znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 256/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., T., toho času vo väzbe väzby L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Tpo 37/2007, ako aj jeho rozhodnutím sp. zn. 6 Tpo 37/2007 z 20. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2007 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných   práv   a slobôd   podľa   čl. 17   ods.   2   a   5   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tpo   37/2007,   ako   aj   jeho   rozhodnutím sp. zn. 6 Tpo 37/2007   z 20.   septembra   2007   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   110/2007 zo 17. júla 2007, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal porušenie jeho „ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy“.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

1. „Dňa 1. 5. 2007 bolo sťažovateľovi vyšetrovateľom KR PZ, ÚJKP v T. podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie pre skutok, ktorý je právne kvalifikovaný ako obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák (...).

Uznesením   Okresného   súdu   v Trnave   sp.   zn.   Tp   65/07   zo   dňa   3.   5.   2007   bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. (...)

2. O prepustenie z väzby požiadal sťažovateľ podaním zo dňa 6. 7. 2007, žiadosť bola zamietnutá uznesením Okresného súdu v Trnave č. k. Tp T 110/07 zo dňa 17. 7. 2007. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v Trnave   uznesením č. k. 6 Tpo 37/2007 zo dňa 20. 9. 2007 tak, že ju zamietol.“

3.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „(...)   svoju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o väzbe odôvodnil a uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné.

Krajský   súd   v Trnave   sa   nimi   vôbec   nezaoberal,   s argumentáciou   sťažovateľa sa nevysporiadal, jeho rozhodnutie je arbitrárne“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení „nezaoberal písomnými dôvodmi sťažnosti sťažovateľa a rozhodol inak ako v prípade spolupáchateľa sťažovateľa   obvineného   rovnakým uznesením   vyšetrovateľa   z rovnakého trestného činu, na rovnakom   skutkovom   základe   a ktorý   bol   vzatý   do   väzby   z rovnakých   dôvodov   ako sťažovateľ a rovnakým uznesením“.

3.1 Podľa názoru sťažovateľa týmto postupom porušil krajský súd „v rozhodovaní o väzbe čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy“, (tieto právne normy v sťažnosti citoval, pozn.).

3.2 Sťažovateľ k namietanému postupu krajského súdu ešte uviedol, že „sa ďalej domnieva, že v tomto konaní bol porušený aj článok 46 ods. 1 ústavy..., aj... článok 36 ods. 1 listiny..., tiež článok 6 ods. 1 dohovoru...“.

4.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   rozhodol   nasledovne: „Konaním Krajského súdu v Trnave o žiadosti o prepustení z väzby sťažovateľa, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 6 Tpo 37/2007 v súvislosti s rozhodnutím   tohto   súdu   zo   dňa   20.   9.   2007,   došlo   k porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   6   Tpo   37/2007   zo   dňa   20.   9.   2007 sa zrušuje.“

Súčasne požiadal o náhradu trov konania.

II.

Z obsahu príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi (a ďalším trom   páchateľom)   bolo   uznesením   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu justičnej a kriminálnej polície v T. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: KRP-31/OVK-TT-2007   z 1.   mája   2007   začaté   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20k a § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Na návrh Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská   prokuratúra“)   z 2.   mája   2007   boli   obvinení   sťažovateľ   a S.   D.   uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 65/2007 z 3. mája 2007 vzatí do väzby. Sťažovateľ podaním zo 6. júla 2007 adresovaným krajskému riaditeľstvu požiadal o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 110/07 zo 17. júla 2007 jeho žiadosť zamietol. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   30.   júla   2007   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 37/07 z 20. septembra 2007 tak, že ju zamietol.

A.

Obrana sťažovateľa (vyplývajúca zo žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu) spočívala ako tvrdil v

-   1.   nezákonnosti   zabezpečených   dôkazov.   Podľa   sťažovateľa „Zo   zápisnice o obhliadke   miesta   činu   zo   dňa   30.   4.   2007   vyplýva,   že   dôkaz   proti   mne   –   sáčok z priehľadného igelitu s práškom hnedastej farby – bol nájdený pri prehliadke stromoradia agátov pri hlavnej ceste v smere na obec R. z T.“.

Získanie tohto dôkazu malo byť podľa názoru sťažovateľa v rozpore s § 101 ods. 1 a § 103 ods. 1 Trestného poriadku, a takto zabezpečený dôkaz nemal byť, resp. vôbec nemohol byť v trestnom konaní proti nemu použitý. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ tvrdí, že „Trestné stíhanie proti mne nie je vedené riadnym procesným postupom, lebo samotné   trestné   stíhanie   sa   opiera   o nezákonné   zaobstaranie   dôkazov,   keď   vykonaná prehliadka   pozemku,   ktorou   boli   dôkazy   proti   mne   zaobstarané   bola   uskutočnená protizákonným, aj protiústavným spôsobom...“.

- 2. nedostatočnom odôvodnení a z toho vyplývajúcej neexistencii dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

2.1 Sťažovateľ tvrdí, že „Dôvody väzby podľa písm. a) § 71 ods. 1 Tr. por. sú u mňa dané podľa rozhodnutia Krajského súdu... zo dňa 14. 5. 2007 preto, lebo mi hrozí vysoký trest. Iba poukázanie na skutočnosť, že som stíhaný pre skutok, pre ktorý mi hrozí vysoký trest, nie je dôvodom na väzbu...“.

2.2 Podľa názoru sťažovateľa „dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je daný a v súvislostiach ako ich uzavrel súd ani zo zákona daný byť nemôže, nebol som v týchto súvislostiach z ničoho obvinený“. Tvrdenie krajského súdu „že z dôkazov vyplýva, že som si predmetnou činnosťou mal privyrábať a podieľať sa na nej dlhší čas“ považuje sťažovateľ za nepreukázané.

Podľa sťažovateľa „Súd neoznačil z akých dôkazov vyplýva, že som si predmetnou činnosťou mal privyrábať a podieľať sa na nej dlhší čas, preto sa k tejto časti ani nemôžem vyjadriť a neviem prečo je to u mňa okolnosť odôvodňujúca dôvod väzby.

Tiež poukázanie súdu na dôkazy – mikroténové vrecko a 5 papierových skladačiek, o ktoré súd svoje zistenia v súvislosti s dôvodom väzby oprel, nenasvedčujú tomu, že by som spáchal trestný čin, nič zakázané som v byte nemal, v súvislosti s týmto mi dokonca ani nebolo vznesené obvinenie, preto to súd nemôže používať vo vzťahu k odôvodneniu dôvodu väzby“.

B.

1. Uznesením vyšetrovateľa krajského riaditeľstva z 1. mája 2007 bolo začaté trestné stíhanie sťažovateľa a ďalších troch spolupáchateľov „ako obvinených za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie   a   obchodovanie   s nimi   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20   k   § 172   ods.   1, písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona....“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vyšetrovateľ   Policajného   zboru uviedol, že „Trestné   stíhanie   bolo   začaté   uznesením   vyšetrovateľa   UJKP   KR   PZ   T. ČVS: KRP-31/OVK-TT-2007 zo dňa 26. 4. 2007. Obvinenie bolo vznesené na podklade spisového materiálu najmä zo zápisníc o vykonaní domovej prehliadky, zápisnice o OMČ nálezu   omamných   a   psychotropných   látok   na   mieste,   ktoré   označil   T.   H.,   zápisníc o výsluchu zadržaného podozrivého S. D., P. H., Ž. K., B. B., D. B., zápisníc o výsluchu svedkov T. H., D. J., S. D., Ž. K., M. T., D. B., J. H., predbežného odborného vyjadrenia KEU   PZ   B.   je dostatočne   zistené,   že   dňa   30.   04.   2007   po   predchádzajúcej   vzájomnej dohode medzi T. H., P. H., S. D., D. J. o prebratí drogy heroín v katastrálnom území mesta S. o ktorom presnom mieste vedel dopredu S. D., ktorý toto miesto označil a oznámil P. H., T. H. a D. J. v dopoludňajších hodinách odišli S. D. sám na osobnom motorovom vozidle značky Seat nezisteného evidenčného čísla, P. H. na osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Fábia, evidenčného čísla (...) a T. H. na osobnom motorovom vozidle zn. Wolkswagen variant modrej farby nezisteného evidenčného čísla, ktoré viedol D. J., všetci išli v poradí za sebou a pred miestom, kde sa droga heroín nachádzala v podozrení, že ich sleduje polícia   sa   rozdelili,   S.   D.   odišiel   s   vozidlom   na   nezistené   miesto,   P.   H.,   ktorý   išiel s vozidlom   ako   prvý   zastal   pri   dopravnej   značke,   neznámeho   označenia   na   doposiaľ nezistenom mieste pred mestom S. a nakoľko vedel od S. D. presne, že tu je ukrytá pre D. ako odberateľa táto droga, ukázal na toto miesto T. H., ktorý zastal s vozidlom za ním, T. H.   následne   nato   vystúpil   z   vozidla,   prišiel   k   označenému   miestu,   kde   zobral   vrecko v ktorom bola droga zabalená, zobral ju do vozidla zn. Wolkswagen variant na ktorom prišiel, pričom po dohode sa mali všetci stretnúť v meste Trnava, kde drogu mal odovzdať T. H. spoločne s P. H., S. D. ako distribútorovi začo mali dostať finančnú odmenu, avšak po ceste v smere obce R. na T. prešli na príkaz P. H. na poľnú cestu v tomto katastri, s tým aby drogu niekde uschovali, nakoľko ich sleduje polícia, toto T. H., ktorého viezol D. J. aj urobili, na tejto poľnej ceste zastali pri stromovom poraste, kde T. H. ukryl drogu pod strom a s vozidlom pokračovali na T., pričom D. J. keď zbadal policajtov, vyložil T. H. z vozidla a odišiel preč a následne nato bol T. H. zadržaný políciou a dobrovoľne ukázal miesto, kde drogu uschoval a podrobne opísal celý priebeh prevzatia drogy až do jeho zadržania   pri   výsluchu   postavení   svedka,   vykonanou   expertíznou   metódou   kapilárnej chromatografie na kolóne ULTRA-1 s použitím hmotnostne spektrometrického detektora a metódou   kapilárnej   plynovej   chromatografie   na   kolóne   DB-1   s   použitím   plameňovo jonizačného detektora bolo zistené, že mikroténové vrecko zaistené na mieste, ktoré ukázal T.   H.   obsahovalo   99,28   g   heroínu   s   prímesou   kofeínu   a   paracetamolu   s   priemerným zastúpením účinnej látky 9,1 % hmotnostného (vyjadrené ako voľná báza). Z uvedeného množstva možno pripraviť 452 až 903 obvykle jednorazových dávok drogy, čo predstavuje hodnotu najmenej 135 600,-Sk podľa vyjadrenia národnej protidrogovej jednotky Prezídia policajného   zboru   v B.,   pričom   heroín   je   zaradený   v   zmysle   zákona   národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   139/1998   Z.   z.   o   omamných   látkach,   psychotropných   látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do I. skupiny omamných látok.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam je dostatočne preukázané, že obvinení S.   D.,   P.   H.,   T.   H.,   D.   J.   svojím   konaním   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1, písm. c),   písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona...“.

2. Na základe návrhu krajskej prokuratúry z 2. mája 2007 okresný súd uznesením sp. zn. Tp 65/07 z 3. mája 2007 vzal obvinených S. D. a sťažovateľa podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a), a c) Trestného poriadku. Po citácii odôvodnenia návrhu krajského prokurátora (vychádzajúceho zo skutkového základu už uvedeného v bode 1) sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že: „(...) preskúmala návrh Krajskej prokuratúry v Trnave, oboznámila sa s pripojeným vyšetrovacím spisom, vypočula obvinených a dospela k záveru, že sú tu dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. poriadku. Dospela k záveru, že doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté   trestné stíhanie,   boli   spáchané   a   majú   znaky   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby omamných, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov. ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. e) Tr. zákona a je dôvodné podozrenie, že tieto skutky boli spáchané obvinenými S. D. a P. H.“

Po citovaní ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sudkyňa uviedla, že „Pokiaľ ide o obvinených S. D. a P. H., z doposiaľ zabezpečených dôkazov vyplýva, že obaja obvinení sa dopúšťali konania tak, ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia po dlhšiu dobu, hrozí im vysoký trest a je tiež aj dôvodná obava v prípade,   ak budú ponechaní na slobode, že budú pokračovať v páchaní tejto trestnej činnosti.

S   prihliadnutím   k   týmto   skutočnostiam,   dospela   sudkyňa   pre   prípravné   konanie k záveru,   že   sú   tu   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva   existencia   dôvodov   väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. poriadku...“.

3. O sťažnosti sťažovateľa (pozri bližšie body A 1, A 2 tejto časti odôvodnenia) proti rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením sp. zn.   6   Tpo   37/07   z 20.   septembra   2007,   z ktorým   sťažovateľovu   sťažnosť   zamietol a odôvodnil   nasledovne: «Uznesením Okresného súdu v Trnave pod sp.   zn.   Tp 110/07 zo dňa   17.   7.   2007   bola   podľa   §   79   ods.   3   Tr.   por.   zamietnutá   žiadosť   obv.   P.   H., o prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Z   odôvodnenia   uznesenia   súdu   I.   stupňa   vyplýva, že k negatívnemu rozhodnutiu dospel tento (súd) potom, čo skonštatoval, že u obvineného P. H. pretrvávajú dôvody väzby uvedené v ustanovené § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. (...) Podľa názoru okresného súdu doteraz vykonané dokazovanie vo veci nasvedčuje tomu, že bol spáchaný skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Predmetný skutok napĺňa znaky obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. Samotný obv. P. H. sa počas výsluchu v pozícii obvineného odmietol k veci vypovedať, avšak z dôkazov zhromaždených v spisovom materiáli vyplýva, že na posudzovanej trestnej činnosti sa mal zúčastniť. Jeho participáciu na ňom dosvedčuje T. H. Vzhľadom   na   charakter   spáchaného   skutku,   keďže   sa   jedná   o   obzvlášť   závažný zločin,   je   podľa   zdôvodnenia   súdu   I.   stupňa   objektivizovaný   záver   pre   ponechanie obvineného P. H. vo väzbe z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.; keďže objektívne   pretrváva   obava,   že   prepustením   na   slobodu   ujde,   alebo   sa   bude   skrývať v úmysle vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchanie skutku kladeného mu za vinu. Rovnako   je v zmysle dôvodov   I.   stupňového   rozhodnutia   objektivizovaná   obava, že v prípade   prepustenia   na   slobodu   bude   v   trestnej   činnosti   pokračovať,   čím   je   daný dôvod väzby „preventívnej“ uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Samotné dôvody „preventívnej väzby“ v uznesení súdu I. stupňa bližšie rozvedené nie sú, čo je potrebné súdu I. stupňa vytknúť. Pri dôslednom preskúmávaní napadnutého uznesenia   zo   strany   odvolacieho   súdu   je   potrebné   konštatovať,   že   v   tejto   časti   je rozhodnutie súdu I. stupňa do značnej miery paušálne.

Proti   uzneseniu   súdu   I.   stupňa   podal   sťažnosť   obvinený   P.   H.,   ktorú   odôvodnil prostredníctvom obhajcu, v zákonom stanovenej lehote.

V   odôvodnení   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   počas   prípravného   konania   došlo zo strany policajných orgánov k viacerým porušeniam zákona, takto sa malo stať aj pri ohliadke miesta činu zo dňa 30. 4. 2007, kedy mal byť nájdený sáčok z priehľadného igelitu, hnedastej farby. Pri vykonávaní samotnej ohliadky sa malo postupovať v rozpore s ustanovením § 101 ods. 1 Tr. por. a teda takýto dôkaz nie je možné v konaní použiť, keďže bol získaný nezákonným spôsobom. V tomto smere poukázal aj na rozsudok NS SR pod sp. zn. 4 Tz 9/2006 ako i rozhodnutie Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 3To 132/04 zo dňa 2. 12. 2004, keďže orgány činné v trestnom konaní môžu prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesné vykonanom dokazovaní, pričom tak postupované nebolo, naviac rozhodnutie súdu I. stupňa je nedostatočne odôvodnené pri objektivizovaní dôvodov väzby. Navrhol preto aby bol prepustený z väzby na slobodu. Napokon   požiadal,   aby   krajský   súd,   ktorý   súčasne   rozhodoval   o   sťažnosti spoluobvineného S. D., v prípade rozhodnutia v jeho prospech, súčasne rozhodol v súlade so zásadou benefícium cohaesionis aj v prospech neho (P. H).

Na podklade písomne podanej sťažnosti odvolací súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť,   tiež   konanie   predchádzajúce   vydaniu   výroku   napadnutého   uznesenia,   pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Odvolací súd plniac si na podklade podanej sťažnosti prieskumnú povinnosť síce konštatuje,   že   rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   ktorým   zamietol   žiadosť   obvineného   P.   H. o prepustenie   z   väzby   je   v   odôvodnení   čo   do   náležitého   zdôvodnenia   „preventívnych“ dôvodov väzby nedostatočné, avšak z hľadiska vecného je správne.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci pretrvávajú u obvineného P. H. dôvody   väzby   uvedené   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.,   ktoré   sú   dané skutočnosťami, na ktoré poukazuje aj samotné rozhodnutie súdu I. stupňa. Objektivizované sú   dôvodnou   obavou,   že   by   v   prípade   prepustenia   na   slobodu   obvinený   mohol   mariť dosiahnutie účelu trestného konania vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, keďže je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, pri ktorom mu hrozí v prípade uznania viny trest odňatia slobody v trvaní 10-15 rokov.

Dôvody   „preventívnej“   väzby   sú   podľa   zistení   odvolacieho   súdu   konkretizované obavou   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti   v   prípade   prepustenia   na   slobodu,   ktoré vyplývajú predovšetkým z toho, že na prešetrovanej trestnej činnosti, sa malo zúčastniť viacero osôb, pričom v samotnom postavení obvinených vystupujú okrem P. H. ďalšie tri osoby,   kde   sú   aj   osoby,   ktoré   sú   priamo   závislé   na   omamných   látkach,   čo   spolu so skutočnosťou, že si posudzovanou trestnou činnosťou mali zabezpečovať aj prostriedky k obžive, túto hrozbu ešte väčšmi zvýrazňuje.

K   návrhu   obvineného   aby   v   jeho   prípade   došlo   k   uplatneniu   zásady   benefícia cohasesionis, považuje tunajší súd za potrebné uviesť, že táto zásada sa zásadne uplatňuje len pri   rozhodovaní   vo   veci   samej   (teda   v   štádiu,   keď   sa   rozhoduje   o   vine   a   treste). V konkrétnom   prípade   odvolací   súd   preskúmával   len   existenciu   dôvodov   väzby u obvineného,   pričom   tieto   (dôvody   väzby)   je   v   zmysle   zákona   potrebné   skúmať individuálne u každého obvineného vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   §   49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade krajského súdu ako väzobného súdu rozhodujúceho   v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02,   IV.   ÚS   66/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu preto, že „sa nezaoberal písomnými dôvodmi sťažnosti sťažovateľa...“, hoci „svoju sťažnosť proti rozhodnutiu   o väzbe   odôvodnil   a uviedol   všetky   skutočnosti,   ktoré   považoval za nezákonné“. Na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   poukazoval   v žiadosti   o prepustenie z väzby zo 6. júla 2007 a aj v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bola táto žiadosť   zamietnutá a o ktorej   rozhodol   krajský   súd,   pričom   podľa   tvrdenia   sťažovateľa krajský súd sa týmito dôvodmi nezaoberal a vyvodil záver, že „... sťažnosť obvineného nie je dôvodná“, čo sťažovateľ považuje za „postup v ktorom absentuje zákonne a ústavné konformné   odôvodnenie   väzby“ na   základe   čoho   považuje rozhodnutie   krajského   súdu za „arbitrárne“ (pozri bližšie bod 3 v I. časti odôvodnenia).

Z obsahu čl. 17 ods. 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu,   že   pozbaviť   niekoho   osobnej   slobody   možno   iba   z dôvodov   a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon   (Trestný   poriadok   a   Trestný   zákon).   Ďalšie   odseky   čl. 17   ústavy uvádzajú   konkrétne   spôsoby   pozbavenia,   resp.   obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy.

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ (I. ÚS 100/04).

Ústavný súd z uznesenia vyšetrovateľa krajského riaditeľstva z 1. mája 2007 zistil právne relevantné skutočnosti (pozri bod B 1 v II. časti odôvodnenia) z ktorých vyplýva, že u sťažovateľa   je   dôvodné   podozrenie,   že   naplnil   všetky   znaky   skutkovej   podstaty trestného činu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, z rozhodnutí všeobecných súdov (pozri body B 2 a B 3 v II. časti odôvodnenia) aj skutočnosť, že sťažovateľ bol pozbavený osobnej slobody na základe dodržania dvoch nevyhnutných zákonných podmienok v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy,   t.   j.   je vo väzbe   zo   zákonného   dôvodu   (začaté   trestné   stíhanie   pre   skutok kvalifikovaný   ako   trestný   čin)   a spôsobom   zodpovedajúcim   zákonu   (dodržaný   postup podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku).

Na   základe   uvedeného   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tpo   37/07   z 20.   septembra   2007   a   namietaným   porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (II. ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Vo   veci   sťažovateľa   však   nešlo   o taký   prípad   majúci   za   následok   porušenie základných práv, ale o prípad,   keď sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 37/2007 z 20. septembra 2007 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti porušil ním označené základné práva, pretože sa nezaoberal dôvodmi jeho sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje na skutočnosť,   že čl.   46   ods.   1 ústavy (a aj čl. 36 ods. 1 listiny) poskytuje ochranu jednak právu na prístup k súdu a jednak právu na   spravodlivý   proces,   ktorého   ochranu   zaručuje   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Právo na spravodlivý   proces   garantuje   aj   určitú   kvalitu   súdneho   konania   najmä   v podobe procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré   jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Vyjadruje   to aj znenie §   176   ods.   2   Trestného poriadku, podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba, ako to prichádza podľa povahy veci do   úvahy,   uviesť   najmä   skutočnosti,   ktoré   sa   považujú   za   dokázané,   dôkazy,   o   ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán riadil pri hodnotení vykonaných   dôkazov,   ako   aj   právne   úvahy,   na   základe   ktorých   podľa   príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Už zo samotnej dikcie ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že len ako príklad uvádza obsah odôvodnenia zdôrazňujúc   pritom   povahu   veci.   Všeobecný   súd   teda   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   v rámci   konania   o väzbe   s relevantnými   tvrdeniami sťažovateľa vzťahujúcimi sa na toto konanie, odstránil vytýkané nedostatky v rozhodnutí prvostupňového súdu, najmä odôvodnil pretrvávanie väzby, t. j. existenciu dôvodov väzby sťažovateľa podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku (pozri bod B 3 v II. časti odôvodnenia).

Obsah odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zákonný a ústavne konformný, je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Tpo 37/07 a najmä jeho rozhodnutie z 20. septembra 2007 z právneho hľadiska nemá účinky takého konania a aj rozhodnutia, ktoré by boli spôsobilé porušiť označené základné práva a slobody sťažovateľa, a preto bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pôsobnosť   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého   sťažovateľ   namietal   porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia   a spravidla   tieto   konania,   medzi   iným   aj   konanie   o rozhodnutí   o   väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí o väzbe nepodlieha režimu   čl.   6   dohovoru,   tak   ani   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn.   6 Tpo 37/2007 z 20. septembra 2007 nie je spôsobilé tento článok dohovoru porušiť.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby, pre   ktoré   platí   špeciálna, pokiaľ   ide   o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný   súd   rešpektuje   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnenú,   a   to   pre   nedostatok   akejkoľvek   vecnej   súvislosti   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a označeným článkom dohovoru (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd napokon uvádza, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval. Z rovnakého dôvodu ústavný súd nerozhodol ani o náhrade trov konania uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007