znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 258/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   v   konaní   pred   súdmi   Slovenskej   republiky zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   domáhať sa preskúmania   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   súdom   zaručeného   v   čl.   46   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 11/2009 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 11/2009 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2009.

1. Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že «Sťažovateľ žiadal   Daňový úrad K.   žiadosťou zo dňa   6.   3.   2007   o   vydanie   rozhodnutí   o   priznaní   práva   (vrátení   preplatku   dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 - za zdaňovacie obdobie december 1997. Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30398/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007 oznámil sťažovateľovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušených dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom DR SR pracovisko K. správca dane (Daňový úrad K.) vrátil vzniknutý preplatok v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a   3,   správca   dane   na   žiadosť   daňového   subjektu   tento   preplatok   vráti.   Ak   sa   žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. V tej veci daňový subjekt podal sťažnosť zo dňa 15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január   až   júl   1999.   Postup   správcu   dane   prešetrovalo   DR   SR   odd.   vnútornej   kontroly a o výsledku daňový subjekt bol tiež oboznámený.“.

Dňa 10. 5. 2007 podal sťažovateľ u DR SR žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. (Oznámenie č. j. 695/231/30398/2007-Bač, zo dňa 10. 4. 2007)“.

DR   SR   listom   zo   dňa   7.   6.   2007   sp.   zn.   I/223/7747/45346/2007   odpovedalo sťažovateľovi, že podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

Dňa   29.   6.   2007   podal   sťažovateľ   na   DR   SR,   pracovisko   K.   námietku   proti nesprávnemu   a   nezákonnému   postupu   zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní (pri vybavovaní   podania   v   začatom   daňovom   konaní   o   nečinnosti   správcu   dane (č. j. I/223/7747/45346/2007, zo dňa 7. 6. 2007)...

Dňa 26. 9. 2007 bolo doručené sťažovateľovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/7747-67260/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007, ktorým DR SR námietke   sťažovateľa   zo   dňa   3.   7.   2007,   doplnenej   dňa   30.   7.   2007,   proti   postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. nevyhovel.

Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   I/223/7747- 67260/2007/991545-r zo dňa 31. 8. 2007 podal sťažovateľ na Krajský súd v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému DR SR na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 139/2007-45 zo dňa 16. 10. 2008 žalobu zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 11/2009 zo dňa 28. 4. 2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 11. 6. 2009.».

2. Po citovaní čl. 2 ods. 2, ustanovení čl. 46 a čl. 127 ústavy, ustanovení § 50 ods. 1 a 3, § 63 ods. 4 a 6, ako aj ustanovenia § 30 ods. 1 prvej vety zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Z citovaných ustanovení zákonných predpisov... a z uvedených skutkových okolností vyplýva,   že   odo   dňa   20.   3.   2001,   kedy   sťažovateľ   podal   dodatočné   daňové   priznania a zároveň žiadosť o vrátenie preplatku dane, správca dane nevydal rozhodnutie napriek tomu, že z citovaných zákonných ustanovení mu táto povinnosť vyplývala. Sťažovateľ preto, ako to vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

DR SR rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia.

Napriek tomu, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že námietke proti postupu   správcu   dane   nevyhovel,   pretože   v   skutočnosti   daňové   konanie   nezačalo a nie je možné podať v ňom námietku proti postupu správcu dane.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   Krajský   súd   v   Košiciach   svojim   rozsudkom   sp.   zn. 6 S 139/2007 zo dňa 16. 10. 2008 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ poukázal na to, že súd I. stupňa v prejednávanej veci zamietol žalobu dospejúc k záveru „že rozhodnutie žalovaného a jeho postup bol v súlade so zákonom.“... Žalobca - sťažovateľ sa domáhal rozhodnutia o vrátení preplatku dane, ktorým mu bol   už   správcom   dane   v   skutočnosti   vrátený,   avšak   bez   toho,   aby   o   tom   bolo   vydané rozhodnutie.

... v tomto konaní sa domáhal vyslovenia nezákonnosti postupu zamestnanca správcu dane, ktorý nevydal o vrátení preplatku rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že súd I. stupňa sa nevysporiadal v súlade s ustanovením § 157 OSP v   odôvodnení   rozhodnutia   so   žalobnými   dôvodmi   uvedenými   v   návrhu,   neuviedol so zreteľom na predmet konania, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a ako také, je vadou v   konaní   spočívajúcou   v   tom,   že   účastník   sa   nemal   možnosť   oboznámiť   s   dôvodmi rozhodnutia súdu a v odvolacom konaní uviesť proti týmto dôvodom primerané argumenty. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   správca   dane,   jeho   zamestnanec   postupoval nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane nevyhovel.

Odvolací   súd   potvrdzujúc   rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   uviedol,   že   napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd skonštatoval odvolacie dôvody označené v žalobe, ale ako vyplýva z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia,   nezaoberal   sa   odvolacími   námietkami   vo   vzťahu k správnosti záverov súdu I. stupňa obsiahnutých v odôvodnení rozsudku súdu I. stupňa, ale sám sa vysporiadaval so žalobnými námietkami sťažovateľa...

Tak ako už sťažovateľ uviedol, odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nahradzujúc činnosť súdu I. stupňa, vysporiadaval s námietkami sťažovateľa (žalobcu). Takýmto   postupom   však   došlo   k   porušeniu   zásady   dvojinštantčnosti   konania vyjadrenej v ustanoveniach O. s. p. a to konkrétne v ustanovení § 201 O. s. p., ktorým sa okrem iného zabezpečuje právo každého na spravodlivé súdne konanie...

Odvolací súd ako už bolo zmienené, sa na jednej strane vyrovnáva so žalobnými námietkami sťažovateľa.

V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažuje nijako za potrebné argumentovať v prospech toho záveru, keďže skutočnosť, že odvolací súd priamo reaguje na jeho žalobné námietky, je zrejmá z textu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu...

Odvolací súd tým nespochybniteľne nahrádzal činnosť súdu I. stupňa, keďže žiadna z úvah   obsiahnutých   v   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je   obsahom odôvodnenia súdu I. stupňa.

Navyše, vo vzťahu k tej časti odôvodnenia, kde sa I. stupňový súd výslovne vyjadril v tom   zmysle,   že   sa   žalobca   (sťažovateľ)   má   právo   domáhať   vydania   bezdôvodného obohatenia, odvolací súd uviedol, že táto námietka je neprípustná a „z uvedeného dôvodu sa ňou nezaoberal“.»

3. Vychádzajúc   z   uvedeného   (obsahu   bodov   1   a   2)   sťažovateľ   dospel   k   záveru, že „... považuje   celé   konanie   o   jeho   žalobe,   tak   rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   ako   aj odvolacieho súdu, za také, ktorým mu odníma nielen právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj skutočný výkon práva zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom svojho   práva   v   konaní pred   súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 11/2009 zo dňa 28. 4. 2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 11/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet sporu   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   a na   nadväznosť   odôvodnení   ich   rozhodnutí, ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať tieto ich časti:

5. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) listom zo 7. júna 2007 oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane - Daňového úradu K. z dôvodu, že správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa   §   63   ods.   4   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov, ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Pri   vrátení   nadmerného   odpočtu   podľa   §   23   zákona   č.   289/1995   Z.   z.   v   znení platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nieje možné považovať za nečinnosť správcu dane. Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   orgán   najbližšie   nadriadený   správcovi   dane   nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb...“

List podpísal JUDr. O. V., vedúci oddelenia daňového konania K.

6. Sťažovateľ listom z 29. júna 2007 vzniesol proti oznámeniu uvedenému v bode 1 túto námietku:

„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45346/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

7. Daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   č. k. I/223/7747-67260/2007/991545-r z 31. augusta 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M... zo dňa 3. 7. 2007, doplnenej dňa 30. 7. 2007 proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní nevyhovuje“.

Svoje rozhodnutie odôvodnilo najmä tým, že:„Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní.   Námietka   patrí   medzi   riadne   opravné prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené. V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca správcu   dane   len   v   daňovom   konaní.   Na   základe   podanej   žiadosti   daňového   subjektu na vydanie   rozhodnutia   na   vrátenie   preplatku   za   zdaňovacie   obdobie   december   1997 nezačalo   daňové   konanie,   pretože   daňový   preplatok   ako   to   vyplývalo   z   podaného dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR dňa   17.   5.   2007,   ktorým   žiada   prijať   opatrenia   proti   nečinnosti,   nemá   účinky   začatia daňového   konania.   Účinky   začatia   konania   má   len   kvalifikovaný   podnet,   ktorý   zákon o správe dani presne reguluje. K tomu, aby určitý súhrn procesných postupov a úkonov vytváral daňové konanie musí byť splnená podmienka rozhodovania o práve a povinnosti daňového   subjektu   a   následne   vydanie   rozhodnutia   vo   veci,   ktoré   zákon   pomenúva. Opatrenia   proti   nečinnosti   upravené   v   ustanovení   §   30a   zákona   č.   511/1992   Zb. predstavujú   osobitný   procesný   inštitút,   ktorý   je   ponímaný   ako   opatrenie   sankčného charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže   daňové   konanie   nezačalo,   nie   je   možné   podať   námietku   proti   postupu zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“

8. Sťažovateľ   sa „Žalobou   na   začatie   konania   na   preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   sp.   zn. I/223/7747-67260/2007/991545-r   zo   dňa   31.   8.   2007“ domáhal   zrušenia   tohto „rozhodnutia“ a   žiadal   vrátiť   predmetnú   vec   daňovému   orgánu   na   nové   konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:„... Nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   žalobca   vidí   v   tom, že rozhodnutie   žalovaného   vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,   zistenie skutkového   stavu   je   nepostačujúce   pre   posúdenie   veci,   zistenie   skutkového   stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu, [§ 250j písm. a), c), b) O. s. p.], v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   [§   250j   písm.   e)   O.   s.   p.]   a   rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť   alebo pre   nedostatok   dôvodov   [§   250j   ods.   2 písm. d) O. s. p.]...“

Po citovaní ustanovení § 50 ods. 1 a 3 zákona o správe daní a poplatkov a odvolaní sa na ustanovenia čl. 2 ods. 2, čl. 46 ústavy, s poukazom na ustanovenia § 15 ods. 13, § 63 ods. 4 (v časovo aktuálnom znení) a § 30 ods. 1 tohto zákona sťažovateľ ďalej uviedol:„Z citovaných ustanovení zákonných predpisov a z uvedených skutkových okolností vyplýva, že odo dňa 20. 3. 2001, kedy žalobca podal dodatočné daňové priznania a zároveň žiadosť   o   vrátenie   preplatku   dane,   správca   dane   nevydal   rozhodnutie   napriek   tomu, že z citovaných   zákonných   ustanovení   mu   táto   povinnosť   vyplývala.   Žalobca   preto, ako to vyplýva z vyššie uvedených okolností, vzniesol námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 50 ods. 3 Zákona č. 511/1992 Zb. Táto skutočnosť vyplýva z výroku predmetného rozhodnutia...

Takýto   postup   správcu   dane   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   30   ods.   1   Zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, v daňovom konaní možno ukladal daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   správca   dane,   jeho   zamestnanec   postupoval nezákonným spôsobom, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie a rovnakou vadou trpí aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane nevyhovel...“

9. O žalobe uvedenej v bode 1 rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   č.   k.   6   S   139/2007-45   zo   16.   októbra   2008   tak,   že   žalobu   zamietol. Podstatou odôvodnenia bol tento právny záver (názor) krajského súdu:

„... Súd   preskúmal   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   podľa   ustanovení § 247   a   nasl.   O.   s.   p.   v   rozsahu   a   z   dôvodov   uvedených   v   žalobe   a   postupom   podľa § 250f O. s.   p.,   majúc   za   to,   že   rozhodnutie   žalovaného   a   jeho   postup   bol   v   súlade so zákonom, žalobu žalobcu zamietol.

Podľa § 30 ods. 1 zákona v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať právo len rozhodnutím.

Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon   o   správe   daní   a   poplatkov   obsahuje   osobitnú   úpravu   zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.

Podľa   ustanovenia   §   30a   ods.   1   zákona   správca   dane   príslušný   na   rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný v jednoduchých veciach,   najmä   ak   možno   rozhodnúť   na   podklade   dokladov   predložených   daňovým subjektom,   vydať   rozhodnutie   alebo   vykonať   iné   opatrenie   ustanovené   týmto   zákonom bezodkladne.

Pre prípad, že správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 ustanovenia § 30a zákona a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Vždy sa jedná o skutočnosť, ktorej základom je daňová kontrola (§ 30a ods. 5 zákona).

Pretože v danom prípade nešlo o daňovú kontrolu, ako to má na mysli ustanovenie § 15 ods. 1 zákona, podľa právneho názoru súdu, ak správca dane postupoval pri vrátení preplatku (nadmerného odpočtu) podľa § 63 ods. 4 zákona, resp. podľa ustanovenia § 23 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom pre zdaňovacie obdobie do 31. 12. 2003 postupoval v súlade so zákonom.

Pre   úplnosť   súd   len   dodáva,   že   v   prípade   nepoukázania   nadmerného   odpočtu (preplatku) na účet žalobcu v zákonom stanovenej lehote, pred jej uplynutím má žalobca právo   domáhať   sa   jeho   vrátenia   z   dôvodu   bezdôvodného   obohatenia   sa   žalovaného na všeobecnom súde podľa sídla správcu dane.

Preto súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O. s. p., majúc za to, že rozhodnutia a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, zamietol.“

10. Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   podal   26.   novembra   2008 sťažovateľ odvolanie, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:„... Rozhodnutie súdu I. stupňa považuje žalobca za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. – v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1...

Žalobca   sa   domáhal   rozhodnutia   o   vrátení   preplatku   dane,   ktorým   mu   bol už správcom   dane   v   skutočnosti   vrátený,   avšak   bez   toho,   aby   o   tom   bolo   vydané rozhodnutie.

Poukázal na to, že ustanovenie § 63 ods. 4 v znení platnom 31. 12. 2004 Zákona č. 511/1992   Zb.,   umožňuje   nevydať   rozhodnutie   o   vrátení   preplatku   len   ak   sa   žiadosti o vrátení preplatku vyhovie v plnom rozsahu.

V predmetnej veci však nešlo o takýto prípad, keďže správca dane nevrátil žalobcovi preplatok, tak ako to ustanovuje citované zákonné ustanovenie v lehote 40 dní.

Vychádzajúc zo zásady uvedenej v článku 2 ods. 2 Ústavy SR. správca dane mohol konať len zákonom ustanoveným spôsobom. Teda len pokiaľ by žiadosti o vrátení preplatku vyhovel v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote, v tom prípade bolo možné nevydať rozhodnutie. Je však nesporné, že správca dane takýmto spôsobom nepostupoval.

Odôvodnenie súdu I. stupňa, ktoré sa zaoberá ustanoveniami Zákona č. 289/1995 je bez postihnuteľného vzťahu k prejednávanej veci. Žalobca totiž nežiadal vrátiť nadmerný odpočet pre postup pri žiadosti o vrátení ktorého neboli splnené podmienky.

Žalobca   sa   však   nedomáhal   vrátenia   nadmerného   odpočtu,   ale   preplatku a so zreteľom   na   už   v   žalobe   uvedené   dôvody,   v   tomto   konaní   sa   domáhal   vyslovenia nezákonnosti   postupu   zamestnanca   správcu   dane.   ktorý   nevydal   o   vrátení   preplatku rozhodnutie.

Vzhľadom nato, že súd I. stupňa sa nevysporiadal v súlade s ustanovením § 157 OSP v   odôvodnení   rozhodnutia   so   žalobnými   dôvodmi   uvedenými   v   návrhu,   neuviedol so zreteľom na predmet konania, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a ako také, je vadou v   konaní   spočívajúcou   v   tom,   že   účastník   sa   nemal   možnosť   oboznámiť   s   dôvodmi rozhodnutia   súdu   a   v   odvolacom   konaní   uviesť   proti   týmto   dôvodom   primerané argumenty...“

11. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 11/2009 z 28.   apríla   2009   tak,   že   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   S   139/2007-145 zo 16. októbra 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané porušenie   označených   základných práv   zaručených   ústavou   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozhodnutím   sp.   zn. 5 Sžf 11/2009 z 28. apríla 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa ods. 2 citovanej právnej normy každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia.

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   najmä   v   spôsobe   výkladu   a   následnej   aplikácii ustanovení § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov (pozri body 2, 3, 6 a 7).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 11/2009 z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

13. Po oboznámení sa   s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z   týchto   relevantných   častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho... potvrdil.

Predovšetkým Najvyšší súd na tomto mieste musí uviesť, že toto odvolanie rovnako ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd (sp. zn.   5   Sžf   99/2008,   5   Sžf   17/2009,   5   Sžf   23/2009   a   5   Sžf   29/2009)   majú   podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný Oznámením Daňového úradu K. č. 695/231/30398/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007, ktorým tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení   daňového   preplatku   za   zdaňovacie   obdobie   december   1997,   resp. zdaňovacie obdobie   roku   1998   podľa   § 63 ods.   4 zák.   č.   511/1992 Zb.   ani   rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu podľa ust. § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca najskôr prípisom z 10. 05. 2007 adresoval správcovi dane podnet označený ako „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a   ods.   5   zák.   č.   511/1992   Zb.“,   pričom   v   tomto   podaní   žiadal   žalovaného, aby zjednal nápravu vo veci vydania rozhodnutia o priznaní práva (tzn. vrátenia preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 03. 2001 (podané dodatočné daňové priznanie žalobcom za uvedené zdaňovacie obdobie) tým, že alebo prikáže správcovi dane rozhodnúť v začatom konaní, alebo sám vo veci rozhodne atrahovaním.

Na túto   situáciu   žalovaný reagoval   tak,   že oznámením   č.   I/223/7747/45346/2007 zo dňa   07.   06.   2007   oznámil   daňovému   subjektu,   že   postup   Daňového   úradu   K. pri vybavovaní jeho podania zo dňa 10. 05. 2007 je v súlade so zákonom a nie sú dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb..

Následne   žalobca   prípisom   z 29.   06.   2007   vzniesol   námietku   proti   nesprávnemu a nezákonnému   postupu   zamestnanca   správcu   dane   -   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č. j. 223/7747/45348/2007 zo dňa 07. 06. 2007. Dôvody   nesprávneho   postupu,   ktoré   spočívali   podľa   žalobcu   najmä   v   špatnom postupe menovaného pracovníka pri

- nerešpektovaní § 63 zák. č. 511/1991 Zb.

- nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods. 7 cit. zákona, resp. neprerušil konanie,

- vyhovení odvolacieho orgánu ním podanému odvolaniu,

- ako   aj   v   priebehu   daňového   konania   po   zrušení   napadnutého   rozhodnutia odvolacím orgánom (napríklad nevydanie rozhodnutia o vrátení nadmerného odpočtu), žalobca opísal vo svojom dodatočnom podaní zo dňa 27. 07. 2007. žalobca o tejto námietke rozhodol negatívne rozhodnutím zo dňa 31. 08. 2007. Najvyšší súd ako súd odvolací v zmysle § 212 ods. 1 a 2 v spoj. s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, nakoľko výnimky výslovne uvedené zákonodarcom v ods. 2 v tomto prípade nenastali.

Žalobca na prvom mieste nesúhlasil s odôvodnením krajského súdu, že v zákonom stanovenej   lehote   mal   žalobca   právo   domáhať   sa   vrátenia   bezdôvodného   obohatenia na všeobecnom súde podľa sídla správcu dane. Podľa Najvyššieho súdu ide o myšlienku (návod súdu „pro futuro“) vyjadrenú v odôvodnení bez väzby na samotný výrok rozsudku, a preto proti takejto časti odôvodnenia je podanie odvolania v zmysle § 202 ods. 4 O. s. p. neprípustné a z uvedeného dôvodu sa ňou nezaoberal.

Ďalej   žalobca   poukázal   na   svoju   hlavnú   argumentáciu   majúcu   základ   v   jeho nespokojnosti   v   tom,   že   mu   bol   preplatok   na   dani   síce   správcom   dane   vrátený,   avšak bez toho,   aby   o   tom   bolo   vydané   rozhodnutie.   Najvyšší   súd   poukazuje   na   to, že predmetom prieskumu   rozhodnutí   správnych   orgánov   v   správnom   súdnictve   je   podľa § 244 ods. 1 O. s. p. alebo žalobcom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jemu predchádzajúci postup. Žalobca však svoju odvolaciu námietku smeroval k situácii, ktorá nastala   po   dni   19.   02.   2004   (vrátenie   preplatku)   a   ktorá   nebola   pokrytá   napadnutým rozhodnutím zo dňa 31. 08. 2007.

Pokiaľ žalobca nebol spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom, potom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktoré mu správne súdnictvo za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom 5. časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje.

Avšak podanie žaloby podľa 2. hlavy 5. časti O. s. p. proti rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle § 50 zák. č. 511/1992 Zb. takúto situáciu nemôže žalobcovi pomôcť vyriešiť.

Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (tzn. 29. 06. 2007) môže daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa § 50 ods. 2 zák č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení námietku musí podať daňový   subjekt   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   do   ôsmich   dní   odo   dňa,   keď sa o namietaných   skutočnostiach   dozvedel.   Podaná   námietka   nemá   odkladný   účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje   proti   postupu   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá   nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní predovšetkým   plní   funkciu   osobitnej   sťažnosti,   v   tomto   prípade   špeciálne   zameranej na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.   že   môže   smerovať   len   voči   takým   vadám   v   daňovom   konaní,   ktoré   majú   priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní   nadriadeným   orgánom   alebo   výmena   osoby   na   tomto   poste.   Typickým príkladom   môže   byť   otázka   dôstojnosti   alebo   odbornosti   vedenia   daňového   konania takouto osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992   Zb.   odnímajúce   osobe   podávajúcej   námietku   právo   na   odvolanie. Na nespokojnosť s tým, že takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré žalobca ako daňový subjekt od správcu dane požadoval, sa však toto ustanovenie nemôže využiť, lebo nevydanie rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti správcu dane ako takého.

Ak by Najvyšší súd sa stotožnil s myšlienkou žalobcu, že proti nevydaniu rozhodnutia správcom   dane   je   možné   sa   brániť   námietkou   proti   vedeniu   konania   konkrétnym zamestnancom správcu dane, potom by musel vylúčiť účinky predpokladané zákonodarcom v ust. § 30a zák. č. 511/1992 Zb. Takýto záver by však bol popretím rôznorodosti daňového konania a množstva riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov použiteľných v daňovom   konaní.   Bolo   preto   správne   zo   strany   žalovaného,   že   námietke   žalobcu nevyhovel a správne krajský súd takýto záver potvrdil.

Potom,   ak   žalobca   za   takejto   situácie   chcel   spochybniť   takéto   rozhodnutie žalovaného o námietke, mal využiť celkom iné prostriedky súdnej ochrany.

Navyše Najvyšší súd neustále vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že v zmysle § 244 ods. 1 až 3 O. s. p. iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca (prostredníctvom založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenia alebo povinnosti správnym orgánom) alebo pripustenie možnosti tohto   legálneho   zásahu   do   jeho   práv,   právom   chránených   záujmov   alebo   povinností, podliehajú súdnemu prieskumu postupom podľa 2. hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Poslednou v poradí námietkou žalobcu bola tá,   že krajský súd sa nevysporiadal v súlade s ustanovením § 157 O. s. p. v odôvodnení svojho rozsudku so žalobnými dôvodmi uvedenými v návrhu.   Najvyšší súd k tomuto uvádza,   že povinnosťou účastníka súdneho konania je presne vymedziť svoje odvolacie dôvody (implicitne § 205 ods. 1 a 2 v spoj. so zásadou hospodárnosti a rýchlosti § 6 O. s. p.). Tejto požiadavke nevyhovuje námietka žalobcu, ktorý iba vo všeobecnosti, bez konkrétneho vymedzenia, konštatuje, že krajský súd sa   nevysporiadal   s   jeho   námietkami   bez   uvedenia,   ktoré   mali   byť   krajským   súdom prehliadnuté.   Navyše,   žalobca   ani   nespresnil,   ku ktorému skôr   citovanému   ust.   § 205a ods. 2, tzn. či písm. f), d) alebo a) je možné takúto námietku priradiť.

Po porovnám námietok uvedených žalobcom v jeho žalobe z 26. 11. 2007 dospel Najvyšší súd k záveru, že krajský súd sa adekvátnym spôsobom s jeho žalobou vysporiadal, a preto takáto námietka smerujúca k nepreskúmateľnosti rozsudku, je irelevantná. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery ako aj iné veci tohto účastníka Najvyšší súd dospel k záveru, ktorý je vyjadrený vo výroku tohto rozsudku.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 26. novembra 2008) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf   11/2009   z   28.   apríla   2009   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   skutkových   zistení (pozri II. časť   odôvodnenia)   vyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností (dokumentujúcich   chronologický   postup   vo   veci   konajúceho   správneho   orgánu, resp. všeobecných súdov), s prihliadnutím na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) dospel ústavný súd k záveru, že   namietanie   porušenia   tohto   základného   práva   (čl.   46   ods.   2   ústavy)   je   nedôvodné a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neprodukoval žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009