znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 255/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F,, PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 4490/2013, Rvp 4492/2013 až Rvp 4494/2013, Rvp 4507/2013 až Rvp 4517/2013, Rvp 4528/2013, Rvp 4535/2013, Rvp 4618/2013, Rvp 7023/2013, Rvp 7033/2013 až Rvp 7036/2013, Rvp 7038/2013 až Rvp 7042/2013, Rvp 7045/2013, Rvp 7046/2013 až Rvp 7052/2013, Rvp 9160/2013 až Rvp 9166/2013, Rvp 9189/2013 až Rvp 9191/2013, Rvp 9193/2013 až sp. zn. Rvp 9200/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 351/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 4490/2013,   Rvp   4492/2013   až   Rvp   4494/2013,   Rvp   4507/2013 až Rvp 4517/2013,   Rvp   4528/2013,   Rvp   4535/2013,   Rvp   4618/2013,   Rvp 7023/2013, Rvp 7033/2013 až Rvp   7036/2013,   Rvp   7038/2013   až Rvp   7042/2013,   Rvp 7045/2013, Rvp 7046/2013 až Rvp 7052/2013, Rvp 9160/2013 až Rvp 9166/2013, Rvp 9189/2013 až Rvp 9191/2013, Rvp 9193/2013 až sp. zn. Rvp 9200/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4490/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   4.,   8. a 14. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 NcC 351/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 11. októbra 2012“) vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde pôvodne pod sp. zn. 23 NcC 367/2012, 23 NcC 361/2012, 23 NcC 365/2012, 23 NcC 366/2012, 23 NcC 377/2012, 23 NcC 369/2012, 23 NcC 379/2012, 23 NcC 378/2012, 23 NcC 374/2012, 23 NcC 368/2012, 23 NcC 372/2012, 23 NcC 375/2012, 23   NcC   376/2012,   23   NcC   370/2012,   23   NcC   364/2012,   23   NcC   371/2012,   23   NcC 363/2012 a sp. zn. 23 NcC 362/2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Predmetné   žaloby boli vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   70/2012,   7   C   51/2012,   5   C   107/2012, 5 C 106/2012, 5 C 100/2012, 7 C 45/2012, 12 C 141/2012, 4 C 109/2012, 5 C 101/2012, 7 C 46/2012, 12 C 132/2012, 7 C 76/2012, 12 C 142/2012, 5 C 103/2012, 12 C 154/2012, 7 C 42/2012, 5 C 108/2012 a sp. zn. 6 C 153/2012.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský   súd   uznesením   z   11.   októbra   2012   rozhodol   tak,   že   nevylúčil   všetkých sudcov   okresného   súdu   z   prerokovávania   a   rozhodovania   v   predmetných   konaniach. Napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky «nesprávne,   zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS   336/09   z   8.   októbra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   47/05   z   11.   mája   2005, sp. zn. III. ÚS 71/97,   nález   sp.   zn.   I.   ÚS   46/05   zo   17.   marca   2005,   nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „tvrdí na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   sporoch   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojom uznesení z 11. októbra 2012.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v   uznesení   z   11.   októbra   2012   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté z dôvodu   nedostatku   jeho právomoci   na ich   prerokovanie a rozhodnutie „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“ V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod sp. zn. I. ÚS 265/05,   III.   ÚS   24/05   a sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých   preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež   poukázala   na   publikované   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu.   Preto   Najvyšší   súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 11. októbra 2012, zruší uvedené uznesenie a   vec   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 4490/2013,   Rvp   4492/2013   až   Rvp   4494/2013,   Rvp   4507/2013   až Rvp 4517/2013,   Rvp   4528/2013,   Rvp   4535/2013,   Rvp   4618/2013,   Rvp   7023/2013, Rvp 7033/2013 až Rvp 7036/2013, Rvp 7038/2013 až Rvp 7042/2013, Rvp 7045/2013, Rvp 7046/2013 až Rvp 7052/2013, Rvp 9160/2013 až Rvp 9166/2013, Rvp 9189/2013 až Rvp 9191/2013, Rvp 9193/2013 až sp. zn. Rvp 9200/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 7099/2013 prebieha na ústavnom súde konanie o   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   8.   januára   2012,   v   ktorej   namieta   porušenie   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   sp.   zn.   23   NcC   351/2012   z   11.   októbra   2012,   v   ktorom   prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne vedené pod spisovými značkami 23 NcC 351/2012, 23 NcC 352/2012, 23 NcC 353/2012, 23   NcC   354/2012,   23   NcC   355/2012,   23   NcC   356/2012.   23   NcC   357/2012, 23 NcC 358/2012,   23   NcC   359/2012,   23   NcC   360/2012,   23   NcC   361/2012, 23 NcC 362/2012,   23   NcC   363/2012.   23   NcC   364/2012,   23   NcC   365/2012, 23 NcC 366/2012,   23   NcC   367/2012,   23   NcC   368/2012,   23   NcC   369/2012, 23 NcC 370/2012,   23   NcC   371/2012,   23   NcC   372/2012,   23   NcC   373/2012, 23 NcC 374/2012,   23   NcC   375/2012,   23   NcC   376/2012,   23   NcC   377/2012, 23 NcC 378/2012,   23   NcC   379/2012,   23   NcC   380/2012,   23   NcC   381/2012, 23 NcC 382/2012, 23   NcC   383/2012,   23   NcC   384/2012,   23   NcC   385/2012, 23 NcC 386/2012,   23   NcC   387/2012,   23   NcC   388/2012,   23   NcC   389/2012. 23 NcC 390/2012,   23   NcC   391/2012,   23   NcC   392/2012,   23   NcC   393/2012, 23 NcC 394/2012,   23   NcC   395/2012,   23   NcC   396/2012,   23   NcC   397/2012, 23 NcC 398/2012,   23   NcC   399/2012   a sp.   zn.   23   NcC   400/2012   a   ďalšími   výrokmi rozhodol o zaujatosti jednotlivých sudcov okresného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 4490/2013, Rvp 4492/2013 až Rvp 4494/2013, Rvp 4507/2013 až Rvp 4517/2013, Rvp 4528/2013, Rvp 4535/2013,   Rvp   4618/2013,   Rvp   7023/2013,   Rvp   7033/2013   až   Rvp   7036/2013, Rvp 7038/2013 až Rvp 7042/2013, Rvp 7045/2013, Rvp 7046/2013 až Rvp 7052/2013, Rvp 9160/2013 až Rvp 9166/2013, Rvp 9189/2013 až Rvp 9191/2013, Rvp 9193/2013 až sp. zn. Rvp 9200/2013 vystupujú identickí účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením z 11. októbra   2012   vo   vzťahu   ku   konaniam   pôvodne   vedeným pod sp. zn. 23 NcC   367/2012, 23 NcC   361/2012,   23 NcC 365/2012,   23   NcC   366/2012, 23 NcC   377/2012,   23   NcC   369/2012,   23   NcC   379/2012,   23   NcC   378/2012, 23 NcC 374/2012,   23   NcC   368/2012,   23   NcC   372/2012,   23   NcC   375/2012, 23 NcC 376/2012,   23   NcC   370/2012,   23   NcC   364/2012,   23   NcC   371/2012, 23 NcC 363/2012 a sp. zn. 23 NcC 362/2012 a sťažovateľka sa v predmetných konaniach v návrhu   rozhodnutia   (petite)   domáha   vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv   uvedeným uznesením.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 4490/2012 bráni tomu, aby vo veci prebiehali ďalšie konania vedené pod sp. zn. Rvp 4490/2013, Rvp 4492/2013 až Rvp   4494/2013,   Rvp   4507/2013   až   Rvp   4517/2013,   Rvp   4528/2013, Rvp 4535/2013, Rvp   4618/2013,   Rvp   7023/2013,   Rvp   7033/2013   až   Rvp   7036/2013, Rvp 7038/2013 až Rvp 7042/2013, Rvp 7045/2013, Rvp 7046/2013 až Rvp 7052/2013, Rvp 9160/2013   až Rvp   9166/2013,   Rvp   9189/2013   až Rvp   9191/2013,   Rvp   9193/2013 až Rvp   9200/2013,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013