znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   C.   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ing.   Michalom Juhásom,   Advokátska   kancelária,   Myslavská   644/190/A,   Košice,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014 doručená sťažnosť C. F. (ďalej len „sťažovateľ“ v citáciách aj „žalovaný v 1. rade“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl.   17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného v 1. rade v konaní o určenie vlastníctva vedenom na Okresnom súde Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   16   C   67/2004.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 16 C   67/2004-543   zo   4.   októbra   2012   určil,   že   žalobcovia   (P.   Š.   a J.   Š.   z P.)   sú spoluvlastníkmi nehnuteľností tvoriacich predmet sporu. O odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade (1. C. F., 2. J. Č. a 3. D. R., rod. Č.) rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom (bod 1).

3.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „S   poukazom   na   rozsudok   Krajského   súdu...   a   jeho odôvodnenie..., ako aj s poukazom na celý priebeh konania máme za to, že rozsudkom krajského   súdu   a   jeho   postupom   v   konaní   boli   porušené   všetky   vyššie   uvedené   práva Sťažovateľa ako vlastníka a účastníka konania, kde súd priznal ochranu subjektu, ktorý úmyselne zneužil právo vo svoj prospech“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd... Rozsudkom vydaným pod sp. zn. 8 Co 19/2013 dňa 29. 11. 2013 porušil tieto základné práva C. F... právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku VI ods.   1   Dohovoru...,   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl   20   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na spravodlivý súdny proces a spravodlivé prejednanie veci v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a zákaz zneužitia práv podľa Článku XVII Dohovoru...

2.   Ústavný   súd...   vracia   Krajskému   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 19/2013 vec späť na ďalšie konanie.

1. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur...

2. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi... trovy právneho zastúpenia...“ Sťažovateľ súčasne žiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 67/2004-543 zo 4. októbra 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom sp. zn. 8 Co 19/2013.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak zákon   neustanoví inak.   Podľa   čl.   6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 (a aj ods. 2) ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä   v   tom,   že „Súd   nebral   do   úvahy   argumenty   a skutočnosti,   ktoré   nepochybne preukázali porušenie zákona a nesprávne aplikoval právnu normu na riešený spor. (pozri tiež bod 3).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve   (napr.   I.   ÚS   225/03,   I.   ÚS   334/08, I. ÚS 154/2012).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Co 19/2013 z 28. novembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie žalovaných v 1. až 3. rade (teda aj sťažovateľa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych   záverov.   Úvodom   krajský   súd   oboznámil   skutkové   zistenia   a právne   závery prvostupňového súdu:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade sú spoluvlastníkmi v spoluvlastníckom podiele 1/1 nehnuteľnosti...

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov vyplynulo, že na LV... je ako vlastník stavby - rodinného domu s. č... zapísaný žalovaný v 1. rade; titulom nadobudnutia nehnuteľnosti je kúpna zmluva... Na LV... je ako vlastník pozemku p. č... zapísaný žalovaný v   1.   rade;   titulom   nadobudnutia   je   kúpna   zmluva...   Kúpna   zmluva,   ktorá   bola   titulom nadobudnutia   nehnuteľností   zapísaných   na   LV...   bola   žalovanou   v   3.   rade   ako predávajúcou a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim podpísaná 6. 10. 2004... predávajúca v zmluve   kupujúceho   oboznámila   s   tým,   že   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   kúpy   sú obývané žalobcami, u ktorých, ako pôvodných vlastníkov predmetu kúpy, bol realizovaný výkon zabezpečovacieho prostriedku v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka za účelom uhradenia ich splatného záväzku; nie je však s nimi uzatvorený nájomný, resp. iný podobný užívací vzťah k predmetu kúpy.

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaná v 3. rade, ktorá nehnuteľnosti, určenie vlastníckeho práva ku ktorým bolo predmetom konania previedla na žalovaného v 1. rade, ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho brata - žalovaného v 2. rade, a to na základe   kúpnej   zmluvy   z   15.   3.   2004...   Podľa   tejto   zmluvy   predávajúci   je   vlastníkom predávaných   nehnuteľností   na   základe   zmluvy   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   práva zo 6. 9.   2002...   Predávajúci   touto   cestou   realizuje   výkon   zabezpečovacieho   prostriedku na predmety   zabezpečenia   za   účelom   uhradenia   svojej   splatnej   pohľadávky   zo   zmluvy o pôžičke zo 6. 9. 2002, ktorú uzavrel so žalobcami ako dlžníkmi. Dlžníci mu požičané peňažné prostriedky, spolu 1.162 000,- Sk, v lehote splatnosti - do 31. 1. 2004 nevrátili. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.208 900,- Sk, zistená bola znaleckým posudkom znalca Ing. E. R.

Medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným v 2. rade ako veriteľom, uzavretá bola zmluva o pôžičke datovaná dňom 6. 9. 2002, žalobcami podpísaná 18. 9. 2002; podľa nej veriteľ   požičiava   dlžníkom   sumu   1.036   000,-   Sk...   Veriteľ   dlžníkom   požičiava   v   zmluve uvedenú sumu bezúročne...

Podstatným pre rozhodnutie či návrhu žalobcov o určenie, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľnosti je alebo   nie   je možné   vyhovieť bolo   posúdenie,   či zmluva   o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorú žalobcovia uzavreli so žalovaným v 2. rade bola uzavretá platne.   V   čase   vzniku   tohto   záväzkového   vzťahu   ust.   §   553   Občianskeho   zákonníka neupravovala to aké sú práva a povinnosti účastníkov tohto záväzkového vzťahu, podstatný pre obsah tohto vzťahu bol preto obsah uzavretej zmluvy...

Medzi   žalobcami   a   žalovaným   v   2.   rade   bola   uzatvorená   taká   zmluva,   z   ktorej vyplynulo   právo   žalovaného   v   2.   rade   ako   veriteľa   nehnuteľnosti   žalobcov,   ktoré   boli predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,- Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.

Súd ďalej konštatoval, že je pravdou, že aj žalobcovia porušili svoje povinnosti voči žalovanému   v   2.   rade   a   pôžičku   mu   nevrátili.   Časové   súvislosti   a   výška   bankou   im poskytnutého úveru však svedčili o ich pripravenosti, aj keď zrejme nie v čase dohodnutých splátok, pôžičku vrátiť, tieto tvrdenia žalobcov mal súd za vierohodné. S úhradou záväzku voči žalovanému v 2. rade však meškali, svoje povinností zo zmluvy porušili, bolo preto právom   žalovaného   v   2.   rade   vymôcť   si   svoju   pohľadávku   voči   ním   spôsobom predpokladaným   právnou   úpravou.   Ním   zvolený   spôsob   -   ponechanie   si   nehnuteľnosti vo vlastníctve ako spôsob výkonu práva nezohľadňujúci výšku záväzku a hodnotu predmetu zabezpečenia   bol   spôsobom,   ktorý   bol   aj   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe   nie   je   zákonom   zakázaným,   v   dôsledku   čoho   vzniknutý   stav   javí   sa   z   hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup kedy sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci (Ústavný súd Českej republiky II. ÚS 119/01 v náleze z 1. 4. 2003, taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 8Sžo 17/2007 z 12.12.2007). Vychádzajúc z uvedeného je preto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade zmluvou neplatnou. Keďže neplatnosť právneho   úkonu   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   je   neplatnosťou   absolútnou,   ktorá pôsobí   zo   zákona   (ex   lege)   a   od   začiatku   (ex   tunc),   žalovaný   v   2.   rade   vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol.

Pri všeobecne platnej zásade občianskeho práva, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť   viac   práv   než   sám   má,   bol   preto   aj   následný   prevod   vlastníctva   k   sporným nehnuteľnostiam   zo   žalovaného   v   2.   rade   na   žalovanú   v   3.   rade   kúpnou   zmluvou... neplatným,   rovnako   neplatným   bol   aj   prevod   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 3. rade a žalovaným v 1. rade pod... keďže žiadny z ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti (ďalší kupujúci) prevedenou kúpnou zmluvou sa nestáva vlastníkom nehnuteľnosti na základe toho, že pri uzatvorení ďalšej kúpnej zmluvy jednal v dobrej viere v zápis realizovaný v katastri nehnuteľností.

Z uvedených dôvodov preto súd návrhu žalobcov vo veci určenia vlastníckeho práva vyhovel ako to uviedol vo výroku rozsudku...“

Následne krajský súd uviedol odvolaciu argumentáciu žalovaných: „Žalovaný   v   1.   rade   v   podanom   odvolaní   navrhol   napadnutý   rozsudok   zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že v čase, keď bola zmluva uzavretá zákon umožňoval zabezpečovací prevod práva a okrem toho platilo ustanovenie § 51 Občianskeho zákonníka o nepomenovaných zmluvách. Podľa názoru odvolateľa tvrdeniami súdu prvého stupňa   nemožno   obísť   princíp   zmluvnej   autonómie   v   občianskom   práve.   V   zmluvných vzťahoch platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ   z povahy   príslušného   zákonného ustanovenia   nevyplýva,   že sa nemožno   od   neho   odchýliť.   Ak   účastníci   uzavrú   podľa   svojho   slobodného   rozhodnutia určitú   zmluvu,   platí,   že túto   zmluvu   sú   povinní   plniť   aj   vtedy,   ak   by   plnenie   bolo   pre niektorú   zo zmluvných   strán   nevýhodné.   V   tomto   prípade   vlastne   súd   poskytol   ochranu tomu,   kto   pôžičku   pri   podpise   zmluvy   s   lehotou   splatnosti   do   20.   9.   2005   doposiaľ nevrátil...“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalovaných v 1., 2. a 3. rade nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 3 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej.

K odvolacím námietkam žalovaných sa žiada uviesť, že s týmito sa súd prvého stupňa v celom rozsahu vyporiadal.

Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vysvetlil,   že   v   oblasti záväzkových vzťahov sa rešpektuje zásada zmluvnej autonómie, neznamená to, že absolútne. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že vychádzajúc z úpravy zabezpečovacieho prevodu práva jeho účelom je zabezpečenie v zmysle motivácie dlžníka k plneniu záväzku a ochrana veriteľa v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka.

Za stavu, ako ďalej uviedol citujúc ustanovenie § 553 Občianskeho zákonníka, keď toto   ustanovenie   neupravovalo   otázku   uhradzovacej   funkcie   zabezpečovacieho   prevodu práva k uspokojeniu tohto právneho vzťahu môže dôjsť len spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   súd   poukazuje   na   to,   že   zabezpečovaciemu   inštitútu

-zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva je účelom aj obsahom najbližšia úprava záložného práva, nakoľko záložná zmluva je tiež prostriedkom zabezpečenia záväzkov. Túto úpravu je možné preto aplikovať analogicky. Platí, že úprava realizácie záložného práva, ktoré je právom vecným, je úpravou kogentnou, obmedzujúcou zmluvnú voľnosť, záložný veriteľ nemôže realizovať záložné právo spôsobom, ktorý je odchylný od zákonnej úpravy. Zo znenia § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade riadneho a včasného nesplnenia záväzku sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo založenej veci. Domáhaním sa uspokojenia je bezpochyby taká činnosť veriteľa, dôsledkom ktorej je maximalizácia   možného   úžitku   zo   zálohu.   Zmyslu   tohto   zákonného   ustanovenia   nemôže zodpovedať taká zmluvná konštrukcia, podľa ktorej by sa dlžník už v čase vzniku zmluvy ocitol   v   takom   postavení   voči   svojmu   veriteľovi,   že   pri   svojom   omeškaní   by   musel akceptovať stav, že by predmet zabezpečenia automaticky prepadol veriteľovi za vopred kvantifikovanú cenu bez prihliadnutia na to aká je jeho možná trhová cena, naviac bez práva na vyplatenie rozdielu medzi cenou, ktorú by bolo možné dosiahnuť a sumou jeho záväzku voči veriteľovi.

Medzi   žalobcami   a   žalovaným   v   2.   rade   bola   uzatvorená   taká   zmluva,   z   ktorej vyplynulo   právo   žalovaného   v   2.   rade   ako   veriteľa   nehnuteľnosti   žalobcov,   ktoré   boli predmetom zabezpečenia, si trvalé ponechať vo svojom vlastníctve. Ich cena pritom podľa znaleckého posudku č. 127/2003 znalca Ing. I. vyhotoveného 4. 12. 2003 bola 1.598 530,- Sk a záväzok žalobcov 1.162 000,- Sk.

Nepochybne,   ako   to   správne   zvýraznil   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   bolo   právom   žalovaného   v   2.   rade   vymôcť   si   svoju   pohľadávku   voči   ním spôsobom   predpokladaným   právnou   úpravou.   Ním   zvolený,   spôsob   -   ponechanie   si nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   ako   spôsob   výkonu   práva   nezohľadňujúci   výšku   záväzku a hodnotu predmetu zabezpečenia bol spôsobom, ktorý bol aj v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúci ochranu. Tento spôsob výkonu práva vykazoval aj znaky obchádzania zákona. Súd prvého stupňa napokon logicky uzavrel, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu žalovaný v 2. rade vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva relevantne nenadobudol a rovnako tak boli neplatné aj ďalšie následné prevody týchto nehnuteľnosti.

Čo   sa   týka   námietky   žalovaného   v   2.   rade,   že   boli   porušené   jeho   práva   na spravodlivý súdny proces k tomu treba uviesť nasledovné.

Žalovaný v 2. rade v čase, keď sa konalo pojednávanie (4. 10. 2012) bol v konaní zastúpený právnym zástupcom. Z odvolania ním podaného nie je zrejmé, z akých dôvodov by   nemohol   realizovať   svoje   procesné   práva   prostredníctvom   svojho   zástupcu.   Právny zástupca žalovaného v 2. rade mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým právne významným skutočnostiam. Za tohto stavu nemožno zohľadniť námietku žalovaného v 2. rade o jeho porušení práva na spravodlivý súdny proces.

Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods. 4 O. s. p.).“

Z odôvodnenia prvostupňového a aj odvolacieho rozhodnutia vyplýva, že keď boli vo veci konajúcimi súdmi zmluvy o prevode vlastníckeho práva najprv na žalovaného v 2. rade, následne   na   jeho   sestru   žalovanú   v 3.   rade,   ktorá   zmluvne   nehnuteľnosti   previedla na žalovaného   v 1.   rade   (sťažovateľa),   uskutočnené „na   základe   absolútne   neplatného právneho úkonu“, boli aj prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu „neplatné“.

15.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   žalovaných,   teda   aj   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 8 Co   19/2013   z 28.   novembra   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19.   Vzhľadom   na   nedostatok   (absenciu)   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozsudkom a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy (pozri bod 9) ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 17 dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu

20.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   dohovoru   už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov má rovnaký   zákonný obsah a ochranu. Dedenie   sa   zaručuje. Podľa čl. 17 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...

22.   Keďže ústavný súd zistil,   že   právne závery   uvedené   krajským súdom   v jeho napadnutom rozhodnutí nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, nemohlo potom dôjsť ani   k porušeniu   čl. 20   ods.   1   ústavy   a ani   čl.   17   dohovoru,   pretože   odôvodnenie   ich porušenia nepresiahlo všeobecný už uvedený rámec.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 4).

25.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   vrátenie   veci na ďalšie   konanie   je   viazané   na   predchádzajúce   vyslovenie   porušenia   základných   práv zaručených   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou   a zrušením sťažnosťou namietaného rozhodnutia (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 1, 2 a 3c zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014