znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 256/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   „v likvidácii“,   Š.,   zastúpeného advokátkou JUDr. J. F.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia čl. 1 ods.   1 a čl. 2 ods.   2 v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cob 359/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   „v likvidácii“, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. februára 2013 doručená a podaním z 28. marca 2013 doplnená sťažnosť spoločnosti R., s. r.   o.   „v   likvidácii“   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   resp.   „žalobca“)   vo   veci   namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cob 359/2011 a jeho rozsudkom z 11. decembra 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka bola v procesnom   postavení   žalobcu   v   súdnom   spore   o zaplatenie   9 230,67 € s príslušenstvom   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 23 Cb 48/05. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 25. februára 2008, ktorým zamietol návrh sťažovateľky. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 2 Cob 359/2011 z 11. decembra 2012, ktorým potvrdil prvostupňový   rozsudok   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   trovy   odvolacieho a dovolacieho konania.

3. Sťažovateľka   v súvislosti   s v sťažnosti   uvedenou   podrobnou   skutkovou argumentáciou   a popísaným   priebehom   nielen   posudzovaného   súdneho   sporu k napadnutému   odvolaciemu   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ako   aj   jemu predchádzajúcemu prvostupňovému rozhodnutiu v podstatnom uviedla (tvrdila), že „Vzhľadom na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúce skutočnosti je evidentné, že rozsudok   OS   Bratislava   III...   a   rozsudok   KS...   sú zmätočné  ,   chybné   -   klasicky arbitrárne...

Namietané rozsudky... v svojich odôvodneniach nereagujú na žalobcom predkladané dôkazy. Tým sa priečia požiadavkám, vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru a čl. 46 ods. 1   Ústavy   SR,   keď   nedostatočným   a   nepreskúmateľným   spôsobom   odôvodňujú zamietnutie sťažovateľovej žaloby.“.

4. Podľa   názoru   sťažovateľky   po   poukázaní   na „neodôvodnenú   a   absolútnu protichodnosť“ posudzovaného rozsudku krajského súdu s inými „detailne a fundovane argumentovanými   rozsudkami   KS   Ba“ došlo   postupom   krajského   súdu   v konaní sp. zn. 2 Cob 359/2011 k „účelovému, hrubému a zjavnému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces“, ktorého „Výsledkom sú učebnicovo arbitrárne súdne tituly (rozsudok OS Ba III... z 25. 02. 2008 a rozsudok KS Ba... z 11. 12. 2012)“.

5. Okrem   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý proces sťažovateľka v texte odôvodnenia svojej sťažnosti namietala „aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu k cit. Dohovoru“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:«1. Krajský súd... v konaní vedenom pod č. 2 Cob 359/2011 porušil právo s. r. o. R. „v likvidácii“, aby jej bola poskytnutá súdna ochrana a aby bola jej záležitosť prerokovaná v spravodlivom procese. Základné právo s. r. o. R. „v likvidácii“, priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené rozsudkom KS... č. 2 Cob 359/2011 z 11. 12. 2012.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok KS... č. 2 Cob 359/2011 z 11. 12. 2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu... sa v konaní vedenom pod č. 2 Cob 359/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľke: R. s. r. o. „v likvidácii“, Ičo:..., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000,- €...

5. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľke: R. s. r. o. „v likvidácii“..., trovy konania...»

7. Sťažovateľka   uviedla,   že «„paralelne“   predkladáme   tento   text   ako   podnet na podanie mimoriadneho dovolania k rukám Generálneho prokurátora SR». V „doplnení podania“ z 28.   marca   2013   ústavnému   súdu   oznámila, že   proti   namietanému rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012 nepodala dovolanie. Súčasne predložila kópiu podnetu z 21. marca 2013 na podanie mimoriadneho dovolania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (jeho petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná.

12. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 6) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 2 Cob 359/2011-686 z 11. decembra 2012.

13. Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   boli   tvrdenia   o   svojvoľnosti   a   zjavnej neopodstatnenosti právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu a aj okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky dominantným nedostatkom rozhodnutia krajského súdu bola   jeho „zmätočnosť   –   klasická   arbitrárnosť...“ spôsobená   nedostatočným a nepreskúmateľným odôvodnením jeho právnych záverov (pozri body 3 a 4). Tým podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1 a 6).

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom konaní. Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný súd nie je súčasťou   systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Cob 359/2011 z 11. decembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

16. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil   výsledky   konania   prvostupňového   súdu   a následne výsledky odvolacieho, a tiež dovolacieho konania. Potom uviedol svoj postup po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obdo 37/2010 z 29. júla 2011, ktorým   bol   zrušený   odvolací   rozsudok   zo   4.   mája   2010   a vec   vrátená   krajskému   súd na ďalšie konanie.

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. s nariadením pojednávania podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., oboznámil sa s   obsahom   spisu,   s   písomnými   vyjadreniami   účastníkov   konania   po   zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi a to kúpna zmluva o dodávke surového kravského mlieka medzi p. F. N. a spoločnosťou S., a. s. č. l. 9-19 spisu, dodatky k zmluve č. 2, 3, dodatok č. 4 ku kúpnej zmluve na č. l. 24-25 zo dňa 09. 09. 2004, faktúry ako aj doklady o zaplatení faktúr č. l. 27-36, faktúry, ktoré sú predmetom sporu č. l. 37-41, zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 10. 12. 2004 č. l. 44-46 podpísaná p. F. N., vypočutím svedka Mgr. R. P., doplnil dokazovanie vypočutím svedkov Ing. V. G., Ing. Z. V. a p. F. N. a po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací sud na základe doplneného dokazovania dospel k rovnakému skutkovému stavu ako súd prvého stupňa, a to z nasledovných dôvodov:

V   danej   vecne   nepochybné,   že   právny   predchodca   žalobcu   ako   predávajúci a spoločnosť S., a. s. ako kupujúci uzavreli dňa 23. 03. 2004 Kúpnu zmluvu o dodávke surového   kravského   mlieka,   ktorou   sa   právny   predchodca   žalobcu   (F.   N.   samostatne hospodáriaci roľník, S.) zaviazal dodávať dohodnuté množstvo mlieka v dohodnutej kvalite a   kupujúci   sa   zaviazal   zaplatiť   dohodnutú   cenu.   Taktiež   je   nesporné,   že   právnemu predchodcovi   žalobcu   neboli   za   dodávku   surového   kravského   mlieka   uhradené   faktúry č. 4071280 na sumu 64.489,- Sk, splatná dňa 02. 09. 2004, č. 4081280 na sumu 61.556,- Sk, splatná dňa 03. 10. 2004, fa. č. 4091280 na sumu 62.011,- Sk, splatná dňa 03. 11. 2004, fa. č. 4101280 na sumu 65.949,- Sk, splatná dňa 03. 12. 2004, fa. č. 4111280 na sumu 21.062.- Sk, splatná dňa 18. 12. 2004. Uvedené faktúry boli vystavené za realizované dodávky mlieka spoločností S., a. s. do 10. 11. 2004, čo vyplýva zo samotného žalobného návrhu zo dňa 07. 01.   2005,   ako aj zo svedeckej   výpovede   p.   F.   N.,   ktorý   uviedol   vo   svojej   výpovedi   dňa 24. 04. 2012,   že   mlieko   dodával   spoločnosti   S.,   zhruba   do   novembra,   decembra   2004, potom už ďalej mlieko spoločnosti S., ani L. nedodával.

Súd prvého stupňa preto dospel k správnemu zisteniu, že právny predchodca žalobcu nedodal mlieko žalovanému, ale spoločnosti S. a. s. na základe uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 23. 03. 2004. Dôkazom tejto skutočnosti sú i dodacie listy a samotné faktúry, vystavené pre   odberateľa   S.,   a.   s.,   ako   aj   výzva   žalobcu   spoločnosti   S.   zo   dňa   22.   11.   2004   na zaplatenie jeho pohľadávky.

V   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   rovnako   preukázané,   že   po   tom, ako sa spoločnosť S. a. s. dostala do finančných problémov a nebola schopná uhrádzať svoje záväzky, došlo dňa 09. 09. 2004 k uzavretiu Dodatku č. 4 kúpnej zmluve, čo medzi účastníkmi konania.ani nebolo sporné.

Keďže dodatok č. 4 bol uzavretý medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou S., a. s. a spoločnosťou L., a. s., sporným sa stal výklad prejavu vôle, teda čo sa uvedeným dodatkom sledovalo, či išlo o zmluvu o prevzatí dlhu spoločnosťou L., a. s., resp. ručiteľský záväzok,   alebo   nie.   Posúdenie   uvedenej   otázky   má   rozhodujúci   význam   pre   zistenie,   či žalovanému, t. j. pohľadávku žalobcu spoločnosti L., a. s., vznikla povinnosť zaplatiť, ktorú mal voči spoločnosti S., a. s..

Podľa čl. I bodu 1) L. týmto dodatkom garantujú, že preberajú a splatia pohľadávky voči dlžníkovi S. po lehote splatnosti a že dlžnú čiastku predávajúcemu vyplatia najneskôr do 15. 11. 2004.

Podľa čl. II bod 2) splatenie pohľadávky sa bude riešiť na základe osobitnej zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi predávajúcim a L., resp. U. ako kupujúcim. Podľa   čl.   I   bod   3)   všetci   účastníci   tohto   dodatku   sa   ďalej   vzájomne   dohodli, že ku dňu   vyplatenia   pohľadávky   L.,   a.   s.   prechádza   zmluvný   vzťah   a všetky   práva a povinnosti   z kúpnej   zmluvy   o   dodávke   S.   bude   spoločnosť   L.,   a.   s.   za   štandardných podmienok platných pre výkup mlieka L., a. s. a týmto dôjde k zmene osoby kupujúceho podľa   platnej   zmluvy   tak,   že jediným   kupujúcim   z   kúpnej   zmluvy   o dodávku   S.   bude spoločnosť L., a. s. a S. a. s. prestane byť zmluvnou stranou.

Podľa čl. I bod 4.) predávajúci a Kupujúci sa dohodli, že sa mení článok X Kúpnej zmluvy o dodávke surového kravského mlieka takto:

Táto zmluva sa uzatvára na dobu určitú do 31. 12. 2009. Odsek druhý čl. X sa mení takto: Kupujúci a predávajúci môžu písomne vypovedať túto zmluvu jednostranne pred uplynutím platnosti len v prípade, ak niektorá zo zmluvných strán poruší zmluvu podstatným spôsobom a to písomnou výpoveďou doručenou druhej strane s tým, že v takomto prípade je výpovedná lehota 3 mesačná a začína plynúť prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede.

Podľa čl. III bod 1.) ostatné ustanovenia zmluvy sa nemenia a zostávajú v platnosti. Podľa   čl.   III   bod   3.)   tento   dodatok   bol   vypracovaný   na   základe   vôle   všetkých účastníkov tohto dodatku, čo zmluvné strany potvrdzujú svojím podpisom.

Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák., prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Podľa ods. 2 v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

Podľa ods. 3 pri výklade podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. V   odseku   3   je   upravené   osobitné   interpretačné   pravidlo,   ktoré   treba   použiť pri výklade vôle podľa odseku 1 alebo odseku 2. Ide tu o snahu prihliadať pri výklade prejavu vôle na také skutočnosti,   ktoré môžu čo najpresnejšie rozšifrovať úmysel strán pri robení právneho úkonu. Zákon preto prikazuje, pokiaľ to pripúšťa povaha veci, brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu. Pokiaľ ide o všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, zákon výslovne akcentuje tri skutočnosti:

- rokovania o uzavretí zmluvy,

- prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli,

- následné správanie strán.

Obchodný   zákonník   teda   aj   pri   interpretácii   právnych   úkonov   priznáva   právny význam   rokovaniam,   ktoré   sa   uskutočnili   pri   uzavieraní   zmluvy,   lebo   je   nepochybné, že práve tieto rokovania môžu napomôcť objasneniu pravého úmyslu strán.

Odvolací súd za účelom jednoznačného zistenia prejavu vôle účastníkov dodatku č. 4 vypočul ako svedkov osoby, ktoré za zmluvné strany dodatok podpísali, a to Mgr. R. P., Ing. Z. V., Ing. V. G. a p. F. N.

Ing. V. G., v tom čase generálna riaditeľka žalovaného vo svojej výpovedi uviedla, že L. M. mali záujem zvýšiť produkciu surového kravského mlieka a hľadali dodávateľov. V tom čase spoločnosť S. bola v zlej finančnej situácii a preto sa aj v L. M. objavili jej dodávatelia,   ktorí   mali   záujem   dodávať   mlieko   do   L.   M..   Taktiež   L. M.   mali   záujem   o dodávateľov S., chceli zvýšiť nákup mlieka o dvojnásobok. Začali jednať so S., pričom cieľom   dodatku   č.   4   bolo   eliminovať   sankcie,   ktoré   malo   S.   voči svojím   dodávateľom. Zmluvy   medzi   dodávateľmi   a S.   nevideli,   ale   dodávatelia   uvádzali,   že   tam   boli   vysoké sankcie. L. M. nemali záujem prioritne o pohľadávky, resp. riešiť pohľadávky, ale záujem bol o dodávku mlieka. S. neplatilo svoje záväzky a mlieko sa muselo odoberať, keďže je to surovina, ktorá sa pokazí, preto L. M. pristúpili k tomu, že po podpísaní osobitnej zmluvy o postúpení   pohľadávky,   ktorá   bola   splatná   za   júl,   resp.   v júli   2004,   túto   pohľadávku dodávateľom uhradia a následne uzavrú s dodávateľom kúpnu zmluvu o dodávke surového kravského   mlieka,   avšak   za   štandardných   podmienok   L. M.   Ak dodávateľ   súhlasil,   prvý kontakt   dodávateľa   mal   byť   s   oddelením   nákupu   v   L.   M.   a následne   sa   predložila požiadavka   o   spísanie   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky.   Zmluvy   spracovalo   ich   právne oddelenie, ale podklady predložil dodávateľ, teda mal predložiť faktúru, jej originál, ktorú ekonomický úsek u S. preveril, či údaje sú pravdivé a potom došlo k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávky a až následne došlo k úhrade pohľadávky. Všetko bolo limitované do 15. 11. 2004. Svedkyňa taktiež uviedla, že pred uzavretím dodatku č. 4 sa s dodávateľmi stretli na troch miestach, kde im predniesli, že majú záujem o mlieko s tým, že sú ochotní uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky, ktoré boli splatné v júli 2004. Vysvetlili im postup, že sa uzavrie zmluva o postúpení, ku ktorej navrhovateľ predloží originál faktúry, S. potvrdí pravdivosť, uzavrie sa zmluva o postúpení pohľadávky a pohľadávka sa uhradí. Potom sa uzavrie   Kúpna   zmluva   medzi   dodávateľom   a   L.   M.,   pretože   žiadny   dodávateľ   nemôže dodávať mlieko bez takejto zmluvy. Dodávateľom uviedli, že či k tomuto pristúpia, je ich slobodná vôľa.

Svedkyňa   Ing.   Z.   V.   v tom čase predseda   predstavenstva žalovaného uviedla,   že osobne na rokovaniach s dodávateľmi nebola, dodatok č. 4 podpísala v dobrej viere, že L. M.   majú   záujem   o dodávky   surového   kravského   mlieka.   Účel   dodatku   si nepamätala, nevedela alebo L. M. mali urobiť ešte nejaký úkon uviesť, či dodávatelia po jeho podpise, alebo L. M. mali urobiť ešte nejaký úkon.

Svedok Mgr. R. P., v tom čase obchodný riaditeľ, resp. generálny riaditeľ S., a. s., vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že konkrétne si už nepamätá, čo sa uzavretím dodatku sledovalo,   spomína   si,   že   dodatky   boli   pripravené   v období,   keď S.   malo   problémy   a uskutočňovali sa stretnutia s farmármi, od ktorých odoberalo mlieko s cieľom, aby mali komu ďalej dodávať mlieko, keď S. prestane vyrábať. Svedok uviedol, že chceli pomôcť farmárom, preto im na stretnutí povedal, že pokiaľ zmluvy tzv. preklopia na L. M., že budú pokračovať v dodávke mlieka pre L. M., budú sa v budúcnosti riešiť aj ich pohľadávky voči S., ale len v prípade, že to prevezme U. Vie, že niektorí farmári, ktorých pozná, dodnes dodávajú do L. M. mlieko a niektorí neprešli. Taktiež uviedol, že odišiel zo S. asi 2 až 3 mesiace po podpísaní dodatku č. 4. Dodatok č. 4 podpísal pred stretnutím s roľníkmi. Z   výsluchu   svedkov,   vypočutých   v   odvolacom   konaní,   v   spojení   s   vykonaným dokazovaním   aj   prvostupňovým   súdom   vyplýva,   že   cieľom   uzavretia   dodatku   nebolo prevziať dlh za S., a. s., ale získať nových dodávateľov mlieka pre L., a. s. a prevziať od nich splatnú   pohľadávku,   ktorú   mali   voči   S.,   a. s., a   to   osobitnou   zmluvou   o   postúpení pohľadávky, uzavretú do 15. 11. 2004. Až po uzavretí tejto zmluvy a vyplatení postúpenej pohľadávky dodávateľovi mal ako nový kupujúci nastúpiť žalovaný.

Dodatok   č.   4   –   jeho   právne   pojmy   -   prevzatie   a   splatenie   pohľadávok,   zmluva o podstúpení pohľadávok, v spojení so svedeckými výpoveďami, odvolací súd jednoznačne posúdil tak, že sa nejednalo o prevzatie dlhu, alebo ručiteľský záväzok žalovaného. Z čl. II   bodu 2 dodatku č. 4 vyplýva,   že žalovaný mal predstavovať kupujúceho pohľadávky, teda postupníka, ktorý by žalobcovi vyplatil kúpnu cenu za pohľadávku, a nie kúpnu   cenu   za   dlh.   Vyplatenie   však   bolo   podmienené   uzatvorením   zmluvy   o   postúpení pohľadávky do 15. 11. 2004, k čomu v danom prípade nedošlo. Keďže nedošlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, nevznikla ani Kúpna zmluva, resp. neprešiel zmluvný vzťah na žalovaného.

Zo   svedeckej   výpovede   Ing.   G.,   ako   aj   následného   správania   strán   po uzavretí dodatku č. 4, vyplýva, že žalovaný nezmaril podpísanie zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože zo strany žalobcu mu nebola predložená do lehoty dohodnutej do 15. 11. 2004. Z Dodatku č. 4 nevyplýva, kto mal návrh zmluvy o postúpení pohľadávok predkladať, avšak je nesporné, že podklady k pohľadávke nemal žalovaný k dispozícii (nebol účastníkom vzťahu, z ktorého pohľadávka pôvodného žalobcu vznikla), ale mal ich k dispozícii pôvodný žalobca –   F.   N.   Bolo   preto   na   ňom,   aby   tieto   podklady   žalovanému   predložil   do   dohodnutého dátumu, aby mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok. Po uvedenej dobe žalovaný takúto povinnosť nemal, pričom na rokovaniach s roľníkmi im bolo oznámené, ako majú ďalej postupovať po uzavretí dodatku č. 4. Prioritným záujmom žalovaného nebolo riešiť pohľadávky dodávateľov, ale získať nových dodávateľov mlieka a až následne na základe dohody riešiť aj ich pohľadávky, ak sa stanú dodávateľom žalovaného. Bolo na slobodnej vôli samostatne hospodáriaceho roľníka, či vstúpi do zmluvného vzťahu s L. a. s. alebo   nie.   Taktiež   bolo   aj   slobodnou   vôľou   žalovaného,   či   s   jednotlivými   dodávateľmi surového kravského mlieka zmluvu uzavrie, pretože dodávateľ musel spĺňať jeho kritériá kvality dodávaného mlieka.

Z čl. X. Kúpnej zmluvy uzavretej medzí pôvodným žalobcom a S. vyplýva, že pôvodný žalobca nemohol počas viazanosti zmluvou zo S. dodávať mlieko inému kupujúcemu a v čl. IX sa zaviazal, že bez súhlasu S. a. s. neprevedie svoju pohľadávku na tretiu osobu. Cieľom uzavretia Dodatku č. 4 bola úprava možnosti dodávateľa nebyť viazaný kúpnou zmluvou zo S. a. s. Zo správania žalovaného a iných dodávateľov mlieka je zrejmé, že uzavreli zmluvu o postúpení   pohľadávok   v zmysle   dodatku č.   4 a   žalovaný im   na základe   toho vyplatil odplatu za postúpenú pohľadávku a zároveň došlo k zmene kupujúceho z kúpnej zmluvy v súlade s čl. I bod 3.) dodatku č. 4, teda stali sa dodávateľmi do L. O tom, že žalobca vedel, že   bolo   potrebné   uzavrieť   najprv   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky,   svedčí   i   samotné správanie   právneho   predchodcu   žalobcu,   ktorý   žalovanému   predložil   návrh   zmluvy   o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Obč. zák., avšak až po lehote uvedenej v dodatku č. 4. Tým, že nedošlo k uzavretiu uvedenej zmluvy, žalovanému nevznikla povinnosť uhradiť žalobcovi pohľadávku uplatnenú predmetnou žalobou.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Z výsledkov dokazovania je nesporné, že právny predchodca žalobcu dodával surové kravské mlieko na základe zmluvy zo dňa 23. 03. 2004, uzavretej so spoločnosťou S., a. s., spoločnosti S., a. s., a to až do novembra 2004, teda aj po uzavretí predmetného dodatku č. 4. Taktiež je nesporné, že nebola splnená podmienka pre splatenie splatných pohľadávok spoločnosťou L., a. s., a to podmienka uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky podľa bodu 2.) článku II Dodatku v lehote podľa bodu 1.) čl. I, t. j. do 15. 11. 2004.

Dôvody odvolania žalobcu, že dodatok č. 4 je zmluvou o prevzatí dlhu v zmysle § 531 Obč. zák., sú právne irelevantné, pretože takto prejavená vôľa nebola v odvolacom konaní preukázaná, a dodatok nespĺňa ani zákonné obsahové náležitosti dohody o prevzatí dlhu, s čím sa správne vysporiadal v napadnutom rozsudku už súd prvého stupňa.

K platnému prevzatiu dlhu podľa § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže dôjsť na základe písomnej zmluvy uzavretej medzi dlžníkom a treťou osobou (novým dlžníkom), na čo je vždy potrebný súhlas veriteľa. Dohoda o prevzatí dlhu, ku ktorej veriteľ nedal súhlas,   je   neúčinná.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   (zhodne   so   žalovaným) na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 68/1996, z ktorého vyplýva, že súhlas veriteľa   s   prevzatím   dlhu   musí   byť   daný   akýmkoľvek   spôsobom   nevzbudzujúcim pochybnosti, že s prevzatím dlhu súhlasí. Ak je veriteľ s oznámením nečinný nemožno to bez ďalšieho považovať za súhlas s prevzatím dlhu.

Ustanovenie § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje prevzatie dlhu treťou osobou,   ktorá   sa   stane   dlžníkom   popri   pôvodnom   dlžníkovi,   a   to   na   základe   písomnej zmluvy uzavretej veriteľom súhlas pôvodného dlžníka sa tu nevyžaduje. Záväzok pôvodného dlžníka nezaniká, ale popri ňom vzniká nový záväzok toho, kto prevzal dlh. Nový dlžník je zaviazaný v rovnakom rozsahu ako pôvodný dlžník (ak sa nedohodli inak), a to popri ňom. Keďže   právny   úkon   musí   byť   vykonaný   určite   a   zrozumiteľne,   musí   aj   dohoda o prevzatí alebo pristúpení k dlhu obsahovať presné vymedzenie preberaného dlhu, alebo dlhu, ku ktorému nový dlžník pristupuje, teda rozsah preberanej povinnosti.

V predmetnom dodatku č. 4 nebol dlh riadne špecifikovaný a ani nie je jednoznačne a nepochybne určená osoba, ktorá by mala dlh prevziať (či to je žalovaný alebo U. a. s.). Rovnako nebolo špecifikované aký konkrétny ručiteľský záväzok by mal žalovaný na seba prebrať priamo podpisom Dodatku č. 4. V rozpore s tvrdením žalobcu, že dodatkom č. 4 došlo k prevzatiu dlhu je aj deklarovaná vôľa účastníkov dodatku č. 4, ktorá ich viedla k jeho podpisu a aj správanie sa účastníkov po uzavretí dodatku č. 4.

Dodatok č. 4 nie je zmluvou o prevzatí dlhu v zmysle § 531 Obč. zák., pretože nebolo v odvolacom konaní preukázané, že by prevzatie dlhu bolo vôľou účastníkov dodatku č. 4, a taktiež dodatok č. 4 nespĺňa ani zákonné obsahové náležitosti dohody o prevzatí dlhu. K postúpeniu pohľadávky osobitnou zmluvou uzavretou do dňa 15. 11. 2004 nedošlo, a keďže predmetným dodatkom č. 4 nedošlo ani k prevzatiu dlhu S. voči žalobcovi, žalovaný v spore nie je pasívne vecne legitimovaný.

Odvolací   súd   sa   po   vykonanom   dokazovaní   nestotožnil   s   tvrdením   žalobcu, že po podpise dodatku č. 4 do vyplatenia starých dlhov figuroval popri S. a. s. ako kupujúci aj žalovaný spoločne a nerozdielne so S. a. s., pretože podmienkou pre to, aby sa žalovaný stal kupujúcim, bolo splatenie pohľadávok žalobcu, k čomu však nedošlo.

Z rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č. k. 17 C/23/2005, ktorý žalobca doložil do spisu   vyplýva,   že   žalovaný   nebol   účastníkom   konania   a   je   z   neho   zrejmé,   že   boli započítané pohľadávky, ktoré dodávatelia postúpili na L. a. s. a tie následne na U.s a. s. Právny predchodca žalobcu so žalovaným zmluvu o postúpení pohľadávok neuzavrel. Odvolací   súd   po   vrátení   veci   dovolacím   súdom   preto   po   doplnení   dokazovania napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa vec správne posúdil, vysporiadal sa so všetkými pre rozhodnutie veci podstatnými námietkami a odvolací súd po zopakovanom a doplnenom dokazovaní považoval žalobcom doplňovanú skutkovú a právnu argumentáciu za právne irelevantnú.“

17.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20.   Ústavný   súd   v závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 359/2011   z   11.   decembra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a tiež ods. 4 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie) nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

K namietanému porušeniu ďalších v sťažnosti uvedených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

22. Sťažovateľka v bode 3 petitu sťažnosti žiadala prikázať krajskému súdu „konať bez zbytočných prieťahov“, hoci v bode 1 petitu nežiadala o vyslovenie porušenia tohto základného práva (čl. 48 ods. 2 ústavy) namietaným rozhodnutím krajského súdu a ani v odôvodnení sťažnosti neuviedla, akým postupom tento súd spôsobil prieťahy v odvolacom konaní.   V súvislosti   s požadovaným   vyslovením   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo, lebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. V posudzovanom prípade porušenie   tohto   základného   práva   bolo   namietané   v čase,   keď   predmetné   konanie na krajskom súde už bolo právoplatne skončené, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dodatkový protokol“).

24.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   viazaný   návrhom   na   začatie   konania (koncentrovaným   v jeho   petite).   Keďže   sťažovateľka   výslovne   nenamietala   porušenie týchto práv (pozri bod 6), ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

25.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   podľa   svojej stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05,   I.   ÚS   310/08)   všeobecný   súd   spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 21 je ďalším možným dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti jej zjavná neopodstatnenosť, pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).

26.   V závere   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovateľka   namietala porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré predstavujú základné interpretačné pravidlá (základné   ustanovenia),   ktorými   sú   orgány   verejnej   moci   (teda   aj   súdy)   viazané   a ich porušenie je možné namietať len v spojitosti s porušením základných práv a slobôd (nie samostatne). Keďže v danej (posudzovanej) veci nebolo zistené porušenie označených práv (bod 21), nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu týchto článkov ústavy.

III.

25. Sťažovateľka v časti I („K faktografii a konaniu OS BA III.“) bode D 4 (strana 17 sťažnosti)   namietala   odňatie   jej   možnosti   konať   pred   všeobecným   súdom,   ktoré bolo spôsobené   krajským   súdom „deklarovaním   žalobcu (sťažovateľky,   pozn.) ako insuficientného,   čo do   aktívnej   legitimácie   v danom   spore“,   čo   bolo   podľa   názoru sťažovateľky   porušením „ústavne   garantovaného   práva   účastníka   civilného   procesu na súdnu ochranu a spravodlivý proces“. V bode D 5 uvedenej časti sťažnosti poukázala na „ďalší protizákonný, ba až protiústavný moment“ v postupe krajského súdu „v koincidencii s procesom č. 2 Cb 48/2005 na úrovni OS BA III“, keď označený sudca okresného súdu „oznámil... predsedovi OS BA III, že nie je síce zaujatý, ale žalobca (firma R.) údajne stratil voči nemu dôveru...“, preto on „hádže flintu do žita. S kauzou nech si robí kto chce čo chce“.   V danom   obsahovom   kontexte   je   možné   túto   námietku   sťažovateľky   chápať v konečnom dôsledku – implicitne – ako namietanie možnej zaujatosti vec posudzujúceho sudcu okresného súdu.

26. Vychádzajúc z uvedených sťažovateľkiných tvrdení ústavný súd v rozsahu takto namietaných   skutočností   poukazuje   na   možnosť   sťažovateľky   domáhať   sa   nápravy postupom podľa § 237 písm. f), resp. písm. g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov;   uvedenú   možnosť   však   sťažovateľka   nevyužila (bod 7).

27. Pokiaľ   sťažovateľka   dôvodila „detailne   a fundovane   argumentovanými rozsudkami KS Ba č. 2 Cob 139/2009 z 04. 05. 2010 a č. 2 Cob 242-243/2009 z 11. 5. 2010“, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

28. Nad rámec doteraz uvedeného ústavný súd poukazuje na zrejmý nesúlad obsahu argumentácie   sťažovateľky   s návrhom   na   rozhodnutie   (body   5,   6   a   22),   ktorý   však vzhľadom na kvalifikované zastúpenie sťažovateľky nepovažoval ústavný súd za potrebné reparovať výzvou na odstránenie nedostatkov návrhu.

IV.

29. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 6).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. apríla 2013