znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ernst Keller Slovakia, s. r. o., Dolné Hony 9, Nitra,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   TaylorWessing   e/n/w/c   advokáti   s.   r.   o., Panenská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoPr/3/2013 z 11. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ernst Keller Slovakia, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Ernst   Keller   Slovakia,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoPr/3/2013 z 11. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola odporcom v súdnom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou vedenom   na   Okresnom   súde   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 10   Cpr/5/2012-169   z 15.   apríla   2013   určil,   že   výpoveď   daná   navrhovateľovi   je neplatná.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   namietaným   rozsudkom   z 11.   decembra 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Dňa 21. februára 2014 Sťažovateľ podal proti Rozsudku dovolanie. Napriek tomu, že doposiaľ nebolo o dovolaní Najvyšším súdom právoplatne rozhodnuté, z opatrnosti, za účelom nezmeškania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 Zákona podávame ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ sa chce vyhnúť situácii, že by Najvyšší súd zamietol dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti a medzičasom by uplynula dvojmesačná lehota od právoplatnosti Rozsudku na podanie ústavnej sťažnosti.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv namietaným rozsudkom   krajského súdu (bod 1), zrušil   tento rozsudok a vec vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   žiadala   priznať   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia krajského súdu v jej právnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu   právnu   ochranu, resp.   práva   na spravodlivý   proces   (body   1   a   4),   v   dôsledku porušenia   ktorých   sa   domáhala   ako   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   zrušenia   namietaného   rozhodnutia krajského súdu (bod 4).

9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 3) a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 46/2014),   že   v   prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 31419/04,   body   47   a   48)   napadnutému   opravným   prostriedkom   (riadnym   alebo mimoriadnym).

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014