znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 46, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2005   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   spoločnosť   B.,   a.   s.,   so   sídlom   v Ž.   (ďalej   len „navrhovateľka“)   podala   4.   februára   2004   okresnému   súdu   proti   sťažovateľovi   žalobný návrh o zaplatenie 21 256 Sk. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „vydal nezvyčajne promptne“ platobný rozkaz už 6. februára 2004 pod sp. zn. 31 Ro 252/04.

Sťažovateľ   podal   1.   marca   2004   proti   uvedenému   platobnému   rozkazu   odpor, v ktorom poukázal na skutočnosti, „ktoré navrhovateľ úmyselne neuviedol. Navrhovateľ žiada zaplatiť za dodávky tepla a studenej a teplej vody v množstve 52 m3! Pritom odporca je odpojený od centrálneho zdroja tepla za súčinnosti B., a. s., a tak nemá povinnosť platiť za dodávky tepla. Rovnako odporca spotreboval za dané obdobie iba 4 m3 teplej vody a studenej vody, a preto nemá povinnosť zaplatiť až nezmyselných 52 m3! (...)

Nasledovalo konanie súdu, ktoré dominuje ako plevelné, ide o neúprosné vymáhanie súdnych poplatkov za odvolanie. Pritom meritum veci, že bol vydaný nesprávny Platobný rozkaz, ktorého neopodstatnenie odporca hravo vyvrátil. Súd mal doručiť žalobu odporcovi, aby sa mohol k žalobe vyjadriť. Ak by vyjadrenie k žalobe bolo nedôvodné a nedostatočné až potom mal súd vydať Platobný rozkaz!“

Uznesením okresného súdu z 11. marca 2004 vydaným vyššou súdnou úradníčkou bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor v sume 1 060 Sk. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti uviedol, že „nevidí žiaden dôvod na platenie chybného konania súdu, na platenie za odpor, keď súd chybne a neuvážene vydal Platobný rozkaz.“ Okrem toho sťažovateľ namieta, že okresný súd „toto uznesenie vydal až po zbytočných prieťahoch!“

Sťažovateľ proti uzneseniu 31 Ro 252/04 z 11. marca 2004, ktorým bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odpor, podal včas odvolanie. Zákonná sudkyňa JUDr. Z. K. však   uznesením   č.   k.   31   Ro   252/04-37   z 18.   augusta   2004   rozhodla,   že   sťažovateľ   je povinný   zaplatiť súdny   poplatok   za   odpor.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zákonná   sudkyňa vydala uvedené uznesenie „zase po prieťahoch. Sťažovateľa neoslobodila od poplatkov a to napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sám   iniciatívne   konal   vo   veci   mimosúdneho   vyrovnania a uhradil navrhovateľovi reálnu čiastku a nie fiktívnu uvedenú v žalobe“. Proti uzneseniu okresného súdu z 18. augusta 2004 sťažovateľ podal odvolanie.

Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Co 304/04 zo 7. októbra 2004 potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že „toto   uznesenie   mi nebolo nikdy doručené, iba náhodou pri študovaní spisu som uznesenie v spise našiel a si toto vyžiadal. Teda napriek tomu, že vo veci bolo rozhodnuté dňa 07. 10. 2004, toto som získal   čírou   náhodou   až   09.   02.   2005!   Ide   o evidentný   chybný   postup   súdu   a zbytočné prieťahy“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že „požiadal súd o zastavenie konania, pretože   došlo   medzičasom   k vyrovnaniu   mimosúdne“ a poukázal   tiež   na   to,   že „podal sťažnosť na protizákonné konanie sudkyne JUDr. K. dňa 27. 12. 2004. Žalobca totiž konal svojvoľne a podal žalobu v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z. keď na žalobu potrebuje súhlas spolumajiteľov bytov a tento súhlas na podanie žaloby nepredložil, čo znamená, že Platobný   rozkaz   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom,   okrem   toho   došlo   k mimosúdnemu vyrovnaniu! Sťažovateľ poslal ďalší list sudkyni JUDr. K. dňa 07. 02. 2005. (...) Sťažovateľ podal sťažnosť predsedovi Krajského súdu Bratislava na diletantskú činnosť JUDr. Š., dňa 08. 02. 2005. (...) Odrazu došlo k zmene zákonnej sudkyne, bez toho, aby niekto uplatnil námietku   zaujatosti.   Zákonnou   sudkyňou   sa   stala   JUDr.   P.   P.   a konanie   dostalo   číslo sp. zn.:   12   C 15/2005   zo dňa 29. 04. 2005.   (...)   Sťažovateľ podal   sťažnosť   na   prieťahy v konaní dňa 26. 07. 2005. Odpoveď predsedu súdu OS BA II, prieťahy nezistila a výmenu sudcov   nevysvetlila.   Ide   o jasné   porušenie   Ústavy   SR   -   nikto   nemôže   odňať   zákonného sudcu!   Nová   sudkyňa   pokračuje   v protivenstvách   prvej   sudkyni,   keď   dňa   17.   08.   2005 vydala ďalšie uznesenie o nepriznaní oslobodenia od poplatkov, odôvodnila to (...), zaujato, zlovôlne, predsa príjem 4.060.- Sk a pri plnej invalidite je dostatočný dôvod na oslobodenie od poplatkov a navyše po mimosúdnom vyrovnaní malo byť konanie zastavené. (...) Okresný   súd   jednoznačne   porušuje   Občiansky   súdny   poriadok,   konkrétne ustanovenie   paragrafu   372k,   vo   veciach,   v ktorých   nebol   doteraz   určený   termín pojednávania je súd povinný oznámiť predpokladaný termín pojednávania do 6 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona č. 428/2004, účinnosť od 01. 10. 2004. Okresný súd nevytýčil termín pojednávania ani po 14 mesiacoch, iba sa zaoberá (...) ťahanicami o oslobodení od poplatkov! (...)“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v danej veci vydal nasledovné rozhodnutie:

„Okresný súd Bratislava II   porušil základné   ľudské práva MUDr.   D.   B.“ podľa čl. 46, čl. 48 ods. 1 a ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť MUDr. D. B. finančné zadosťučinenie vo výške 100.000.- Sk v lehote 15 dní od rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...). Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05, v ktorom vystupuje ako odporca, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.1   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia uvedeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľovi   súdy   neodopreli   spravodlivosť, o jeho   procesných   návrhoch   konajú   aj   keď   jeho   návrhom   nie   vždy   vyhoveli.   Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I.   ÚS   8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

1.2 Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza z princípu subsidiarity (arg. ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd).   Ochranu   základným   právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení   základného   práva   alebo slobody   je   daná   iba   vtedy,   ak   ochranu   neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   a najmä   zo   zapožičaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 15/05 vyplýva, že občianskoprávna vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu konania pred okresným   súdom.   V takomto   prípade   všeobecný   (odvolací)   súd   prípadne   bude   povinný skúmať   ústavnosť   a zákonnosť   konania   v tzv.   prvostupňovom   konaní,   a to   najmä   so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd. Všeobecný súd má podľa Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   celý   rad   účinných   procesných   nástrojov,   ako zabezpečiť   nápravu   porušenia   základných   práv   a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedol   sťažovateľ   v sťažnosti,   neumožňujú   vyvodiť   taký   záver,   že   by   ním   namietané porušenie označených základných práv a slobôd nebolo možné odstrániť pred všeobecným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o tejto časti sťažnosti rozhodol tak, že ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v napadnutom   konaní   došlo   k protiprávnej   zmene   zákonnej sudkyne. Podľa stanoviska ústavného súdu je súd nesprávne obsadený aj vtedy, ak o veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorým je v zmysle zákona o súdoch a sudcoch sudca, ktorý vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a je   určený   rozvrhom   práce   na   konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľa v danej veci došlo k protiprávnej zmene   zákonnej   sudkyne,   súčasne   konajúcu   sudkyňu   nemožno   považovať   za   zákonnú, a preto ani za nestrannú z objektívneho hľadiska, má sťažovateľ postupovať v zmysle § 15 ods.   2   OSP,   teda   namietať   skutočnosti,   pre   ktoré   považuje   ňou   označenú   sudkyňu   za vylúčenú. V zmysle § 16 ods. 1 OSP o tom, či sú namietaní sudcovia vylúčení, rozhodne bez   zbytočného   odkladu   nadriadený   súd.   Zo   sťažnosti,   ale   ani   zo   zapožičaného   spisu nevyplýva, že by sťažovateľ podal návrh na vylúčenie ním namietanej sudkyne (mutatis mutandis I. ÚS 126/03).

Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ má k dispozícii iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytuje, pričom sťažovateľ je plne oprávnený tento právny prostriedok využiť. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02).

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   súdneho   spisu   sp.   zn. 11 C 179/04,   do   ktorého   bolo   nahliadnuté   vyplýva,   že   okresný   súd   okrem   jedného krátkodobého   prieťahu   postupuje   v napadnutom   konaní   v podstate   priebežne   a   možno konštatovať, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľa „na prieťahy v konaní“ z 26. júla 2005 bola efektívna, teda splnila svoj účel.  

Tvrdenie sťažovateľa, že „okresný súd sa zaoberá iba“ záležitosťami „o oslobodení poplatkov“,   je   síce   pravdivá,   avšak   všeobecné   súdy   rozhodovali   predovšetkým o procesných návrhoch samotného sťažovateľa, ktoré ani nemali vždy všetky predpísané náležitosti, resp. ktoré neboli úplné, pričom práve kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd plynulo postupovať v konaní. Vo veci samej bolo doposiaľ vydané jedno rozhodnutie (platobný rozkaz) a tri procesné rozhodnutia, pričom proti všetkým týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ opravný prostriedok, a preto o nich musel rozhodovať aj odvolací   súd,   pričom   spis   sa   aj   toho   času   nachádza   na   odvolacom   súde.   Vydaním meritórneho   rozhodnutia   a procesných   rozhodnutí   vyvolaných   sťažovateľom   možno konštatovať,   že   úkony   súdu   smerujú   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd návrh sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006