znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.23 Tos 196/2014 z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015doručená   sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1,čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.zn. 23 Tos 196/2014 z 11. marca 2015 (ďalej len „uznesenie z 11. marca 2015“) a jemupredchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súduPrievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 205/08 z 10. septembra 2010 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 114/2010 zo 17. januára 2012 uznaný vinnýmzo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropnýchlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1písm. c) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestnéhozákona.

Dovolanie sťažovateľa podané 15. augusta 2013 bolo uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 62/2013 z 29. januára 2014 odmietnuté.

Sťažovateľ 18. septembra 2014 podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovykonania, ktorý odôvodnil takto:

«1.) nakoľko súdmi, prokuratúrou ako aj obhajobou bola prehliadnutá skutočnosť, že súdy v pôvodnom konaní opreli svoje závery resp. uznanie mojej viny o nezákonne získané dôkazy – išlo o výpovede svedka ⬛⬛⬛⬛, pri ktorých nebol prítomný môj obhajca ani ja z prípravného konania a pred súdom na hlavnom pojednávaní už tento svedok nebol vypočúvaný (č. l. 94 – 110).

2. poukazoval som na právne názory a rozhodnutia, kedy a ako možno použiť pri drogovej trestnej činnosti – keďže ide o trvácny trestný čin ust. § 138 písm. b), j) Trestného zák. „po dlhší čas“ a „na viacerých osobách“ a ako príklad som uviedol jeden z mnohých rozsudkom č. k. 2 T/89/2013 – ktorý bol vynesený neskôr ako v mojom prípade.»

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 21/2014 z 5. novembra 2014 návrh na povolenieobnovy konania zamietol.

Krajský súd v predmetnej veci následne rozhodol o sťažovateľom podanej sťažnostiuznesením z 11. marca 2015, ktoré mu bolo doručené 25. marca 2015, tak, že jeho sťažnosťzamietol.

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa odôvodneniasúdnych rozhodnutí a princípu právnej istoty (I. ÚS 243/01, PL. ÚS 36/95, II. ÚS 80/99,I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04) a uviedol:

„Na základe uvedeného je nesporné, že súd mal povoliť obnovu konania v mojej trestnej veci, keďže predošlé rozhodnutia boli vyvodené z nezákonných dôkazov (výpovede svedka ) a nakoľko predložené nové dôkazy – rozsudok 2 T/89/2013, právne názory sú skutočne takého charakteru, na základe ktorých by súd, vzhľadom na neustále vyvíjajúcu sa súdnu prax mal prehodnotiť právnu kvalifikáciu predmetnej trestnej činnosti nakoľko v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   nesmie   existovať   situácia   kedy   za   obdobný, takmer   identický   trestný   čin   je   jeden   páchateľ   potrestaný   za   kvalifikovanú   (sprísnenú) skutkovú podstatu trestného činu /§ 172 ods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. b),   j)   TZ   a druhý   páchateľ   za   rovnakej   situácie   je   postihnutý   (potrestaný)   základnou (nesprísnenou) skutkovou podstatou trestného činu ( § 172 ods. 1 TZ)/ a to len preto, lebo oboch páchateľov súdil iný súd, avšak súd toho istého druhu a stupňa....

Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 3. 2015 č. k. 23 Tos /196/2014, ktorým zamietol moju sťažnosť voči rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. 9. 2010 č. k. 2 T/205/2008 je konečné a nemožno voči nemu podať žiadne opravný prostriedok. Jediným vnútroštátnym prostriedkom nápravy je ústavná sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy SR.   Zároveň   sťažovateľ   uvádza,   že   ústavná   sťažnosť   je   podaná   v   zákonnej   lehote. (Rozhodnutie KS bolo sťažovateľovi doručené dňa 25. 3. 2015).“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktoromvysloví,   že   uznesením   z   11.   marca   2015   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   došlok porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 3ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, zrušíuznesenie   z 11.   marca   2015   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   taktiež   zruší   aj   ďalšierozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak zrušením tohto uznesenia stratili podklad.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   predústavným súdom s ohľadom na jeho osobné a majetkové pomery.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 12ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru uznesením z 11. marca 2015 a jemu predchádzajúcimpostupom. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnenéna   rozhodovaní   v   jeho   veci   rozhodli   nesprávne,   pretože   svoje   predošlé   rozhodnutia(rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 205/2008 z 10. septembra 2010 v spojení s rozsudkomkrajského   súdu   sp.   zn.   2   To   114/2010   zo   17.   januára   2012)   založili   na   nezákonnýchdôkazoch,   a   taktiež   nezobrali   do   úvahy   ním   predložený   rozsudok   Okresného   súduBratislava IV sp. zn. 2 T 89/2013 zo 14. januára 2014, ktorým bolo podľa neho rozhodnutéo skutku obdobného charakteru ako skutok, pre ktorý bol on odsúdený, avšak tento boluvedeným súdom na rozdiel od jeho prípadu posúdený podľa základnej skutkovej podstatytrestného činu, v dôsledku čoho bol odsúdenému následne uložený miernejší trest.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 11. marca 2015, v ktoromuvedený   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súduz 5. novembra 2015 a v ktorom uviedol:

«Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   podľa   §   192   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   konanie,   ktoré   tomuto   výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa správne procesné postupoval, keď o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania rozhodoval v súlade s ustanovením § 402 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť sa pred súdom v prítomnosti svojho obhajcu vyjadriť k dôvodom, pre ktoré navrhuje, aby bola povolená obnova konania. Ďalej k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného (vrátane obhajcu) uvádza senát nadriadeného súdu nasledovné:

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napraviť právoplatné rozhodnutie, ktoré je v rozpore so skutkovým stavom veci, pretože dodatočne vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní súdu neboli známe, a teda v právoplatnom rozhodnutí nemohli byť vzaté do úvahy a nemohlo sa na ne prihliadnuť. Účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. To znamená, že v konaní o   povolení   obnovy   konania   nemôže   súd   preskúmavať   vecnú   stránku   preskúmavaného právoplatného rozsudku ani zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu.

Pri obnove konania sa rozhoduje o tom, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní.

K   tomu   Trestnoprávne   kolégium   Najvyššieho   súdu   SR dňa   26.   11.   2013   prijalo stanovisko   (Tpj   44/2013),   podľa   ktorého   ustanovenie   §   394   ods.   1   Tr.   por.   upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Z   vyššie   uvedených   právnych   úvah,   týkajúcich   sa   konania   o   povolenie   obnovy konania   jednoznačne   vyplýva,   že   v   rámci   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku nemôže   byť   preskúmavaná   správnosť   procesného   postupu   orgánov   činných   v   trestnom konaní a súdov, ani správnosť použitej právnej kvalifikácie. Toto sa týka aj prípadov, ak je namietaná zákonnosť získaného dôkazu a nejde o prípad uvedený v § 394 ods. 4 alebo 5 Tr. por.   (rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   alebo   sa   zistí   právoplatným rozsudkom, že policajt, prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinnosti   spáchali   trestný   čin).   Taktiež   nejde   o   novú   skutočnosť   podľa   §   394   ods.   1 Tr. por., ak v inej veci iný súd neskoršie vysloví iný právny názor na výklad niektorých znakov skutkovej podstaty trestného činu.

Správnosť   použitej   právnej   kvalifikácie   môže   byť   napádaná,   resp.   môže   byť dosiahnuté   jej   rovnaké   používanie   len   v   rámci   riadnych   opravných   prostriedkov   a dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Medzi dôvody dovolania okrem iných patrí   okolnosť,   že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). Patrí sem tiež okolnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Z obsahu trestného spisu pritom senát krajského súdu zistil, že Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn. 1 Tdo/62/2013 zo dňa 29. januára 2014 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ odmietol.

Len   pre   úplnosť   k   tomu   senát   krajského   súdu   uvádza,   že   Najvyšší   súd   SR   sa dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. (nezákonnosť dôkazov) v tomto konaní nezaoberal, pretože nebol uplatnený zákonným dôvodom.

Taktiež   z   listu   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   46307/2013-61ID/661   zo   dňa 09. októbra 2014 nevyplýva, ako sa mylne domnieva odsúdený,   že by odsúdenému bol doporučený ďalší postup v rámci obnovy konania. V tomto liste je len všeobecne uvedené, že Trestný   poriadok   pozná   ešte   aj   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok,   pričom   je   tu odcitovane doslovné znenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravujúce podmienky obnovy konania. Ďalej k námietke odsúdeného v tom, že pri povoľovaní obnovy konania v iných trestných veciach, kde pôvodne bola použitá „asperačná zásada“ taktiež neišlo o novú skutočnosť, uvádza senát krajského súdu nasledovné. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou nemôže byť „novou skutočnosťou skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. Takýto nález je však dôvodom obnovy   konania   „zo   zákona“,   t.   j.   na   základe   §   41b   ods.   1   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (Zhodne Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013).

Z vyššie uvedeného pritom vyplýva, že v prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ nejde o návrh na povolenie obnovy z dôvodu nálezu Ústavného súdu SR.

Úplne na záver, senát odvolacieho súdu inak prisvedčuje názoru odsúdeného a jeho obhajcu, že v rámci ústavného rámca platného v SR sa má zabezpečovať „predvídateľnosť práva“ a občania majú právo očakávať, že v súdnom konaní súdy, v rovnakých prípadoch rozhodnú v zásade rovnako. Zákonodarca však obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok, z pohľadu podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. nekoncipoval tak, aby sa   dosiahla   vo   vyššie   uvedenom   smere   náprava   právoplatných   súdnych   rozhodnutí v trestných veciach. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány, teda aj súdy môžu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Z takto rozvedených dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného zamietol, pretože nie je dôvodná.»

Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd argumentáciou sťažovateľa predloženouv   jeho   sťažnosti   v   uznesení   z   11.   marca   2015   zaoberal   a   riadne   sa   s   ňou   vo svojomrozhodnutí   vysporiadal,   keď   poukázal   na   účel   obnovy   konania   ako   mimoriadnehoopravného prostriedku, ktorým je náprava právoplatných rozhodnutí, ktoré sú v rozpore soskutkovým   stavom   veci,   resp.   náprava   skutkových   vád   rozhodnutí,   a   nie   právnych.Argumentácia   sťažovateľa   predložená   v   uvedenom   konaní   bola   pritom   založená   nanamietanom nesprávnom právnom posúdení veci (správnosť použitia právnej kvalifikácieskutku,   nezákonnosť   dôkazov   použitých   v   predmetnom   konaní),   a   preto   podľa   názoruústavného súdu krajský súd v uznesení z 11. marca 2015 správne uzavrel, že v predmetnomkonaní,   t. j.   v   konaní   o   návrhu   na   obnovu   konania   ju   nemožno   považovať   za právnerelevantnú,   t. j.   takú,   ktorá   by   bola   spôsobilá   v   rámci   tohto   konania   vyvolať   nápravunapadnutého právoplatného rozhodnutia.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   bysignalizovala svojvoľný postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorý by nemal oporuv zákone, a preto uznesenie z 11. marca 2015 nepovažoval za zjavne neodôvodnené a aniza arbitrárne,   t. j.   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné   a   neakceptovateľné.   Skutočnosť,že krajský súd sa s dôvodmi sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 5. novembra 2014nestotožnil, podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru o porušení ním označených právv predmetnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnomprerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015