SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 255/2010-36Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2011 v senátezloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovejprerokoval sťažnosť spoločnosti F., B., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátskakancelária V., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 65/2009 z 24. marca2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 139/2008 z 8. októbra 2008a takto r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 65/2009z 24. marca 2010 p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 65/2009 z 24.marca 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky naďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiťspoločnosti F. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur aosemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. V. do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 255/2010-13z 30. júna 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F. (ďalej len „sťažovateľka“) voveci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 65/2009z 24. marca 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 139/2008 z 8. októbra 2008 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľka doplnila dôvody ústavnej sťažnosti podanímz 23. septembra 2010.
2. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami bolo svojvoľneporušené jej právo domáhať sa pred všeobecnými súdmi zákonným a spravodlivým postupomformou poddlžníckej žaloby zaplatenia sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom protižalovanej spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „banka“), ktorá mala porušiť viaceré povinnostivyplývajúce pre ňu zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. osúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), čo bolov príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľka ako oprávnená z exekúcie neuspokojila svojupohľadávku v takom rozsahu, v akom by ho pri legálnom postupe banky dosiahla.
3. Z dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi nesporne vyplynulo, žev exekučnom konaní, v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej, vydalpoverený exekútor príkaz na začatie exekúcie z 26. septembra 2001, ktorým prikázal banke,aby zablokovala účty povinného - spoločnosti A., a. s. Exekútor tak postupoval na základe§ 95 Exekučného poriadku, účinného v čase vydania príkazu na začatie exekúcie, podľaktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení príkazuna začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výškepohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného.
4. Banka na základe príkazu na začatie exekúcie zablokovala účty povinného, ktoréexistovali ku dňu doručenia tohto príkazu, zároveň však povinnému umožnila, aby si v časepo doručení exekučného príkazu zriadil postupne ďalšie nové účty, na ktoré bezhotovostnýmprevodom dostal súhrnne sumu 22 286 195,30 Sk, ktorú následne z novozriadených účtovvybral.
5. Poverený exekútor podľa § 96 Exekučného poriadku vydal 22. októbra 2010exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorýmprikázal banke, aby zablokované prostriedky na účtoch povinného previedla na označený účetexekútora. Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke však úspešná nebola, pretožeku dňu doručenia exekučného príkazu banke sa na bankových účtoch povinného, ktoré bankazablokovala, nenachádzali žiadne finančné prostriedky.
6. Sťažovateľka považovala opísaný postup banky za nezákonný, a preto na základe §103 Exekučného poriadku podala žalobu na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“),ktorou sa domáhala zaplatenia sumy, o ktorú ju podľa nej pripravila banka svojím postupom,keď nezabránila povinnému vybrať z účtov peňažné prostriedky. Okresný súd žalobesťažovateľky vyhovel a rozsudkom č. k. 4 C 92/04-351 z 30. októbra 2007 zaviazal bankuna zaplatenie sumy 22 286 195,30 Sk s príslušenstvom a trov konania. Proti rozsudkuokresného súdu podala banka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmrozsudkom tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu sťažovateľky zamietola zaviazal ju na náhradu trov konania.
7. Sťažovateľka proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podala dovolanie nanajvyššom súde. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť trovydovolacieho konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa najvyšší súd stotožnil sozávermi krajského súdu a v podstatnom zhrnul: „V prejednávanej veci bolo potrebné právne posúdiť, či odporca ako dlžník povinného – banka porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako aj § 96 ods. 3 Exekučného poriadku a umožnil povinnému spoločnosti A. a. s. T. disponovať s peňažnými prostriedkami na účtoch, ktoré boli touto spoločnosťou u neho zriadené v čase od doručenia príkazu na začatie exekúcie dňa 27. 9. 2001 a exekučným príkazom dňa 21. 10. 2002. Teda či povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 95 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zablokovať sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného, sa týkala iba jediného účtu, existujúceho v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, alebo aj účtov povinného, ktoré boli zriadené u odporcu v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu v nadväznosti na povinnosť odporcu ako banky po doručení exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému – navrhovateľovi, vyplývajúca z ustanovenia § 96 ods. 3 Exekučného poriadku aj z účtov povinného, ktoré boli zriadené u odporcu v období medzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu.... Za vecne správny považoval dovolací súd právny záver odvolacieho súdu o tom, že príkaz na začatie exekúcie sa vzťahoval na účet (účty) povinného, ktoré však museli byť zriadené (museli existovať) v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie. Tento príkaz na začatie exekúcie sa nevzťahoval na účty povinného, ktoré v čase jeho doručenia v banke neexistovali a preto nemohli byť predmetom exekúcie....
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie exekučného poriadku neukladá banke povinnosť, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie sledovala okrem účtu (účtov) povinného, ktoré existovali v čase doručenia príkazu na začatie exekúcie vrátane na nich došlých súm v zmysle § 98 Exekučného poriadku, aj prípadne ďalšie účty povinného, ktoré si tento založil v neskoršom období a aj z týchto ďalších účtov realizovala exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.
Z uvedeného vyplýva, že zo strany banky preto nedošlo k porušeniu žiadnych povinností uvedených v ustanoveniach § 95, § 96, § 97, § 98 a § 99 Exekučného poriadku. Len takýto systematický výklad, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia použil odvolací súd, je podľa záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny a logický, zodpovedá zmyslu výkonu rozhodnutia a nadväzuje aj na doterajšiu súdnu prax (R 66/70 – Rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR z 30. 6. 1969 sp. zn. 2 Cz 18/69, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 8. 2002 sp. zn. 3 Cdo 134/01) a je v súlade aj s obdobnou právnou problematikou riešenou v R 58/1995, R 83/2005 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Českej republiky.
V tejto súvislosti je potrebné osobitne poukázať na tú skutočnosť že v konaní išlo o tzv. poddlžnícku žalobu v zmysle § 103 Exekučného poriadku. Keďže v zmysle ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nemožno nikoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, nemožno v konaní odporcu, ktorý realizoval platnú a účinnú právnu úpravu, vzhliadnuť porušenie jeho povinnosti a následný vznik povinnosti plniť v zmysle § 103 Exekučného poriadku.“
8. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi najvyššieho súdu a v sťažnosti vyjadrilapresvedčenie, že najvyšší súd podal v danej veci výklad ustanovení § 94 až § 99 a § 103Exekučného poriadku ústavne neprijateľným spôsobom, vždy v neprospech oprávnenejz exekúcie. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky pri svojom výklade nezohľadnil zámera cieľ prijatého Exekučného poriadku, ktorým bolo zlepšenie a zabezpečenie vymáhateľnostipráva.
9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ústavne neudržateľný výklad všeobecných súdov máza následok nevykonateľnosť relevantných ustanovení Exekučného poriadku. Pokiaľ by platilvýklad, že príkaz na začatie exekúcie sa vzťahuje iba na prostriedky na účtoch zriadenýchv čase doručenia blokačného príkazu, znamenalo by to, že už povedzme hodinu po doručeníblokácie sa povinný môže dostaviť do banky, zriadiť nový účet a prichádzajúce platbypresmerovať na tento nový účet. Exekútor tak zostane úplne bezmocný, pretože banka honeinformuje o tom, že sa povinný dostavil do banky a zriadil si nový účet. Povinný taktomôže otvoriť nový účet každý deň, pokiaľ chce aj viackrát za deň, pretože otvorenie účtu dnesv banke trvá iba niekoľko desiatok minút. Výklad príslušných zákonných ustanovení súdmiznamená, že exekútor stráca reálnu možnosť zablokovať finančné prostriedky v banke, pretožepovinný môže blokačné príkazy obchádzať zriaďovaním ďalších a ďalších účtov (v tomtoprípade bolo zriadených postupne osem účtov), čím vystavuje exekútora svojvoľnémupostupu povinného a pozbavuje ho možnosti reálne a účinne zablokovať prostriedkypovinného. Ochrana práv veriteľa sa tak stáva iluzórnou a ustanovenia Exekučného poriadkunevykonateľnými, hoci povinný mal v banke dostatok peňažných prostriedkov, ktoré sa lenvinou banky nedostali do dispozície sťažovateľky.
10. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala čl.6 ods. 1 dohovoru a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.K judikatúre označenej v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľkauviedla, že citované rozhodnutia nemajú vecnú súvislosť s prerokúvaným prípadom.
11. Napokon sťažovateľka v doplnení ústavnej sťažnosti z 27. septembra 2010poukázala na odlišný postup banky v ďalšom skutkovo identickom prípade, keď bankana základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovalapovinnému aj tie účty, ktoré boli zriadené až po doručení predmetného príkazu na začatieexekúcie. Podľa sťažovateľky banka takýmto odlišným postupom sama nepriamo priznávanezákonnosť svojho konania vo veci sťažovateľky.
12. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súdvyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jejzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie.
13. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním z 18. augusta 2010 vyjadril k vecinajvyšší súd, v zastúpení jeho predsedu, ktorý považuje napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto navrhol, abyústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel.
14. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, žeod ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavyštátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,ktorý ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a prirozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
20. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to,aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebotakých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho vecivykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitieústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,III. ÚS 63/06).
21. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označenýchzákladných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohtopráva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolíziaústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikáciejednoduchého práva.
22. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkýmvšeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišnýformalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie jeabsolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľto vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorýz ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožnoopomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktoréhozákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.
23. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadanýchsúdnych spisov a po posúdení právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavnásťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišnéhoformalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo k porušeniu sťažovateľkou označenéhozákladného práva.
24. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázkainterpretácie ustanovení § 95 a § 98 Exekučného poriadku na konkrétny prípad sťažovateľky,predovšetkým právne posúdenie, či na základe príkazu na začatie exekúcie prikázanímpohľadávky z účtu v banke je banka povinná zablokovať len sumy na účte (účtoch)zriadenom ku dňu doručenia takéhoto príkazu na začatie exekúcie alebo či je povinnosťbanky ex lege rozšírená aj na blokáciu súm na účtoch zriadených v čase po doručení príkazuna začatie exekúcie, a to až do času doručenia exekučného príkazu.
25. Podľa § 95 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (účinného v čase doručeniapríkazu na začatie exekúcie) exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, abypo doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovalasumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného.
26. Podľa § 95 ods. 3 Exekučného poriadku povinný stráca dňom, keď sa bankedoručil príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výškyvykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.
27. Podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkazsa vzťahujú aj na sumy, ktoré dôjdu na účet povinného po tom, keď sa banke doručil príkazna začatie exekúcie.
28. Podľa § 103 Exekučného poriadku, ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajúustanovenia § 95, § 96 ods. 3, § 97, § 98 a § 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, abymu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to ajvtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov.
29. Najvyšší súd si vyložil ustanovenie § 98 Exekučného poriadku tak, že banka jepo doručení príkazu na začatie exekúcie povinná zablokovať všetky finančné prostriedkyna existujúcich účtoch povinného, pričom blokačná povinnosť sa viaže aj na sumy, ktorédôjdu na tieto existujúce účty aj po doručení príkazu na začatie exekúcie, avšak už nie na tiesumy, ktoré dôjdu po doručení príkazu na začatie exekúcie na novozriadené účty povinného.Ústavný súd zdôrazňuje, že postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanoveniabol striktne formálny a ústavne neudržateľný.
30. Ústavný súd pri výklade príslušného zákonného ustanovenia prisvedčujesťažovateľke (a aj súdu prvého stupňa), že pokiaľ podľa § 98 Exekučného poriadku príkaz nazačatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vzťahuje aj na sumy, ktoré dôjduna účty povinného po tom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, niet dôvodusa domnievať, že uvedené ustanovenie sa týka len účtov, ktoré boli zriadené, resp. existovaliv čase doručenia príkazu na začatie exekúcie, a nie aj na účty, ktoré boli zriadené v obdobímedzi doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučným príkazom. Časováneobmedzenosť pôsobenia exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia zodpovedá jehozmyslu a účelu, ktorým je ochrana výkonu judikovaného práva veriteľa v tom smere, aby bolreálne ochránený pred takými dispozíciami dlžníka, ktorými by uspokojenie pohľadávkyveriteľa z dlžníkových účtov bolo zmarené. Ustanovenie § 98 Exekučného poriadku je pretonutné analogicky uplatňovať aj na novozriadené účty povinného v čase po doručení príkazuna začatie exekúcie s cieľom naplniť zámer a účel citovaného zákonného ustanovenia.
31. V zmysle § 95 a § 96 Exekučného poriadku exekúciou prikázaním účtu v bankepoverený exekútor zakáže priamo dlžníkovi, t. j. povinnému, aby od doručeniaupovedomenia o začatí exekúcie nakladal s prostriedkami na účte až do výšky vykonateľnejpohľadávky a jej príslušenstva (inhibitorium), a zároveň prikáže poddlžníkovi (dlžníkovipovinného), t. j. banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie zablokovala sumuvo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného; banka je povinná po doručeníexekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému (arestatorium). Ajz týchto ustanovení Exekučného poriadku v spojitosti s § 98 Exekučného poriadku možnologickým a systematickým výkladom vyvodiť, že základným legislatívnym cieľomukotvenia práva oprávneného, resp. jemu zodpovedajúcej povinnosti banky zablokovať účtypovinného na základe príkazu na začatie exekúcie, je predbežne, rýchlo a účinne zabezpečiťsumy na účtoch povinného v takej výške, aby následný výkon exekúcie na podkladeexekučného príkazu bol čo najefektívnejší. To znamená, že kritériom a zároveň hranicou prerozsah blokačnej povinnosti účtov povinného je predovšetkým celková výška pohľadávkyoprávneného a jej príslušenstva, a nie časové obdobie, v ktorom boli účty zriaďované.Banka nenesie zodpovednosť za to, že na účtoch povinného nebolo dostatok finančnýchprostriedkov nutných na uspokojenie oprávneného, ale je zodpovedná za to, že dodržípovinnosti ustanovené Exekučným poriadkom. Ak v dôsledku porušenia týchto povinnostínemôže oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku v takom rozsahu, v akom by ju uspokojil pridodržaní zákonného postupu zo strany banky, môže sa na súde domáhať uspokojenia svojhotzv. úkojného práva.
32. Ústavný súd aj po oboznámení sa s vyžiadaným spisom a následne aj s judikatúrouvšeobecných súdov, ktorú označil najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, zotrvávana stanovisku, že potrebu extenzívneho výkladu § 98 Exekučného poriadku v užnaznačených súvislostiach a v súlade s jeho ochranným cieľom nemôže zvrátiť ani označenáskoršia rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, pretože tá je podložená inými skutkovýmiokolnosťami a podáva výklad odlišných právnych otázok bez bližších súvislostis prerokúvanou vecou.
33. Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnejjudikatúre opakovane zdôraznili, že ústava, ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórnepráva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať,a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnajnapr. I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08). Výklad ustanovenia § 98 Exekučného poriadku, ktorýuplatnil najvyšší súd v napadnutom rozsudku, de facto kladie na exekútora neprimeranúpožiadavku neustálej kontroly eventuálnej existencie novozriadených účtov na účely ichzablokovania na podklade príkazu na začatie exekúcie, čím robí právo sťažovateľkyna uspokojenie jej judikovanej pohľadávky exekúciou prikázaním účtu v banke nereálnou,iluzórnou.
34. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že najvyšší súd z dôvodu prísneformálnej interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných medzí a opomínaskutočný ochranný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených základnýchpráv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).
35. K namietanému čl. 144 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že toto ustanovenieneobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ktoré sú predmetom konaniao sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ale upravuje princípy fungovania nezávislého súdnictva,a preto nie je priamo aplikovateľný na individuálny prípad. Z tohto dôvodu ústavný súd tejtočasti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovanízákladných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zmedzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva aleboslobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
37. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.
38. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie(bod 2 výroku nálezu).
39. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavnýsúd iba k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovnéhomeritórneho posúdenia dovolacích námietok sťažovateľky pod aspektom dôvodov tohtonálezu a ochrany jej ústavou zaručených základných práv [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6zákona o ústavnom súde].
40. Sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, lebo ňouuplatnenými výhradami v tomto smere sa bude zaoberať najvyšší súd v rámci rozhodovaniao dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Za tejto situácie bolo potrebné ústavnú sťažnosť včasti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu považovať za neprípustnú, lebo sťažovateľkesa vytvoril procesný priestor pre nové prerokovanie jej opravného prostriedku (bod 4výroku nálezu).
41. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisovústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €(2 úkony právnej pomoci v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,spísanie ústavnej sťažnosti a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanúnáhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku).
42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011