znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 259/05-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. N. R. – N., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 42/96 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   40   Cb   42/96 p o r u š i l   základné právo Ing. N. R. – N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ing.   N.   R.   –   N. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Ing. N. R. – N. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 234 Sk (slovom dvanásťtisíc dvestotridsaťštyri slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. D., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. novembra 2005 č. k. I. ÚS 259/05-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Ing.   N.   R.   –   N.,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   D.,   P., ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 42/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 20. mája 1996 na krajskom súde návrh proti Ing. P. V. (ďalej len „odporca“) na náhradu škody v sume 1 755 000 Sk, ktorý na pojednávaní 23. júna 1998 navrhol rozšíriť tak, aby do konania na strane odporcu pristúpila aj manželka odporcu V. V. (ďalej len „odporkyňa“), pretože aj ona začala používať jeho ochrannú známku. Krajský súd uznesením sp. zn. 40 Cb 42/96 z 23. júna 1998 pripustil, aby na strane odporcu pristúpila do konania aj odporkyňa. Proti predmetnému uzneseniu podala odporkyňa   odvolanie, o ktorom   Najvyšší   súd Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Obo 309/98 z 23. septembra 1999 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Krajský súd vydal 14. júna 2000 medzitýmny rozsudok, ktorým   rozhodol   tak,   že „základ   žalobného   návrhu   nie   je   opodstatnený“. Proti predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 3 Obo 256/2000 z 24. septembra 2001 medzitýmny rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa „bol súd nečinný až do 15. 5. 2002 kedy vyhovel mojej žiadosti, že urobí dotazy na dodávateľov, ktorí nám dodávali potrebný materiál na výrobu pečiatok. (...)

Keď som požadované podklady od súdu nedostal tak môj právny zástupca urgoval súd listom zo dňa 16. 2. 2003 o podanie správy. (...)

Ja som urgoval vec listom zo dňa 25. 8. 2003 a navrhoval som, aby súd na výšku uplatňovanej náhrady nariadil znalecké dokazovanie znalcom, ale súd mi odpoveď nedal. (...) Môj právny zástupca zaslal súdu dňa 5. 4. 2004 vyjadrenie, v ktorom poukazoval na oprávnenosť uplatňovanej výšky náhrady a navrhoval nariadiť na výšku náhrady znalecké dokazovanie. Aj táto jeho žiadosť zostala bez odozvy súdu a preto som nútený podať túto sťažnosť. (...)

Z pripojených   dokladov   nesporne   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   sa dopustil   závažného   porušenia   tohto   môjho   ústavného   práva,   keď   o mojom   oprávnenom nároku nerozhodol od 14. 7. 1993 doteraz, čiže po uplynutí vyše 11 rokov“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že Ing. N. R. bol poškodený na svojom ústavnom práve podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a priznáva sa mu za to proti   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   náhrada   vo   výške   877   500.-   Sk,   ako   aj   trovy právneho zastúpenia za vyhotovenie tejto sťažnosti vo výške 13 430.- Sk.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   krajský   súd   jeho   podpredsedníčka   JUDr.   J.   P.   listom   sp. zn. Spr. 257/05 z 15. februára 2005 a listom sp. zn. Spr. 1953/05 z 19. decembra 2005 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom z 3. januára 2006 k vyjadreniam krajského súdu.

2.   1.   Podpredsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 15.   februára   2005 okrem popisu – prehľadu procesných úkonov krajského súdu v predmetnom konaní uviedla: „(...)   Každý   spor,   ktorého   predmetom   je   komplikovaná   ochrana   práv   majiteľov ochranných známok je zložitejší, ako bežné obchodné spory. Je tomu tak aj v tomto prípade. Vec   je   skutkovo   aj   právne   zložitá   a súd   aj   z týchto   dôvodov   rozhodoval   v minulosti medzitýmnym rozsudkom.

Čiastočne   spôsobil   prieťahy   v súdnom   konaní   aj   sťažovateľ,   čo   vyplýva   najmä z neujasnenosti predmetu sporu pokiaľ ide o jeho nároky, ale aj z rozširovania žaloby voči ďalším   účastníkom.   V súčasnosti   sťažovateľ   nevie   preukázať   výšku   ušlého   zisku   najmä explicitné podklady pre nariadenie znaleckého dokazovania.

Súdom   spôsobené   zbytočné   prieťahy   vyplývajú   z prílohy   A.   Vznikli   najmä nesústredenosťou dokazovania a dlhšími časovými odstupmi pri jednotlivých formálnych úkonoch – napr. výzvy, doručovanie, predovšetkým od r. 2000. Úplne zbytočný prieťah je od apríla 2004.“

Vo vyjadrení z 19. decembra 2005 podpredsedníčka krajského súdu uviedla: „(...) Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 4. mája 2005,   ktorý bol doručený účastníkom konania dňa 6.   júla 2005.   Na základe odvolania podaného   dňa   27.   júla   2005   bola   vec   predložená   na   rozhodnutie   o odvolaní   NS   SR a v zozname odoslaných spisov je vedená pod č. Zo: 41/2005.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   súhlasí,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa k predmetným vyjadreniam krajského súdu zaujal nasledovné stanovisko:

„(...) prieťah bol zavinený súdom a to vynesením nezákonného rozsudku dňa 14. 6. 2000,   ktorý   som   musel   napadnúť   odvolaním   a NS   rozsudok   zrušil.   Súd   začal   konať urýchlene len potom, keď sa od Vás dozvedel, že som podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Na deň 20. 4. 2005 vytýčil pojednávanie, na ktorom mi uložil, aby som vyčíslil uplatňovanú náhradu, hoci som ju presne špecifikoval vo svojom návrhu zo dňa 20. 5. 96 vo výške 1.775.000,-   Sk   a uviedol   som   aj   podrobne   ako   som   k požadovanej   čiastke   dospel.   Súd súčasne určil nový termín pojednávania na 4. 5. 2005. Na tomto pojednávaní som predložil písomné vyjadrenie, v ktorom som opakovane vyčíslil moju škodu vo výške 1.775.000,- Sk. Okrem toho som súdu predložil aj znalecký posudok na výšku škody od súdneho znalca z odboru priemyselného znalectva, ktorý vypočítal moju škodu vo výške 2.475.781,- Sk. (...) Predpokladal   som,   že   súd   nariadi   na   výšku   požadovanej   náhrady   znalecké dokazovanie,   ale   súd   môjmu   návrhu   nevyhovel.   Pred   vyhlásením   rozsudku   môj   právny zástupca znova požiadal zápisnične súd, aby nariadil znalecké dokazovanie na výšku škody znalcom   z odboru   priemyselného   vlastníctva   poťažne   z odboru   ekonómie,   ale   súd požadované dokazovanie nepripustil a môj nárok na náhradu škody zamietol.

Je len pochopiteľné, že som proti tomuto nespravodlivému a nezákonnému rozsudku podal odvolanie a verím, že Najvyšší súd túto nezákonnosť napraví, lenže dôjde k ďalšiemu predĺženiu sporu o nejaké dva roky.

(...) netrvám na ústnom prejednaní mojej sťažnosti na Ústavnom súde (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 40 Cb 42/96:

- 21. máj 1996 - sťažovateľ doručil krajskému súdu návrh na náhradu škody proti odporcovi vo výške 1 755 000 Sk;

- 23. október 1996 - sťažovateľ žiadal a urgoval nariadenie pojednávania;

- 10. február 1997 - krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku;

- 18. február 1997 - sťažovateľ uhradil súdny poplatok;

- 1. október 1997 - krajský súd návrh sťažovateľa zaslal odporcovi na vyjadrenie;

- 2. október 1997 - krajský súd nariadil pojednávanie na 22. október 1997;

- 22. október 1997 - pojednávanie, neúčasť na ktorom ospravedlnili odporca a jeho právna zástupkyňa, bolo odročené na neurčito;

- 28. október 1997 - krajský súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu na predloženie plnej moci   a potvrdenia   o práceneschopnosti   odporcu   (doklady   doručené   súdu   bez   uvedenia dátumu doručenia);

- 2. február 1998 - sťažovateľ žiadal krajský súd o nariadenie pojednávania;

- 9. február 1998 - krajský súd nariadil pojednávanie na 25. február 1998, opätovne vyzval právnu   zástupkyňu   odporcu   na   predloženie   plnej   moci   a   zároveň   jej   oznámil   termín nariadeného pojednávania;

- 25.   február   1998   -   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   právni   zástupcovia účastníkov konania, bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania daňového priznania za roky 1993-1996, ako aj knihy zákaziek od odporcu;

- 17.   marec   1998   -   krajský   súd   urgoval   odporcu,   aby   splnil   povinnosť   uloženú   na pojednávaní 25. februára 1998 a predložil daňové priznania a knihu zákaziek;

- 28. marec 1998 - krajský súd nariadil pojednávanie na 15. apríl 1998;

- 1. apríl 1998 - právna zástupkyňa odporcu žiadala o odročenie nariadeného pojednávania z rodinných dôvodov;

- 15. apríl 1998 - pojednávanie bolo pre neprítomnosť odporcu a jeho právnej zástupkyne odročené na neurčito;

- 17. apríl 1998 - právny zástupca sťažovateľa predložil krajskému súdu dôkazy súvisiace so sporom   (osvedčenie   o zápise   ochrannej   známky   N.,   kópiu   listu,   ktorým   upozorňoval odporcu na porušovanie Obchodného zákonníka, kópiu listu, ktorým vyzýval odporcu na odstránenie obchodného označenia z prevádzkovej budovy, kópiu novín s reklamou na N.);

- 8. jún 1998 - krajský súd nariadil pojednávanie na 23. jún 1998;

- 23.   jún   1998   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   na   základe   návrhu   právneho zástupcu   sťažovateľa   okresný   súd   pripustil   rozšírenie   účastníka   na   strane   odporcu, a to o manželku odporcu;

- 31. júl 1998 - odporkyňa sa odvolala proti uzneseniu krajského súdu z 23. júna 1998;

- 21. september 1998 - spis bol za účelom rozhodnutia o odvolaní odporkyne doručený najvyššiemu súdu;

- 23. február 1999 - najvyšší súd uznesením pod sp. zn. 3 Obo 309/98 potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu z 23. júna 1998;

- 26.   apríl   1999   -   spis   s   uznesením   bol   doručený   krajskému   súdu   (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. mája 1999);

- 26. máj 1999 - krajskému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa, v ktorom poukázal na to, že odporcovia sa napriek rozhodnutiu krajského súdu naďalej dopúšťajú nekalej súťaže, a zároveň žiadal o urýchlené nariadenie pojednávania, a to do 7. júla 1999, pretože po tomto termíne bude jeho právny zástupca na dovolenke do konca júla;

- 26. júl 1999 - krajský súd nariadil pojednávanie na 7. september 1999;

- 7.   september   1999   -   právna   zástupkyňa   odporcov   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní   a oznámila   nemožnosť   zabezpečenia   prítomnosti   odporcov   na   tomto pojednávaní,   zároveň   požiadala   o odročenie   pojednávania,   pojednávanie   bolo   z dôvodu neúčasti odporcov a ich právnej zástupkyne odročené na 21. september 1999; - 9. september 1999 - krajskému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa, ktorým uplatnil náhradu škody voči odporcom vo výške 877 500 Sk solidárne a zároveň navrhol krajskému súdu zadovážiť dôkazy o bezdôvodnom obohatení odporcov na škodu sťažovateľa;

- 20. september 1999 - krajskému súdu zaslala svoje stanovisko odporkyňa, v ktorom sa vyjadrila k používaniu názvu N.;

- 21.   september   1999   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   krajský   súd   vypočul účastníkov konania a uložil im predložiť ďalšiu dokumentáciu súvisiacu so sporom;

- 7. október 1999 - právny zástupca sťažovateľa predložil súdu ním požadované materiály;

- 13.   október   1999   -   krajský   súd   zaslal   odporcom   a ich   právnej   zástupkyni   výzvu   na splnenie povinnosti uloženej uznesením na pojednávaní 21. septembra 1999;

- 4. november 1999 - právna zástupkyňa odporcov zaslala časť požadovaných dokladov krajskému súdu;

- 28. apríl 2000 - krajský súd vyzval právnu zástupkyňu odporcov, aby doplnila požadované doklady;

- 12. máj 2000 a 24. máj 2000 – odporcovia predložili súdu ním požadované doklady;

- 1. jún 2000 - krajský súd nariadil pojednávanie na 14. jún 2000;

- 14.   jún   2000   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   medzitýmny rozsudok - „základ žalobného návrhu nie je opodstatnený“;

- 28. júl 2000 - sťažovateľ podal odvolanie proti medzitýmnemu rozsudku;

- 1. august 2000 - krajský súd zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie právnej zástupkyni odporcov;

- 28. august 2000 - spis krajského súdu bol doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti medzitýmnemu rozsudku;

- 11. september 2000 - najvyššiemu súdu bolo predložené vyjadrenie odporcov k odvolaniu sťažovateľa;

- 22. augusta 2001 - najvyšší súd nariadil pojednávanie na 24. september 2001;

- 24. september 2001 – najvyšší súd na pojednávaní uznesením sp. zn. 3 Obo 256/2000 zrušil napadnutý medzitýmny rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;

- 8. november 2001 - krajskému súdu bolo spolu so spisom doručené uznesenie najvyššieho súdu;

- 16. a 26. november 2001 - uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené právnym zástupcom účastníkov konania;

- 16. apríl 2002 - krajský súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2002;

- 15.   máj   2002   -   pojednávanie,   na   ktorom   krajský   súd   pripustil   zmenu   návrhu   tak,   že navrhovateľ si uplatnil náhradu škody za obdobie od 1. februára 1993 do 10. októbra 2001, bolo bez účasti odporkyne odročené na neurčito;

- 7. jún 2002 - krajský súd požiadal podnikateľské subjekty O. S. – T., G., E., s. r. o., o zaslanie prehľadu dodávok pečiatok T. spolu s materiálom odberateľom: sťažovateľovi a odporcom. Požadované materiály boli krajskému súdu doručené 24. júna 2002;

- 30. august 2002 - právny zástupca sťažovateľa požiadal krajský súd, aby mu oznámil, či boli krajskému súdu doručené požadované materiály o dodávkach tovarov dodávateľov pre odporcov, z dôvodu potreby vyrátania výšky náhrady škody;

- 28. máj 2003 - krajský súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa požadované dôkazy;

- 25. august 2003 - sťažovateľ požiadal krajský súd o vyžiadanie chýbajúcich dokladov nutných pre vypočítanie náhrady škody (nedodané doklady a doklady od ďalšej firmy);

- 20.   február   2004   -   krajský   súd   vyzval   ďalších   dodávateľov   na   zaslanie   listinných dokladov, a to prehľadu súpisných faktúr, z ktorých by bol zrejmý rozsah dodávok pečiatok TRODAT pre sťažovateľa o odporcov (Ing. M. B., M.., s. r. o.);

- 1. marec 2004 - spoločnosť M., s. r. o., zaslala požadované doklady;

- 22. marec 2004 - krajský súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil návrhy na dokazovanie;

- 23. apríl 2004 - krajskému súdu bolo doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, ktorým žiadal súd o vyžiadanie listov vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré mali nadobudnúť odporcovia počas neoprávneného používania jeho ochrannej známky;

- 6. apríl 2004 - krajskému súdu bolo doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom žiadal o ustanovenie znalca z odboru ochranných známok, ktorý by vyčíslil výšku ušlého zisku sťažovateľa;

- 14.   február   2005   -   krajský   súd   žiadal   podnikateľský   subjekt   Europa   Computers   and Communications,   s.   r.   o.,   B.   o upresnenie,   ktoré   ním   vyhotovené   faktúry   sa   týkajú sťažovateľa   a ktoré   odporcov;   ďalej   vyzval   právnych   zástupcov   účastníkov   konania na predloženie   ďalších   listinných   dokladov   súvisiacich   s používaním   obchodného   mena a ochrannej známky;

- 23.   február   2005   -   krajskému   súdu   boli   predložené   doklady   uvedenou   obchodnou spoločnosťou;

- 1. marec 2005 - krajskému súdu boli doručené podklady sťažovateľa;

- 14. marec 2005 - krajský súd nariadil pojednávanie na 20. apríl 2005;

- 14. marec 2005 - právna zástupkyňa odporcov predložila súdu ďalšie skutočnosti súvisiace so sporom;

- 20.   apríl   2005   -   pojednávanie   bolo   za   účelom   zistenia   výšky   škody   a potrebného vykonania dokazovania odročené na 4. máj 2005;

- 4.   máj   2005   -   krajský   súd   na   pojednávaní   bez   prítomností   odporkyne   po   vypočutí účastníkov   rozhodol   rozsudkom   tak,   že   návrh   zamietol   a sťažovateľa   zaviazal   nahradiť trovy konania odporcom;

- 6.   júl   2005   -   krajskému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku zo 4. mája 2005,

- 8. júl 2005 - krajský súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie;

- 13. júl 2005 - sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie;

- 21.   júl   2005   -   krajský   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   na   vyjadrenie právnej zástupkyni odporcov;

- 7. júl 2005 - najvyššiemu súdu bol doručený spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   v súčasnosti   spis   krajského   súdu sp. zn. 40 Cb 42/96 nachádza na najvyššom súde z dôvodu konania o odvolaní vedeného pod sp. zn. 5 Obo 256/05.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   spravidla   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet a právoplatne nerozhodli (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 42/96 o návrhu sťažovateľa na náhradu škody došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I.ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhradu   škody   v okolnostiach   danej   veci   (predmet   konania   súvisí   s   ochranou   práv majiteľa   ochrannej známky) môže   predstavovať určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä s ustálením skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   faktickej   náročnosti   prerokovávanej   veci,   ktorá   inak nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   včasné   vyriešenie   sporu   (I.   ÚS   15/02) a nemožno ňou ospravedlniť neprimerane dlhú dobu konania pred krajským súdom.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého sa sťažovateľ podieľal   na   vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní   tým,   že   neujasnil   predmet   sporu a rozširoval   návrh   voči   ďalším   účastníkom,   prípadne   tým,   že   nevedel   preukázať   výšku ušlého zisku a predložiť podklady pre nariadenie znaleckého dokazovania. K odstráneniu nedostatkov konania týkajúcich sa neujasnenia predmetu sporu krajský súd mohol a mal pristúpiť   na začiatku   konania a vyzvať sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   podania a následne   zvoliť   prípadný   postup   podľa   §   43   ods.   2   prvej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku. K tvrdeniu krajského súdu, že k prieťahom v konaní prispel sťažovateľ rozšírením žaloby   o ďalšieho   pasívne   legitimovaného   účastníka,   je   potrebné   uviesť,   že   prípadné predĺženie   konania   z tohto   dôvodu   nemožno   pričítať   na   ťarchu   sťažovateľa,   pretože obdobie,   o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania,   nemožno   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v danom   konaní   (II. ÚS   41/97, I. ÚS 51/01,   I.   ÚS   15/02,   III.   ÚS   91/02).   Zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno spravidla   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (napr.   II.   ÚS   52/99, III. ÚS 127/03).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu, pričom k zbytočným prieťahom prieťahy v konaní krajského súdu možno pričítať obdobia, počas ktorých bol krajský súd nečinný alebo konal neefektívne a to:

- od 21. mája 1996 (krajskému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na konanie o náhradu škody)   do   10.   februára   1997   (krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku), t. j. takmer 9 mesiacov;

- od 18. februára 1997 (sťažovateľ zaplatil súdny poplatok) do 1. októbra 1997 (krajský súd zaslal návrh sťažovateľa na vyjadrenie odporcovi ), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 4. novembra 1999 (právna zástupkyňa odporcov zaslala časť súdom požadovaných dokladov) do 28. apríla 2000 (krajský súd vyzval právnu zástupkyňu odporcov, aby doplnila požadované doklady), t. j. 5 mesiacov;

- od 8. novembra 2001 (krajskému súdu bol vrátený spis z najvyššieho súdu) do 16. apríla 2002 (krajský súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 5 mesiacov;

- od 24. júna 2002 (krajskému súdu boli doručené vyžiadané materiály od podnikateľských subjektov) do 14. marca 2005 (krajský súd nariadil pojednávanie), t. j. vyše 33 mesiacov. Počas   ostatne   vymedzeného   obdobia   krajský   súd   síce   určité   úkony   vykonával (napr. 20. februára   2004   zaslal sťažovateľovi   ním   požadované doklady, 22.   marca 2004 vyzval sťažovateľa, aby oznámil návrhy na dokazovanie), jeho úkony však boli neefektívne a nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Celková   dĺžka   zbytočných   prieťahov   ustálená   ústavným   súdom   v posudzovanom období je takmer 5 rokov.

Ústavný súd poznamenáva, že doba, počas ktorej sa konalo o odvolaniach účastníkov konania   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   na   súde   vyššej   inštancie,   t. j.   obdobie   od 21. septembra 1998 do 23. februára 1999 a obdobie od 28. augusta 2000 do 24. septembra 2001   (spolu   viac ako   17   mesiacov),   je obdobím,   ktorého   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol krajský súd ovplyvniť, a preto sa v tomto období z objektívnych dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení na   odstránenie   vzniknutých   zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktoré   podľa   slov podpredsedníčky krajského súdu vznikli „najmä nesústredenosťou dokazovania a dlhšími časovými   odstupmi   pri   jednotlivých   formálnych   úkonoch   –   napr.   výzvy,   doručovanie, predovšetkým od r. 2000. Úplne zbytočný je prieťah v súdnom konaní od apríla 2004“.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vylovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd na pojednávaní 4. mája 2005 vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 40 Cb 42/96, a preto neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal   krajskému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 877 500 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   a   predovšetkým   vzhľadom   na nečinnosť krajského súdu považuje za primerané vo výške 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie   sťažnosti   v roku   2004   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu z 3. januára 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a režijný paušál 164 (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   20   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkom sumu 12 234 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006