znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 255/08-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ.   R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/767/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/767/00   p o r u š i l základné právo spoločnosti F., s. r. o., K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cb/767/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   80   000   Sk   (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.,   v sume   10   098   Sk   (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Krajský   súd   v   Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 255/08-33   z   24. septembra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/767/00.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tomto opísanom skutkovom stave:

„... sťažovateľka priamo vyvolala tento súdny spor tým, že ako jeden z veriteľov úpadcu   K.   s.   r.   o.   poprela   pohľadávku   iného   veriteľa   úpadcu,   pretože   mala   dôvodné pochybnosti o jej pravosti a výške.

... Odo dňa (28. 9. 2000), kedy žaloba vedená pod sp. zn. 13 b/767/00 napadla na krajský súd, bol tento v konaní po dobu 3 rokov absolútne nečinný. Do dňa 25. 3. 2003 nevytýčil v uvedenom konaní žiadne pojednávanie. Následne dňa 25. 3. 2003... súd vyniesol rozsudok. Voči rozsudku podala sťažovateľka odvolanie... Najvyšší súd... uznesením zo dňa 29. 4. 2005 sp. zn. 6 Obo 176 /2003 napadnutý rozsudok zrušil... Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 4. 2005 bola Krajskému súdu doručené dňa 29. 6. 2005. Od uvedenej doby Krajský súd je aj naďalej v konaní absolútne nečinný.

… Sťažovateľka sa dožadovala nápravy a odstránenia prieťahov v konaní žiadosťou o vytýčenie   pojednávania   zo   dňa   8.   5.   2006,   na   ktorú   súd   nereagoval.   Následne sťažovateľka využila svojho práva domáhať sa nápravy sťažnosťou predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. Na sťažnosť odpovedal sťažovateľke predseda súdu listom zo   dňa   21.   5.   2007, v ktorom   konštatuje   vznik   prieťahov   v   konaní,   ktoré   odôvodnil personálnymi zmenami na súde. Podľa názoru sťažovateľky súdny spor trvá neprimerane dlhú dobu... a ani po takmer 8 rokoch od začatia súdneho konania sa vo veci právoplatne nerozhodlo. Podľa názoru sťažovateľky už začatím konkurzného konania sa ocitla v stave právnej neistoty. Začatím ďalšieho súdneho sporu sa neistota ešte viac prehĺbila.

... Sťažovateľka   považuje   nekonanie   súdu   za   neospravedlniteľné.   Akákoľvek spravodlivosť, ktorá má vyplynúť z právoplatného rozsudku, je spravodlivosťou len do takej miery, do akej môže včas reflektovať na vzniknutý stav a napraviť neisté pomery. Rozsudok vo veci samej vynesený s takým časovým odstupom stráca povahu efektívneho prostriedku nápravy.   Sťažovateľka   má   za   to,   že   tento   postup   súdu   znamená   pre   ňu   odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae), a že všetky jej doteraz učinené úkony boli zbytočné.“

3. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľky na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 13 Cb/767/00 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Krajský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 13Cb/767/00 konal. Súd   priznáva sťažovateľke podľa   článku   127 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Ľ. R., advokátke, so sídlom v K...“.

Sťažovateľka svoju sťažnosť o primerané zadosťučinenie odôvodnila takto:„...   ako   nemajetkovú   ujmu   za   stav   znásobenej   právnej   neistoty   v   prebiehajúcom súdnom spore. Sťažovateľka má za to, že úkony, ktoré doposiaľ učinila vo veci samej, boli márne a zbytočné, jej postavenie sa nijako nezlepšilo a napriek snahe, ktorú vyvinula, je súdom prehliadaná. Ako fyzická osoba by mohla pociťovať krivdu a poníženie, ktoré ale jej ako právnickej osobe neprislúchajú. Prislúcha jej však konštatovať narušenie princípov rovnosti, právnej istoty, opodstatnenosti samotného práva domáhať sa svojich práv na súde, keď v konečnom dôsledku sa pre plynutie času svojich práv domôcť nemôže....“.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd listom z 19. júna 2008 (sp.   zn. 1 SprV/534/08)   a zo 6. októbra 2008 (sp.   zn. 1 SprV/814/08). K vyjadreniu   krajského   súdu   zaujala   podaním   z   21.   októbra   2008   stanovisko   právna zástupkyňa sťažovateľky.

4.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Nesúhlasíme s tvrdením sťažovateľky, že súd bol po dobu troch rokov od podania žaloby absolútne nečinný.  ...

Sme   toho   názoru,   že   v   prejednávanom   spore   ide   o   vec   skutkovo   náročnú a k urýchlenému pojednávaniu veci neprispievajú ani účastníci (ani sťažovateľka) svojou neúčasťou na pojednávaniach.“

4.2 Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k vyjadreniu krajského súdu okrem iného uviedla:

„Predseda súdu, sa vo svojom stanovisku ani nezmieňuje o prieťahoch v konaní namietaných od 29. 6. 2005, kedy sa spis vrátil z Najvyššieho súdu SR do dňa podania sťažnosti na Ústavný súd SR a nezmieňuje sa ani o tom, že sťažovateľ žiadal o odstránenie prieťahov   v konaní   sťažnosťou   zo   dňa   24.   4.   2007,   ktorá   sťažnosť   hoci   bola   podaná dôvodne, nemala sťažovateľom želaný efekt.

... Námietka   predsedu   súdu   o   neúčastiach   sťažovateľky   na   pojednávaniach   je neopodstatnená a navyše v kontexte nami vytýkaných nedostatkoch v procesnom postupe súdu, najmä z hľadiska sporadického nariaďovania pojednávaní aj účelová.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu krajského súdu sp. zn. 13 Cb/767/00 zistil tento priebeh a stav konania:

Žalobný   návrh   na   zistenie   popretej   pohľadávky   vo   výške   493   287   324,58   Sk (v ktorom   sťažovateľka   má   procesné   postavenie   ako   žalovaná   v 5.   rade)   bol   podaný 6. októbra 2000 krajskému súdu, ktorý je vedený pod sp. zn. 13 Cb 767/00.

Následne krajský súd vykonal vo veci tieto úkony:

Sudca dal 20. októbra 2000 kancelárii pokyn zaslať žalobný návrh žalovaným, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 15 dní.

Sudca dal 31. októbra 2000 kancelárii pokyn, aby nariadila termín pojednávania na 26. november 2000 a vyzvala odporcov, aby sa k návrhu na začatie konania vyjadrili.Žalobca a žalovaná v I. rade sa na pojednávanie nedostavili. Žalovaní v II. III. a IV. rade predložili písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu. Súdne pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Sudca dal 14. februára 2003 kancelárii pokyn na nariadenie termínu pojednávania na 25. marec 2003 a doručenie vyjadrenia žalovaných žalobcovi.

Krajský súd uskutočnil súdne pojednávanie 25. marca 2003 za prítomnosti všetkých účastníkov   konania   a   spísal   zápisnicu   zo   súdneho   pojednávania.   Vypočul   účastníkov konania a vykonal dokazovanie predloženými listinami. Vyhlásil uznesenie, ktorým konanie voči žalovanému v II. rade zastavil, a v merite veci rozhodol vyhlásením rozsudku.Krajský   súd   25.   apríla   2003   vyhotovil   rozsudok,   ktorým   rozhodol   v merite   veci a uznesenie o zastavení konania voči žalovanému v II. rade.

Dňa   13.   mája   2003   žalovaný   v II.   rade   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 13 Cb 767/00-92 z 25. marca 2003. Sťažovateľka a žalovaná v III. rade podali odvolanie proti tomuto rozsudku.

Sudca   dal 10. júla 2003 kancelárii pokyn, aby predložila spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu i rozsudku.

Sťažovateľka podaním krajskému súdu 23. októbra 2003 doplnila svoje odvolanie proti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Obo 168/03 z 29. apríla 2005 zmenil uznesenie krajského súdu č. k. 13 Cb 767/00-92 z 25. marca 2003, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cb 767/00 z 25. marca 2003 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený krajskému súdu 29. júna 2005.Dňa 30. júna 2005 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi.Sťažovateľka   podaním   krajskému   súdu   10.   mája   2006   žiadala   nariadenie pojednávania vo veci.

Sudca dal 7. júla 2008 kancelárii pokyn, aby nariadila termín pojednávania na 30. júl 2008.Žalovaná   v I.   rade   sa   podaním   29.   júla   2008   ospravedlnila   z nariadeného pojednávania   a   požiadala   krajský   súd   o preloženie   termínu   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti.

Krajský súd 30. júla 2008 uskutočnil pojednávanie za účasti žalovaných v III. až V. rade.   Sťažovateľka   poukázal   na   účelové   ospravedlnenie   žalovanej   v I.   rade   a žiadala prešetriť pravdivosť údajov. Krajský súd pojednávanie odročil na neurčito.

Sudca   dal   16.   septembra   2008 kancelárii   pokyn   nariadiť termín   pojednávania na 1. október 2008.

Podaním   29.   septembra   2008   sa   žalobca   ospravedlnil   z neúčasti   na   pojednávaní a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu.Krajský súd 1. októbra 2008 uskutočnil pojednávanie za účasti žalovaných v III. až V.   rade.   Žalobca   a žalovaná   v I.   rade   sa   pojednávania   nezúčastnili.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05, I. ÚS 98/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce zistenia popretej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré sa začalo 6. októbra 2000   a   dosiaľ   nie   je   skončené.   K času   rozhodovania   ústavného   súdu   konanie   vedené krajským súdom v predmetnej veci trvá viac ako osem rokov.

1.2 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú   na   rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   konanie   na   zistenie   popretej pohľadávky v konkurznom konaní nehodnotil ako právne a skutkovo zložité konanie.

1.3   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky, v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

1.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci konal, a to   až   do   26.   novembra   2000,   keď   uskutočnil   súdne   pojednávanie.   V období   od 27. novembra 2000 do 14. februára 2003 bol krajský súd absolútne nečinný v trvaní viac ako dva roky a dva mesiace. Ďalej bol krajský súd nečinný v období od 29. júna 2005 do 7. júla 2008 v trvaní viac ako tri roky. Celková dĺžka nečinnosti okresného súdu trvá viac ako päť rokov.

Aj   predseda   krajského   súdu   priamo   uznal   objektívne   prieťahy   v súdnom   konaní v liste sp. zn. Spr. 93/08 z dôvodu personálnych zmien na krajskom súde. Z dôvodu stáže na Najvyššom súde Slovenskej republiky a Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky došlo   k prerozdeleniu   veľkého   množstva   obchodných   veci   medzi   sudcov   obchodného kolégia.

Obranu krajského súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd hodnotí obdobie absolútnej   nečinnosti krajského súdu   ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako päť rokov.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk z dôvodu, že činnosti krajského súdu nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa obrátila na štátny orgán. Svoju žiadosť odôvodňuje ďalej tým, že „... úkony, ktoré doposiaľ učinila vo veci samej, boli márne a zbytočné, jej postavenie sa nijako nezlepšilo a napriek snahe, ktorú vyvinula, je súdom prehliadaná.... Prislúcha jej však konštatovať narušenie princípov rovnosti, právnej istoty, opodstatnenosti samotného   práva   domáhať   sa   svojich   práv   na   súde,   keď   v   konečnom   dôsledku   sa   pre plynutie času svojich práv domôcť nemôže.“

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   neprimeranú   dĺžku   konania   pred krajským súdom,   na jej predmet a význam pre účastníkov konania) ústavný súd dospel k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 1.1 až 1.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 80 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Ústavný súd ďalej uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   zásada,   že   účastník   konania   uhrádza   trovy   konania   zo svojho. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky. Právna zástupkyňa sťažovateľky   vykonala tri   úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie zo 17. septembra 2008 a 22. októbra 2008. Odmena za jeden úkon   právnych   služieb   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   v znení neskorších predpisov) za rok 2008 je jedna šestina z výpočtového základu 19 056 Sk, t. j. 3 176   Sk   a trikrát   režijný   paušál   190   Sk.   Za   poskytnuté   právne   služby   v konaní   pred ústavným súdom patrí advokátke odmena v celkovej sume 10 098 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právnu zástupkyňu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008