znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 256/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Mgr.   I.   P,   Exekútorský   úrad,   P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného práva spočívajúceho v zákaze požadovať od iného vykonávanie nútených alebo povinných prác podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd, základného   práva   na   súdnu ochranu   a spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoE 44/2007 zo 16. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2008 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   Mgr.   I.   P.,   Exekútorský   úrad,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   spočívajúceho   v zákaze požadovať od iného vykonávanie nútených alebo povinných prác podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 44/2007 zo 16. apríla 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tento skutkový stav:„Dňa 25. 01. 2005 mi ako súdnemu exekútorovi bol doručený návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 25. 01. 2005 o vymoženie 1.540,- Sk s prísl., v ktorom oprávneným bol JUDr. F. K., advokát v P. a návrh smeroval voči povinnému – Ing. J. K., bytom v P.... Na základe tohto návrhu som Okresný súd v Prešove dňa 02. 02. 2005 požiadal o vydanie poverenia. Okresný súd v Prešove vydal predmetné poverenie – 5707 010320 * dňa 13. 06. 2005, a toto mi bolo doručené dňa 20. 06. 2005....

Po vydaní Upovedomenia o začatí exekúcie podal povinný vo veci námietky. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Uznesením   Okresného   súdu   v Prešove,   sp.   zn.: 23 Er 158/05, zo dňa 02. 05. 2007, súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii, som dňa 18. 05. 2007 podal súdu Žiadosť o rozhodnutie v exekučnom konaní....

Okresný   súd   v Prešove   Uznesením   zo   dňa   24.   05.   2007,   sp.   zn.:   23   Er   158/05 exekúciu zastavil, a uložil oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 4.372,50 Sk.

Krajský súd v Prešove Uznesením zo dňa 16. 04. 2008, sp. zn.: 3 CoE 44/07 zmenil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách exekúcie tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Krajský   súd   v Prešove   konštatoval,   že   neboli   splnené   podmienky   pre   zaviazanie oprávneného   na   náhradu   trov   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   a preto   mi   náhradu   trov exekúcie   nepriznal,   keďže   oprávnený   údajne   zastavenie   exekúcie   nezavinil,   pričom   ako exekútor som mal možnosť od oprávneného požadovať primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.“

2. Sťažovateľ tvrdí, že„Rozhodnutím   –   výrokom   Krajského   súdu   v Prešove,   ktorým   bolo   zmenené Uznesenie   Okresného   súdu   v Prešove   a proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné,   bol porušený   zákon   a moje   práva   garantované   Ústavou   SR   a medzinárodnými   zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Porušenie mojich základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami spočíva podľa môjho názoru v porušení:

-   čl.   18   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

-   čl.   20 ods.   1 Ústavy   SR   a čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

-   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...“.

3. Podľa názoru sťažovateľa: „Krajský súd v Prešove... pri rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval správne a zákonne   a   to   takým   spôsobom,   ktorý   je   nezlučiteľný   s   ústavnými   princípmi,   ktoré garantuje Ústava SR.

Súdnemu exekútorovi patrí nárok na náhradu trov exekúcie vždy. Nie je zrejmé, prečo by som mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom a účelne,   ktoré   počas   exekúcie   vznikli,   znášať   ja,   keď   som   iba   konal   svoju   zákonom stanovenú povinnosť

Je na oprávnenom, či podá návrh na vykonanie exekúcie. Ak tento návrh podá, musí počítať aj s tým, že počas výkonu exekúcie sa trovy exekúcie nemusia vymôcť od povinného, a že exekúcia nemusí byť vždy úspešná, ale môže byť zastavená, či už z dôvodu zrušenia exekučného   titulu,   z   dôvodu   nemajetnosti   povinného,   z   dôvodu   zániku   subjektivity povinného (jeho úmrtia bez právneho nástupníctva), alebo prípadne z iného dôvodu. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné a nelogické okrem iného aj z dôvodu, že teoreticky pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by boli zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon exekučnej činnosti   by   mu   súdy   nepriznávali   a   inú   zárobkovú   činnosť   súdny   exekútor   zo   zákona vykonávať nemôže.

Aj   keď   priamo   v   Exekučnom   poriadku   nie   je   výslovne   uvedené,   žeby   v   takomto prípade, keď bol exekučný titul zrušený neskorším rozhodnutím súdu, mal trovy exekúcie znášať   oprávnený,   povinnosť   priznať   náhradu   trov   exekúcie   vyplýva   z   príslušných ustanovení článkov Ústavy a príslušných článkov medzinárodných zmlúv, ktoré uvádzam nižšie. Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného.   Vykonávať   exekučnú   činnosť   na   základe   tohoto   návrhu   som   ako   štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci som konať musel.

Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nestranne a nezávislo a aby tomu tak skutočne bolo, zákon okrem iného stanovil pre súdnych exekútorov obmedzenie, že nesmú vykonávať iné činnosti, ako napr. podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere, aby ich nezávislosť nebola ohrozená....

Krajský   súd   v   Prešove   napadnutým   uznesením   tým,   že   mi   nepriznal   nárok   na náhradu trov exekúcie, porušil moje právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd), nakoľko počas trvania exekúcie som musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola.

Dávam   do   pozornosti,   že   povinnosťou   súdneho   exekútora   je   vykonávať   exekúciu v súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny exekútor   nemá   povinnosť   vymôcť   pohľadávku,   ale   má   povinnosť   vymáhať   pohľadávku oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.

Skutočnosť,   že   pohľadávka   nebola   vymožená   v   dôsledku   neskoršieho   zrušenia exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť.

Exekučné   konanie   sa   podobne   ako   občianske   súdne   konanie   riadi   zásadou dispozitívnosti.   Je   výlučne   na   oprávnenom,   či   návrh   na   exekúciu   podá,   prípadne   či v priebehu exekučného konania dá návrh na zastavenie exekučného konania.

Mám za to, že Krajský súd v Prešove pri svojom rozhodnutí túto zásadu dôsledne neaplikoval.“

V rámci odôvodňovania svojho názoru citoval sťažovateľ ustanovenia § 2 ods. 1, § 3, §   4   a   §   196   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 372/04, ako aj na nálezy ústavného súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   31/04   a tiež   na   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 67/2007 z 31. januára 2008, ktoré tvoria prílohu jeho sťažnosti.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 CoE 44/2007 zo dňa 16. 04. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 CoE 44/2007 zo dňa 16. 04. 2008 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   garantované   či.   20   ods.   1 Ústavy   SR   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 CoE 44/2007 zo dňa 16. 04. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3 CoE 44/2007 zo dňa 16. 04. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   49   až   §   55   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy, resp. čl. 4 ods. 2 dohovoru nikoho nemožno poslať, resp. od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené práce alebo nútené služby, resp. povinné práce.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 44/2007 zo 16. apríla 2008 došlo k porušeniu ním označených práv tým, že krajský súd zmenil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 158/05 z 24. mája 2007 (ktorým bola exekúcia zastavená a ktorým bola   oprávnenému   uložená   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v sume 4 372,50 Sk) tak, že sťažovateľovi náhradu trov na exekúciu nepriznal.

Vychádzajúc zo skutkového základu posudzovanej veci, tvrdení a právnych názorov sťažovateľa   (pozri   body   1   až   3   I.   časti   odôvodnenia),   no   najmä   z obsahu   samotného sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 3 CoE 44/2007-42 zo 16. apríla 2008 kvalifikuje ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Ako už bolo uvedené v opise skutkového stavu (bod 1 I. časti odôvodnenia), okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 158/05 z 24. mája 2007 exekúciu vykonávanú sťažovateľom zastavil a uložil oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

O odvolaní   oprávneného   subjektu   rozhodol   krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým uznesením č. k. 3 CoE 44/2007-42 zo 16. apríla 2008 tak, že zmenil prvostupňové uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že súdnemu exekútorovi (t. j. sťažovateľovi) náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd:a) poukázal na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   zastavil   exekúciu   a   zaviazal oprávneného k povinnosti nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 4.372,50,- Sk. V   odôvodnení   uviedol,   že   exekučné   konanie   zastavil   podľa   §   50   ods.   5   zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého, ak je rozhodnutie,   ktorým sa   námietkam vyhovelo   právoplatné,   súd exekúciu zastaví.   Tomuto rozhodnutiu   predchádzalo   rozhodnutie   o námietkach   povinného,   ktorým   bolo   vyhovené uznesením zo dňa 2. 5. 2007. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22. 5. 2007. V časti zastavenia exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté.

O   trovách   exekúcie   rozhodol   podľa   §   200   ods.   1   a   §   203   ods.   1   Exekučného poriadku. K ich náhrade zaviazal oprávneného v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. vo výške 4.372,50,- Sk.“

b) oboznámil podstatné časti odvolania oprávneného, ktorý:

„Žiadal,   aby   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil   a nepriznal   náhradu   trov exekučného konania. V odvolaní uviedol, že po právoplatnosti exekučného titulu povinný podal dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil   a vec   vrátil   na   nové   konanie.   Zo   strany   oprávneného   nedošlo   k zavineniu a následnému zastaveniu exekúcie tak, ako to predpokladá § 203 Exekučného poriadku.“

c) takto odôvodnil svoje rozhodnutie:

„Krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutie..., vec prejednal bez nariadenia pojednávania... a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné.

Ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku).

Z citovaného ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutých trov exekúcie, ak k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením.

Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 17 C 24/2001-62 zo dňa 12. 3. 2003, ktorého právoplatnosť a vykonateľnosť vyznačil súd dňom 3. 9. 2003 a 19. 9. 2003....

Je nesporné, že v čase začatia exekúcie exekučný titul spĺňal náležitosti formálnej a materiálnej   vykonateľnosti   exekučného   titulu.   Oprávnený   nemohol   predpokladať,   že následnými procesnými rozhodnutiami a tiež zmenou rozsudku súdu prvého stupňa dôjde k zániku exekučnému titulu. Túto situáciu nezavinil.

Preto   došlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   súdom   prvého   stupňa   pri rozhodovaní o trovách exekúcie, čo malo aj za následok nesprávne rozhodnutie. Nebolo možné zaviazať oprávneného k úhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi, keďže v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul perfektný.

Súdny exekútor mal možnosť požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov (§ 197 ods. 2 EP).

S   poukazom   na   uvedené   odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v súlade s § 220 O. s. p., pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruPodľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nechránil a nezabezpečil tieto jeho práva podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní   jeho   práva   na   priznanie   náhrady   trov   exekúcie   v rámci   núteného   výkonu rozhodnutia   –   exekúcie,   a to   vydaním   nezákonného   rozhodnutia   z dôvodu   nesprávneho právneho posúdenia veci (pozri bod 3 I. časti odôvodnenia).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým sa krajský   súd   vysporiadal   s vykonanými   dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   je podľa   sťažnosti   okrem   iného   tvrdenie,   že vzhľadom na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej   činnosti,   a ak   krajský   súd   sťažovateľovi   náhradu   trov   exekučného   konania nepriznal, porušil tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a aj práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je nepochybne aj   nárok   na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie,   ktoré   sú   obsiahnuté   v príslušných   procesných   poriadkoch;   v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik   nároku   na náhradu   trov   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu.   Platí   to   aj   pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd môže uložiť nahradenie trov exekúcie.

Aj keď súd prvého stupňa náhradu trov exekúcie sťažovateľovi priznal (zaviazal oprávneného   k povinnosti   nahradiť   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   4   372,50   Sk), krajský   súd   na   základe   odvolania   oprávneného   [pozri   bod   b)   II.   časti   odôvodnenia] uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 158/2005-36 z 24. mája 2007 zmenil tak, že trovy exekúcie   súdnemu   exekútorovi   (sťažovateľovi)   nepriznal,   lebo „došlo   k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách exekúcie, čo malo aj za následok nesprávne rozhodnutie.   Nebolo možné zaviazať oprávneného k úhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi, keďže v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul perfektný.“.

Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Krajský súd ako exekučný   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie   vychádzajúc   z toho,   že   oprávnený   nemohol predvídať, že „následnými procesnými rozhodnutiami a tiež zmenou rozsudku súdu prvého stupňa   dôjde   k zániku   exekučného   titulu.   Túto   situáciu   nezavinil“ [pozri   body   a)   a b) II. časti odôvodnenia].

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským súdom   nie   je   v rozpore   s účelom   a cieľom   tohto   ustanovenia,   ktoré   vo   svojom   texte nesporne   obsahuje   aj   zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie. Vyplýva   to   z   toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce   sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo   zavinenie,   rozhoduje   jeho   intenzita.   Odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203 Exekučného poriadku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   venoval   náležitú pozornosť ním posudzovanej problematike (t. j. trovám exekúcie a možnosti priznania ich náhrady). Postupoval pritom v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,   ako   generálnej   právnej   normy   upravujúcej   civilný   proces,   a Exekučného poriadku.   Po   oboznámení   sa   s exekučným   spisom   sp.   zn.   Ex   35/05-IP,   23   Er   158/05, preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   a zohľadnení   argumentov oprávneného krajský súd rozhodol tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Ústavný súd   je   toho   názoru,   že   úvahy   odvolacieho   súdu   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že úvaha krajského súdu o tom, že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod   zastavenia   exekúcie,   nie   je   zjavne   svojvoľná.   Krajský   súd   zhodnotil   celkové okolnosti   prípadu   zastavenia   exekúcie   náležitým   spôsobom.   Odôvodnenie   namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah zmenil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky   použili   všeobecné   súdy   rozdielnu   interpretáciu   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru   o nedostatku príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným uznesením   krajského   súdu   a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   a v nadväznosti   na   to   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   tejto   časti sťažnosti sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň uvádza, že aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru, m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do   úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce   z čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplývalo   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce   z čl.   46   až   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa,   že „počas   trvania   exekúcie   som   musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola“, ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 38/08).

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   18   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru

Vzhľadom na obsahovú totožnosť uvedených práv ústavný súd nevidí dôvod, aby odlišne, resp. oddelene posudzoval ich aplikovateľnosť.

Vychádzajúc   z už   uvedených   zistených   skutočností   ústavný   súd   kvalifikuje sťažovateľovu   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   ako   zjavne neopodstatnenú,   a to   z dôvodov   už   uvedených   (resp.   totožných)   v bode   2   tejto   časti odôvodnenia, a tiež preto, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou voči všeobecným súdom (pozri tiež dôvody odmietnutia uvedené v bode 1 tejto časti odôvodnenia), ale je súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Nevyhovenie návrhu sťažovateľa   všeobecným   súdom   nemožno   samo osebe chápať ako porušenie   základného   práva,   resp.   práva   garantovaného   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou.

K tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poznamenáva   (a   zároveň   je   toho   názoru),   že v predmetnej   veci   sťažovateľ   nebol   nijako   nútený   vykonávať exekučnú   činnosť,   keďže rešpektoval návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, na základe čoho požiadal exekučný súd   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Za   tohto   stavu   preto   vôbec   nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008