znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntok 1/2011 zo 4. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011 doručená   sťažnosť   F.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3 Ntok 1/2011   zo   4.   mája   2011   (ďalej   len „uznesenie zo 4. mája 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntok 1/2011 z 3. marca 2011 bol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci skončenej   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   4/2005   z   29.   mája   2006   v   spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 74/2006 zo 6. decembra 2006. Sťažovateľ proti uzneseniu   krajského   súdu   z   3.   marca   2011   podal   v   zákonom   ustanovenej   lehote prostredníctvom   svojej   obhajkyne   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   najvyššieho   súdu zo 4. mája 2011 zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní jeho argumentmi predloženými   v   návrhu   na   obnovu   konania   nezaoberal,   hoci „tieto   nové   skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia mohli odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní“. Uvedený postup najvyššieho   súdu   mal   za   následok   zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania a porušenie jeho práva na kontradiktórnosť procesu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntok 1/11-55 porušil základné právo sťažovateľa na kontradiktórnosť konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší všetky predchádzajúce rozhodnutia nižších súdov v danej veci s tým aby bola prejednaná nanovo s ohľadom na nález ústavného súdu. Sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   Republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom desaťtisíc euro), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie   základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu   zo   4.   mája   2011,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 (uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania). K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení zo 4. mája 2011 nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi predloženými v návrhu na povolenie obnovy konania.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ak je v danom prípade vôbec prípustná aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia podmienok konania o návrhu na obnovu konania.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti obnovy konania je predovšetkým otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení zo 4. mája 2011 v súvislosti s jeho argumentáciou v konaní.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu zo 4. mája 2011, v ktorom tento súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 uviedol:

„Vo vzťahu k námietkam odsúdeného a jeho obhajkyne, ktoré sa týkajú skúmania duševného   stavu   odsúdeného   Filipa   Lomnického   a   vplyvu   anabolických   látok   na   jeho psychiku   Najvyšší   súd   konštatuje,   že   týmito   sa   už   dostatočne   zaoberal   Krajský   súd v Trenčíne, sp. zn. 1T 4/2005, ktorý uviedol na str. 12 svojho rozhodnutia, že z odborného vyjadrenia MUDr. M. zistil, že užívanie anabolických steroidov, krátkodobé ani dlhodobé, nemá   vplyv   na   psychiku   užívateľa,   nevedie   k   poruche   ovládacích   a rozpoznávacích psychických funkcií a navyše ihneď po vysadení anabolík úplne vymiznú ich účinky. S týmito závermi   sa   stotožnil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   vo   svojom rozhodnutí,   sp.   zn.   3   To   74/2006.   Krajský   súd   v   Trenčíne,   sp.   zn.   3Ntok 1/2011,   ktorý rozhodoval o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že dnes po viac ako siedmich rokoch by znalecké skúmanie duševného stavu odsúdeného nebolo realizovateľné. Tieto tvrdenia považuje Najvyšší súd za správne a plne sa s nimi stotožňuje.

V   súvislosti   s   predloženými   lekárskymi   správami   obžalovaným,   ktoré   mali potvrdzovať, že sa psychiatricky liečil, Najvyšší súd si osvojil názor krajského súdu, že tieto nie sú v súvislosti s jeho trestnou činnosťou akceptovateľné, nakoľko tieto popisujú jeho duševný vývoj počas detstva a nevyplýva z nich taký záver, že by jeho psychický vývoj vykazoval odchýlky majúce vplyv na jeho konanie osudného dňa, keď došlo k spáchaniu skutku.

Ani ďalšie odsúdeným uvádzané námietky, nie sú takými skutočnosťami, ktoré by podľa § 394 ods. 1 Tr. por. odôvodňovali obnovu konania a navyše ide o námietky, ktorými sa už dostatočne zaoberali aj súdy v predchádzajúcich štádiách konania, a preto Najvyšší súd nepovažuje za potrebné opätovne ich uvádzať, ale v tejto súvislosti na ne len odkazuje, nakoľko ich považuje za správne.

Krajský   súd   v   Trenčíne   dospel   k   správnemu   rozhodnutiu,   že   nie   sú   splnené podmienky   na   povolenie   obnovy   konania   uvedené   v   §   394   Tr.   por.,   a   preto   návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol v súlade so zákonom.“Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   4.   mája   2011   je zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko (napr. k námietke týkajúcej sa objasnenia vplyvu anabolík a steroidov používaných sťažovateľom na jeho psychický stav v čase spáchania trestného činu), a preto ho ústavný súd považuje nielen za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia   uznesenia   zo   4.   mája   2011   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky obnovy konania za nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   osobitne   neodôvodnil,   akým   spôsobom   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu zo 4. mája 2011 a namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom   na túto   skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011