znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 259/07-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. 2 Cob 168/2006-51 z 30. novembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., K, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky („ďalej len „ústava“) na porušenie základného práva podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 2 Cob 168/2006-51   z 30.   novembra   2006. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 29 Rob 64/2006-33 zo dňa 17. 10. 2006, ktoré bolo sťažovateľke doručené dňa 24. 10. 2006 uložil Okresný súd Košice I povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor.

Proti uzneseniu 29 Rob 64/2006-33 podala sťažovateľka odvolanie.   Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že nejestvuje právna úprava, na základe ktorej by mohla byť odporcovi uložená povinnosť platiť súdny poplatok za podaný odpor. (...)

Zo zákona č. 71/1992 7b. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis (...) je zrejmé, že sadzobník súdnych poplatkov tvorí prílohu k Z. s. p.

Podľa   odporcu   však   samotný   zákon   povinnosť   platiť   súdny   poplatok   za   odpor nestanovuje. (...)

Kto je poplatníkom určuje taxatívnym výpočtom § 2 Z. s. p. Osoba, ktorá podala odpor proti platobnému rozkazu v § 2 Z. s. p. uvedená nie je. (...)

Sadzobník súdnych poplatkov uvádza v spoločných poznámkach k položkám 1 a 2 to, že poplatok sa má platiť aj za odpor proti platobnému rozkazu, pričom ale zo zákona o súdnych poplatkoch (ani zo sadzobníka) nevyplýva, že by odporca mal byť poplatníkom súdneho poplatku. (...)

Sťažovateľka   namieta   to,   že   zo   zákona   nevyplýva   jednoznačná   povinnosť,   aby sťažovateľka platila poplatok za odpor, pretože zo zákona (zákona o súdnych poplatkoch) nie je jednoznačne zrejmé, že odpor by mal byť poplatkovým úkonom a taktiež nie je ani jednoznačne   zrejmé,   že   by   poplatníkom   za   úkon   mal   byť   odporca.   (...)   Ak   teda   chcel zákonodarca   (...)   takúto   povinnosť   uložiť,   mal   tak   urobiť   spôsobom   a formou,   ktoré nepripúšťajú viacero výkladov. (...)“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil porušenie   ním   označených   práv   a aby   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ. Túto skutočnosť vníma ako porušenie práva podľa čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorý je definíciou a podstatou právneho štátu, čo v konečnom dôsledku má znamenať aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy.   Konanie   sťažovateľa   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   smerovalo k procesnej obrane formou využitia procesného inštitútu odporu proti platobnému rozkazu, ktorý   bol   spoplatnený   všeobecným   súdom   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra trestov   v znení neskorších   predpisov   („ďalej   aj   „zákon   č.   71/1992   Zb.“).   Proti   uzneseniu   o povinnosti zaplatiť súdny poplatok sa sťažovateľ odvolal a odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil.   Táto   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   na   základe   uvedeného   zákona   mala následne znamenať zásah do vlastníckeho práva sťažovateľa.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   právoplatných   rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať jednoznačne princípu   ústavnosti,   a to   za súčasného   spolupôsobenia   určitých   bŕzd   daných   princípom právnej istoty.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti všetkých   ustanovení   uvedeného zákona. Ústavný súd nemôže v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť   zákonov   ani   ich   častí,   ale   musí   vychádzať   z prezumpcie   ústavnosti zákonov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ ako právnická osoba nepatrí k subjektom, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Taxatívny výpočet týchto subjektov je uvedený v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Z uvedeného dôvodu neskúmal ústavný súd argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa údajnej protiústavnosti niektorých ustanovení zákona, ktoré aplikoval všeobecný súd.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. rozhodnutia I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nie sú zjavne svojvoľné ani neodôvodnené, súdy zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlili.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci. V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   vychádzajúc   z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru (napr. II. ÚS 78/05).

Ako   obiter   dictum   treba   dodať,   že   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (I. ÚS 18/95) je povinnosť zaplatiť súdny   poplatok z   odporu   proti platobnému rozkazu uložená zákonom, lebo je upravená v zákone č. 71/1992 Zb. Na tomto názore nič nemení skutočnosť,   že   takáto   povinnosť   nebola   upravená   všeobecnými   ustanoveniami   zákona č. 71/1992 Zb., ale v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý však tvorí nedeliteľnú prílohu tohto zákona

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007