znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 258/07-19

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., B.; L., s. r. o., B.; S., s. r. o., B.; JUDr. I. P., B.; Mgr. M. M., B.; Mgr. R. K., B.; Mgr. V. P., B.; JUDr. N. N., B., a Mgr. P. B., B., všetci zastúpení advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžo 48/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o., L., s. r. o., S., s. r. o., JUDr. I. P., Mgr. M. M., Mgr. R. K., Mgr. V. P., JUDr. N. N. a Mgr. P. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2007 doručená sťažnosť A., B., s. r. o., B.; L., s. r. o., B.; S., s. r. o., B.; JUDr. I. P., B.; Mgr. M. M., B.; Mgr. R. K., B.; Mgr. V. P., B.; JUDr. N. N., B., a Mgr. P. B., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sžo 48/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. novembra 2007.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   ešte   19.   augusta   2004   podali   žalobu   proti žalovanej   Slovenskej   advokátskej   komore   (ďalej   len   „žalovaná“)   vo   veci   určenia nezákonnosti jej rozhodnutia a postupu a žiadosti o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia. Išlo o určenie nezákonnosti niektorých článkov Advokátskeho poriadku, ktorý bol prijatý uznesením   konferencie   advokátov   19.   júna   2004.   Tento   Advokátsky   poriadok   obsahuje podľa názoru sťažovateľov ustanovenia, ktoré sa sťažovateľov priamo dotýkajú a zasahujú do ich práv. Konkrétne išlo o ustanovenia § 37 ods. 4 až 7 Advokátskeho poriadku týkajúce sa požiadaviek kladených na obchodné meno advokátskej kancelárie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 233/2004 z 23. novembra 2006 bolo konanie   o žalobe   sťažovateľov   zastavené   z dôvodu,   že   krajský   súd   nemá   právomoc preskúmať   nezákonnosť   predmetného   rozhodnutia   a postupu   žalovanej.   Uznesenie krajského   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručené   26.   februára   2007. Na základe odvolania právneho zástupcu sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo   48/2007   z 31.   júla   2007   bolo   uznesenie   krajského   súdu   potvrdené.   Uznesenie najvyššieho   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručené   7.   septembra   2007. Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie žalovanej nemôže byť predmetom preskúmavania   súdom,   lebo   nespĺňa   podmienky   uvedené   v   §   244   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku.

Právny názor najvyššieho súdu považujú sťažovatelia za rozporný s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.   Namietanými   ustanoveniami   Advokátskeho   poriadku   sa   totiž   zasahuje   do základných   práv   a slobôd   sťažovateľov   ako   subjektov   poskytujúcich   advokátske   právne služby. Povolanie advokáta je regulované zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. V zmysle neho je žalovaná samosprávnou stavovskou organizáciou združujúcou všetkých advokátov.   Žalovaná   je   teda orgánom   tzv.   záujmovej   samosprávy v zmysle   §   244   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   dôvodov   Advokátsky poriadok treba považovať za preskúmateľný všeobecnými súdmi, keďže sa týka základných práv   a slobôd.   Nič   na   tom   nemení   skutočnosť,   že   Advokátsky   poriadok   bol   prijatý hlasovaním   členskej   základne   žalovanej.   Vyplýva   to   aj   z ustanovenia   §   244   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého za rozhodnutia preskúmateľné v správnom súdnictve   treba   považovať   rozhodnutia   vydané   v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a povinnosti   fyzických a právnických   osôb.   Uznesenie   žalovanej   o schválení   Advokátskeho   poriadku nie je rozhodnutím   vydaným   v správnom   konaní,   ale   je   iným   rozhodnutím   správneho orgánu,   ktorým   sa   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a povinnosti   fyzických a právnických osôb.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv podľa ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sžo 48/2007 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 31. júla 2007 zrušené a vec mu vrátená   na   ďalšie   konanie.   Ďalej   požadujú   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume po 30 000 Sk pre každého zo sťažovateľov, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 48/2007 z 31. júla 2007 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 233/2004-81 z 23. novembra 2006. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   predmetom   konania   bol   návrh   na   zrušenie   rozhodnutia konferencie advokátov žalovanej, ktorým bol 19. júla 2004 prijatý Advokátsky poriadok. Išlo   konkrétne   o zrušenie   §   37   ods.   4,   5   a 7   a z odseku   6   časť   textu.   Uvedená   časť Advokátskeho   poriadku,   zrušenia   ktorej   sa   sťažovatelia   domáhali,   sa   týkala   povinností súvisiacich   s obchodným   menom   advokátskej   kancelárie.   Predmetom   súdneho preskúmavacieho   konania   môžu   byť   rozhodnutia   správnych   orgánov,   ktoré   zakladajú, menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo ktorými   môžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že sťažovatelia sa domáhali zrušenia (časti) rozhodnutia, ktorého obsah nemal konkrétny autoritatívny vzťah k žiadnej osobe. Nešlo teda o rozhodnutie, ktoré by spĺňalo zákonné požiadavky ustanovenia § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku,   a preto   nepodlieha   súdnemu   preskúmavaciemu   konaniu.   Ani z ustanovenia   čl.   46   ods.   2   ústavy   obsahujúceho   príkaz   preskúmať   všetky   rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak sa týkajú základných práv a slobôd, nebolo možné prieskumnú právomoc vyvodiť. Z tohto ústavného príkazu vyplýva povinnosť súdu v správnom súdnictve, ak   dôjde   k záveru,   že rozhodnutie   sa   týka   základných   práv   a slobôd,   preskúmať   také rozhodnutie   bez   ohľadu   na   to,   že   existuje   zákonná   úprava,   ktorá   vylučuje   napadnuté rozhodnutia zo súdneho prieskumu. Ani na túto námietku nemohol najvyšší súd prihliadnuť, lebo   v súdnom   preskúmavacom   konaní   vždy   musí   ísť   o také   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa zákonné požiadavky ustanovenia § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. To znamená, že aj pri aplikácii uvedeného ústavného princípu treba v súdnom preskúmavacom konaní najprv   posúdiť,   či ide   o rozhodnutie,   ktoré   spĺňa   zákonné   požiadavky   §   244   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, a ak jeho preskúmanie vylučuje zákon, treba sa zaoberať tým, či sa netýka základných práv a slobôd (lebo v kladnom prípade možno preskúmať jeho zákonnosť, aj keď by bolo zo súdneho preskúmania vylúčené). Pri inom výklade uvedeného ústavného   princípu   by   bolo   možné   domáhať   sa   preskúmania   všeobecne   záväzných predpisov   s tvrdením,   že   nimi   došlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   konkrétneho účastníka konania. Preto bol správny postup krajského súdu, ktorý podľa § 250d ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   konanie   zastavil   z dôvodu,   že   žaloba   smerovala   proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že vzhľadom na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je daná prieskumná právomoc (a zároveň povinnosť) všeobecného súdu konajúceho v rámci správneho súdnictva preskúmať označené ustanovenia Advokátskeho poriadku, keďže sa tieto dotýkajú základných práv zakotvených v ústave. Pokiaľ najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania, odňal tým sťažovateľom ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný   súd   považuje   z pohľadu   ochrany   ústavnosti   závery   najvyššieho   súdu za presvedčivé,   legitímne   a dostatočne   odôvodnené.   Preto   ani   nevidí   dôvod   do   nich zasahovať.

Pokiaľ sú sťažovatelia presvedčení o tom, že napadnuté ustanovenia Advokátskeho poriadku porušujú ich základné práva ako subjektov vykonávajúcich advokáciu, budú sa môcť celkom nepochybne domáhať súdnej ochrany, ale až vtedy, keď označené ustanovenia budú vo vzťahu knim konkrétne aplikované. Môže sa tak stať napríklad v disciplinárnom konaní   vedenom   pre   obvinenie   z porušenia   niektorého   z týchto   ustanovení.   Právoplatné rozhodnutie žalovanej vydané v disciplinárnom konaní, v rámci ktorého by bol advokát za porušenie označených ustanovení uznaný vinným zo spáchania disciplinárneho previnenia, je v rámci správneho súdnictva preskúmateľné súdom postupom podľa piatej časti druhej hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V takomto   konaní   možno   namietať   aj   nesúlad dotknutých ustanovení Advokátskeho poriadku so zákonom, resp. s ústavou. Sťažovatelia sa však domáhajú ochrany svojich základných práv iba v abstraktnej rovine, teda v podstate na tom   základe,   že   označené ustanovenia   Advokátskeho   poriadku,   keby sa   mali proti   nim aplikovať, by zakladali porušenie ich základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007