znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. A. L., I., v zastúpení advokátky Mgr. M. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 písm. c) a e) a čl. 8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 1/2010 z 23. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť sťažnosť E. A. L., I. (ďalej len „sťažovateľ“), v zastúpení advokátky Mgr. M. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 písm. c) a e) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 1/2010 z 23. februára 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. februára 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2009 sťažovateľ pricestoval na   Slovensko   (letisko   Bratislava)   na   účely   turistiky.   Príslušníkmi   oddelenia   hraničnej kontroly   Policajného   zboru   Bratislava-Ružinov   bolo   zistené,   že   je   na   neho   vydaný medzinárodný zatykač – rozkaz vydaný Hlavnou prokuratúrou Minsk pod č. 03011092550 z 20. januára 2004 pre trestný čin sprenevery zneužitím právomoci   podľa   § 210 ods. 3 Trestného zákona Bieloruskej republiky. Sťažovateľ sa mal dopustiť trestnej činnosti v čase od 19. novembra 2002 do 11. júna 2003 v Bielorusku.

Sťažovateľova osobná sloboda bola obmedzená od 11.00 h 13. októbra 2009 a do cely   policajného   zaistenia   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Bratislave   bol odovzdaný o 18.40 h v ten istý deň. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 14. októbra 2009 návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Ntc 4/2009   zo   16.   októbra   2009   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa   do   predbežnej   väzby. Sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   zamietol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tost 22/2009 z 2. novembra 2009.

1. Zásah najvyššieho súdu v dôsledku doručenia rozhodnutia v jazyku, ktorému sťažovateľ nerozumie

Krajská   prokuratúra   podala   11.   novembra   2009   návrh   na   vzatie   sťažovateľa do vydávacej   väzby.   Krajský   súd   13.   novembra   2009   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa do vydávacej   väzby   uznesením   sp.   zn.   2   Ntc   4/2009,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ sťažnosť. Najvyšší súd o uvedenej sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tost 23/2009 z 26. novembra 2009.

Všetky uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu o predbežnej väzbe a o   vydávacej   väzbe,   ako   aj   návrh   krajského   prokurátora   na   vzatie   sťažovateľa   do predbežnej väzby boli sťažovateľovi doručené v slovenskom jazyku, ktorému nerozumie, napriek   tomu,   že   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   advokátky   už   4.   novembra   2009 požiadal krajský súd aj Ústav na výkon väzby v Bratislave, aby mu boli listiny doručované v ruskom jazyku, ktorému rozumie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ntc   4/2009   z   10.   decembra   2009   rozhodol v predmetnej veci o tom, že vydanie sťažovateľa nie je prípustné. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 4/2009 z 10. decembra 2009, ako aj proti nemu podaná sťažnosť krajskej prokuratúry boli sťažovateľovi doručené v slovenskom jazyku.

Vo veci predbežnej ochrany sťažovateľa pred vydaním do Bieloruskej republiky bez riadnej možnosti využiť dostupné opravné prostriedky – Európsky súd pre ľudské práva vydal   11.   januára   2010   tzv.   predbežné   opatrenie   sp.   zn.   1258/10   vo   veci   Laikhtman v. Slovakia.

Sťažovateľ podaním z 22. januára 2010 opätovne požiadal o doručovanie rozhodnutí v   jeho   veci   v   ruskom   jazyku,   pretože   jeho   prvá   žiadosť „zostala   bez   odozvy“. Dňa 22. februára 2010 podal sťažovateľ predsedovi najvyššieho súdu sťažnosť „pre nezákonný postup vo veci nedoručovania písomností sťažovateľovi v jazyku, ktorému rozumie“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 1/2010 z 23. februára 2010 sťažnosť krajskej prokuratúry   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   10.   decembra   2009   zamietol   a   zároveň sťažovateľa prepustil na slobodu. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľa   doručené   23.   marca   2010   v   slovenskom   jazyku   a   najvyšší   súd   sa   v   ňom žiadnym spôsobom nevyjadril k žiadosti sťažovateľa o doručovanie rozhodnutí v jazyku, ktorému rozumie.

Okrem   návrhu   krajskej   prokuratúry   na   vzatie   sťažovateľa   do   vydávacej   väzby a návrhu na jeho vydanie boli všetky rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu vydané v predmetnom konaní, ako aj všetky návrhy prokuratúry a ňou podané opravné prostriedky doručené sťažovateľovi v jazyku, ktorému nerozumie.

Základom účinnej obhajoby osoby v predmetnom konaní je porozumenie jazyku, v ktorom prebieha, a preto doručovaním písomností (rozhodnutí súdov a podaní protistrany) v slovenskom jazyku bolo znemožnené sťažovateľovo právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Sťažovateľ   navyše   napísal   krajskému   súdu   list   z   30.   novembra   2009,   ktorým poukazoval na to, že niektorým častiam ruského prekladu návrhu prokuratúry na vzatie do väzby a vydanie do Bieloruska nerozumie. Z obsahu spisu v predmetnej veci je zrejmé, že tento list „nebol preložený do jazyka konania a ani k nemu nebol priložený žiadny záznam súdu o tom, že by bolo zrejmé, že súd sa i napriek odlišnému jazyku listu oboznámil s jeho obsahom“. Krajský   súd   ani   najvyšší   súd   sa   s   týmto   listom   sťažovateľa   nijako nevysporiadali,   čím   mu bola odmietnutá   kontrola   adekvátnosti   prekladateľských   služieb v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, čím bolo zároveň popreté jeho právo na osobnú obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Všeobecne   s   obsahom   spisu   o   extradičnom   konaní   sa   sťažovateľ   oboznámil prostredníctvom tlmočníka na verejnom zasadnutí 10. decembra 2009 (rovnako aj ústne konania pred krajskou prokuratúrou prebiehali za prítomnosti tlmočníka). Sťažovateľ sa oboznámil „s oficiálnou žiadosťou Bieloruska o vydanie a čiastočne tiež s návrhom na vydanie sa oboznámil v ruskom jazyku, avšak žiadne z rozhodnutí o obmedzení osobnej slobody   mu   neboli   preložené   do   ruštiny,   rovnako   ako   ani   dôvody   podania   sťažnosti prokuratúrou proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci merita konania“.

Najvyšší   súd   v   konaní   o   sťažnosti   prokuratúry   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 10. decembra 2009 nijako nezabezpečil, aby mal sťažovateľ vedomosť o tomto opravnom prostriedku, poznal jeho obsah a následne sa mohol k daným dôvodom riadne vyjadriť a účinne sa   obhajovať v   predmetnom   konaní.   Argument,   že bremeno   zodpovednosti   za vedenie extradičného konania v   jazyku, ktorému sťažovateľ   rozumie nesie   jeho právny zástupca, podľa sťažovateľa v tomto prípade neobstojí, pretože „jedine štát je zodpovedný za to, aby osoba, ktorá je stíhaná v extradičnom konaní, mala prístup ku konaniu v jazyku, ktorému rozumie“.

V súvislosti s doručovaním rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci   a   podaní   krajskej   prokuratúry   sťažovateľovi   v   jazyku,   ktorému   nerozumie,   došlo v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva konať v jazyku, ktorému osoba rozumie v zmysle čl. 6 ods.   3 písm. e) dohovoru   a podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. V dôsledku   uvedených   pochybení   spolu   s   nepreložením   sťažovateľovho   listu z 30. novembra   2009 bolo porušené taktiež   jeho právo   na obhajobu podľa   čl.   6   ods.   3 písm. c) dohovoru a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

2. Zásah najvyššieho súdu do sťažovateľových práv v súvislosti s nepovolením a zmarením návštevy blízkou rodinou

Na základe žiadosti sťažovateľa nachádzajúceho sa v predbežnej väzbe krajský súd udelil sťažovateľovi súhlas s návštevou jemu blízkych osôb v dňoch 19. októbra 2009, 2. novembra 2009 a 26. novembra 2009.

Sťažovateľ vzhľadom na prebiehajúce odvolacie konanie v merite veci 20. januára 2010 požiadal najvyšší súd o ďalší súhlas s návštevou blízkych osôb v ústave na výkon väzby v súlade s § 64 v spojení s § 19 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“). Predseda   senátu najvyššieho súdu   26.   januára   2010 „bez   žiadneho   odôvodnenia   sťažovateľovi   nepovolil   návštevu s rodinou“. Napriek tomu, že zákon neustanovuje pre súhlas súdu s návštevou osobitnú formu   rozhodnutia   (§   162   ods.   1   Trestného   poriadku),   sťažovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu sťažnosť zo 4. februára 2010.

Následne sťažovateľ opakovane 10. februára 2010 požiadal najvyšší súd o súhlas s návštevou blízkych osôb, ktorá bola plánovaná na 19. február 2010 v čase od 8.50 h do 9.50   h.   Žiadosť   bola   zaslaná   najvyššiemu   súdu   prostredníctvom   pošty   prvou   triedou. Rozhodnutie o povolení uvedenej návštevy bolo sťažovateľovi doručené až 18. februára 2010 v čase okolo o 12.00 h. Podľa sťažovateľa oneskorené doručenie udeleného súhlasu najvyššieho   súdu   s   uvedenou   návštevou «bola   fakticky   zmarená   možnosť   návštevy sťažovateľa s rodinou a dôsledky takéhoto formálneho súhlasu (nemožnosť uskutočnenia návštevy v plánovanom termíne) sú rovnaké ako pri nesúhlase. Proti takémuto formálnemu oneskorenému „súhlasu“ podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa 22. februára 2010, adresovanú predsedovi Najvyššieho súdu SR...». Najvyšší súd sa so sťažnosťami sťažovateľa týkajúcimi sa rozhodovania vo veci jeho návštev vysporiadal tak, že uznesením sp. zn. 4 Tost 1/2010 z 23. februára 2010 „sťažnostné námietky“ odložil.

V dôsledku uvedeného došlo podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 1/2010 z 23. februára 2010 k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   z   23.   februára   2010   bolo   porušené „základné právo sťažovateľa konať v jazyku, ktorému osoba rozumie podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru, a základné právo sťažovateľa na osobnú obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru“. Druhým výrokom   prikáže   najvyššiemu   súdu   zabezpečiť   preklad   návrhu   krajskej   prokuratúry   na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby zo 14. októbra 2009, uznesenia krajského súdu zo 16. októbra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 2. novembra 2009, uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 26. novembra 2009, uznesenia krajského   súdu   z   10.   decembra   2009,   odôvodnenia   sťažnosti   krajskej   prokuratúry z 22. decembra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2010 do ruského jazyka a ich doručenie na adresu trvalého bydliska sťažovateľa v Izraeli. Ďalšími výrokmi vysloví, že „základné právo sťažovateľa na rodinný život, právo na súkromie zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 16 a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru, základné právo sťažovateľa na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, základné právo sťažovateľa na uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého súd rozhodol podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, základné právo sťažovateľa na súdny prieskum rozhodnutia zasahujúceho do základného práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR (zákaz denegatio iustitiae) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru zásahom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   dôsledku   jeho   rozhodnutia   sp.   zn. 4 Tost 1/2010 zo dňa 23. februára 2010 zo dňa 26. januára 2010 porušené boli“, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 písm. c) a e) a čl. 8 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. februára 2010, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že

- mu boli rozhodnutia v jeho veci vrátane uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2010 doručené v slovenskom jazyku, t. j. v jazyku, ktorému nerozumie,

-   nepovolením   návštevy   a   oneskoreným   rozhodnutím   o   povolení   návštevy   bolo porušené jeho právo „na prístup k spravodlivosti“ a „právo na rodinný a súkromný život“.

K   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   práv   v   dôsledku doručovania písomností v predmetnej veci (písomností protistrany, ako aj rozhodnutí vydaných v jeho veci) v jazyku, ktorému nerozumie

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že mu rozhodnutia súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci,   ako   aj   podania   krajskej   prokuratúry v extradičnom   konaní   neboli   sprostredkované   v   jazyku,   ktorému   rozumie,   čím   došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. Uvedené pochybenia v spojení s nepreložením sťažovateľovho listu   z 30. novembra 2009,   v ktorom   poukazoval na to, „že niektorým častiam ruského prekladu návrhu prokuratúry na vzatie do vydávacej väzby a vydanie do Bieloruska, nerozumie“, spôsobili porušenie jeho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ taktiež   poukázal   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) vo veci Isyar c/a Bulharsko sp. zn. 391/03 z 20. novembra 2008, z ktorého podľa neho vyplýva, že jedine štát nesie zodpovednosť za to, aby osoba, proti ktorej sa vedie extradičné konanie, mala prístup k jazyku, ktorému rozumie.

Sťažovateľ sa   dovoláva svojho práva na bezplatnú pomoc tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3   písm.   e)   dohovoru,   ktoré   má   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   a   buď nerozumie   jazyku používanému súdom,   alebo týmto jazykom   nehovorí.   Uvedené   právo však nie je absolútne a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo   oficiálne   dokumenty   majú   byť   preložené   do   jazyka,   ktorému   obvinený   rozumie. Obsah   a rozsah   tohto   práva   je   limitovaný   požiadavkou   na   zabezpečenie   spravodlivého súdneho procesu. S prihliadnutím na účel čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru by obvinenému mali byť do   jazyka, ktorému rozumie, preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní, ktorým je potrebné, aby porozumel na účely ďalšej plnej realizácie jeho práv obhajoby v konaní, resp. na účely dosiahnutia spravodlivého súdneho procesu.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo veci Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie   z   19.   decembra   1989,   Annuaire,   č.   168)   konštatoval,   že   tlmočenie   musí umožniť obvinenému vedieť, z čoho je obvinený, a brániť sa proti tomu, najmä predniesť pred   súdom   vlastnú   verziu   udalosti.   Právo   na   bezplatnú   pomoc   tlmočníka   nevyžaduje písomný   preklad   všetkých   dokumentov   predkladaných   na   súde,   alebo   tých,   ktoré   sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise. V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného by mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické. Dokonca nemusí byť písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu, ak tento bol dostatočne odôvodnený pri jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   slová oprávnenosť trestného obvinenia v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahujú na meritórne konanie, v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu, ale nie na konanie, v ktorom sa má určiť, či osobu možno, alebo nemožno vydať do iného štátu [napr. Maaouia proti Francúzsku č. 39652/98, bod 40, ESĽP 2000-X, Raf proti Španielsku (čiastočné   rozhodnutie)   č.   53652/00,   ESĽP   2000-XI].   V   dôsledku   toho   osoba,   o   ktorej vydaní sa koná, nemusí mať v extradičnom konaní zaručené minimálne práva obvineného podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bol v predmetnom konaní doručený ruský preklad   návrhu   krajskej   prokuratúry   na   jeho   vzatie   do   vydávacej   väzby   a   vydanie   do Bieloruskej   republiky,   ktorého   niektoré   časti   sťažovateľ   považoval   za   nezrozumiteľné. Sťažovateľ sám v sťažnosti uviedol, že ústne konania pred krajskou prokuratúrou, ako aj pojednávanie na krajskom súde konané 10. decembra 2010 boli uskutočnené za prítomnosti tlmočníka z i do ruského jazyka.

Podľa ústavného súdu z okolností tohto prípadu vyplýva, že sťažovateľ sa s dôvodmi obmedzenia   jeho   osobnej   slobody   a   predmetom   extradičného   konania   mal   možnosť dôsledne oboznámiť už v konaní pred krajskou prokuratúrou. Následne bola sťažovateľovi aj   v   rámci   konania   pred   krajským   súdom   poskytnutá   reálna   možnosť   byť   účastný   na pojednávaní v jeho veci a aktívne v ňom vystupovať v záujme ochrany svojich práv.

Počas   konania   pred   krajskou   prokuratúrou   alebo   aj   na   pojednávaní   konanom 10. decembra   2010   na   krajskom   súde   mal   sťažovateľ   taktiež   možnosť   odstrániť,   resp. objasniť si prípadné nedostatky prekladu spôsobujúce neporozumenie obsahu predložených listín. Z priebehu konania v tejto veci vyplýva, že to tak aj bolo, pretože aktívny prístup sťažovateľa   k   obhajobe   jeho   práv   v   predmetnom   konaní   svedčí   o   tom,   že   s   dôvodmi obmedzenia   jeho   osobnej   slobody   a   predmetom   uvedeného   extradičného   konania   bol oboznámený dostatočne.

K   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mu   nebol   poskytnutý   preklad   všetkých písomností protistrany a rozhodnutí vydaných v predmetnom konaní do jazyka, ktorému rozumie, je potrebné uviesť, že táto požiadavka sťažovateľa ide nad rámec jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry ESĽP. Preklad všetkých   písomností   by   navyše   mohol   prispieť   k   značnému   predĺženiu   konania v predmetnej veci, čo by v končenom dôsledku viedlo len k poškodeniu záujmov samotného sťažovateľa.

V súlade s § 502 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý pre konanie o vydanie do cudziny v záujme zabezpečenia spravodlivého súdneho konania ustanovuje povinnú obhajobu, bol sťažovateľ   v   predmetnom   konaní zastúpený   ním   zvolenou   advokátkou, prostredníctvom ktorej   aktívne   realizoval   svoje   práva   obhajoby   (sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu zo 16. októbra 2009, sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 2. novembra 2009, podané vyjadrenie k sťažnosti krajskej prokuratúry proti uzneseniu krajského   súdu   z   10.   decembra   2009).   Vo   veci   prípustnosti   vydania   sťažovateľa   do Bieloruskej   republiky   rozhodol   krajský   súd   uznesením   na   verejnom   zasadnutí   za prítomnosti   sťažovateľa,   ktorý   bol   oboznámený   s   výrokom   prijatého   uznesenia z 10. decembra   2010,   ako   aj   jeho   dôvodmi   a   možnosťou   podať   proti   nemu   opravný prostriedok   prostredníctvom   prítomného   tlmočníka.   Uvedená   forma   oboznámenia s rozhodnutím   je aj v   zmysle už citovanej   judikatúry   ESĽP   považovaná za dostatočnú. K opravnému   prostriedku   podanému   proti   tomuto   uzneseniu   krajskou   prokuratúrou   sa vyjadril sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne, z čoho vyplýva, že mu taktiež bola daná možnosť predložiť súdu argumenty v záujme ochrany jeho práv, ktorú v tomto prípade aj prostredníctvom ním zvolenej obhajkyne využil, napriek tomu, že nemal k dispozícii preklad sťažnosti krajskej prokuratúry proti uvedenému uzneseniu z 10. decembra 2009.

K   námietke   nepreloženia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   23.   februára   2010   ako konečného   rozhodnutia   v   predmetnej   veci   do   jazyka,   ktorému   sťažovateľ   rozumie,   je potrebné uviesť, že išlo o rozhodnutie, ktorým bolo obhajobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovené, a preto uvedeným postupom k zásahu do práv sťažovateľa, resp. k poškodeniu sťažovateľa   na   jeho   právach   dôjsť   nemohlo.   Nepreloženie   uvedeného   rozhodnutia   do jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie, preto v tomto prípade nemohlo podľa ústavného súdu dosiahnuť intenzitu porušenia čl. 6 ods. 1 písm. e) dohovoru alebo porušenia jeho práva na obhajobu.

Vzhľadom   na všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa nepovolenia návštevy a zmarenia návštevy sťažovateľa rodinou počas výkonu väzby

Sťažovateľ   namietal,   že   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   neumožnil,   resp. neodsúhlasil   návštevu   sťažovateľa   vo   väzbe   jeho   príbuznými,   a   v   ďalšom   prípade postupom,   ktorým   fakticky   znemožnil   uskutočnenie   návštevy   v   dôsledku   oneskoreného rozhodnutia, bolo zasiahnuté do jeho základného práva na rodinný život a súkromie, bol porušený   zákaz   neľudského   a   ponižujúceho   zaobchádzania.   Tento   zásah   bol   podľa sťažovateľa v rozpore s princípom predvídateľnosti postupu štátnych orgánov s ohľadom na princíp právnej istoty a zákonným právom na uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého rozhodol.

Podľa § 502 ods. 5 Trestného poriadku ak bola vyžiadaná osoba vzatá do predbežnej väzby alebo do vydávacej väzby, na styk s obhajcom, na korešpondenciu vo väzbe a na návštevy vo väzbe sa primerane použijú predpisy o výkone väzby.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby obmedzovať   len   vo   výkone   tých   práv,   ktoré   sa   vzhľadom   na   dôvod   väzby,   zaistenie bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby.

Podľa   §   2a   ods.   1   zákona   o   výkone   väzby   počas   výkonu   väzby   je   obvinený obmedzený najmä vo   výkone práva   na nedotknuteľnosť   osoby   a jej súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva slobodne   sa   zhromažďovať   a   združovať   v   spolkoch,   spoločnostiach   alebo   v   iných združeniach.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za tri týždne v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb vrátane   detí;   ak   má   obvinený   viac   ako   štyri   deti,   toto   obmedzenie   neplatí   pre   deti obvineného.   V   odôvodnených   prípadoch   môže   riaditeľ   ústavu   povoliť   prijatie   návštevy častejšie alebo návštevu viacerých osôb.

Podľa § 64 ods. 1 a 2 zákona o výkone väzby sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú aj na výkon predbežnej väzby a vydávacej väzby. Práva podľa § 19 až 21 sa u obvineného, ktorý je vo väzbe podľa odseku 1, vykonávajú len so súhlasom súdu, ktorý rozhodol o vzatí do väzby.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 20. januára 2010 požiadal najvyšší súd   o   povolenie   návštevy   plánovanej   na   29.   január   2010.   Najvyšší   súd   túto   návštevu nepovolil napriek tomu, že uvedeným osobám len s jednou výnimkou – matky sťažovateľa, už návšteva sťažovateľa vo väzbe najvyšším súdom pri jeho predchádzajúcich žiadostiach bola odsúhlasená, resp. umožnená.

Následne   sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   novú   žiadosť o povolenie   návštevy   plánovanej na   19.   február   2010   (žiadosť   bola   podaná   na   poštovú prepravu 10. februára 2010). Obhajkyňa sťažovateľa sa o povolení návštevy dozvedela až na základe telefonického rozhovoru s najvyšším súdom 19. februára 2010 a sťažovateľovi bolo toto oznámenie doručené deň pred plánovaným dňom návštevy (18. februára 2010), avšak v slovenskom jazyku. Najvyšší súd vo veci sťažovateľa vydal napokon 23. februára 2010 konečné uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

Ustanovenie § 19 zákona   o   výkone väzby garantuje právo   na minimálny rozsah návštev, ktoré v súlade s § 64 ods. 2 uvedeného zákona v extradičnom konaní možno vykonať len so súhlasom súdu, ktorý rozhodol o vzatí osoby do väzby. Ciele, na účely dosiahnutia   ktorých   môže   dôjsť   k   obmedzeniu   výkonu   práv   obvineného   počas   výkonu väzby, určuje § 2 zákona o výkone väzby.

Sťažovateľ namietal, že v jeho prípade bol porušený čl. 16 ústavy a čl. 3 dohovoru, pretože nepovolením návštevy a zmarením návštevy počas výkonu jeho väzby súdom bol podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že každé neľudské a kruté zaobchádzanie, pokiaľ má spadať pod rozsah čl. 3 dohovoru, musí dosahovať určitú minimálnu úroveň závažnosti. Vyhodnotenie   tohto   minimálneho   stupňa   závažnosti   je   relatívne   a   závisí   od   okolností prípadu, akými sú napr. dĺžka takéhoto zaobchádzania, jeho fyzické a psychické následky a v niektorých prípadoch taktiež pohlavie, vek a zdravotný stav obete. Európsky súd pre ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   pri   posudzovaní,   či   je   zaobchádzanie „ponižujúce“ podľa čl. 3 dohovoru, bude súd brať ohľad na to, či je jeho cieľom ponížiť a pokoriť   dotyčnú   osobu   a   či   majú   jeho   dôsledky   negatívny   dopad   na   osobnosť   obete spôsobom   priečiacim   sa   čl.   3   dohovoru.   Možno   ale   povedať,   že   absencia   tohto   účelu jednoznačne nevylučuje konštatovanie porušenia (Peers proti Grécku, § 67 – § 68, § 74). Navyše musí utrpenie a poníženie ísť ďalej, než je nevyhnutný sprievodný jav utrpenia a poníženia spojený s vymedzenou formou legitímneho zaobchádzania alebo trestania, ako je napr. zbavenie osobnej slobody (pozri Kudla proti Poľsku, § 93 – § 94; Valašinas proti Litve, § 102; Jalloh proti Nemecku, § 68).

Režim   návštev má nepochybne význam z hľadiska udržiavania rodinných väzieb medzi   osobami   držanými   vo   väzbe   a   ich   príbuznými.   Rozhodnutie   o   udelení   súhlasu s návštevou osoby v extradičnom konaní súdom počas výkonu jej väzby nemožno v súlade s platným   právnym   poriadkom   považovať   za   individuálny   správny   akt,   ktorý   musí obsahovať určité náležitosti ako výrok, odôvodnenie a poučenie. Uvedeným rozhodnutím o povolení návštev osoby vo väzbe sa ďalej špecifikujú podmienky väzby tejto osoby, t. j. ide o opatrenie, resp. zásah do podmienok väzby osoby, ktorý by mal vždy sledovať, resp. byť vydaný pre účely dosiahnutia cieľov uvedených v § 2 zákona o výkone väzby. Inak povedané, uvedený zásah by mal zabezpečiť, resp. garantovať, aby nedošlo k porušeniu určitého   záujmu   chráneného   zákonom,   avšak   jeho   trvanie   by   nemalo   prekročiť   dobu nevyhnutne   potrebnú   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa.   Sudca   má   pri   prijatí   takéhoto rozhodnutia   širokú   mieru   posudzovacej   voľnosti,   ktorá   je   vzhľadom   na   dynamické okolnosti, ktoré pri svojom rozhodovaní musí zvažovať (aktuálny stav konania vo veci osoby   vo   väzbe,   okolnosti   súvisiace   s   osobou   sťažovateľa   a   jeho   pôsobením   v   mieste výkonu   väzby),   prirodzená   a   oslabuje   tak   v   súdnom   konaní   uplatňovaný   princíp predvídateľnosti rozhodnutí. Ani v tomto prípade však súd nemôže rozhodovať svojvoľne, ale musí neustále prihliadať na dodržanie cieľov sledovaných prípadnými obmedzeniami ustanovenými v § 2 zákona o výkone väzby.

Účinným prostriedkom nápravy proti rozhodnutiu o neudelení súhlasu s návštevou je podanie   ďalšej   žiadosti   o   udelenie   súhlasu   s návštevou.   Uvedené námietky   týkajúce   sa návštev   sťažovateľa   vo   väzbe   možno   v   konaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu o neprípustnosti vydania osoby sťažovateľa do Bieloruskej republiky, preto považovať za irelevantné, keďže sťažnosť nemožno v danom prípade považovať za účinný   opravný   prostriedok   ním   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   a   preto postupu najvyššieho súdu, ktorým tieto námietky sťažovateľa v uznesení z 23. februára 2010 odložil, nemožno nič vyčítať.

Využitie   možnosti   návštev   sťažovateľa   jeho   rodinou   svedčí   o   blízkosti   ich vzájomných   rodinných   vzťahov.   Obdobie   vzájomného   odlúčenia   sťažovateľa   od   jeho rodiny, počas ktorého v dôsledku prijatia rozhodnutí súdom týkajúcich sa povolenia jeho návštev   vo   väzbe   nebol   sťažovateľ   v   osobnom   kontakte   s príbuznými,   trvalo   približne 2 mesiace, po uplynutí ktorých bol sťažovateľ definitívne prepustený na slobodu. Aj keď uvedené obdobie odlúčenia mohlo mať emocionálne dôsledky   na psychiku sťažovateľa, podľa názoru ústavného súdu opatrenie prijaté súdom predovšetkým vzhľadom na dĺžku jeho trvania nevystavilo sťažovateľa úzkosti alebo utrpeniu takej intenzity, ktorá by mohla nadobudnúť   rozmer   neľudského   a   ponižujúceho   zaobchádzania   a   následne   spôsobiť porušenie čl. 3 dohovoru a čl. 16 ústavy.

Podľa judikatúry ESĽP pokiaľ nejaké opatrenie nie je v rozpore s čl. 3 dohovoru, môže stále porušovať čl. 8 dohovoru, ktorý inter alia poskytuje ochranu fyzickej a morálnej integrite   v   rámci   ustanovení   o   rešpekte   k   súkromnému   životu   (Costello-Roberts   proti Spojenému království, § 36; Bensaid proti Spojenému království, § 46).

Ústavný   súd   preto   pristúpil   samostatne   aj   k   preskúmaniu   námietky   sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na rodinný život a súkromie podľa čl. 8 dohovoru a čl. 19 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 23. februára 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom.

Svojvoľné rozhodnutie o neudelení súhlasu s návštevou príbuzných osobe držanej vo väzbe a predovšetkým následné opakované zotrvávanie na tomto negatívnom stanovisku vo vzťahu k návštevám osoby vo väzbe príbuznými by bezo sporu mohlo významným spôsobom zasiahnuť do práva tejto osoby na rešpektovanie jej rodinného života a súkromia.

Zo   skutkových   okolností   tohto   prípadu   je   však   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   proti rozhodnutiu   o   neudelení   súhlasu   k   návšteve   príbuzných   bránil   podaním   novej   žiadosti o udelenie súhlasu k návšteve. Požadovanú nápravu prípadného porušovania svojich práv neudelením súhlasu k jeho návšteve vo väzbe najvyšším súdom dosiahol, pretože najvyšší súd jeho ďalšiu žiadosť o súhlas k návšteve príbuzných akceptoval a potrebný súhlas udelil. Sťažovateľ namieta, že tento súhlas bol udelený oneskorene, a preto došlo jeho postupom aj k zmareniu uskutočnenia jeho ďalšej návštevy. Najvyšší súd o žiadosti o udelenie súhlasu k návšteve sťažovateľa rozhodol v lehote približne 6 dní, ktorú nemožno považovať za neprimerane dlhú, a v prípade aktívneho prístupu sťažovateľa a jeho obhajkyne k realizácii jeho práv k uskutočneniu uvedenej návštevy mohlo dôjsť. K námietke sťažovateľa, že jeho príbuzní už nestihli pricestovať z Izraela na jeho návštevu, je potrebné poznamenať, že je predovšetkým jeho vecou, aby svoju žiadosť o udelenie súhlasu s návštevu súdu predložil v dostatočnom   časovom   predstihu,   ktorý   mu   umožní   po   doručení   rozhodnutia   súdu realizovať naplánovanú návštevu príbuzných z cudziny.

Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by nepovoleniu návštevy súdom 20. januára 2010 chýbalo rozumné opodstatnenie, sťažovateľ sa ochrany svojich práv domohol rozhodnutím súdu o jeho novej žiadosti, a preto v tomto prípade neprichádza do úvahy vyslovenie porušenia čl. 19 a čl. 46 ústavy, ako ani čl. 8 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods.   1 dohovoru ESĽP vo viacerých rozhodnutiach (napr. Mumimov v. Ruská federácia, sťažnosť č. 42502/06) taktiež zaujal názor, že rozhodnutia o vydaní osoby do cudziny sa netýkajú občianskych práv a záväzkov alebo trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že toto ustanovenie dohovoru je všeobecným ustanovením, ktoré platí spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda pre konanie o väzbe, a preto ani tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že zásah do osobnej slobody sťažovateľa,   resp.   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   bolo   vykonané   v   súlade s ustanoveniami dohovoru, jeho všeobecnými princípmi v ňom obsiahnutými a v súlade s cieľom, pre ktorý je obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa dovolené.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010