, hroziacim   trestom   a   nezaobstarávaní   finančných   prostriedkov   jeho   riadnou   a   aktívnou pracovnou činnosťou došlo k porušeniu vyššie citovaných práv. Tieto súdne argumenty „obstáli“ len v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby, avšak po roku a pol tieto obstáť už nemôžu, či už s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Petrov c/a Slovenská republika alebo s poukazom na logiku a vývoj trestného konania, v opačnom prípade má tak väzba vykonávaná na sťažovateľovi sankčný charakter, čo je neprípustné.“.

4.   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „...   rozhodol o sťažnosti sťažovateľa takto:

Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/117/2014, Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/7/2014 a Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 04.12.2014, č.k. 5Tos/117/2014-1229, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k. 1 T/7/2014-1216 porušil:

a) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľovi nebolo riadne doručené stanovisko a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Piešťany k jeho žiadosti o prepustenie z väzby;

b) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl.   46   ods.   1,   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou   uznesenia   Okresného   súdu   Piešťany   zo   dňa   26.11.2014,   č.k. 1T/7/2014-1216 a uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 5Tos/117/2014-1229 zo dňa 04.12.2014 v súvislosti s nedostatočným odôvodnením väzobného stíhania odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest

c) čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v súvislosti s neposkytnutím primeraného času a možnosti na prípravu obhajoby.

Ústavný   súd   SR   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   04.12.2014,   čk. 5Tos/117/2014-1229 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčkuokresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k podanej sťažnosti.

5.1   Predsedníčka   okresného   súdu   poskytla   k veci   písomné   vyjadrenie   sp.   zn.Spr. 233/15 z 27. marca 2015, v ktorom v podstatnom uviedla:

«V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže stanovisko (vyjadrenie)   prokurátora   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi   z   24.11.2014   bolo   riadne doručené obžalovanému aj jeho obhajcovi pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o jeho žiadosti, pričom súčasne bolo vyjadrenie prokurátora oboznámené aj predsedníčkou senátu pred výsluchom obžalovaného. Rozsah predmetného stanoviska nie je obšírny. Pokiaľ by obžalovaný alebo jeho obhajca chceli dlhší čas na jeho preštudovanie, tento by im bol poskytnutý. Obžalovaný aj obhajca sa mohli v rámci výsluchu vyjadriť k predmetnému stanovisku prokurátora.

Ústavný súd už vyslovil (napr. III. ÚS 198/05), že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi   a   skutočnosťami,   o   ktoré   by   sa   malo   opierať   rozhodnutie   súdu   o   väzbe (kontradiktórnosť   konania).   Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola obvinenému/obžalovanému   v týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná   príležitosť   obhajovať svoje   záujmy   za   podmienok   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti   zbraní“).   Zabezpečenie   kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní" predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou. Sťažovateľovi   bola   daná   možnosť   ústne   sa   vyjadriť   k   argumentácii   obsiahnutej v predmetnom stanovisku prokuratúry.

Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru ako ani čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to namieta obžalovaný vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú.»

5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadreniesp. zn.   Spr   180/15   z 27.   marca   2015,   z ktorého   považoval   ústavný   súd   za   dostačujúceodcitovať toto:

„Samotný   (krajský   súd)   po   preskúmaní   obžalovaným   podanej   sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu túto ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil akýkoľvek dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby si argumentáciu   prvostupňového   súdu   osvojil   v   plnom   rozsahu.   Konštatoval   naplnenie materiálnych, resp. formálnych podmienok umožňujúcich rozhodnúť príslušným spôsobom o podanej   žiadosti   o   prepustenie   väzby   na   slobodu   obžalovaného.   Príslušné   úvahy odvolacieho   súdu   sú   zrejmé   zo   samotného   uznesenia   krajského   súdu   pod   sp.   zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014.

K   samotným   námietkam   obžalovaného   tvoriacim   podstatu   ním   podanej   ústavnej sťažnosti uvádzam, že z procesného postupu okresného, resp. krajského súdu je zistiteľné, že samotný tento (obžalovaný) mal možnosť reagovať na negatívne stanovisko prokurátora na ním podanú žiadosť o prepustenie väzby na slobodu na zasadnutí okresného súdu konaného dňa   26.11.2014   (viď   č.l.   1211-1212   spisu)   a   rovnako   na   základe   predchádzajúceho písomného stanoviska okresného prokurátora zo dňa 24.11.2014 (viď č.l. 1205), v ktorom (stanovisku)   okresný   prokurátor   navrhol   žiadosť   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby zamietnuť a súčasne nevyhovieť jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. V tomto smere považujem procesný postup okresného súdu za zákonne a ústavne konformný.

V   kontexte   obžalovaným   namietanej   nepreskúmateľnosti,   resp.   arbitrárnosti uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014 poukazujem na samotné (odôvodnenie) uznesenia krajského súdu, ktoré v konkrétnosti odôvodňuje jednak, v čom bolo uznesenie okresného súdu neskôr napadnuté obžalovaným preskúmateľné, keďže obsahuje   zrozumiteľné   úvahy   smerujúce   k   zamietnutiu   podanej   žiadosti   obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v smere nenahradenia pretrvávajúcich dôvodov väzby   u   obžalovaného   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Rovnako preskúmateľným spôsobom je možné zistiť úvahy samotného krajského súdu zamietajúceho sťažnosť   obžalovaného   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   dňa   26.11.2014   pod   sp.   zn. 1T/7/2014,   v   smere   špecifikácie   úvah   smerujúcich   k   zákonnosti   väzobných   dôvodov u obžalovaného v zmysle podmienok materiálnych, ako i formálnych.

Zisťujúc   vyššie   naznačené   sa   nestotožňujem   s   argumentáciou   obžalovaného obsiahnutou v podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k uzneseniu tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014, z dôvodu ktorého navrhujem jej prijatiu nevyhovieť, resp. ju zamietnuť.“

6. Ústavný súd zaslal už prezentované písomné vyjadrenia na vedomie právnemuzástupcovi sťažovateľa, ktorý ich prevzal 16. apríla 2015.

III.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

IV.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosťpodľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ ajvyužil), a preto sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniamio občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru.Väzobným   konaním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   dôjsť   k porušeniu   právzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivýproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ideo procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právnaúprava   obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a bezpečnosť(III.   ÚS   272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce saskúmania   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sú   ratione   materiae   súčasťou   čl.   5   ods.   4dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmäpokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súladeso zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právnepredpisy   a upravuje   povinnosť   dodržiavať   ich   hmotnoprávne   aj   procesné   právne   normya požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzbanebola   predlžovaná   nad   primeranú   lehotu   a aby   nedochádzalo   v postupe   príslušnýchorgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečnechráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadaťo prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)[rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71  77atď., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11.2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkejkomory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudokESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svojujudikatúru   už   opakovane   konštatoval   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04,   I.   ÚS   124/08,II. ÚS 60/08,   II. ÚS 151/09,   IV.   ÚS   397/2010),   že   ide   o všeobecné   ustanovenie,   ktoréupravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitneobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátanepráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdnaochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbeaplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   o osobnej   slobode,   a nievšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

16. Podľa   čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý časa možnosť   na   prípravu   obhajoby   a aby   sa   mohol   obhajovať   sám   alebo   prostredníctvomobhajcu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní. Podľa čl. 6 ods. 3písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... b)mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

17. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 13, 15) teda vyplýva, že na konanieo väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konanímo žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnutéhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jejsúdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňazákladné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahua účel   konania   o väzbe,   obsahom   týchto   garancií   je   aj   právo   na   obhajobu   vo   svojomvyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a ako také je obsiahnuté užv čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniachvníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušeniapráva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovorupristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3,resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľomnamietanom porušení čl. 47 ods. 3 ústavy.

18.   Z už   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti,   pretože   tieto   články   nemajú   príčinné   uplatnenie   v okolnostiachsťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súduv jeho uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014.

19.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04,II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavnýsúd   podrobil   ústavnému   prieskumu   sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   krajského   súdusp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

VI.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

20.   Krajský   súd   v uznesení   sp.   zn.   5   Tos   117/2014   zo   4.   decembra   2014v podstatnom uviedol:

„Krajský súd v Trnave na základe včas podanej sťažnosti obžalovaného podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a tak dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Senát Okresného súdu Piešťany postupoval v posudzovanej veci v súlade so zákonom a správne, keď po podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez meškania určil termín   neverejného   zasadnutia,   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   doručil   na vyjadrenie Okresnému prokurátorovi v Piešťanoch a dňa 26. novembra 2014 v rozsahu č. k. 1211-1215   spisu   vykonal   neverejné   zasadnutie.   Pri   tomto   úkone   dodržal   predpísaný procesný   postup   a   konal   za   prítomnosti   všetkých   oprávnených   procesných   strán so zabezpečím   práva   obžalovaného   na   obhajobu.   Rovnako   správne   vykonal   výsluch obžalovaného, oboznámil podstatné listinné dôkazy, dal priestor procesným stranám na vyjadrenie a v konečnom dôsledku vyniesol napadnuté uznesenie. Napokon správne dospel aj k tým správnym skutkovým i právnym ťažiskovým záverom, že aj v súčasnej dobe sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby bol obžalovaný ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. Svoje rozhodnutie rovnako   v   súlade   so   zákonom   aj   odôvodnil,   takže   toto   je   preskúmateľné.   Všetky prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. útekových a pokračovacích, resp. predstihových dôvodov väzby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na ne ako na aktuálne v celom rozsahu iba odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva, že obžalovaný je zákonným spôsobom a dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný a obzvlášť závažný zločin, za ktorý mu hrozí citeľný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský súd rovnako dáva do pozornosti predchádzajúce rozhodovanie o väzbe; obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, a to konkrétne uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 14. apríla 2014 v spojení s uznesením tunajšieho   súdu   zo   dňa   29.   apríla   2014,   č.   k.   3Tos   64/2014-1043,   ktorých   dôvody   aj v súčasnosti zostávajú v nezmenenej miere aktuálne. Okresný súd preto rozhodol správne, keď podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rovnako správne postupoval i vo vzťahu k výroku v bode II. napadnutého uznesenia, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V uvedenom smere sa sťažnostný súd dodáva, že s ohľadom na povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom nahradený.   To   isté   platí   i   o   eventuálnom   postupe   podľa   §   80   ods.   2   Tr.   por.,   keďže sťažnostný   súd   nezistil   žiadne   zákonom   predpokladané   výnimočné   okolnosti   prípadu. Sťažnostné dôvody obhajkyne obžalovaného zo dňa 4. decembra 2014 v žiadnom prípade neodôvodňujú závery o pominutí dôvodov väzby obžalovaného a rovnako v tomto štádiu trestného   konania   neprejudikujú   dôvod   rozhodnúť   o   prepustení   obžalovaného   z   väzby na slobodu. Stanovisko prokurátora k žiadosti obžalovaného o jeho prepustenie z väzby na slobodu je dostatočne zrejmé z jeho verbálneho prejavu na neverejnom zasadnutí dňa 26. novembra 2014 (a v konečnom dôsledku napokon aj tým, že sa výslovne vzdal práva podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť)

Nezistiac   podmienky   pre   zmenu   napadnutého   uznesenia   sťažnostný   Krajský   súd v Trnave podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako nedôvodnú zamietol.“

21.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014z 26. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohtorozhodnutia okresného súdu:

„Predsedníčka   senátu   preskúmala   spisový   materiál,   vypočula   obžalovaného, oboznámila   sa   so   stanoviskom   obhajkyne   ako   aj   prokurátora   a   dospela   k   záveru,   že u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj v tomto štádiu trestného konania naďalej pretrvávajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku tak, ako boli ustálené v prípravnom konaní pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Tak ako už bolo konštatované   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nikde nepracuje, finančné prostriedky dostáva od svojej matky, prípadne od svojej priateľky, ktorá pracuje v Rakúsku. V minulosti už bol trestaný Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 4T 87/02 o dňa 08.10.2002 pre obdobnú trestnú činnosť, avšak hľadí sa na neho, ako keby súdom trestaný nebol. U obžalovaného je však reálna obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest, čím sú splnené podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Obžalovaný nikde nepracuje, má dlhodobo problémy s užívaním drog a je tu preto dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní tejto trestnej činnosti, takýmto spôsobom si zabezpečoval finančné prostriedky na obživu, keďže nemá pravidelný a riadny finančný príjem, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/Trestného poriadku.

S prihliadnutím k týmto skutočnostiam súd žiadosť obžalovaného o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zamietol   a   taktiež   s   prihliadnutím   na   charakter a závažnosť   trestnej   činnosti   dospel   k   záveru,   že   nie   sú   splnené   podmienky   ani na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

22. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, ktobol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadilprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   podmienenézárukou   (III.   ÚS 7/00,   I.   ÚS 100/04).   Z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľnásúvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, ato nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inýmislovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožnopovažovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveňdeterminovaná   aj   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   svojou   podstatou   mali   dať   ratiodecidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisíaj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávneniekonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň ajpovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnejúvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

25. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

26.   Ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľnés účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľačl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázkyjeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jejaplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnostiide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, žedo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonnáúprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťouústavného   rámca   zaručenej   osobnej slobody   (II.   ÚS 55/98).   Aj   čl.   5   ods.   1   dohovoruvyžaduje,   aby   k pozbaveniu osobnej slobody   došlo   „v súlade   s konaním   ustanovenýmzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a pretorešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanovv. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byťv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomupozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudokESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsinkv. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúryStanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

27. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ⬛⬛⬛⬛ najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ⬛⬛⬛⬛ ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť ⬛⬛⬛⬛ objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo ⬛⬛⬛⬛ vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

28. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, akobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch....

29. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

30. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatímdo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osobavo väzbe   právo   na   preskúmanie   hmotných   a procesných   podmienok   väzby,   ktoré   súurčujúce   pre   posúdenie   jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a protiväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veciSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebopotvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   naprezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP voveci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudokESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

31. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného akozo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosťzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúcehoo zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielens poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02,III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutýchv ňom   výslovne   alebo   implikovane   (pozri   obdobne   napr.   rozsudky   ESĽP   vo   veciachWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45; a Baranowskiv. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúcazo základného   práva   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavy   postupovať   v   prípade   trestnéhostíhania   obvinenej   osoby   a pozbavenia   jej   osobnej   slobody   väzbou   „spôsobom,   ktorýustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielenustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danomprípade   predovšetkým   Trestného   poriadku),   ale   taktiež   aj   ustanovenia   príslušnýchmedzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republikya v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujúväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

32. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nejv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinisv. Litva, č. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantialmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and othersv. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedincakonanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavkyspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veciGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysleposledného   označeného   článku   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytlidostatočné   dôvody   (rozhodnutie   ESĽP   o prijateľnosti   sťažnosti   z 26.   2.   2002   vo   veciBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

-   primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽPz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

33. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzbachápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihuich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovanéhoiniciovať   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudokESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).

34. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznostina   príslušnú   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   pozn.)a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodneniavo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzbynevyplýva   nič,   čo   by   signalizovalo   arbitrárny   alebo   zjavne   neopodstatnený   výkladrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravypráva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   dohovoru   s dôsledkom   porušenia   sťažovateľomoznačených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnejväzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovala aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov   a skutkových   okolnostíposudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické,v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhlazákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovanípodmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplývajednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá bybola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu,   a krajský   súd   (prihliadajúc   aj   na   príslušnú   časťodôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/7/2014 z 26. novembra 2014, pozn.)dostatočne   podrobne   ozrejmil   sťažovateľom   predostreté   podstatné   námietky   a riadnezdôvodnil pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenulzdôvodniť aj potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe s poukazom na konkrétne skutočnostivyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby,ktoré   podrobne   aj   vo   svojom   rozhodnutí   vysvetlil.   Opakovanie   týchto   dôvodov   počastrvania   väzby   za   predpokladu,   že   táto   bola   počas   jej   trvania   podrobenániekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabeniaa predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľomoznačenými   právami   a ním   predostretým   dôvodom   (pozri   bod   3.1),   v dôsledku   čohopovažuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej častiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35.   K námietke   sťažovateľa   spočívajúcej   v opakovaní   dôvodov   jeho   ďalšiehozotrvania   vo   väzbe   (pozri   bod   3.2)   ústavný   súd   vychádzal   aj   z dohovoru   v jehokomentovanom   znení   „Opakované   používaní   stereotypních   formulací   v rozhodnutíchvnitrostátních   orgánů   o prodloužení   vazby   vzbudzuje   podezření,   že   se   tyto   orgánydostatečně nezabývaly konkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného[viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind   proti Rusku,rozsudek,   6.12.2007,   č.   25664/05,   §   85].   Pokud   však   stejné   důvody   pro   ponecháníobviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celoudobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání,nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Kneblproti   České   republice,   rozsudek,   28.10.2010,   č.   20157/05,   §   68].   Príslušné   orgányrozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivěs každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovatadekvátním způsobem na všechny, které jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšíhotrvání vazby [viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, § 78,Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21.12.2010, č. 35377/05, § 153]. (Kmec, J., Kosař,D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M.   Evropská   úmluva   o lidských   právech.   Komentář.   Praha:C.H.Beck   2012.)“.   Inými   slovami,   krajský   súd   (a   všeobecné   súdy   vo   všeobecnosti)rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argumentsťažovateľa   uvedený   v sťažnosti,   avšak   je   povinný   vysporiadať   sa   so   skutočnosťamia argumentmi,   ktoré   sú   spôsobilé   spochybniť   existenciu   podmienok   nevyhnutných   prezákonnosť   pozbavenia   slobody,   resp.   ďalšieho   držania   sťažovateľa   vo   väzbe   (porov.Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61;Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), tútopovinnosť krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí splnil.

36.   K ďalšej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   postupu   okresného   súdu,   ktorýoneskorene   doručoval   vyjadrenie   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Piešťany   k žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby (pozri bod 3.1), ústavný súd v prvom rade poukazuje najudikatúru ESĽP, v zmysle ktorej požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konaniaa rešpektovania   „princípu   rovnosti   zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbaveniaosobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches  Reisse c. Švajčiarsko,rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudsképráva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnejslobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou elimináciemožného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúrezdôrazňuje,   že   väzba   ako   zásadný   zaisťovací   inštitút   predstavuje   výrazný   zásahdo základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnouzárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byťvypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).V princípe teda platí (má platiť), že každá strana súdneho konania má mať (by mala mať)možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujúv pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgickoz 24. 2.   1997,   bod   53;   III. ÚS   186/02),   resp.   požiadavka   spravodlivého   procesu   v sebeobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje   záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane(III. ÚS 313/05).

37. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné   konanie,   o čom   upovedomí   obvineného   a jeho   obhajcu.   Z uvedenej   zákonnejdikcie jednoznačne vyplýva postup prokurátora v prípravnom konaní, nie však postup súdukonajúceho a rozhodujúceho o žiadosti o prepustenie z väzby v čase, keď sa trestná vecnachádza v štádiu konania pred súdom. V prípravnom konaní vec dozorujúci prokurátordisponuje   kompetenciou   zmocňujúcou   ho   k rozhodnutiu   o väzbe   vrátane   možnostiprepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto právomocoudisponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie o vine/nevine a uloženítrestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom, ktorý ako dominus litispodal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína ďalšia fáza trestnéhokonania,   a to   konanie   pred   súdom.   Stanovisko   prokurátora   teda   nemá   mienkotvornýdôsledok,   iba   odporúčajúci   efekt.   Navyše   tak   z judikatúry   ústavného   súdu,   ako   ajz judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť všeobecných súdov vypočuť na jednom stupni osobužiadajúcu o prepustenie z väzby na podklade podanej žiadosti, pričom pri tomto vypočutí(z rozhodovacej praxe všeobecných súdov na hlavnom pojednávaní, verejnom/neverejnomzasadnutí,   pozn.)   je   obligatórne   prítomný   aj   prokurátor   a   obžalovaný   spravidla   zaprítomnosti   obhajcu   (okrem   výnimiek   a   možností   daných   zákonom,   pozn.)   ako   stranyv trestnom   konaní,   počas   ktorého   majú   možnosť   predniesť   svoje   argumenty   pre   a protiďalšiemu trvaniu väzby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa. Povinnosťou prvostupňovéhosúdu bolo osobne vypočuť sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu a dať mu príležitosťuviesť všetky dôvody majúce podľa jeho uváženia za následok oslabenie dôvodov väzby,ako aj ponúkajúce možnosť jej nahradenia inými prostriedkami a dosiahnuť prepustenie naslobodu.   Naostatok,   sťažovateľ   bol   pred   svojím   vypočutím   oboznámený   s písomnýmstanoviskom   prokurátora.   Rovnako   tak   konajúci prokurátor   predniesol   svoje   stanoviskoa argumentáciu   k ďalšiemu   zotrvaniu   sťažovateľa   vo   väzbe,   čím   bol   v plnej   miererešpektovaný   princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti   konania   (bod   36).   Navyše,z písomného vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany z 24. novembra 2014,ktorého včasné nedoručenie sťažovateľ namieta, vyplýva len jeho zamietajúce stanovisko,tak ako to bolo aj v prípade predošlých žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavnýsúd teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní predprvoinštančným   súdom   bol   za   prítomnosti   svojho   zvoleného   obhajcu   vypočutý,   malmožnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenejza vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,o ktorých   súd   v prvostupňovom   konaní   aj   rozhodol,   resp.   sa   nimi   ústavne   súladnýmspôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012 zo 7. novembra 2012).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015