znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 258/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Mlynská   26,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/304/2013 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014 doručená sťažnosť Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/304/2013 a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   navrhovateľa   v súdnom   spore   o zaplatenie   22 219,18   € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C/149/2004. Okresný súd rozsudkom z 11. marca 2013 návrh zamietol a sťažovateľovi uložil   povinnosť   náhrady   trov   konania.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 9 Co/304/2013-504 z 5. septembra 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok vo výroku,   ktorým   návrh   navrhovateľa   v celom   rozsahu   zamietol“,   potvrdil   a zmenil „rozsudok vo výroku o náhrade trov konania...“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   súdy nerešpektovali   jeho   návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   predložené   dôkazy,   návrhy na vykonanie   konfrontácie.   V   prípade,   že   súdy   návrhy   navrhovateľa   na   vykonanie dokazovania   neakceptovali,   mali   vo   svojich   rozhodnutiach   riadne   odôvodniť,   prečo predložené dôkazy neakceptovali a prečo nevykonali navrhnuté dôkazy. Ak súdy tento svoj postup neodôvodnili, neodstránili rozpory v znaleckom posudku, nevykonali konfrontáciu V. a znalca G., nevypočuli svedkyňu Č., porušili tým právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Nepreskúmateľnosť rozsudku vidí sťažovateľ v tom, že z neho nie je jasné, o čo opieral súd svoje rozhodnutie, ak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa neberúc do úvahy odvolanie   navrhovateľa   a   predložené   dôkazy,   ktoré   preukazovali   dôvodnosť   nároku navrhovateľa...

Chýba nám posúdenie veci. t. j. výklad o tom, z akých právnych ustanovení súd vychádzal a prečo pod toto ustanovenie podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie súdu považujeme za nedostatočné, nezrozumiteľné a závery súdu za nepreskúmateľné.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 9 Co/304/2013-504 zo dňa 5. 9. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 9 Co/304/2013-504 zo dňa 5. 9. 2013 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenie vo výške 947,48 Eur...“

5.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   predložil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 2 C/149/2004-468 z 11. marca 2013 a sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013.

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   neopodstatnenosti   faktických a právnych záverov krajského súdu (pozri bod 3), najmä nedostatočne zistený skutkový stav a   v   dôsledku   toho   aj   nesprávne   právne   závery.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Co/304/2013 z 5. septembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

13.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil výsledky konania prvostupňového súdu, ktorý „Napadnutým rozsudkom... súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcom náhrady škody z ublíženia na zdraví, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 25. 6. 2003.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že v danom   prípade   neboli   preukázané   skutočnosti   odôvodňujúce   priznanie   zvýšenia odškodnenia z titulu bolestného. Prihliadal pritom na znalecký posudok P. G., z ktorého vyplynulo,   že   navrhovateľovi   bola   poskytnutá   štandardná   medikamentózna   liečba   bez komplikácií v súvislosti s podvrtnutím krčnej chrbtice, pričom išlo o intenzitu bolesti, ktorá je bežná pri takýchto poraneniach... Bolo tiež preukázané, že navrhovateľ v čase úrazu mal už   pokročilé   degeneratívne   zmeny,   o ktorých   sa   znalec   vyjadril,   že   následná   liečba v spojitosti s krčnou chrbticou a ťažkosťami,   ktoré   následne   vznikli,   sú   len   prirodzeným vývojom v rámci degeneratívnych zmien...

Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie...   navrhovateľ   a   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne odporcovia v rade 1/, 2/.

Navrhovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadal   rozsudok prvostupňového súdu zmeniť, jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Prvostupňový súd nepostupoval správne, keď vychádzal zo znaleckého posudku znalca P. G., lebo tento posudok je podľa jeho názoru nepresvedčivý, keď vychádza z nesprávnych skutkových okolností. Ak znalec uznal úraz navrhovateľa v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody na zdraví a išlo u neho o preukázateľné poškodenie krčnej chrbtice v dôsledku zlomenia krčku čapovca, mal rešpektovať aj jeho stanovisko k úrazu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k tomuto znaleckému posudku...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie   veci,   v   tejto   časti   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany navrhovateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ   sa   v   tomto   konaní   domáhal   voči   odporcom   náhrady   škody   z   titulu bolestného, keď požadoval mimoriadne zvýšenie náhrady za bolestné vo výške 75-násobku pri hodnote bodu 60,- Sk v čase, kedy došlo ku škode na zdraví.

Za   takéhoto   stavu   potom   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď   v   priebehu konania skúmal, či v prejednávanej veci sú dôvody mimoriadneho charakteru pre takéto zvýšenie,   keď   navrhovateľ   už   bol   odškodnený   vedľajším   účastníkom   z titulu   bolestného vo výške 296,26 Eur. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho   správny   záver,   keď   s   prihliadnutím   na   závery   znaleckého   posudku   návrh navrhovateľa zamietol. Zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že v prípade navrhovateľa sa jednalo o štandardnú liečbu bez akýchkoľvek komplikácií, a preto i podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolestné. Pokiaľ   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   poukazoval na nesprávne   posúdenie   veci   zo   strany   súdu   len   z   medicínskeho   hľadiska,   zdôrazňujúc spoločenskú   a   rodinnú   stránku   života   poškodeného,   tu   je   potrebné   zdôrazniť,   že   tieto okolnosti by mohli mať vplyv pre rozhodnutie súdu v prípade odškodnenia navrhovateľa z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, čo je ale iný nárok, a preto ani odvolací súd na tieto okolnosti prihliadať nemohol.

K pochybeniu zo strany prvostupňovému súde ale došlo pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď neprihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. a bez ďalšieho zaviazal navrhovateľa k náhrade trov konania.

Odvolací   súd   na   rozdiel   od   názoru   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešným účastníkom, spočívajúce najmä v okolnostiach samotnej prejednávanej veci, kedy predmetom konania je nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví a rozhodnutie súdu záviselo výlučne od znaleckého dokazovania, a preto odvolací súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že úspešným účastníkom, ani štátu náhradu trov konania nepriznal. Tou   istou úvahou sa   odvolací súd   riadil   pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania   a   nepriznal   odporcom,   ani   vedľajšiemu   účastníkovi   právo   na   náhradu   trov odvolacieho konania, i keď mali v odvolacom konaní úspech. Je nepochybné, že na strane navrhovateľa došlo k poškodeniu zdravia v súvislosti s dopravnou nehodou a už z tohto pohľadu   by   zaviazanie   poškodeného   k   náhrade   trov   konania   bolo   neprimerane   tvrdým rozhodnutím (mimoriadne zvýšenie bolestného vždy závisí, tak ako je to vyššie uvedené, od úvahy súdu).“

14.   Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   sa „v   celom   rozsahu   stotožnil   s dôvodmi napadnutého   rozhodnutia“,   ústavný   súd   považoval   za   dôvodné   (vo   vzťahu   k podstate námietok sťažovateľa prezentovaných v bode 3) citovať z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 11. marca 2013:

„...   súd   ani   neprihliadal   na   námietky   navrhovateľa   proti   znaleckému   posudku, nakoľko   v týchto   námietkach   uvádza   iba   odbornú   literatúru   a nič   konkrétne   v čom   je znalecký posudok nepreskúmateľný a prečo treba vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku navrhovateľa osobne vyšetril. Mal k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu a zaoberal sa zdravotným stavom navrhovateľa komplexne...“

15.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdom v napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014