znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 257/05-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 77/05-63 z 27. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2005 doručená sťažnosť J. G., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 17 Co 77/05-63 z 27. septembra 2005 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) uznesením   č.   k.   3   C   658/02-40   z 10.   apríla   2003   schválil   zmier   uzavretý   medzi sťažovateľkou a odporcom E. G. (ďalej len „odporca“), v ktorom sa odporca zaviazal, že od 1. januára 2003 bude prispievať polovicou na platby za byt v P. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2003. Pretože odporca si riadne neplnil povinnosti vyplývajúce z uvedeného   zmieru,   došlo   k nútenému   výkonu   rozhodnutia,   na   základe   ktorého   boli nezaplatené splátky vymožené.

Odporca   podal   okresnému   súdu   návrh   na zrušenie schváleného zmieru,   o ktorom okresný súd rozhodol tak, že rozsudkom č. k. 6 C 31/2004-41 z 10. januára 2005 vyhovel návrhu odporcu a uznesenie č. k. 3 C 658/02-40 z 10. apríla 2003 o schválení zmieru zrušil. Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie   a žiadala rozsudok   okresného   súdu   zmeniť   a návrh   odporcu   zamietnuť.   Krajský   súd   o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Ako   sťažovateľka   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   uviedla,   na   základe   rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 31/2004-41 z 10. januára 2005 by už nemala nárok na finančné čiastky za nájom, ktoré jej už boli vyplatené na základe právoplatných rozhodnutí. Podľa názoru   sťažovateľky   preto „možno   bezpečne   dôvodiť   záver“,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu „právne irelevantný - odporuje zákonu a skutočnosti“. Z týchto dôvodov považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za „zrejme vadný“ a porušujúci jej základné právo podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo, že podľa sťažovateľky krajský súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a na základe nesprávnych údajov, preto nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že zmier je v rozpore s hmotným právom, pretože odporca so zrážkami zo mzdy   súhlasil   a   sťažovateľka   tieto   finančné   prostriedky   použila   na   zaplatenie   splátok. Navyše odporca podľa tvrdenia sťažovateľky má stále trvalý pobyt v predmetnom byte, neodovzdal ani kľúče od vchodu, bytu a záhradky a ani nezrušil nájomnú zmluvu k bytu. Z bytu sa odporca v skutočnosti odsťahoval až 1. decembra 2003, ale aj po tomto dátume sa odporca do bytu vracal a „kradol bytové zariadenie a osobné veci“, na základe čoho mu bol okresným súdom zakázaný vstup do bytu a bol trestne stíhaný pre trestný čin krádeže.Ďalej sťažovateľka namietala aj trovy súdneho konania, ktoré ju všeobecné súdy zaviazali zaplatiť.

Sťažovateľka   žiada   ústavný   súd,   aby   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k. 17 Co 77/05-63 z 27. septembra 2005 zrušil v plnom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľky vec trvala dva roky, a keďže nebola vybavená do jedného roku, bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a z tohto   dôvodu   sťažovateľka   žiada „odškodné“ vo   výške 10 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľky, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   jednak   porušenie   svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 77/05 z 27. septembra 2005 a domáhala sa tiež náhrady škody spôsobenej uvedeným nezákonným rozhodnutím krajského súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

1.   Pokiaľ   ide   o   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom, sťažovateľka ohľadom tohto rozhodnutia v podstate namietala, že „je právne irelevantný - odporuje zákonu a skutočnosti“, teda že je založený na nesprávnom zistení skutkového stavu a následne aj na nesprávnom právnom názore.

Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že   podľa   svojej konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že: „V súdnom rozhodnutí možno síce podľa § 154 ods. 2 O.   s. p. uložiť povinnosť k plneniu   dávok,   ktoré   sa   stanú   splatnými   až   v budúcnosti,   avšak   opakujúcimi   dávkami v tomto zmysle je potrebné rozumieť také plnenia, ktoré sa pravidelne opakujú bez toho, aby museli pristúpiť ďalšie skutočnosti požadované hmotným právom. Keďže v čase uzavretia zmieru účastníci už boli rozvedení, nebolo možné uložiť navrhovateľovi povinnosť platiť mesačnú   úhradu   za   užívanie   bytu   čiastkami   splatnými   až   v budúcnosti,   pretože   takáto skutočnosť   je   v rozpore   s hmotným   právom.   Odporkyňa   mala   právo   žiadať   úhradu   za užívanie bytu od navrhovateľa iba spätne, po tom čo prenajímateľovi uhradila platby za byt v celej   výške   a to   za   každý   mesiac   jednotlivo.   Navrhovateľ   sa   mal   podieľať   v 1/2   na platbách za byt počas doby, keď tiež byt užíval. Pokiaľ ide o platby do budúcnosti, zmier ani v tomto zmysle nemal byť uzavretý, manželstvo účastníkov bolo v čase uzavretia zmieru rozvedené, zmier je preto v rozpore s ustanovením hmotného práva a to § 454 Občianskeho zákonníka. Po zániku BSM – t. j. po rozvode manželstva môže jeden z bývalých manželov požadovať od druhého to, čo za druhého plnil zo svojich príjmov, ale až po vynaložení týchto prostriedkov t. j.   spätne za určité časové obdobie a nie do budúcnosti vzhľadom k neistému trvaniu nároku i neistej výške plnenia z hľadiska užívania bytu navrhovateľom.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľky a z pripojených listín vyplýva, že odvolacie konanie bolo pred krajským súdom skočené 27. septembra 2005, a teda najneskôr do doručenia tohto rozhodnutia   sťažovateľke trvalo   napadnuté   konanie,   napriek   tomu   sťažovateľka   sa   na ústavný   súd   obrátila   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 9. novembra 2005, t. j. v čase, keď porušenie označeného práva už netrvalo a keď konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka   domáhala   tiež   náhrady   škody   spôsobenej   údajne nezákonným rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 77/05-63 z 27. septembra 2005 podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ústavný súd konštatuje, že ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   vychádza   z princípu   subsidiarity   (arg.   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd).   Ochranu   základným   právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení   základného   práva   alebo slobody   je   daná   iba   vtedy,   ak   ochranu   neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

O náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu rozhodujú všeobecné súdy (pozri napr. zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a o   zmene   niektorých   zákonov)   a   až   po   vyčerpaní   všetkých   účinných prostriedkov nápravy prípadne aj ústavný súd. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005