znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ž. B., B,, zastúpenej advokátom Mgr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 8 C 449/2004 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2006, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5   Co   324/2004   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   sp.   zn. 5 Cdo 44/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ž. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2008 (faxom) a 19. júna 2008 (poštou) doručená sťažnosť JUDr. Ž. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 8 C 449/2004 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2006, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 5 Co 324/2004 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 5 Cdo 44/2008.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že spolu   s   ďalšími   tromi   osobami   si 29. januára   2004   na   okresnom   súde   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody   podľa   zákona č. 58/1969 Zb. v sume 183 000 Sk v súvislosti so spreneverenými finančnými pôžičkami nebankovými subjektmi H., jej dcérskou spoločnosťou B., ako aj nebankovým subjektom A.

V priebehu konania upravila žalovanú sumu na 108 000 Sk. Okresný súd žalobu zamietol, pričom poukázal na predčasnosť jej podania s tým, že pohľadávka bola uplatnená v konkurznom konaní. Krajský súd, na ktorý sa sťažovateľka odvolala, napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 324/06 z 29. mája 2007 potvrdil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 5 Cdo 44/2008 z 20. marca 2008 odmietol z dôvodu, že nebolo prípustné. Podľa jej názoru «odmietavý postoj dovolacieho súdu (...) iba z formálnoprávnych dôvodov nemožno nijako inakšie označiť ako porušenie zákazu „denegatio iustitiae“ - odmietnutie spravodlivosti».

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka ústavný súd žiada, aby nálezom vyslovil, že

„Právo   sťažovateľky,   aby   jej   vec   bola   spravodlivo   (...)   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zakotvené v článku 6 ods. 1 vete prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   v   konaní   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   značkou 8 C 449/2004 (potvrdené odvolacím Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 5Co 324/2004) a odmietnuté dovolacím Najvyšším súdom SR sp. zn. 5Cdo 44/2008) bolo porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava I 8 C 449/2004 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   tohto   ako   aj   predchádzajúceho konania.“.

II.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovaný   petit   (ako   nevyhnutný   predpoklad rozhodovania   ústavného   súdu)   vykazuje   znaky   zmätočnosti   a neurčitosti   (predovšetkým nepresná   identifikácia   napádaných   rozhodnutí   súdov   a žiadosť   o zrušenie   rozhodnutia okresného   súdu,   proti   ktorému   sa   ale   viedlo   odvolacie   a dovolacie   konanie,   pozn.). Vzhľadom na dôvody odmietnutia uvedené ďalej, nepovažoval ústavný súd za potrebné vyzývať   sťažovateľku   (právničku   a   kvalifikovane   zastúpenú   advokátom,   pozn.)   na odstránenie zistených nedostatkov podania.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 44/2008 z 20. marca 2008

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Článok 6 ods. 1 dohovoru v kontexte sťažovateľkou namietaných skutočností zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podobne   ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v okolnostiach danej veci je čl. 46 ods. 1 ústavy pendant čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Citovaný   čl. 46   ods. 1   ústavy   (a v danom   kontexte   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru) je primárnym   východiskom   zákonom   upraveného   konania   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ústavy (I. ÚS 13/01).

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   44/2008 z 20. marca 2008, sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože podľa jej názoru «odmietavý postoj dovolacieho súdu (...) iba z formálnoprávnych dôvodov nemožno nijako inakšie označiť ako porušenie zákazu „denegatio iustitiae“ - odmietnutie spravodlivosti». Ďalej sťažovateľka predovšetkým polemizuje a namieta vecné posúdenie jej nároku predovšetkým okresným súdom, krajským súdom a cez ich (podľa jej názoru nesprávny)   právny   názor   aj   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   jej dovolanie odmietnuté z dôvodu jeho neprípustnosti.

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré na konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že uvedené   obdobne   platí   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   (ako   už bolo   uvedené)   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené úvahy je jednoznačné, že postupom a uznesením najvyššieho súdu   nedošlo   k   „denegatio   iustitiae“.   Odmietnutie   dovolania   nesplňujúceho   zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods.1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5   Cdo   44/2008   z   20.   marca   2008, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 449/2004 a jeho rozsudkom zo 7. apríla 2006 a postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 324/2004

Pokiaľ ide o uvedený postup a rozsudok okresného súdu a postup krajského súdu, treba   konštatovať,   že   rozsudok   krajského   súdu   z 29.   mája   2007   (a   teda   aj   rozsudok okresného   súdu,   pozn.)   nadobudol   právoplatnosť   ešte   pred   podaním   dovolania sťažovateľkou, keďže podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možno podať dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   Dovolanie   sťažovateľka podala 19. septembra 2007.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade najneskôr od 19. septembra 2007 (nepochybne   ešte   skôr).   Predmetná   sťažnosť   bola   podaná   až   17.   júna   2008,   teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 44/2008 z 20. marca 2008 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil žiadne   dôvody   na   vyslovenie   namietaného   porušenia   práva   uvedeným   uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 tejto časti odôvodnenia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   sťažovateľky   v danej   veci   nemohlo   založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy.   Toto   rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína   plynúť   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Možno preto uzavrieť, že neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   a   rozsudku okresného   súdu   a   krajského   súdu   v danej   veci   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008