znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 256/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. M. a doc. S. M., obaja bytom Ch. G., zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 180/2008 z 29. decembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. a doc. S. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť K. M. a doc.   S. M. obaja bytom Ch. G. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 180/2008 z 29.   decembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: „Krajský súd v Bratislave porušil... právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru, právo nebyť odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   a   právo,   aby   sa   vec   verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“

Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu uvedených základných práv malo dôjsť tým, že rozhodnutie krajského súdu:

„...(i) bolo vydané senátom v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli sťažovatelia informovaní a bola im daná možnosť prezentovať svoje argumenty pred novými členmi senátu alebo, v prípade pochybností, namietať ich zaujatosť v konaní,

(ii) bolo vydané bez nariadenia pojednávania vo veci a bez toho, aby sťažovateľom bolo umožnené predniesť nové argumenty a dôkazy, hoci v dôsledku predchádzajúceho rozhodnutia Ústavného súdu sa vec vrátila naspäť do štádia dokazovania,

(iii)   ignorovalo   záväzný   názor   Ústavného   súdu   vyslovený   v   zrušovacom   náleze predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v konaní o tej istej veci, podľa ktorého mal Krajský súd v opätovnom konaní vykonať analýzu uhorského zvykového občianskeho práva s ohľadom na tvrdený skutkový stav a vykonané dokazovanie,

(iv)   bolo   vydané   senátom,   ktorého   väčšinu   tvorili   sudcovia,   u   ktorých   existovali vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu Sťažovateľov Ústavný súd rozhodol, že bolo arbitrárne a protiústavné a vystavil ich tak riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite muselo prejaviť na ich vnútornom postoji k Sťažovateľom, a

(v)   je   arbitrárne,   pretože   neobsahuje   dostatočné   a   presvedčivé   zdôvodnenie právnych záverov, ktoré Krajský súd viedli k rozhodnutiu o veci…

4.   júla   2000   bola   proti   sťažovateľom   ako   odporcom   podaná   žaloba   (ďalej   ako Žaloba)   navrhovateľom   Mariánom   Slovákom...   V   Žalobe   sa   Žalobca   domáhal   uloženia povinnosti sťažovateľom zaplatiť mu časť sťažovateľmi obdržaného nájomného z prenájmu nehnuteľnosti - bytu na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu, nachádzajúci   sa   v   bytovom   dome   na   Heydukovej   ul.   9   v   Bratislave,   zapísanom   ako nehnuteľnosť na LV č. 950 v k. ú. B., súp. číslo. 2142, ktorý sa nachádza na pozemkoch parc. č. 8463, zastavaná plocha o výmere 345 m2, parc. č. 8464/1 záhrada o výmere 323 m2, parc. č. 8464/2 zastavaná plocha o výmere 20 m2, parc. č. 8464/3 zastavaná plocha o výmere 19 m2 a parc. č. 8464/4 zastavaná plocha o výmere 20 m2 (ďalej ako Byt). Žaloba bola založená na tvrdení Žalobcu, že je podielovým spoluvlastníkom Bytu v podiele 1/12.“

Vec bola na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedená pod sp. zn. 9 C 114/00.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva: «Sťažovatelia...   boli...   podielovými   spoluvlastníkmi nehnuteľnosti   -   bytového   domu...   v   podiele   13/96...   Sťažovatelia   ako   prenajímatelia uzatvorili 5. februára 1996 zmluvu o nájme nebytových priestorov na Byt so spoločnosťou V... ako nájomcom... na dobu od 1. marca 1996 do 28. februára 2001. Dohodnuté nájomné predstavovalo sumu 81 500,- Sk mesačne…

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z... 24. apríla 2002... zamietol Žalobu... ako nedôvodnú (ďalej ako Prvý rozsudok OS BA III)…

Krajský súd... na základe odvolania Žalobcu uznesením z 11. marca 2003, spis. zn. 15Co 41/02 Prvý rozsudok OS BA III zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III... na ďalšie konanie. (ďalej ako Uznesenie KS BA)... uznesenie Krajský súd... odôvodnil bližšie neurčenou súdnou praxou a ustanoveniami § 442 a 443 rakúskeho Obecného zákonníka občianskeho č. 946/1811 (Allegmeines Burgerliches Gesetzbuch) (ďalej ako ABGB), na základe ktorých vyslovil nasledovný právny názor:

(a)   že,   medzi   spoluvlastníkmi   Bytového   domu   došlo   dohodou   v   roku   1927 k vecnoprávnemu   obmedzeniu   vlastníckeho   práva,   spočívajúceho   v   obmedzení   práva užívania bytov v dome spoluvlastníkmi, resp. k rozdeleniu jednotlivých bytov do užívania tomu   ktorému   spoluvlastníkovi   pri   zachovaní   spoločného   užívania   spoločných   častí a zariadení domu všetkými spoluvlastníkmi;

(b)   že   pri   rozhodovaní   o   hospodárení   s   Bytom   (o   jeho   užívaní)   majú   Žalobca a sťažovatelia   postavenie   podielových   spoluvlastníkov   samotného   Bytu   a   nie   postavenie spoluvlastníkov   celého   Bytového   domu,   ako   to   vyplývalo   z   platnej   evidencie   katastri nehnuteľností.

Krajský   súd   nijakým   spôsobom   neodôvodnil   na   základe   čoho   je   na   posúdenie právnych   vzťahov   v   uvedenom   spore   aplikovateľný   ABGB   a   kde   je   v   citovaných ustanoveniach upravený súdom konštatovaný inštitút „dohody o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“ z ktorej by vyplývalo, že sa na podielového spoluvlastníka celej veci má nahliadať iba ako na spoluvlastníka jej konkrétnej časti…

Okresný súd... rozsudkom z... 19. apríla 2006 uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť Žalobcovi sumu 266 876,- Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 4. júla 1997 do zaplatenia a náhradu trov konania... vo zvyšku Žalobu zamietol (ďalej ako Druhý rozsudok OS BA III)…

Sťažovatelia podali proti Druhému rozsudku OS BA III odvolanie... poukázali... na to, že ustanovenia ABGB ako právneho predpisu, ktorý na území Slovenskej republiky nikdy neplatil, nemôžu byť aplikované na rozhodnutie súdu v tejto veci. Takisto argumentačne zdôvodnili,   že   nakoľko   všetky   relevantné   právne   vzťahy,   ktoré   môžu   byť   predmetom skúmania v danom konaní, vznikli za účinnosti Občianskeho zákonníka 40/1964 Zb. (OZ) je OZ   jediným   právnym   predpisom   aplikovateľným   pre   rozhodovanie   súdu   v   tejto   veci. V neposlednom rade preukázali, že aj keby boli ustanovenia § 442 a 443 ABGB na prípad aplikovateľné,   z   týchto   ustanovení   nijakým   spôsobom   nevyplýva   inštitút   „dohody o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“, ani inštitút umožňujúci alebo prikazujúci hľadieť   na   jedného   z   podielových   spoluvlastníkov   celej   veci   iba   ako   na   podielového spoluvlastníka jej časti…

Krajský   súd...   rozsudkom   z   26.   júna   2007,   spis.   zn.   5Co   296/06...   odvolaniu nevyhovel a Druhý rozsudok OS BA III v napadnutých častiach potvrdil (ďalej Rozhodnutie KS BA)…

Na   základe...   sťažnosti   Sťažovateľov   Ústavný   súd   nálezom   z...   25.   6.   2008 č. II ÚS 178/08...   Rozhodnutie   KS   BA   zrušil   z   dôvodu   porušenia   základného   práva Sťažovateľov na súdnu ochranu a vec vrátil Krajskému súdu na opätovné konanie. Pritom zároveň   vyslovil   názor,   že   za   rozhodujúcu   právnu   otázku   treba   považovať   správne vyriešenie   právnej   povahy   a   následkov   spornej   časti   zmluvy   z   r.   1927,   a   že   pri   jej posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku...   takisto   uviedol,   že   v   opätovnom   konaní   bude   musieť   Krajský   súd   vykonať právnu analýzu uhorského zvykového občianskeho práva...

22. 7. 2008 podal právny zástupca Sťažovateľov námietku zaujatosti voči celému senátu, ktorý vydal Rozhodnutie KS BA s odôvodnením, že v dôsledku Nálezu ÚS je možné mať   dôvodné   pochybnosti   o   nezaujatosti   jeho   členov,   keďže   Nález   ÚS   z   podnetu Sťažovateľov nepriamo predstavuje zásadnú kritiku a pokarhanie dotknutých sudcov za to, že   svojou   rozhodovacou   činnosťou   porušili   základné   ľudské   práva   Sťažovateľov. Rozhodnutím zo dňa 5.11.2008 Najvyšší súd námietku zaujatosti Sťažovateľov zamietol… 8. 2. 2010 bol... doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 5Co 180/08 zo dňa 29. decembra 2009 (Druhý rozsudok KS BA), ktorým Druhý rozsudok OS BA III... opätovne potvrdil. Až z Druhého rozsudku KS BA sa Sťažovatelia dozvedeli, že sa Krajský súd vecou opätovne zaoberá. Keďže vo veci nebolo nariadené žiadne pojednávanie, až zo samotného rozhodnutia vo veci sa právny zástupca Sťažovateľov dozvedel, že došlo k zmene v zložení senátu tak, že bývalá predsedkyňa senátu E. T. už nie jeho členkou, namiesto nej sa členom senátu stal JUDr. M. Ch. a predsedom senátu sa stal pôvodný člen JUDr. J. P.»

Sťažovatelia   tvrdia,   že „Neinformovaním   o   zmene   senátu   a   nenariadením pojednávania v rámci odvolacieho konania došlo zo strany Krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy na spravodlivý súdny proces a práva podľa čl.   48   Ústavy   a   čl.   6   Dohovoru   na   to,   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   práva   na rozhodnutie v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Rozhodnutím KS BA došlo... k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. (1) Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru.“.

Podľa sťažovateľov „Právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi bezpochyby zahŕňa aj právo poznať, kto je zákonným sudcom. Pokiaľ sa však účastník o zložení, resp. zmene v zložení senátu dozvie až zo samotného právoplatného rozhodnutia vo veci, nie je možné   považovať   toto   právo   za   efektívne   priznané.   Takisto   absencia   akéhokoľvek zdôvodnenia prečo k zmene došlo je v demokratickom právnom štáte neprípustná a vytvára nedôveru v celý justičný systém. Preto je ustálenou praxou všetkých všeobecných súdov Slovenskej republiky po podaní návrhu informovať účastníkov o tom, ktorý sudca, resp. senát sa vecou zaoberá. Rovnako by s ohľadom na požiadavku právneho štátu a práva na spravodlivý súdny proces malo byť samozrejmé, že účastníci sú informovaní o tom, ak dôjde k zmene v osobe sudcu alebo člena senátu, ktorý sa vecou zaoberá a o dôvodoch takejto zmeny,   a to s dostatočným predstihom pred rozhodnutím vo veci.   Jedine tak môže byť účastníkom   umožnené   vykonať   všetky   ich   procesné   práva,   vrátane   práva   na   podanie námietky zaujatosti alebo práva dopytovať sa a získať vysvetlenie o tom, prečo v zmene sudcu alebo senátu vôbec došlo.“.

Sťažovatelia taktiež uvádzajú: „Pred vydaním Druhého rozsudku KS BA tento... nenariadil pojednávanie, s odkazom na § 214 ods. 2 OSP... Svoje rozhodnutie nenariadiť pojednávanie...   nijako   neodôvodnil,   hoci   by   to   bolo   namieste   práve   v   prípade,   keď   sa odvolacie   konanie   opakuje   v   dôsledku   rozhodnutia   Ústavného   súdu   a   došlo   k   zmene v zložení senátu prejednávajúceho vec.“

Základné právo na spravodlivý proces malo byť podľa sťažovateľov porušené tým, „... že Druhý rozsudok KS BA vydal senát, o ktorého nezaujatosti bolo možné mať zásadné pochybnosti   vzhľadom   na   objektívne   preukázanú   možnosť   ich   negatívneho   postoja k Sťažovateľom.“.

Sťažovatelia   považujú   rozsudok   krajského   súdu   za „arbitrárny,   keďže   nedáva odpoveď na otázky, ktoré v konaní nastolili Sťažovatelia a v Náleze ÚS aj Ústavný súd“, poukazujú na to, že krajský súd nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. II ÚS 178/08 z 25.   júna   2008,   keď   nevykonal   právnu   analýzu   v   zmysle   uhorského   zvykového občianskeho hmotného práva, a zároveň poukazujú na ustanovenie § 135 ods. 1 druhú vetu Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   podľa   ktorého   „Súd   je   tiež   viazaný rozhodnutím   ústavného   súdu   alebo Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú základných ľudských práv a slobôd.“.

Podľa sťažovateľov tiež «Absentuje... akákoľvek analýza toho, či inštitút „dohody o vecnoprávnom   obmedzení   vlastníckeho   práva“   právny   poriadok   na   území   Slovenskej republiky v r. 1923 poznal, ak áno aké náležitosti sa na uzatvorenie takej dohody vyžadovali a či boli splnené, čo bolo obsahom takéhoto inštitútu, či takýto druh dohody môže bez zmeny zaväzovať aj dedičov pôvodných účastníkov a či vôbec takáto dohoda mohla pretrvať po nadobudnutí účinnosti Občianskych zákonníkov z r. 1950 a 1964, ktoré takýto inštitút nepoznali...

Druhý rozsudok KS   BA   iba   bez odôvodnenia konštatuje,   že „právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu,   ako   to   vyplýva   z   dohody   z   roku   1927“...   opätovne   v   rozpore   s   vykonaným dokazovaním   konštatuje,   že   Sťažovatelia   rešpektovali   údajnú   dohodu   o   vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927…

takisto uvádza, že „navrhovateľ ako spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmych bytov nachádzajúcich   sa   v   dome   v   rozsahu   1/12“...   Pritom   vôbec   nevysvetľuje,   ako   mohol navrhovateľ jednostranne vykonať takéto vymedzenie a kde v platnom právnom poriadku je takáto voľba umožnená.».

V závere sťažovatelia tvrdia, že „... vyčerpali všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré na ochranu ich základných práv a slobôd zákon poskytuje. Týmto je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti rozhodnúť.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/08 porušil základné právo K. M. a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti a právo môcť sa vyjadriť k všetkých vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 180/08 z 29. decembra 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je sťažovateľom povinný do rúk ich právneho zástupcu uhradiť   trovy   konania,   ktoré   im   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky vznikli.

4. Každému zo sťažovateľov priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovatelia   zároveň   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol „o   dočasnom   opatrení, ktorým by odložil vykonateľnosť Druhého Rozsudku KS BA vzhľadom na závažné negatívne dôsledky, ktoré môžu sťažovatelia jeho výkonom utrpieť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   základných   práv   rozsudkom krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 180/2008.

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy bolo tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže nedáva odpoveď na otázky, ktoré v konaní nastolili sťažovatelia a v náleze aj ústavný súd.

Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľov ústavný súd upriamil pozornosť na svoj skorší nález č. k. II. ÚS 178/08-43 z 25. júna 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   296/2006-283   z   26.   júna   2007   a   jemu predchádzajúcim postupom, pričom   ústavný súd napadnutý rozsudok   zrušil   a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vyslovenie porušenia uvedeného práva ústavný súd odôvodnil   v   relevantnej   časti   takto: «Medzi   účastníkmi   konania   vedeného   všeobecným súdom nebolo sporné, že ich spoločný právny predchodca Š. N. – Š. bol spoluvlastníkom bytového domu... v B., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 bolo do pozemkovej knihy poznamenané jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v tom, že títo medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva, ale tiež aj skutočnosť, že užívanie   bytového   domu   na   základe   stavebných   plánov   bolo   podľa   bytov   medzi spoluvlastníkmi   rozdelené,   pričom   užívacie   právo   k   bytu   na   prvom   poschodí   napravo náležalo Š. N. – Š. a jeho manželke (ďalej len „sporná časť zmluvy“).

Z   uvedených   skutočností   dospel   krajský   súd   k   právnemu   záveru,   podľa   ktorého spornou   časťou   zmluvy   došlo   k   vecnoprávnemu   obmedzeniu   vlastníckeho   práva spočívajúceho   v   obmedzení   práva   užívania   bytového   domu   podľa   jednotlivých   bytov spoluvlastníkmi,   a   vzhľadom   na   to   treba   rozlišovať   medzi   mierou   účasti   jednotlivých spoluvlastníkov   na   právach   k   nehnuteľnosti   ako   celku   na   jednej   strane   a   na   právach k jednotlivým bytom na strane druhej.

Tieto právne závery krajského súdu tvoria podstatu sporu v konaní pred ústavným súdom. Kým podľa názoru sťažovateľov sú neakceptovateľné, podľa krajského súdu a podľa žalobcu v plnom rozsahu obstoja.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   za   rozhodujúcu právnu otázku treba považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov spornej časti zmluvy. Pri jej posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku.

V uvedenom smere z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 416/02-169 z 11. marca 2003 jednoznačne vyplýva právny názor, podľa ktorého právnu povahu a právne účinky spornej   časti   zmluvy   treba   posúdiť   v   zmysle   §   442   a   §   443   Obecného   zákonníka občianskeho.   Sťažovatelia   dôvodne   namietajú,   že   toto   právne   posúdenie   je neakceptovateľné.   Obecný   zákonník   občiansky   bol   kodifikáciou   občianskeho   hmotného práva   platného   v   rakúskej   (tzv.   predlitavskej)   časti   Rakúsko–Uhorska.   Po   vzniku Československej republiky v roku 1918 platil Obecný zákonník občiansky i naďalej, avšak iba   na   území   Čiech.   V   uhorskej   (tzv.   zalitavskej)   časti   Rakúsko–Uhorska   platilo nekodifikované   zvykové   občianske   hmotné   právo,   ktorého   obsah   bol   definovaný rozhodovacou   praxou   uhorskej   kráľovskej   Kúrie   (najvyššieho   súdu).   Po   vzniku Československej republiky v roku 1918 platilo toto zvykové právo i naďalej, avšak iba na území Slovenska.

Hoci rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 296/06-283 z 26. júna 2007 už výslovne neodkazuje pri posudzovaní právnej povahy a právnych účinkov spornej časti zmluvy na Obecný zákonník občiansky, zhrňuje podstatu tohto právneho názoru v odseku, v ktorom oboznamuje   právny   názor   uvedený   v   predchádzajúcom   uznesení   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 416/02-169   z   11.   marca   2003.   Zároveň   rozsudok   nijako   výslovne   nereaguje   na odvolacie   námietky   sťažovateľov   poukazujúce   na   neprípustnosť   aplikácie   Obecného zákonníka občianskeho na túto vec. V konečnom dôsledku sa opiera o ustanovenia § 136 a § 137 Občianskeho zákonníka.

Možno   teda   vyvodiť,   že   krajský   súd   ani   v   uznesení   z   11.   marca   2003,   ale   ani v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej časti zmluvy   z   pohľadu   uhorského   zvykového   občianskeho   hmotného   práva   platného   v   čase uzavretia tejto zmluvy. Takýto postup krajského súdu treba považovať za arbitrárny.»

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 114/2000-260 z 19. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 180/2008 z 29. decembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol: «Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. júna 2008 sp. zn. II ÚS 178/08-43 bolo konštatované, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 296/2006 porušil základné právo K. M. a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 15.677,60   Sk   (520,40   euro),   ktorú   uložil   Krajskému   súdu   v Bratislave   vyplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľov Mgr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu a napokon vyslovil, že sťažnosti sťažovateľov vo zvyšnej časti nevyhovuje.

Za   rozhodujúcu   právnu   otázku   treba   podľa   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov spornej časti zmluvy   (uzavretej   dňa   9.   a   13.   apríla   1927,   na   základe   ktorej   sa   spoločný   právny predchodca   účastníkov   konania   Š.   N.   –   Š.   stal   spoluvlastníkom   bytového   domu   na Heydukovej č. 9 v Bratislave a na základe ktorej bolo do pozemkovej knihy poznamenané jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v tom, že títo medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva a tiež z ktorej vyplýva skutočnosť, že užívanie bytového domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi spoluvlastníkmi rozdelené, pričom   užívacie   právo   k   bytu   na   prvom   poschodí   napravo   náležalo   Š.   N.   –   Š.   a   jeho manželke), pri posudzovaní ktorej treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku. Krajský súd v Bratislave ani v uznesení z 11. marca 2003, ale ani v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej časti zmluvy z pohľadu uhorského zvykového občianskeho hmotného práva platného v čase uzavretia tejto zmluvy, ktorý postup krajského súdu považoval ústavný súd za arbitrárny, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Odvolací súd prejednal vec opätovne v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Vec   môže   byť   v   spoluvlastníctve   viacerých   vlastníkov   (§   136   ods.   1   O.   z.). Spoluvlastníctvo   je   podielové   alebo   bezpodielové.   Bezpodielové   spoluvlastníctvo   môže vzniknúť   len   medzi   manželmi   (§   136   ods.   2   O.   z.).   Podiel   vyjadruje   mieru,   akou   sa spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich   zo   spoluvlastníctva k spoločnej   veci   (§   137   ods.   1   O.   z.).   Ak   nie   je   právnym   predpisom   ustanovené   alebo účastníkmi   dohodnuté   inak,   sú   podiely   všetkých   spoluvlastníkov   rovnaké   (§   137   ods.   2 O. z.). Obsahom   spoluvlastníckeho   vzťahu   sú   subjektívne   práva   a   povinnosti.   Podielový spoluvlastník má tie isté práva a povinnosti ako vlastník, s tým obmedzením, že rovnaké práva a povinnosti k spoločnej veci patria aj ostatným spoluvlastníkom. Spoluvlastník je teda v medziach zákona oprávnený predmet spoluvlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky, pričom miera jeho účastí na týchto právach je vymedzená spoluvlastníckym podielom.

Podľa § 868 O. z. (zavedeného zák. č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992) pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Z ustanovenie § 868 O. z. vyplýva, že novela z roku 1991 ustanovuje nepravú spätnú pôsobnosť   zákona.   Jestvujúce   právne   vzťahy   sa   do   1.   januára   1992   posudzujú   podľa doterajších   predpisov   len   čo   do   ich   vzniku   a   splatných   nárokov.   Od   účinnosti   zákona č. 509/1991 Zb. sa tieto právne vzťahy spravujú novou právnou úpravou. Vzťahuje sa to na nároky, ktoré vznikli až po 1. januári 1992, na zmeny, zánik práv a povinnosti, ako aj na ďalšie modifikácie obsahu právnych pomerov. Aj tieto modifikácie však musia rešpektovať zásadu ochrany už nadobudnutých práv (iura quasita).

Pokiaľ ide opravnú povahu a právne účinky kúpnej zmluvy zo dňa 9. a 13. apríla 1927 v časti týkajúcej sa dohody spoluvlastníkov o rozdelení užívania domu či rozdelení užívacieho práva k jednotlivým bytom jednotlivým spoluvlastníkom, je odvolací súd toho názoru,   že   sa   podľa   obsahu   právneho   úkonu   jedná   o dohodu   spoluvlastníkov   bytového domu o spôsobe užívania spoločnej veci, ktorá svojou povahou je dohodou o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva v časti týkajúcej sa rozdelenia jednotlivých bytov do užívania tomu ktorému spoluvlastníkovi. V zmysle ust. § 868 vety pred bodkočiarkou O. z. sa právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992 spravujú ustanoveniami tohto zákona, konkrétne ustanoveniami § 136 a nasl. O. z.

Podľa   §   139   ods.   1   O.   z.   z   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   spoločnej   veci   sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

Podľa § 139 ods. 2 O. z. o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 139 ods. 3 O. z. ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

Užívanie nehnuteľnosti predstavuje v zmysle ust. § 139 ods. 2 O. z. hospodárenie so spoločnou vecou. Vychádza sa pritom z toho, že právo užívať vec, ktorá patrí vlastníkovi, prislúcha   pri   podielovom   spoluvlastníctve   všetkým   spoluvlastníkom   spoločne,   mierou oprávnení každého z nich je výška spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods. 1 O. z.).

Prioritu   pri   riešení   vzájomných   vzťahov   medzi   spoluvlastníkmi   má   dohoda spoluvlastníkov. Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou, ktoré určilo rozhodnutie spoluvlastníkov väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp), sa nemôže úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení so spoločnou vecou, prehlasovaný spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť. V prípade, ak sa medzi spoluvlastníkmi nedosiahne pri rozhodovaní o hospodárení so   spoločnou   vecou   väčšina   (počítaná   podľa   výšky   spoluvlastníckych   podielov)   resp. dohoda, rozhodne o spôsobe užívania spoločnej veci súd (§ 139 ods. 2 veta druhá O. z.). Dohoda medzi spoluvlastníkmi o výkone ich práv a povinností sa môže týkať všetkých zložiek obsahu vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva. Pôjde pri nej konkrétne o to, ktorý zo spoluvlastníkov a za akých podmienok bude vec držať a užívať, ako budú rozvrhnuté úžitky veci medzi jednotlivých spoluvlastníkov, či možno prenechať užívanie veci niekomu inému a za akých podmienok, kto má znášať určité náklady na vec a v akom rozsahu, akým spôsobom vykonať niektoré obmedzenia, ktoré vyplývajú z právnych predpisov a podobne. Pri úprave spoločného užívania veci prichádzajú do úvahy základné možnosti, ktorými sú rozdelenie užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vyčlenené časti   spoločnej   veci,   prípadne   jeden   zo   spoluvlastníkov   bude   užívať   celú   vec   a   ostatní dostanú náhradu (spravidla peňažnú), alebo všetci spoluvlastníci budú užívať vec striedavo v určitých časových obdobiach.

Z   dohody   spoluvlastníkov   z   roku   1927   teda   vyplýva,   že   právo   užívať   byt   na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu patrilo výlučne právnym predchodcom účastníkov,   v konaní nebola preukázaná existencia inej neskoršej dohody spoluvlastníkov   resp.   ich   právnych   nástupcov   v   zmysle   §   139   ods.   2   O.   z.,   ani   ich rozhodnutie o strate účinnosti pôvodnej dohody, teda nebol dohodnutý iný spôsob užívania spoločnej   veci,   právni   nástupcovia   niekdajších   spoluvlastníkov   teda   vstúpili   do   práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927. V súdenej veci návrhom na začatie konania uplatnený nárok sa opiera o ust. § 36 ods. 1, § 137 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platného v čase vzniku nároku, teda v období od   1.   10.   1997   do   28.   2.   2001,   predmetom   konania   bol   uplatnený   nárok   podielového spoluvlastníka na vydanie úžitkov či plodov predmetu spoluvlastníctva v vedenom období, pričom pomer v akom sa spoluvlastník na plodoch či úžitkoch veci podieľa, je vyjadrený práve výškou jeho spoluvlastníckeho podielu k veci (§ 137 ods. 1 O. z.).

V   danom   prípade   nebolo   sporné,   že   navrhovateľ   bol   spoluvlastníkom   celej nehnuteľnosti v podiele 1/96. Vzhľadom na vecnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, spočívajúceho   v   obmedzení   práva   užívania   domu   podľa   jednotlivých   bytov   (ale i v nemožnosti žiadať zrušenie spoluvlastníctva) spoluvlastníkmi z roku 1927 (ktoré podľa vlastného vyjadrenia rešpektujú i odporcovia) je potrebné rozlišovať medzi mierou účasti jednotlivých spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na právach k jednotlivým bytom na strane druhej.

Spoluvlastnícky podiel na celej nehnuteľnosti teda oprávňuje tak navrhovateľa, ako aj odporcov, užívať nehnuteľnosť v neobmedzenom rozsahu len čo sa týka spoločných častí a zariadení domu, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých spoluvlastníkov domu, jednotlivé   byty   v   dome   sú   však   v   užívaní   jednotlivých   určených   spoluvlastníkov   podľa vymedzenia z roku 1927, resp. v užívaní ich právnych nástupcov. Je teda potrebné uzavrieť, že účastníci konania sú oprávnení užívať z bytov v dome (a tiež brať plody a úžitky z bytu) práve a len byt pôvodne užívaný Š. N. – Š., teda byt „na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu“.

Podľa § 515 ods. 1 O. z., či spoluveriteľ, ktorý dosiaľ plnenie nedeliteľné alebo celé plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek zo spolu veriteľov, je ostatným spolu veriteľom niečím povinný, závisí od pomeru medzi spolu veriteľmi.

Podľa § 515 ods. 2 O. z. obdobne platí, ak spoluveriteľ dostal viac, než koľko na neho pripadá.

Mierou účasti každého spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci je spoluvlastnícky   podiel   určený   zlomkom   alebo   percentom.   Vyjadruje   mieru,   akou   sa spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich   zo   spoluvlastníctva k spoločnej veci, a je číselným vyjadrením právneho postavenia každého spoluvlastníka vo vzťahu k ostatným spoluvlastníkom. Možno teda povedať, že spoluvlastnícky podiel okrem iného vyjadruje aj to, v akom pomere sa spoluvlastník podieľa na nájomnom získanom prenájmom veci. Z nájomnej zmluvy vzťahujúcej sa na spoločnú vec sú všetci spoluvlastníci oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 O. z.). Ustanovenie § 139 ods. 1 O.   z.   upravuje   právne   pomery   všetkých   spoluvlastníkov   k tretím   osobám.   Toto   zákonné ustanovenie je právnou skutočnosťou zakladajúcou solidaritu medzi spoluvlastníkmi. Pri takejto solidarite sa podieloví spoluvlastníci musia medzi sebou vyrovnať podľa svojich spoluvlastníckych podielov.

Vnútorný vzťah medzi spoluvlastníkmi ako spoluveriteľmi pre prípad, že niektorý z nich prijal od dlžníka celé plnenie alebo prijal nedeliteľné plnenie, upravuje ust. § 515 O. z. Pri poskytnutí celého finančného plnenia jednému zo spoluvlastníkov vzniká tomuto spoluvlastníkovi povinnosť vydať ostatným spoluvlastníkom na nich pripadajúce podiely. V danom prípade tak nájomné (ako úhrada za užívanie bytu, ktoré užívanie patrilo len účastníkom konania, nie už ďalším spoluvlastníkom domu) prijaté od nájomcu výlučne odporcami,   sú   títo   povinní   vydať   (v   príslušnom   podiele)   ďalšiemu   oprávnenému spoluvlastníkovi, teda navrhovateľovi.

Príslušenstvo spoločnej veci, ako aj jej plody či úžitky sú taktiež v spoluvlastníctve a vo vzťahu k ním treba taktiež vychádzať zvyšky spoluvlastníckeho podielu. Tiež však treba rozlišovať, či nadobúdanie plodov je neoddeliteľnou súčasťou realizácie užívacieho práva alebo či nadobúdanie plodov s rozdelením užívacieho práva medzi spoluvlastníkmi nesúvisí. V prvom prípade rozdelenie užívacieho práva medzi spoluvlastníkov znamená aj určenie vlastníckeho práva k plodom, v druhom prípade sú plody spoločnou vecou spoluvlastníkov rovnako ako podstata, z ktorej vznikli a rozdelenie užívacieho práva k podstate nemá na právny režim plodov žiaden vplyv.

V súdenej veci plody (úžitky) predstavujú nájomné za užívanie bytu treťou osobou, a to bytu, užívanie ktorého patrilo len účastníkom tohto konania. Ak teda navrhovateľ ako spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12, nejde o nárok neoprávnený ako to tvrdia odporcovia, navrhovateľovi preto podľa § 137 ods. 1 O. z. neprislúcha podiel 1/96 na úžitkoch dosiahnutých a obdržaných odporcami, plynúcich z prenájmu bytu, užívanie ktorého patrilo výlučne účastníkom konania.

Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s hospodárením so spoločnou vecou, ako sa na tom uzniesla   väčšina   spoluvlastníkov   počítaná   podľa   veľkosti   podielov,   nemôže   sa   na   súde domáhať rozhodnutia o hospodárení s touto vecou (okrem prípadu, že ide o dôležitú zmenu veci), má však možnosť žiadať zrušenie spoluvlastníctva (čo je v súdenej veci vylúčené) alebo môže žiadať vydanie úžitkov pripadajúcich na jeho podiel, k čomu aj v súdenej veci došlo. K   argumentu   odporcov,   podľa   ktorého   nároky   navrhovateľa   voči   ostatným spoluvlastníkom na podiel z úžitkov dosiahnutých hospodárením s vecou v spoluvlastníctve možno uplatňovať len od momentu, keď sa ostatní spoluvlastníci a súčasne dobromyseľní držitelia   mohli   dozvedieť   o   vzniku   spoluvlastníckeho   podielu   navrhovateľa,   je   potrebné uviesť, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav možno vyvodzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu   rozumne   od   neho   požadovať,   mohol   alebo   nemohol   mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú prakticky užíva, alebo vykonávané právo, patria. Z   obsahu   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   rozhodnutím   Štátneho   notárstva Bratislava   -   mesto   z   19.   6.   1975   č.   k.   D   934/75-18   bolo   na   základe   dohody   dedičov potvrdené nadobudnutie okrem iného i spoluvlastníckeho podielu predmetnej nehnuteľnosti vo výške 6/96 odporkyni 1/, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 6. 1975. O prejednanie   novoobjaveného   dedičstva   po   totožnom   poručiteľovi   požiadala   tiež odporkyňa 1/ návrhom z 13. 6. 1997, došlým súdu dňa 17. 6. 1997, pričom novoobjavené dedičstvo predstavovalo spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti po poručiteľovi vo výške 2/96. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že rozhodujúcim momentom pre posudzovanie straty i prípadnej dobrej viery držiteľa (§ 130 ods. 1 veta druhá O. z.) je okamih, kedy sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec či právo patrí v neobmedzenom rozsahu, v danom prípade leda ešte pred dňom spísania návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva, leda pred 13. 6. 1997, nie až dňom prejednania dedičstva, teda dňom 15. 5. 1998.

Zo všetkého vyššie uvedeného tak vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vychádzajúce z ust. § 131 ods. 1 O. z., je rozhodnutím vecne správnym, neostalo preto odvolaciemu súdu než jeho potvrdenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/2006 z 26. júna 2007 bolo úlohou   krajského   súdu   opätovne   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku okresného   súdu.   V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   nálezom   zrušil   rozsudok   pre arbitrárnosť, ktorá nezakladá res iudicata.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s ustanovením druhej vety § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorej súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných ľudských práv a slobôd.

Toto tvrdenie ústavný súd opiera o skutočnosť, že súčasťou rozsudku krajského súdu je analýza právnej povahy a právnych účinkov dohody z roku 1927, tak ako mu to bolo uložené nálezom ústavného súdu. Nedostatok, ktorý spočíva v tom, že pri tejto analýze vychádzal z Občianskeho zákonníka z roku 1964, a nie z občianskeho práva hmotného, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku, odstránil tým, že sťažovateľom podrobne predstavil svoje   myšlienkové   pochody,   spôsob   hodnotenia   dôkazov   a   ozrejmil   im   postup,   ako   sa dopracoval k vysloveným právnym záverom. Navyše sťažovatelia nikdy netvrdili, že na predmetnú dohodu z roku 1927 je potrebné aplikovať občianske právo hmotné, ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku, iba namietali, že nie je možné aplikovať „rakúsky Obecný zákonník občiansky č. 946/1811“, pričom táto skutočnosť je zrejmá z viacerých podaní sťažovateľov.

Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uvádzajú: „Navrhovateľ ako aj   odporcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k   spoluvlastníckym   podielom   na   bytovom dome...v roku 1974. Takisto všetky ďalšie pre tento prípad relevantné právne vzťahy vznikli už za platnosti OZ č. 40/1964 Z.. Z uvedeného dôvodu je preto OZ jediný hmotnoprávny predpis, ktorý by súdy na tento prípad mali aplikovať.“ V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 11. decembra 2007, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/06 z 26. júna   2007,   sťažovatelia   okrem   iného   uvádzajú:   „V   rozhodnutí   KS   BA   absentuje akékoľvek   zdôvodnenie,   prečo   by   sa   konkrétne   vzťahy,   ktoré   boli   predmetom   skúmania v uvedenom konaní mali posudzovať podľa ABGB a nie podľa ustanovení OZ.“ Takisto v sťažnosti, ktorá je predmetom rozhodovania ústavného súdu, prezentujú svoj názor, že na predmetnú dohodu   z roku 1927 treba aplikovať Občiansky zákonník z roku 1964, keď polemizujú   s   rozsudkom   krajského   súdu   takto: „Absentuje...   analýza...   či   vôbec   takáto dohoda mohla pretrvať aj po nadobudnutí účinnosti Občianskych zákonníkov z r. 1950 a 1964, ktoré takýto inštitút nepoznali.“

Ústavný súd si teda v tejto súvislosti neosvojil námietku sťažovateľov, že rozsudok krajského súdu nerešpektuje jeho nález, ktorým bolo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu vyhlásené v danej veci zrušené.

Po preskúmaní sťažnosti, spisu a rozsudku krajského súdu ústavný súd taktiež zistil, že   rozsudok   krajského   súdu   vychádza   z   konkrétnych   faktov,   je   logicky   zdôvodnený a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   ani   zjavnej   neodôvodnenosti.   Nad   rámec   odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd k jednotlivým námietkam sťažovateľov uvádza:

Sťažovatelia   namietajú,   že   absentuje   analýza   toho,   či   inštitút   dohody o vecnoprávnom   obmedzení   vlastníckeho   práva   právny   poriadok   na   území   Slovenskej republiky   v   roku   1927   poznal.   V   súvislosti   s   už   uvedeným   skutočnosťami   nepovažuje ústavný súd chýbajúcu analýzu práva platného v roku 1927 na území Slovenskej republiky za   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V   súvislosti s opakovaným tvrdením sťažovateľov, že súčasný právny poriadok dohodu o vecnoprávnom obmedzení   vlastníckeho   práva   nepozná,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že krajský   súd   takýmto   označením   zhrňuje   podstatu   dohody   z   roku   1927,   ktorou   si spoluvlastníci   rozdelili užívacie právo k jednotlivým   bytom, pretože   tým,   že nadobudli právo   užívať   ten-ktorý   byt,   zároveň   bolo   obmedzené   ich   vlastnícke   právo   vo   vzťahu k užívaniu   ostatných   bytov.   Tým,   že   došlo   k   rozdeleniu   užívacieho   práva   medzi spoluvlastníkov, došlo aj k určeniu vlastníctva k úžitkom z týchto bytov, ktoré v tomto prípade predstavujú nájomné, pričom vlastníkom úžitkov sa stávajú jednotliví užívatelia bytov bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov k celému bytovému domu.

Sťažovatelia namietajú tiež tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd uvádza, že „právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927)“, a tiež konštatovanie, že sťažovatelia rešpektovali údajnú dohodu o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu, v ktorom uvádzajú: dohoda... nie je nemennou dohodou o vecnoprávnom obmedzení spoluvlastníckeho práva... ale obyčajnou dohodou spoluvlastníkov o nakladaní so spoločnou vecou. V súčasnom právnom poriadku je tento druh dohody upravený v § 139 ods. 2 OZ. V zmysle tohto ustanovenia by sa súčasní spoluvlastníci   Bytového   domu   mohli   väčšinou   hlasov   dohodnúť   na   novom   usporiadaní držobných práv k jednotlivým bytom, a takéto väčšinové rozhodnutie by bolo platné a pre ostatných spoluvlastníkov záväzné.“ Z citovanej časti odvolania sťažovateľov je zrejmé, že sťažovatelia   dohodu   akceptujú,   pričom   rozhodujúce   nie   je   to,   či   ju   nazvú   dohoda o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva alebo dohoda   o nakladaní so spoločnou vecou, ale konštatovanie sťažovateľov o tom, že takúto dohodu   by bolo možné zrušiť, pričom   sťažovatelia   už   neuvádzajú,   že   skutočne   k   zrušeniu   takejto   dohody   došlo.   Ani krajský súd v rozsudku netvrdí, že dohodu týkajúcu sa rozsahu užívania nie je možné meniť, pričom   o   nemennosti   dohody   sa   vyjadruje   iba   vo   vzťahu   k   nemožnosti   žiadať   zrušiť spoluvlastníctvo, pričom poukazuje aj na to, že v konaní nebola preukázaná existencia inej neskoršej dohody v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Sťažovatelia namietali aj to, že krajský súd v rozsudku uviedol, že „navrhovateľ ako spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12“, pričom   krajský   súd   vôbec   nevysvetľuje,   ako   mohol   navrhovateľ   jednostranne   vykonať takéto vymedzenie. K uvedenému tvrdeniu ústavný súd uvádza, že z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že existuje možnosť upravená v právnom poriadku jednostranne vymedziť mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch, citovanou časťou odôvodnenia krajský súd iba zhrnul nárok navrhovateľa, ktorý bol obsahom žaloby.

Po posúdení týchto námietok sťažovateľov, ktoré boli obsahom sťažnosti, ústavný súd   vychádzal   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti,   podľa   ktorej   nie je zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takéto nedostatky   v   rozsudku   krajského   súdu   však   ústavný   súd   nezistil.   Z   uvedeného   dôvodu rozhodnutie   krajského   súdu   nesignalizuje   ani   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé   súdne   konanie   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa sťažovateľov došlo k porušenia ich základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   tým,   že   rozsudok   krajského   súdu   bol   vydaný   senátom v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli sťažovatelia informovaní, pričom absentuje   akékoľvek   zdôvodnenie,   prečo   k   zmene   v   zložení   senátu   došlo.   Sťažovatelia zároveň tvrdia, že v dôsledku toho, že im nebola oznámená zmena v zložení senátu pred rozhodnutím   o veci,   nemali možnosť podať prípadnú   námietku   zaujatosti a zistiť,   prečo k zmene v zložení senátu došlo.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci   rozhodnúť,   je   späté   so   sústavou   súdov,   ktorú   upravuje   zákon   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (v okolnostiach prípadu zákon č.   335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo   súvisí   aj   príslušnosť   súdu   o   veci   rozhodnúť   upravená   Občianskym   súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému   sudcovi,   je   rozhodovanie   o   jeho   veci   tým   súdom,   ktorý   je   podľa   zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľov, že zmena v zložení senátu nebola odôvodnená a boli z tohto dôvodu odňatí svojmu zákonnému sudcovi, je na nich, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnili na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyplýva,   že dôvodom   opravných   prostriedkov   v   občianskom   súdnom   konaní je aj to,   že   súd   nebol správne obsadený. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „ako jeden z dôvodov dovolania je v zmysle § 237 písm. g) OSP aj prípad, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“ (IV. ÚS 201/04). Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci (IV. ÚS 64/02, I. ÚS 126/03).

Ústavný súd poukazuje na to, že prax všeobecných súdov už akceptuje skutočný zmysel práva na zákonného sudcu ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí preskúmať aj v mimoinštančných aj v opravných konaniach. Ústavný súd preto zdôraznil, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP; (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)].

Z uvedeného vyplýva, že posúdenie tejto námietky sťažovateľov ústavným súdom v situácii, keď sťažovatelia nepodali dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   aj   v   tejto   časti   odmietol   už   pri   jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   rozsudok   krajského   súdu   bol   vydaný   senátom,   ktorého väčšinu tvorili sudcovia, u ktorých existovali vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu sťažovateľov ústavný súd rozhodol, že bolo arbitrárne a protiústavné, a vystavil ich tak riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite muselo prejaviť na ich vnútornom postoji k sťažovateľom.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 OSP uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Z § 16 ods.   1   OSP   vyplýva,   že   o   námietke   zaujatosti   rozhoduje   nadriadený   súd.   Sťažovatelia námietku   zaujatosti   podali   23.   júla   2007   a   o   tejto   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením č. k. 4 Nc 32/2008-334 z 5. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že sudcovia krajského súdu E. T., J. P. a E. Ď. nie s vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 180/2008 (pôvodne pod sp. zn. 5 Co 296/2006). Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

O tom, či sudcovia sú, alebo nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť, je oprávnený rozhodovať všeobecný súd, ktorý o tejto skutočnosti už rozhodol. V prípade, že sa sťažovatelia domnievali, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené ich základné   práva   mali   možnosť   obrátiť   sa   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde na ústavný súd so svojou sťažnosťou. Vzhľadom na to, že sťažovatelia takto nepostupovali, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neoprávnenú, a preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť.

3. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Sťažovatelia   tvrdia,   že   k   porušeniu   ich   základných   práv   malo   dôjsť   aj   tým,   že rozsudok   krajského   súdu   bol   vydaný   bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   toho,   aby sťažovateľom   bolo   umožnené   predniesť   nové   argumenty   a   dôkazy,   hoci   v   dôsledku predchádzajúceho   rozhodnutia   ústavného   súdu   bola   vec   vrátená   naspäť   do   štádia dokazovania.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie nepodali, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, a proti takémuto rozhodnutiu dovolanie prípustné nie je.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z   uvedenej   dikcie   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   možno   logickým   výkladom dospieť k záveru, že dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) OSP je prípustné aj vtedy, ak je inak podľa § 238 a § 239 OSP neprípustné.

Pokiaľ krajský súd rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania bez toho, aby na takýto   postup   boli   splnené   podmienky   ustanovené   v   §   214   OSP,   tak   ako   to   tvrdia sťažovatelia, išlo by o odňatie možnosti konať pred súdom. Takéto procesné pochybenie zo strany krajského súdu z dôvodov už uvedených je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ak   sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   krajský   súd   nebol oprávnený   o   veci   rozhodnúť   bez   nariadenia   pojednávania,   boli   oprávnení   napadnúť rozsudok krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Ak sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu dovolanie nepodali, nevyčerpali opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení.

Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovatelia neobrátili na príslušný dovolací súd, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010