znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 259/2010-40

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 30. septembra 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo   sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka   v   konaní o   sťažnosti   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   –   S.   H.,   Česká   republika,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 24/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 33 Cb 39/98) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   49   Cb   24/00   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   33 Cb 39/98) p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 24/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume   5   000   €   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., trovy právneho zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   –   S.   H.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Cb   24/00   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 33 Cb 39/98).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 49 Cb 24/00 vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal 21. mája 1998 krajskému súdu návrh na začatie   konania, ktorým   sa   domáhal vydania   hnuteľných   vecí   od   odporcu   –   obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o. Sťažovateľ sa v návrhu na začatie konania domáhal aj vydania predbežného opatrenia, ktorým sa zakáže odporcovi nakladať s hnuteľnými vecami, vydanie ktorých je predmetom návrhu vo veci samej. Konanie o návrhu sťažovateľa bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 33 Cb 39/98.

Krajský   súd   dvakrát   rozhodol   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia (uznesením z 27. mája 1998 a uznesením zo 7. júla 1999). Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   základe   odvolaní   sťažovateľa svojimi uzneseniami (č. k. 6 Obo 258/98-128 zo 16. februára 1999 a č. k. 6 Obo 251/99-190 z 19.   novembra   1999)   zrušil   obe   rozhodnutia   krajského   súdu   o   zamietnutí   návrhu sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Spis   sa   nachádzal   na   najvyššom   súde v období   od   6.   augusta   1998   do   1.   apríla   1999   a   v   období   od   25.   augusta   1999   do 25. januára 2000 (spolu takmer trinásť mesiacov).

V ďalšom období viedol krajský súd konanie pod novou sp. zn. 49 Cb 24/00. Dňa 5. októbra   2000 bolo krajskému   súdu   doručené stanovisko správcu   konkurznej podstaty (ďalej len „SKP“) Ž., spol. s r. o., v súvislosti s vedením iných súdnych konaní, predmetom ktorých bolo tiež posudzovanie otázky, či je vlastníkom hnuteľným vecí tvoriacich predmet konania   sťažovateľ,   odporca,   resp.   obchodná   spoločnosť   Ž.,   spol.   s   r.   o.   Sťažovateľ podaním doručeným krajskému súdu 19. októbra 2000 zmenil svoj návrh tak, že sa vo veci už nedomáhal vydania ním označených hnuteľných vecí, ale určenia svojho vlastníckeho práva k týmto veciam. Krajský súd na pojednávaní konanom 19. októbra 2000 „akceptoval“ sťažovateľom   navrhnutú   zmenu   jeho   návrhu,   ale   o   pripustení   zmeny   nerozhodoval.   K meritórnemu   prerokovaniu   veci   na   pojednávaní   19.   októbra   2000   nedošlo   z dôvodu ospravedlnenej   neprítomnosti   odporcu   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Na ďalšom pojednávaní 23. februára 2001 krajský súd vo veci rozhodol.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   49   Cb   24/00-259   z   23.   februára   2001   v   spojení s opravným uznesením z 10. apríla 2001 uložil odporcovi povinnosť vydať sťažovateľovi označené hnuteľné veci v súlade s pôvodným návrhom sťažovateľa a uznesením z 11. apríla 2001 rozhodol o predbežnom opatrení, ktorým zakázal odporcovi nakladať s označenými hnuteľnými   vecami.   Na   základe   odvolaní   podaných   odporcom   najvyšší   súd   uznesením sp. zn.   6   Obo   160/01,   6   Obo   170/01   z   21.   novembra   2001   zrušil   označený   rozsudok a uznesenia   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   sa   nachádzal   na najvyššom súde v období od 18. júna 2001 do 21. decembra 2001 (viac ako 6 mesiacov).

Dňa 15. mája 2006 krajský súd v súlade so závermi najvyššieho súdu uznesením rozhodol   o   spojení   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   22 NcCb 505/96 s konaním vedeným pod sp. zn. 49 Cb 24/00 s tým, že po spojení vecí sa konanie ďalej vedie pod sp. zn. 49 Cb 24/00.

Predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 22 NcCb 505/96 bolo konanie o návrhu obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., na vydanie predbežného opatrenia o uložení zákazu obchodnej spoločnosti Železničné staviteľstvo Bratislava, spol. s r. o. (teda odporcovi totožnému s odporcom v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Cb 24/00), nakladať s hnuteľnými vecami tvoriacimi aj predmet konania vedeného pod sp. zn. 49 Cb 24/00. V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 22 NcCb 505/96 bolo vydané navrhované predbežné opatrenie uznesením zo 4. marca 1996, proti ktorému odvolanie nebolo podané. Na obchodnú spoločnosť Ž., spol. s r. o., bol uznesením Mestského súdu Bratislava I č. k. 38 K 111/95- 59 z 1. februára 1996 vyhlásený konkurz.

Dňa 14. augusta 2006 SKP obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., na výzvu krajského súdu z 27. júla 2006 oznámil, že nesúhlasí s pokračovaním v konaní vedenom pod sp. 49 Cb 24/00   a   následne   sa   v   spise   nachádza   pokyn   zákonného   sudcu   o   uložení   spisu   medzi prerušené konania.

V období od 8. júna 2007 do 14. augusta 2008 bol spis zapožičaný inému súdu a 8. apríla 2008 došlo k zmene zákonného sudcu.

Dňa 28. októbra 2008 sťažovateľ podal predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá sa v odpovedi sp. zn. Spr. 2224/08 z 20. novembra ospravedlnila za vzniknuté prieťahy v konaní a oznámila, že vec bola prevedená do režimu sledovania veci predsedníčkou krajského súdu pre účely zabránenia vzniku ďalších prieťahov.

V   ďalšom   období   krajský   súd   pripojil   aktuálne   výpisy   z   obchodného   registra účastníkov konania, právoplatné rozhodnutia zo spisu krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97 (týmito rozhodnutiami bol 5. januára 2004 zamietnutý návrh sťažovateľa smerujúci proti SKP Ž., spol. s r. o., o vylúčenie hnuteľných vecí z konkurznej podstaty, pričom podľa SKP ide o hnuteľné veci, ktorých vydania sa sťažovateľ domáha v konaní vedenom pod sp. 49 Cb 24/00) a v nadväznosti na oznámenie SKP, že konkurz vedený na majetok spoločnosti Ž., spol. s r. o., bol ukončený a majetok speňažený vrátane hnuteľných vecí tvoriacich predmet konania, pripojil uznesenie krajského súdu sp. zn. 38 K 111/95 z 30. septembra 2008 o ukončení konkurzného konania a zistil, že z dôvodu podaného odvolania v apríli 2010 toto uznesenie sa ešte nestalo právoplatným. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 22.   apríl   2009,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   bez   prerokovania   veci   (z dôvodu nevykázaného doručenia predvolania odporcovi) a ďalšie pojednávanie na 19. máj 2010, ktoré bolo odročené pre účely ďalšieho zisťovania skutočností o identite hnuteľných vecí tvoriacich predmet konania prostredníctvom príslušného dopravného inšpektorátu.

Sťažovateľ okrem podrobného opisu priebehu konania v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ… na pojednávaní dňa 22. 4. 2009, písomne žiadal súd o zabezpečenie dôkazov z K. v B. (ďalej len KDI) potrebných pre rozhodnutie vo veci a to listinné dôkazy o prevode   motorových   vozidiel...   ktoré   boli   prevedené   na   iný   právny   subjekt   a   ktoré   sú predmetom žalobného návrhu...

Máme aj vedomosť, že hnuteľný majetok napadnutý touto žalobou zo dňa 21. 5. 1998 nebol zapísaný v konkurznej podstate Ž., s. r. o.

Podaním zo dňa 27. 2. 2009 sme žiadali a žiadame, aby SKP založil do spisu dôkazy, že hnuteľný majetok zablokovaný predbežným opatrením č. k. 22 NcCb 505/96 bol zapísaný v konkurznej podstate úpadcu…

Dňa 4. 5. 2009 sme opakovane žiadali zabezpečiť dôkazy z KDI a od SKP tak, aby tieto boli k dispozícii pred rozhodnutím vo vecí samej...

v   tomto   súdnom   konaní   bezdôvodné   prieťahy   spôsobené   boli   a   tieto   prieťahy nezavinil sťažovateľ - žalobca, ale ich zavinil konajúci súd.

Počas priebehu tohto konania sťažovateľ podal niekoľko urgencii a sťažností vo veci, avšak ani po jednej urgencii, alebo sťažnosti, neboli zo strany súdu prijaté také opatrenia, aby   pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty,   pre   ktorý   sa   sťažovateľ   obrátil   na   súd   bol odstránený.

Tento stav právnej neistoty trvá už temer 12 rokov a to od 21. 5. 1998, kedy sa sťažovateľ obrátil na súd o rozhodnutie vo veci samej...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„I.   Krajský   súd   Bratislava   porušil   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 49Cb 24/00 (predtým sp. zn. 33Cb 39/98) a sústavne porušuje základné právo sťažovateľa, JUDr. Ing. D. Ď... H.

II. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 49Cb 24/00 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III. JUDr. Ing. D. D. priznáva primerané finančné zadostiučinenie vo výške 12 000 Eur, ktorú čiastku je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

IV. JUDr. Ing. D. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,30 Eur a to všetko, je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 259/2010-24 zo 7. júla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.Predsedníčka   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3316/2010 zo 4. augusta 2010, v ktorom sa k dôvodnosti sťažnosti   nevyjadrila,   len   uviedla   ďalšie   úkony,   ktoré   boli   zo   strany   krajského   súdu vykonané 30. júla 2010, 2. augusta 2010 a 4. augusta 2010.

K vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa v podaní z   18.   augusta   2010   doručenom   ústavnému   súdu   19.   augusta   2010,   v   ktorom   hodnotil jednotlivé úkony krajského súdu označené v jeho vyjadrení.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení zo 4. augusta 2010 a právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 18. augusta 2010 oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania   vedeného   krajským   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na   vydanie   hnuteľných   vecí odporcom, resp. určenie jeho vlastníckeho práva k týmto veciam.

Žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov. Napriek tomu určitú právnu a skutkovú náročnosť posúdenia nárokov sťažovateľa mohli predstavovať tieto okolnosti:

- Hnuteľné veci tvoriace predmet posudzovaného konania, resp. niektorým z nich mohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., na ktorú bol vyhlásený konkurz 1. februára 1996.

- Sťažovateľ nebol úspešný v inom konaní, kde sa domáhal vylúčenia hnuteľných vecí z konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti Ž. spol. s r. o., pričom mohlo ísť o veci tvoriace predmet posudzovaného konania (rozsudok vo veci o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty sa stal právoplatným 5. januára 2004).

- S konaním o žalobe sťažovateľa bolo spojené konanie o návrhu spoločnosti Ž., spol. s r. o., na vydanie predbežného opatrenia zákazu nakladania s hnuteľnými vecami voči odporcovi   (k   spojeniu   konaní   došlo   v   dôsledku   záveru   krajského   súdu   o   totožnosti hnuteľných vecí tvoriacich predmet oboch konaní). K spojeniu konaní došlo 15. mája 2006, t. j. potom, ako vo veci už bolo vydané právoplatné predbežné opatrenie 4. marca 1996. Z obsahu spisu nevyplýva, že by obchodná spoločnosť Ž., spol. s r. o., resp. jeho SKP podali   žalobu   vo   veci   samej   v   jednomesačnej   lehote   po   právoplatnosti   predbežného opatrenia, ako to bolo uložené v samotnom predbežnom opatrení.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd v posudzovanom   období   konania   krajského   súdu   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní krajského súdu.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   konanie   krajského   súdu   (ktoré   začalo 21. mája 1998 a toho času trvá viac ako 12 rokov bez jeho právoplatného ukončenia) sa vyznačuje opakovanými obdobiami dlhodobej a bezdôvodnej nečinnosti krajského súdu ako aj   vykonávaním   neefektívnych   úkonov.   Z   obsahu   príslušného   spisu   krajského   súdu nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   krajskému   súdu   objektívne   bránili   v   riadnom prerokovaní a kvalitnom rozhodnutí veci. Za takéto skutočnosti nie je možné považovať ani okolnosti   zvyšujúce   právnu   a   skutkovú   náročnosť   veci   (na   ktoré   ústavný   súd   poukázal v druhom odseku bodu 1 tejto časti svojho nálezu). Osobitne nie za stavu, keď sa krajský súd   dostatočne   nevenoval   učineniu   relevantných   skutkových   a   právnych   záverov z označených okolností.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   najmä   absenciu   porovnania   okruhu hnuteľných vecí tvoriacich predmet posudzovaného konania a hnuteľných vecí, ktoré tvorili predmet incidenčnej žaloby sťažovateľa smerujúcej proti SKP obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., a vyvodenia náležitých záverov z tohto porovnania. Ďalej je potrebné poukázať na absenciu vysporiadania sa s účastníctvom SKP obchodnej spoločnosti Ž., spol. s r. o., v posudzovanom konaní v nadväznosti na okolnosť uvedenú v tretej zarážke druhého odseku bodu 1 tejto časti nálezu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   zistené   prieťahy   v   konaní   krajského   súdu   ako   celku nepovažuje za potrebné hodnotiť jeho jednotlivé neefektívne úkony v spojení s obdobiami jeho úplnej nečinnosti   pre   vyslovenie   záveru   o   tom,   že   v   posudzovanom   konaní došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   jeho   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 12 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho priebeh,   na mieru   zavinenia   krajského   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch   v   posudzovanom   konaní ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5   000   €   sťažovateľovi   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade   s § 1   ods.   3,   §   11   ods.   2 a §   14 ods.   1 písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej do 1. júna 2010 (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 254,88 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty na sumu 303,30 €. Podania   sťažovateľa   z 18.   augusta   2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010