znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 255/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 doručená   telefaxom   (22.   marca   2012   doplnená písomne)   sťažnosť   M.   Š.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 41/2010-329 z 20. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok s jeho podmienečným odkladom v trvaní dvoch rokov skúšobnej doby.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podali riadny opravný prostriedok tak Okresná prokuratúra Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“), ako aj sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu.

O odvolaniach rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 To 86/2011-352 z 19. januára 2012 tak, že ich podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodné zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené: článok 12 ods. 1, 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 1, 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve   na   spravodlivý   proces   a   o   práve   na   prístup   k   súdu,   článok   8   ods.   2   Listiny o nemožnosti pozbavenia slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Svoje   presvedčenie   o porušení   označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru sťažovateľ odôvodnil takto:

„Z   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané   v priebehu   prípravného   konania   i   na   hlavnom pojednávaní, bolo jednoznačne preukázané to, že sme síce s poškodeným uzavreli písomnú zmluvu o pôžičke, avšak v žiadnom prípade v zmluve nebol dohodnutý účel pôžičky. Súdy   napriek   tomu   naďalej   vo   výrokovej   časti   rozsudkom   uvádzajú,   že   som   sa dopustil podvodu, pretože som finančné prostriedky použil na iný ako dohodnutý účel. Toto je evidentne v rozpore s vykonanými dôkazmi. Listina o pôžičke je len jedna a v tej sa účel pôžičky neuvádza. Ja som síce potvrdil vo svojej výpovedi, že som chcel za požičané peniaze kúpiť osobné motorové vozidlo... pre svoju firmu a aj som toto vozidlo kúpil.

V tomto nemôže byť moje konanie podvodné. Nebolo preukázané ani tvrdenie, že som v čase pôžičky mal finančné problémy a že som vedel, že tieto finančné prostriedky nebudem môcť vrátiť. Firma, ktorej som jediným spoločníkom   a   konateľom   vtom   čase   finančné   problémy   nemala...,   ale   s   postupným nástupom krízy a predtým devalvácie slovenskej koruny firma utrpela straty a tak som peniaze   včas nevrátil.   Nemožno   však kriminalizovať   náš   záväzkový vzťah len pre moju neskoršiu neschopnosť splniť dohodnutý záväzok. Naviac, poberám mzdu, poškodený bol úspešný   v   občianskom   spore,   má   právoplatný   titul   pre   exekúciu,   dokonca   podal   návrh a exekúcia mala prebiehať. Ojej výsledkoch neviem.

Za   svojvôľu   súdov   považujem   to,   že   rozhodli   v   príkrom   rozpore   s   vykonanými dôkazmi. Napriek tomu, že dôkazy sú iné, skutková veta súdu ostala taká, ako bol skutok modifikovaný na začiatku prípravného konania a sú v nej uvedené zjavné nepravdy. V takomto konaní súdov vidím porušenie môjho práva na spravodlivý proces...“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „Je   neprípustná   prax,   keď   sa   štandardné občianskoprávne vzťahy na úkor z ich účastníkov riešia prostriedkami trestného práva. Týmto   spôsobom   totiž   potom   dochádza   k   znerovnoprávneniu   osôb   v   ich   vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov a tým porušeniu článku 1 Listiny a článku 12 ods. 1 Ústavy.

Považujem za absolútne nesprávnu prax orgánov činných v trestnom konaní, keď sú celkom neprípustné používané prostriedky trestného práva tam, kde je namieste vec riešiť súkromno-právnou cestou.

Poukazujem aj na to, že som bol právoplatne odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní   jedného   roka   s   podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   dva   roky,   čo   je v rozpore s článkom 8 ods. 2 Listiny, že nikoho nemožno zbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2011 porušil základné právo sťažovateľa na rovnosť, spravodlivý proces a právo na prístup k súdu, nemožnosť pozbavenia slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok, zaručené podľa článku 12 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; článku 1 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 8 ods. 2 Listiny.

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   19. 1. 2012,   č.   k.   2   To   86/2011, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 Eur na účet právneho zástupcu...   v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy,   čl.   1   listiny, základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a v čl.   36   ods.   1   listiny   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata sťažnosti spočíva predovšetkým v tom, že sťažovateľ nepovažoval skutok, za ktorý bol odsúdený, za trestný čin, ale za občianskoprávnu vec, ktorá v žiadnom prípade nemala byť riešená v trestnoprávnej rovine.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

1.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   2   To   86/2011-352 z 19. januára 2012 okrem iného vyplýva:

„Súd prvého stupňa v tejto trestnej veci postupoval tak, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, čím plne rešpektoval zásadu vyjadrenú v § 2 ods. 10 Tr. por.

Prvostupňový   súd   hodnotil   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom,   podľa   svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo a v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich zaobstaral súd, resp. orgány činné v trestnom   konaní alebo niektorá zo   strán,   čím plne aplikoval   zásadu   vyjadrenú v § 2 ods. 12 Tr. por.

Na hlavných pojednávaniach bolo vykonané rozsiahle dokazovanie výsluchom tak obžalovaného M. Š., ako aj svedkov poškodeného J. G. st., J. G. ml., M. S., K. S., Mgr. I. P., M.   D.   a prečítaním   listinných   dôkazov,   ktoré   boli   zabezpečené   v   štádiu   prípravného konania.

Obžalovaný M. Š. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní zdôraznil, že on nemal úmysel poškodeného podviesť. V čase, kedy zobral od poškodeného pôžičku, dostal sa do zlej finančnej situácie. Mal obchodné straty spôsobené nepriaznivým kurzom slovenskej koruny vo vzťahu k euru. Tak, ako aj v odvolaní konštatuje, ide o občiansko-právny vzťah a nie o trestný čin.

Zo spáchania skutku je obžalovaný usvedčovaný svedeckou výpoveďou poškodeného J.   G.   st.,   ktorý   skonštatoval,   že   s   obžalovaným   sa   spoznali   v   rámci   podnikania. Spolupracovali   zhruba   dva   roky   predtým,   ako   došlo   k uzavretiu   zmluvy   o   pôžičke. Obžalovaný ho opakovane žiadal o požičanie peňazí. Pozval ho aj k sebe domov. Ukázal mu dom,   tvrdil,   že   chce   časť   vedľajšieho   pozemku   kúpiť,   príslušenstvo   domu.   Následne   ho pozval do cukrárne, kde pracovala jeho manželka a potom od neho žiadal, aby mu požičal sumu   200.000,-   Sk,   ktorú   potrebuje   ako   akontáciu   na   nákup   motorového   vozidla prostredníctvom leasingovej spoločnosti. Poškodený zdôraznil, že peniaze mu požičal ako fyzickej osobe. Pri odovzdávaní peňazí obžalovaný nechcel, aby podpisovali zmluvu. Tvrdil, že mu peniaze vráti. Nakoniec na naliehanie poškodeného sformulovali a podpísali zmluvu, ktorá je súčasťou spisového materiálu. Ako svedka tohto úkonu uviedol poškodený svojho syna   J.   G.   ml.   V   dohodnutom   termíne   mu   obžalovaný   peniaze   nevrátil   ani   napriek urgenciám, preto poškodený podal návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol vydaný. Následne postupoval tak, že dal podnet na začatie exekúcie. V rámci exekučného konania sa preukázalo, že obžalovaný je nemajetný. Exekútor mu oznámil, že nemá čo exekuovať. Následne na katastri nehnuteľnosti poškodený zistil, že vlastníkom rodinného domu, ktorý mu ukazoval, je dcéra obžalovaného.

Zo svedeckej výpovede svedka J. G. ml. vyplynulo, že bol pri podpise zmluvy, ako aj pri odovzdávaní peňazí. Svedok sa vyjadril, že jeho otec - poškodený sa nebál peniaze požičať   obžalovanému,   pretože   mal   vedomosť   o   tom,   že   vtom   čase   vlastnil   dom,   byt, cukráreň, kovovýrobu. Obžalovaný si chcel peniaze požičať ako fyzická osoba na osobné motorové vozidlo, ktoré chcel používať ako fyzická osoba. Poškodený v dohodnutej lehote peniaze nevrátil.

Svedkovia M. S. a M. D. vo svojich výpovediach konštatovali, že tak obžalovaného, ako aj poškodeného poznajú, no o samotnom požičiavaní peňazí nič nevedia.

Svedkyňa K. S., dcéra obžalovaného konštatovala, že rodinný dom v Ď. jej rodičia darovali v roku 2003.

Zo   zmluvy   o   pôžičke   vyplýva,   že   obžalovaný   si   požičiava   od   poškodeného   sumu 200.000,-   Sk,   ktorú   prevzal   od   poškodeného   a   zaväzuje   sa   vrátiť   veriteľovi   túto   sumu do 15. 9. 2006 v mieste veriteľovho bydliska.

Súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí   správne   poukázal   na   vedené   exekučné konania proti obžalovanému v čase, kedy došlo k podpisu zmluvy o pôžičke.

V skutkovej vete obžaloby je kladený dôraz na skutočnosť, že obžalovaný uviedol poškodeného do omylu tým, že peniaze použil na iný účel a to kúpu motorového vozidla pre svoju   firmu.   Súd   prvého   stupňa   na   základe   vykonaného   dokazovania   správne   poukázal na skutočnosť, že v čase, keď obžalovaný si peniaze požičiaval od poškodeného, aj pred týmto   obdobím,   boli   proti   nemu   vedené   viaceré   exekúcie   z   dôvodu,   že   si   neplnil   svoje záväzky voči tretím osobám. Zostatky na jeho účtoch boli minimálne, o čom svedčia výpisy z týchto účtov. Aj napriek tejto svojej situácií uzavrel dohodu o pôžičke s poškodeným, kde sa zaviazal, že tieto peniaze vráti v lehote 45 dní do 15. 9. 2006. Vzhľadom na finančnú situáciu, v ktorej sa nachádzal v čase podpisu pôžičky, musel si byť obžalovaný vedomý, že peniaze   poškodenému   v   dohodnutom   termíne   nebude   schopný   vrátiť.   V   súlade   s   týmto záverom súd prvého stupňa upravil aj skutkovú vetu v rozsudku.

Obžalovaný M. Š. takýmto svojím konaním na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol poškodeného J. G. do omylu v okolnosti týkajúcej sa svojej solventnosti a schopnosti vrátiť požičanú sumu a spôsobil mu väčšiu škodu. Obžalovaný M. Š. týmto svojím   konaním   tak,   ako   to   ustálil   súd   prvého   stupňa,   naplnil   všetky   pojmové   znaky skutkovej   podstaty   prečinu   podvodu   podľa   §   221   ods.   1,   2   Tr.   zák.,   a   to   po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej s úmyslom priamym podľa § 15 písm. a) Tr. zák...

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, pretože prihliadal na spôsob spáchania činu, jeho následok, zohľadnil zavinenie, pohnútku. Pri svojom rozhodovaní zohľadnil doterajší bezúhonný život obžalovaného, ako poľahčujúcu okolnosť. Na druhej strane priťažujúce okolnosti nezistil. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd považuje trest, ktorý uložil súd prvého stupňa obžalovanému v trvaní jedného roka za   trest   primeraný,   ktorým   možno dosiahnuť   účel trestu vyjadrený   v § 34 ods.   1 Tr. zák.

Správne súd prvého stupňa postupoval, keď po zohľadnení osoby obžalovaného, jeho doterajšieho života, výkon trestu podmienečne odložil, rovnako aj skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov krajský súd považuje za dobu primeranú a postačujúcu.“

V citovanej   časti   odôvodnenia   krajský   súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   považoval rozsudok   okresného   súdu   z 20.   mája   2011   a jeho   postup   za   správny   a prečo   opravné prostriedky okresnej prokuratúry a sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Správnosť postupu a záverov   súdu   prvého   stupňa   pritom   oprel   o konkrétne   v trestnom   konaní   vykonané dôkazy, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd dostatočne preskúmal a korektne vyhodnotil.   V odôvodnení   rozhodnutia   druhostupňový   súd   stručne   zopakoval   relevantné časti výpovedí sťažovateľa, poškodeného a svedkov, a priblížil obsah listinného dôkazu. Zo zisteného   skutkového   stavu   usúdil,   že   sťažovateľ   konaním   opísaným   v napadnutom rozhodnutí   naplnil   všetky   znaky   skutkovej   podstaty   prečinu,   za   ktorý   bol   rozsudkom okresného   súdu   odsúdený.   Rovnako   za   primeraný   považoval   aj   trest,   ktorý   bol sťažovateľovi uložený.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   nestotožnil   s tvrdením   sťažovateľa o „svojvôli“   všeobecných   súdov,   ktorej   sa   mali   dopustiť   tým,   že   rozhodli   v „príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi“. Práve naopak, oba súdy hodnotiac vykonané dokazovanie jasne a presvedčivo uviedli dôvody, prečo konanie sťažovateľa považovali za trestný čin. Išlo predovšetkým o zistenie súdov oboch stupňov, že sťažovateľ ako žiadateľ o pôžičku sa pred jej poskytnutím správal tak, aby uviedol poškodeného do omylu (čo sa týka jeho solventnosti) a to súčasne za situácie, ktorá nasvedčovala tomu, že požičanú sumu nebude schopný   v dohodnutej   lehote   vrátiť   pre   plnenie   záväzkov   vo   vzťahu   k ďalším   -   tretím osobám (prebiehajúce exekúcie). Zákonite teda vo veci sťažovateľa prichádzalo do úvahy, jeho slovami povedané, použitie prostriedkov trestného práva a nebolo na mieste jej riešenie súkromno-právnou cestou.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v   danom   prípade   neporušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   resp. právo na spravodlivé súdne konanie nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal aj porušenie práva na prístup k súdu.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Sťažovateľ v sťažnosti bližšie nešpecifikoval, v čom konkrétne mal spočívať zásah krajského súdu do tohto základného práva.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené Trestným poriadkom neboli zo strany krajského súdu   rešpektované spôsobom   zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ ako strana trestného konania podal riadny opravný prostriedok a krajský súd o jeho odvolaní konal a meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa. Zo sťažnosti nevyplynulo, že by v odvolacom   konaní   krajský   súd   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľa   nepostupoval   v súlade s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný poriadok), a ani to, že by došlo k ukráteniu sťažovateľa na jeho procesných právach, resp. zvýhodneniu druhej strany trestného konania (okresnej prokuratúry) na úkor sťažovateľa. Z tohto dôvodu neprichádzalo do úvahy konštatovať porušenie základného práva na prístup k súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 2 listiny

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že bol odsúdený na trest odňatia slobody (s podmienečným odkladom jeho výkonu) len preto, že nebol schopný dodržať zmluvný záväzok, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu (čl. 8 ods. 2 listiny), ústavný súd poznamenáva,   že   všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   dostatočne   zreteľne   uviedli dôvody, prečo jeho konanie posúdili ako trestné a následne ho subsumovali pod skutkovú podstatu prečinu podvodu (pozri odôvodnenie tohto rozhodnutia v bode 1.1). Súdy oboch stupňov neopomenuli zdôrazniť všetky skutočnosti, ktoré ich viedli k presvedčivému záveru o potrebe   posúdenia   skutku   ako   trestného   činu.   Za   týchto   okolností   nebolo   možné akceptovať názor sťažovateľa.

Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená a z toho dôvodu ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach   viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (ide   teda   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom článku ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších   požiadavkách   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   vrátiť   mu   vec na ďalšie   konanie,   ale   aj   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia)   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012