znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 258/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   BoženyNěmcovej   22,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2012,postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012 a jehouznesením z 28. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením zo 30. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdnyproces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) postupom   Okresného   súduBardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 222/2010 a jehouznesením zo 14. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 237/2012a jeho uznesením z 28. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s (ďalej   len„povinný“) poistnú zmluvu č. 4444000002 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľaktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovskýmsúdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky protipovinnej, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súduKošice sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiťsťažovateľke dlžné poistné 55,04 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.1 Er 222/2010 zo 14. júna 2012 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislostiso   svojím   rozhodnutím   nevykonal „prieskum   spisových   podkladov,   ktoré   vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu predchádzal. Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermiokresného   súdu   a   uznesením   sp.   zn.   6 CoE 237/2012   z   28.   februára   2013   uznesenieokresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdodmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľnéa jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľkyspočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania   pojednávania...   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   NS   SR   spočíva   aj   v   tom,   že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo   je   uvedený   „nový“,   najvyšším   súdom   aprobovaný   postup   súdu   („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší   súd   a   predtým   Krajský   súd   v   Prešove   svojím   postupom   neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR. Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania   oprávneného   konaním   okresného   súdu   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   Krajský   súd nevenoval   vo   svojom   rozhodnutí   žiadnu   pozornosť   právnej   argumentácii   a   návrhom dôkazov zo strany oprávneného.

Uznesenie   krajského   súdu   nijakým   spôsobom   nemohlo   naplniť   predpoklad obsiahnutý v záveroch pléne ÚS SR 1/2014 – t. j. že bolo poskytnuté dovolateľovi reálne právo na uplatnenie práva na kontradiktórnosť konania pred súdom v prvom a druhom stupni ako celku.

Tak   Krajský   súd   formou   opomenutých   dôkazov   (o   návrhoch   dôkazov   nebolo rozhodnuté   alebo   dôkazy   neboli   vykonané   a   to   bez   toho,   aby   to   KS   zdôvodnil)   odňal oprávnenému právo konať pred súdom... Okresný súd v Bardejove a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v   jeho   veci   nerozhodli   podľa   relevantných   právnych   noriem   vnútroštátneho   právneho poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom   je,   že   okresný   súd   dospel   ku   nesprávnemu   skutkovému   záveru,   že rozhodcovská   doložka   v   dojednanej   spotrebiteľskej   zmluve   údajne   poškodzuje   právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republikyexistuje pre spotrebiteľa možnosť v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,dosiahnuť   nápravu   v   súdnom   konaní   na   všeobecnom   súde   podaním   žaloby   o   zrušenierozhodcovského rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Prejudiciálny   výklad   smernice   93/13/EHS   Súdneho dvora   je   záväzný   pre   všetkých   sudcov   členských   štátov   a   teda   aj   všeobecný   súd   mal povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze IV. ÚS 95/2010...   Ak   si   súd   výkladom   právnej   normy   nebol   istý,   mal   prerušiť   konanie a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu. Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C - 342/13 dal vlastne jednoznačne za pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný   súd   porušil   aj   právo   oprávneného   na   právnu   istotu   nerešpektovaním judikátu ESD C - 40/08 Asturcom, v znení čl. 36-39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou ESD   (najmä   ESD   C - 40/08)   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   poškodili   právo oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdompripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľkysmerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, akoaj   voči   jeho   právu   porušiť   zásadu   právnej   istoty   údajne   vyplývajúceho   z   rozhodnutiaSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C - 40/08 ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   právazaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátilna ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdua najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základeprávoplatného   rozhodcovského   rozsudku.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   akooprávnená   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   vykonali   dokazovanie   beznariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a takporušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecnésúdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili nanesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložkyako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jejzákladné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základné právona ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojhomajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozporejudikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   namietaným   postupom a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdupretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   jemupredchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením krajského súdu

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01,   I. ÚS 241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosťo udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   súlade   s   §   44   Exekučného   poriadku,na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 627/2009 z 8. marca2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnymúradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie   zamietol   z   dôvodu,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnoupodmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnéhov čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulomspôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacuvo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu na krajskomsúde odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje   odvolacie   dôvody   oprela   o   ustanovenia   §   205   ods.   2   písm.   a),   b),   d)   a   f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:«Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3 Cdo 146/2011, 6 Cdo 143/2011, 2 Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. 11. 2011). Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. 9. 2010 ani právneho názoru, ktorý je oprávnenému dobre známy z uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6 CoE 40/2012, 6 CoE 54/2012, 6 CoE 95/201, 20 CoE 118/2011, 20 CoE 24/2011, 20 CoE 32/2011, 20 CoE   53/2011   (porov.   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci I. ÚS 610/2012).   Rozhodcovský   rozsudok   bol   založený   na   neprijateľnej   rozhodcovskej doložke   v   spotrebiteľskej   zmluve.   Neprijateľná   zmluvná   podmienka   je   neplatná,   a   teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (pórov, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6 CoE 66/2012, 6 CoE 256/2012).

Na veci nič nemení uzavretie zmluvy o úvere pred 1. 1. 2008, pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa – § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej do zákona od 1. 4. 2004 (k spotrebiteľskej zmluve § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná   vôľa   vyžaduje   informácie   o   možnosti   voľby   medzi   viacerými   riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012.)Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť   ich   obsah,   čo   je   daný   prípad   (č1.   3   Smernice   Rady   93/13   EHS   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Vnútroštátnemu   súdu   prislúcha   určiť,   či   zmluvná   podmienka   spĺňa   kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-243/08 Pannon).

Judikatúra   súdov   vrátane   európskeho   súdu   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia   (porov.   rozsudok Georgiadis   proti   Grécku   z   29.   mája   1997,   sťažnosť   č.   21522/93,   Zbierka   rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04) Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   za   neodôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok   právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresnéhosúdu.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   totiž   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutievšeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   vzásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho „vylepšovanie“(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom(a   pred   ním   okresným   súdom)   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovaciačinnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97,   I. ÚS 232/08)   rešpektuje   názor,   podľaktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, zčoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ   sťažovateľka „in   concreto“ namietala   skutočnosť,   že   sa   nemohla   vyjadriťk vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovanímo vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci   inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkouv tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celom priebehu.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, žev danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpornapadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu čipráva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukázala   aj   na   už   spomínanýrozsudok Súdneho   dvora   vo   veci   Asturcom   Telecomunicaciones   SL   proti   CristinaRodríguez   Nogueira   (C - 40/08),   ktorý   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   v   súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či jeoprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvorvo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalúpovahu   rozhodcovskej   doložky   v   prípade   právoplatného   rozhodcovského   rozsudkuvydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné   pravidlá   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohopodľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ neboluvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutíkrajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o   neprípustnosti   dovolania   sa   nevyznačujearbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   sťažnosti   nie   je   spôsobiláspochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiežvysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktoránepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou[§   241   ods.   2   písm.   b) OSP],   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   tiež   žepostupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorávzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   (III. ÚS 60/04)   tvrdila,   že   jej   vec   mala   byťprerokovaná   verejne   a   v   jej   prítomnosti.   Rovnako   tvrdila,   že   sa   nemohla   vyjadriťk vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súduviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa priposudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj zhľadiska   prípadných   nedostatkov   predpokladaných   ustanovením   §   237   OSP,   avšak   snegatívnym výsledkom, keď uviedol:

«Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti, v dôsledku ktorej skutočnosti jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie (resp. rozhodnutia), vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V nadväznosti na uvedené odvolací súd správne poukázal na závery vyplývajúce   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012, a teda správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do   neho   založených   listín   a   že   v   tomto   štádiu   exekučného   konania   súd   nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.. Dovolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje a nemá žiaden dôvod sa od týchto záverov odchýliť.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti,   išlo   aj   v   tejto   časti   jej   dovolania   o   námietku   neopodstatnenú,   pretože namietaným   postupom   súdov   nebola   znemožnená   realizácia   jej   procesných   oprávnení. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa 07. 05. 2014 o zjednotení odchylných právnych názorov   senátov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   zabezpečenia   záruk kontradiktórnosti   konania   pri   preskúmavaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorým plénum ústavného súdu prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V   preskúmavanej   veci   oprávnená   možnosť   podať   odvolanie   proti   uzneseniu exekučného   súdu   o   zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   reálne   využila   a   v   podanom   opravnom   prostriedku   okrem   iného vyjadrila aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej   konať   pred   súdom   nedošlo   prípadne   samotným   rozhodnutím   o   zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené   podmienky.   V   zmysle   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku   totiž   nevyhnutným dôsledkom   právoplatného   uznesenia   o   zamietnutí   žiadosti   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníkovi   exekučného   konania   v   konečnom   dôsledku   odopieralo   právo   na   výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd i súd prvého stupňa v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu) splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   posúdili   správne.   Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo   spotrebiteľského   právneho   vzťahu,   ktorým   je   právny   vzťah   založený   právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť   rozhodcovského   rozsudku,   ale   len   realizovali   svoje   oprávnenie   vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme   osobitnej   zmluvy   alebo   rozhodcovskej   doložky),   na   ktorej   sa   zakladá   právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského   rozsudku.   Takúto   interpretáciu   ust.   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu   súdov   v   exekučnom   konaní   skúmať   právomoc   rozhodcovského   súdu v súvislosti   s   existenciou   rozhodcovskej   zmluvy,   resp.   s   jej   neplatnosťou,   nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu   podľa   týchto   ustanovení   v   prípade   iných   účastníkov   rozhodcovského   konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel   –   boli   by   nadbytočné),   v   spotrebiteľských   veciach   tomu   tak   nie   je.   Princíp „vigilantibus   iura   scripta   sunt“   v spotrebiteľských   veciach   v   konkrétnych   súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského   rozsudku   zo   zákonom   znamenajúci   materiálnu   nevykonateľnosť   tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala   nevyváženosť   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinného.   Listiny   predložené   oprávnenou   takýto   záver   umožňovali.   Z   poistnej   zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola   medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej   súčasťou   sú   (ako   predtlačený   formulár)   Všeobecné   poistné   podmienky   pre   životné poistenie,   a   teda   aj   rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   XV.   časti   týchto   podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako   pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný) mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich jej neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.»

V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, ženajvyšší   súd   v   jeho   odôvodnení   okrem   iného   správne   poukázal   na   obsah   uzneseniaústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniuodchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   vo   veci   zabezpečenia   zárukkontradiktórnosti   konania   pri   preskúmavaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názornajvyššieho   súdu,   že   v   posudzovanej   veci   nemohlo   dôjsť   k   tvrdenej   vade   konaniazakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237písm. f) OSP].

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   námietku   sťažovateľky,   že   v   jej   veci   konajúcevšeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimonariadenia pojednávania, a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebepostačuje pre záver o porušení jej označených práv, v prvom rade zdôrazňuje, že je topredovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetkyskutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súdv tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Súdneho   dvora   (rozsudok   Súdneho   dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti CsabaCsipai a spol. C - 472/11 z 21. 2. 2013), podľaktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   o   nekalých   podmienkach“)   sa   majúvykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či   spotrebiteľ   informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C - 89/08). Rovnako Súdny dvor užrozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať   sa   s   dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdu   a   vyjadrovať   sa   k   nim(rozsudok   vo   veci   Varec   zo   14.   2.   2008,   C - 450/06),   ako   aj   to,   že   je   v   rozporeso základnými   právnymi   zásadami,   pokiaľ   súdne   rozhodnutie   vychádza   zo   skutkovýchokolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorýmsa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59). Vychádzajúc   z   prijatého   stanoviska   pléna   ústavného   súdu,   ako   aj   z   ďalšíchuvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodovuvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadilpojednávania   pre   účely   vykonávania   dokazovania,   sťažovateľka   po   oboznámení   sas výsledkami   ex   offo   šetrenia   a   právneho   posúdenia   v   uznesení   okresného   súdu   malamožnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čímdošlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bolaspôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcichprípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnostiústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnejsúvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdua postupmi,   ktoré   predchádzali   jeho   vydaniu,   a   v   sťažnosti   označenými   právamisťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálnedospieť k záveru o porušení týchto práv.

S   ohľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl.   48   ods.   1   ústavy   namietaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupeexekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, abypredtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnejotázke,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   vecouvnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   a   ktorý   nesie   zodpovednosťza rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosťrozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemudvoru   položí   (napr.   IV. ÚS 206/08,   II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   súsplnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o(ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkovéhoústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikáciepráva Európskej únie.

Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešeniekonkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sadostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej stranea dodávateľa   na   strane   druhej,   a   to   v   neprospech   spotrebiteľa,   ako   aj   vzhľadomna skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súdpoukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvodypodľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bezpotreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenianajvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   ich   odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavnýsúd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   namietanýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledkučoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   zohľadňujúc   aj   skutočnosť,   žesťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   už   ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015