znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   V.,   zastúpenej   advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C/692/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/692/2000.

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla: „Návrhom   zo   dňa   03.   07.   2000 sa sťažovateľ na...   príslušnom súde v Žiline domáhal voči odporcom... zaplatenia sumy 440.869,20,- Sk (14.634,17,- EUR) s prísl... Vec je vedená pod sp. zn.: 7 C/692/2000. Do podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Nakoľko súd v tejto veci nekonal, žiadosťou zo dňa 13. 11. 2006 podanou na Okresnom súde Žilina dňa 14. 11. 2006 navrhovateľ žiadal o vytýčenie termínu pojednávania. Súd však na túto žiadosť nereagoval.

Navrhovateľ   preto   sťažnosťou   zo   dňa   20.   05.   2009   podanou   na   Okresnom   súde Žilina dňa 21. 05. 2009 namietal vyššie popísanú nečinnosť súdu a žiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Podľa vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 06. 2009 bola táto sťažnosť navrhovateľa hodnotená ako dôvodná v celom rozsahu...

Sme toho názoru, že nečinnosťou Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/692/2000   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   priznaného   mu   v   článku   48   ods.   2 Ústavy   SR   a   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. V posudzovanom prípade aktívnej činnosti súdu nebránila žiadna zákonná prekážka. V čase podania tejto ústavnej sťažnosti (uplatnenia ochrany) porušenie označeného základného práva naďalej trvá.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo   sťažovateľa...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom Žilina vedenom pod sp. zn.: 7 C/692/2000 porušené bolo.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 3.320,- EUR.

Odporca je ďalej povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. I. M... trovy právneho zastúpenia vo výške 325,98,- EUR za 2 úkony právnej pomoci podľa ust.   §   11   ods.   2,   §   14,   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   MS   SR   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   táto   podmienka,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   vo   veci   konania vedeného pod sp. zn. 7 C/692/2000 podala osobne 21. mája 2009 sťažnosť na prieťahy predsedovi   okresného   súdu,   pričom   takúto   sťažnosť   (v kvalifikovanej   podobe)   v   čase predchádzajúcom tejto sťažnosti nepodala.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   v   prípadoch podaných sťažností namietajúcich prieťahy v súdnom konaní preukázanie využitia právneho prostriedku,   na uplatnenie ktorého   má   sťažovateľ   právo   podľa   § 3   ods. 7   a   § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V tejto súvislosti už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v   okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom verejnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný súd zastáva názor, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Sťažovateľka   doručila   kvalifikovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   (adresovanú predsedovi okresného súdu) 21. mája 2009. Podpredseda okresného súdu sa k tejto sťažnosti vyjadril   podaním   z 22.   júna   2009,   v ktorom   ju   uznal   za   dôvodnú   a prisľúbil   nápravu. Za situácie, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 7. augusta 2009, teda po uplynutí necelých 2 mesiacov od doručenia odpovede vedenia okresného súdu, posúdil ústavný súd podanie   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona   o súdoch   zo   strany   sťažovateľky   iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať,   ak by predseda   okresného   súdu   dostal   primeranú   lehotu   na prijatie   opatrení   proti zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (podobne   IV.   ÚS   74/05,   IV.   ÚS   48/06, II. ÚS 101/06).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   –   pokiaľ   ide   o namietané   prieťahy   v súdnom   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/692/2000 – nie je prípustná, a z toho dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

3. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009