znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 255/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Filipom, konateľom spoločnosti Advokátskej kancelárie H.I.F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 zo 6. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   PALADIUM   GROUP,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. februára 2014 doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   v citáciách   aj „porušovateľ“)   sp. zn.   3 Sžf 95/2012,   3 Sžf 96/2012   zo   6.   novembra   2013   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobcu v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   Finančného   riaditeľstva Slovenskej republiky, Bratislava č. I/223/16748-116808/2011/999608-r zo 14. novembra 2011   a č.   I/223/16748-116812/2011/999608-r   zo   14.   novembra   2011,   ktorými   potvrdilo dodatočné platobné výmery Daňového úradu Košice IV z 26. mája 2011 (za rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 a september 2009).

Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý   po   spojení   oboch   žalôb   na   spoločné   konanie   rozsudkom   č.   k.   7   S 6/2012-59 z 5. septembra   2012   žalobu   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd namietaným   rozsudkom   zo   6.   novembra   2013   tak,   že   potvrdil   prvostupňový   rozsudok z 5. septembra 2012.

3. Podľa   názoru   sťažovateľky „jednostranné   prijatie   argumentácie   žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov determinuje následnú nepresvedčivosť celého rozhodnutia.   Toto je arbitrárne a týmto momentom je problematické aj správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, ktoré v našom prípade krajský súd a následne i súd najvyšší úplne ignoroval.

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami možno konštatovať, že porušovateľ svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, rad dôkazov predložených sťažovateľom bezdôvodne ignoroval a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia súdov vydané v obdobných prípadoch buď úplne ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne. Týmto momentom je nepochybné, že namietané rozhodnutie porušovateľa nespĺňa zákonom stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich práv   garantovaných   ako   Ústavou   SR,   tak   aj   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“.

4.   Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka   poukázala   najmä   na   rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, Súdneho dvora Európskej únie z 21. júna 2012 vo veciach sp. zn. C-80/11 a sp. zn. C-142/11, rozhodnutia ústavného súdu (vo veciach sp. zn. II. ÚS 6/00, I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08) a Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 666/02), ako aj poukazom na právnu teóriu prezentovanú v odbornej literatúre.

5. Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila   rozsudok   krajského súdu č. k. 7 S 6/2012-59 z 5. septembra 2012 a namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 zo 6. novembra 2013.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy... a článok 6 ods. 1, článkom 13 Dohovoru...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo 6. 11. 2013, sp. zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   PALADIUM   GROUP,   s.   r.   o.   priznáva   náhradu   trov právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát... Podľa   čl. 2 ods.   2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákona. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé   a nestranné   súdy.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 13 dohovoru každý koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom...

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2013 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body 1 a 6).

11.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie), najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však   podľa   názoru   sťažovateľky   vyplývalo   z nedostatočne   zisteného   existujúceho skutkového stavu veci a následne z jeho nesprávneho právneho posúdenia (pozri tiež bod 3).

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   95/2012,   3   Sžf   96/2012 zo 6. novembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd najskôr oboznámil výsledky konania správnych orgánov v predmetnej veci, podstatu   odvolacích   námietok   sťažovateľky   a stanovisko   žalovaného   Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky k nim:

„Napadnutým   rozsudkom   Krajský   súd   v   Košiciach   zamietol   žalobu   žalobcu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   č.   1/223/16748-116808/2011/999608-r a č. 1/223/16748-116812/2011/999608-r zo dňa 14. 11. 2011, ktorými potvrdil dodatočné platobné výmery Daňového úradu Košice IV č. 698/230/38684/11/Tak a č. 698/230/38727/1 1/Tak zo dňa 26. 05. 2011, ktorými bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2009 v sume 88.179,76 eur a za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 94.259 eur. Rozsudok odôvodnil tým, že v prípade všetkých faktúr, ktoré žalobca v žalobách uvádzal,   deklarované   množstvo   vykonaných   služieb   subdodávateľským   spôsobom   ani v jednom prípade nebolo preukázané, teda nebola naplnená materiálna stránka ustanovenia §49 a 51 zákona o DPH. Ak daňový subjekt v daňovej kontrole nevie preukázať, resp. sa nepamätá na   svojich   subdodávateľov,   pričom 80   %   fakturovaných súm tvorili   práve sporné   prípravné   práce   v   takom   rozsahu,   v   akom   ich   aj   uviedol   žalovaný   vo   svojich rozhodnutiach, nie je možné uznať žalobné námietky žalobcu, ktorými sa snaží tvrdiť, že deklarované množstvo vykonaných prác bolo skutočne odovzdané. Predchádzajúci konateľ RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. nevedel preukázať ani to, kedy a aké doklady odovzdal novej konateľke   tejto   obchodnej   spoločnosti.   Stanovenie   podmienok   spolupráce   pri   nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, in   door   a   out   door   reklamných   plôch   v   zdaňovacom   období   podľa   zmluvy   o   vykonaní reklamy   ešte   neznamená,   že   na   strane   dodávateľa   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o. prostredníctvom   svojich   subdodávateľov   bez   preukázania   ďalších   dodávateľských subjektov, s ktorými táto obchodná spoločnosť reálne komunikovala, by mala preukazovať, že   došlo   k zdaniteľnému   plneniu   na   strane   daňového   subjektu   (žalobcu).   Obchodná spoločnosť   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   v   daňovom   konaní   nevedela   preukázať fakturované služby, keďže tieto si objednávala u viacerých dodávateľov, pričom konateľ tejto   obchodnej   spoločnosti   si   nepamätal   na   mená   dodávateľov.   Osobne   ich   nepoznal a neboli to ani jeho známi, nakontaktoval sa na nich iba cez internet. Obchodná spoločnosť TRANSDIRECT   s. r.   o.   takisto   pri   výsluchu   konateľa   tejto   spoločnosti   uviedla,   že   si nepamätá svojich dodávateľov. Krajský súd ďalej z predložených CD časť billboardov zistil, že   dátum   vykonania   snímkov   dokumentujúcich   umiestnenie   billboardov   k   reklamným kampaniam je v mnohých prípadoch skorší, než je kontrolované zdaňovacie obdobie, t. j. január až december 2009. Ide o roky 2008, 2004.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Má za to, že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa žalovaného, ako i krajského súdu porušiť naopak splnil. Na predložených faktúrach sú správne uvedené všetky   zákonom   ustanovené   položky   a   súčasne   jednoznačne   deklarujú,   že   k jednotlivým zdaniteľným plneniam skutočne došlo.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z predloženého spisového materiálu   zistil,   že   dôkazy   predložené   žalobcom   (faktúry,   zmluvy   o   vykonaní   reklamy, reklamné prospekty) nepreukázali reálnu existenciu obchodných prípadov...

Pokiaľ existuje celý rad dôkazov dokumentujúcich, že predmetné faktúry majú reálny základ,   ktorú   skutočnosť   uvádza   žalobca   v   odvolaní,   bol   povinný   ich   správcovi   dane v priebehu   kontroly   predložiť.   Tvrdenie   žalobcu   o   zaplatení   dodávky   tovaru,   ktorý   bol predmetom sporných faktúr, ako aj plnenie si odvodových povinností dodávateľom, na ktoré poukazuje žalobca ešte nepreukazuje aj uskutočnenie deklarovaných obchodov. V tomto prípade pre nespoluprácu dodávateľa, spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o., správca dane nemohol preveriť, či sporné faktúry boli zaúčtované v jeho účtovníctve a príslušné daňové povinnosti boli splnené...“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne po tom, ako bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p., § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok Krajského súdu... č. k. 7S/6/2012-59 zo dňa 05. 09. 2012.

Najvyšší   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   nezistil existenciu   zásadnej   právnej   otázky,   ktorú   by   bolo   nevyhnutné   judikovať.   Spor   sa   týka skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti   pre   presun   dôkazného   bremena   na   správcu   dane   v   zmysle   výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK.

Daňový   subjekt   vyčerpal   vlastné   dôkazné   bremeno,   ak   disponuje   existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.

Na   preukázanie   opaku   v   dôsledku   skutočností,   ktoré   nastali   u   platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný   správcom   dane   v priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie   zdaniteľných   plnení   je   ekonomická   činnosť   plne   pod   kontrolou daňového   subjektu.   Vzhľadom   na   to   daňový   subjekt   ako   platiteľ   dane   má   možnosť   si obstarať   dostatočný   počet   dôkazov,   ktoré   zabezpečia   preukázateľnosť   uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva   ex   lege,   ale   je   právom   platiteľa   dane   (pojem   „môže“   §   49   ods.   2   zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri   preukazovaní   je   významný   aj   charakter   zdaniteľného   plnenia.   V   danom   prípade nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo k zdaniteľnému   plneniu   podľa   zákona   č.   222/2004   Z.   z.,   k dodaniu   reklamných   služieb žalobcovi   spoločnosťami   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   a   TRANSDIRECT   s.   r.   o. subdodávateľským spôsobom, ktorého predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť   stanovenie   podmienok   spolupráce   pri   nákupe   komerčných   elementov   vo   vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch. Vzhľadom na to, že dodávatelia žalobcu nevedeli identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemali ani žiadnych zamestnancov, a ich účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania   zdaniteľných   plnení   zaťažuje   žalobcu.   Preukázanie   zdaniteľných   plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového   subjektu,   aby   nad   rámec   svojich   bežných   obchodných   potrieb   zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie jej ekonomickej podstaty.

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane (§ 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického obsahu.   K   štatistikám   sledovanosti,   počúvanosti   a   čítanosti   správca   dane   uvádza,   že jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty. Napríklad   štatistiky   jednotlivých   televízii   sú   vykonávané   na   základe   people   metrov umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované Štatistiky sledovanosti,   ktoré   majú   televízie   k   dispozícii.   Rovnako   si   prieskum   počúvanosti a počúvanosti vykonávajú rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako   MEDIAN   SK.   s.   r.   o.,   ktorý   zverejňuje   výsledky   na   svojej   internetovej   stránke www.mediansk.sk.   Údaje   takéhoto   druhu   sú   zverejňované   aj   na   internetovej   stránke wvvw.medialne.sk. takže kontrolovaný daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie   objednávať   si   tieto   služby   od   iných   subjektov.   Kontrolovaný   daňový   subjekt   síce predložil   štatistiky   sledovanosti,   počúvanosti   a   čítanosti,   čo   je   len   konečný   produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring návrh a umiestnenie reklamy v printových médiách, mediálne plány jednotlivých printov   tlače   a   pod.   Z   dôvodu   neosvedčenia   ekonomickej   podstaty   presun   dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný.

Najvyšší   súd   preto   konštatuje,   že   daňové   orgány   v   danom   prípade   vychádzali zo správneho   rozloženia   dôkazného   bremena   a   v   konaní   neboli   osvedčené   dôvody   pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu   a   vo   veci   konajúcich   správnych   orgánov)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   sa   v tomto   ohľade   stotožňuje   s   najvyšším súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného   plnenia   a jeho   použitie   platiteľom   dane   na   uskutočňovanie   zdaniteľných plnení (ich charakteru) je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane.

15.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné   právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sžf 95/2012, 3 Sžf 96/2012 zo 6. novembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný   s   právnym   názorom   sťažovateľa   (bod   4),   potom   ústavnému   súdu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

19. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené čl. 13 dohovoru uvedeným postupom a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

20.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   dospel k záveru o nearbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým rozhodnutím najvyšší   súd   v rámci   odvolacieho   konania   zároveň   poskytol   sťažovateľke   účinný prostriedok nápravy (body 15 a 16), nebolo možné ani uvažovať o možnom porušení práva zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný opravný prostriedok).

21. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné pravidlá   tvorby   a aplikácie   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   vyjadrujúce princíp právneho   štátu   a princíp   právnej   istoty,   ako   aj   viazanosť   štátnych   orgánov   konať   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie čl. 141 ods. 1 ústavy vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť súdov   od   ostatných   orgánov   štátnej   moci   a nestrannosť   súdov,   t.   j.   ich   viazanosť   pri rozhodovacej   činnosti   len   zákonom,   včítane   nestranného   prístupu   súdov   k účastníkom konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 17), nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   základných   interpretačných,   resp.   aplikačných pravidiel.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočnosti a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (bod 19 a 20) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 6.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014