SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 258/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, BoženyNěmcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2012,postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012 a jehouznesením z 28. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením zo 30. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdnyproces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súduBardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jehouznesením zo 14. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012a jeho uznesením z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len„povinný“) poistnú zmluvu č. 4444000002 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľaktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovskýmsúdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky protipovinnej, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súduKošice sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiťsťažovateľke dlžné poistné 55,04 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.1 Er 222/2010 zo 14. júna 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislostiso svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu predchádzal. Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermiokresného súdu a uznesením sp. zn. 6 CoE 237/2012 z 28. februára 2013 uznesenieokresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdodmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľnéa jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľkyspočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.
Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR. Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom dôkazov zo strany oprávneného.
Uznesenie krajského súdu nijakým spôsobom nemohlo naplniť predpoklad obsiahnutý v záveroch pléne ÚS SR 1/2014 – t. j. že bolo poskytnuté dovolateľovi reálne právo na uplatnenie práva na kontradiktórnosť konania pred súdom v prvom a druhom stupni ako celku.
Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd v Bardejove a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).
Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu).
V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republikyexistuje pre spotrebiteľa možnosť v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenierozhodcovského rozsudku.
Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze IV. ÚS 95/2010... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.
Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu. Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C - 342/13 dal vlastne jednoznačne za pravdu práve výkladu sťažovateľa.
Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním judikátu ESD C - 40/08 Asturcom, v znení čl. 36-39.
Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou ESD (najmä ESD C - 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.
Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdompripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľkysmerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, akoaj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutiaSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C - 40/08 ASTURCOM.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné právazaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátilna ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základeprávoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka akooprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie beznariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a takporušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecnésúdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili nanesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložkyako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jejzákladné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základné právona ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojhomajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozporejudikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom a uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdupretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemupredchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením krajského súdu
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku,na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnymúradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnoupodmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnéhov čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulomspôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacuvo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu na krajskomsúde odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3 Cdo 146/2011, 6 Cdo 143/2011, 2 Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. 11. 2011). Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 9. 2010 ani právneho názoru, ktorý je oprávnenému dobre známy z uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6 CoE 40/2012, 6 CoE 54/2012, 6 CoE 95/201, 20 CoE 118/2011, 20 CoE 24/2011, 20 CoE 32/2011, 20 CoE 53/2011 (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 610/2012). Rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (pórov, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6 CoE 66/2012, 6 CoE 256/2012).
Na veci nič nemení uzavretie zmluvy o úvere pred 1. 1. 2008, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa – § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do zákona od 1. 4. 2004 (k spotrebiteľskej zmluve § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012.)Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (č1. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon).
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04) Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresnéhosúdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutievšeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, vzásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľaktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, zčoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovanímo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celom priebehu.
Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, žev danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpornapadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu čipráva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínanýrozsudok Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti CristinaRodríguez Nogueira (C - 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či jeoprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvorvo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalúpovahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudkuvydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohopodľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ neboluvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutíkrajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačujearbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobiláspochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiežvysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktoránepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež žepostupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorávzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byťprerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriťk vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súduviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj zhľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak snegatívnym výsledkom, keď uviedol:
«Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti, v dôsledku ktorej skutočnosti jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie (resp. rozhodnutia), vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V nadväznosti na uvedené odvolací súd správne poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012, a teda správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.. Dovolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje a nemá žiaden dôvod sa od týchto záverov odchýliť.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú, pretože namietaným postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa 07. 05. 2014 o zjednotení odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie reálne využila a v podanom opravnom prostriedku okrem iného vyjadrila aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníkovi exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd i súd prvého stupňa v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu) splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný) mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.»
V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, ženajvyšší súd v jeho odôvodnení okrem iného správne poukázal na obsah uzneseniaústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniuodchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia zárukkontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názornajvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsť k tvrdenej vade konaniazakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237písm. f) OSP].
Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúcevšeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimonariadenia pojednávania, a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebepostačuje pre záver o porušení jej označených práv, v prvom rade zdôrazňuje, že je topredovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetkyskutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti CsabaCsipai a spol. C - 472/11 z 21. 2. 2013), podľaktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majúvykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C - 89/08). Rovnako Súdny dvor užrozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C - 450/06), ako aj to, že je v rozporeso základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkovýchokolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorýmsa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59). Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalšíchuvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodovuvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadilpojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sas výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu malamožnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čímdošlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bolaspôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcichprípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnostiústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnejsúvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdua postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právamisťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálnedospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupeexekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, abypredtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnejotázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecouvnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosťza rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosťrozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemudvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či súsplnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o(ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkovéhoústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikáciepráva Európskej únie.
Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešeniekonkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sadostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej stranea dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadomna skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súdpoukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvodypodľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bezpotreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenianajvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietanýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, žesťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015