znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o., M., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Trebišov č. 740/320/163-27072/11/Šol   zo   6.   septembra   2011   a   tiež   rozhodnutím   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/23540-133131/2011/991545-r z 9. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím Daňového   úradu   Trebišov   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   č.   740/320/163-27072/11/Šol   zo 6. septembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“) a tiež rozhodnutím Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č.   I/223/23540-133131/2011/991545-r z 9. decembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového riaditeľstva“). Keďže k 1. januáru 2012 došlo ku vzniku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“),   ktoré   sa   stalo   nástupcom   daňového   riaditeľstva, sťažovateľka   ako   porušovateľa   svojich   označených   práv   označila   finančné   riaditeľstvo (§ 9 a § 10 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   daňový   úrad   rozhodnutím č. 740/320/163-27072/11/Šol   zo   6.   septembra   2011   vydal   daňovú   exekučnú   výzvu   voči sťažovateľke ako daňovému dlžníkovi. O odvolaní sťažovateľky z 28. septembra 2011 proti predmetnej   daňovej   exekučnej   výzve   rozhodlo   daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím č. I/223/23540-133131/2011/991545-r   z 9. decembra 2011, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu zo 6. septembra 2011.

3. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiam daňových orgánov žalobu na všeobecnom súde, keď tvrdí, že v záujme toho, aby nedošlo „k zmeškaniu   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti,   podáva   sťažovateľ   z   dôvodu,   aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených práv   postupom   a   rozhodnutím   daňového   úradu   a   daňového   riaditeľstva   a   aby   tieto rozhodnutia   zrušil.   Taktiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   zakázal   Daňovému   úradu   Košice a finančnému   riaditeľstvu   pokračovať   v   porušovaní   jej   základných   práv,   priznal   jej primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   €   a   náhradu   trov   konania.   Napokon žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť daňovej exekučnej výzvy, ako aj daňovej exekúcie ako takej.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a   následných rozhodnutí daňového úradu a daňového riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom, v dôsledku tvrdeného porušenia ktorých sa domáhala ochrany ako v konaní pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   žaloby   o   preskúmanie   správnych   rozhodnutí všeobecným súdom.

9. Ak sa za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak na všeobecnom súde (bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade podania opravného prostriedku   (prípadne žaloby   v rámci   správneho   súdnictva)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom   prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012