znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 255/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika, o sťažnosti R. Š. a O. Š., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 127/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R.   Š. a O. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 127/04 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 127/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   O.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. augusta   2006   v časti   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   Š.   a O.   Š.   (ďalej   len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v prvom a druhom rade“), v ktorej namietali, že postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 127/04 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   13.   septembra   2006 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Podpredseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 5.   októbra   2006 (Spr. 3550/06, doručenom ústavnému súdu 13. októbra 2006) okrem iného uviedol: „... Je pravdou,   že   v danej   právnej   veci   bol   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave   predložený   na rozhodnutie o odvolaní odporcov (sťažovateľov) ešte dňa 6. mája 2004. V tejto súvislosti je však   potrebné   zdôrazniť   niekoľko   dôležitých   faktov.   Už   v čase   nápadu   veci   na   tunajší odvolací   súd   bol   senát   3   Co   zaťažený   značným   počtom   nevybavených   vecí,   čo   bolo dôsledkom vynútených personálnych zmien v tomto senáte, ktorých počiatok siaha približne od polovice roka 2002, od kedy sa zloženie tohto senátu do februára 2004 menilo dvakrát, pričom so zmenami v personálnom obsadení boli spojené aj zmeny s rozdelením spisov v rámci senátu. K ďalšej zmene v zložení senátu došlo s účinnosťou od 1. 2. 2004, keď v dôsledku odchodu členky senátu 3 Co Mgr. I. G. do dôchodku, na jej miesto prišla JUDr. J. C. Následne, cca po dvoch mesiacoch došlo k ďalšej zmene, a to odchodom členky senátu JUDr. A. M. do dôchodku, po odchode ktorej pri nepozastavenom ani nezníženom nápade veci senát 3 Co štvrťroka formálne síce pracoval ako trojčlenný, fakticky však výkon jeho práce zabezpečovali iba dvaja členovia, a to zákonný sudca ako predseda senátu a členka senátu JUDr. J. C.

Mám za to, že z uvedeného prehľadu situácie v senáte tunajšieho odvolacieho súdu 3 Co   je   zrejmé,   že   objektívne,   napriek   snahe   plniť   si   svoje   povinnosti   svedomito a v pridelených veciach konať plynulo a bez prieťahov, pri zohľadnení faktu sústavného neprimeraného veľkého nápadu vecí, prideľované veci nie je možné vybaviť bez toho, aby bolo možné v plynulosti a bezprieťahovosti plniť si svoje povinnosti (...)“.

Ústavnému súdu bolo 15. novembra 2006 doručené stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa, z ktorého okrem iného vyplýva: „(...) Vo vyjadrení krajského súdu sa zároveň uvádza,   že   v období   kalendárnych   mesiacov   február   až   apríl   2004   došlo   k dvom personálnym zmenám, ako aj k značnej zaťaženosti Krajského súdu. Zároveň Krajský súd potvrdil, že spis v prejednávanej veci mu bol doručený dňa 06.05.2004 a teda v čase, keď personálne   zmeny   senátu   3Co   boli   ukončené.   Krajský   súd   teda   svojim   vyjadrením   len potvrdzuje napádanú skutočnosť a teda, že boli porušené základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré porušenie odôvodňuje vyššie uvedenou skutočnosťou a teda zmenou v personálnom obsadení senátu, ako aj značnou zaťaženosťou Krajského súdu. Aj napriek uvedenej skutočnosti, uvedomujúc si náročnosť konaní aj pred Krajskými súdmi, ako aj ich značnú zaťaženosť neprimerane veľkým nápadom vecí aj v rozhodujúcom období, vzhľadom ku skutočnosti toho, že predmetná vec je pred súdmi, vrátane Okresného súdu Bratislava V prejednávaná viac ako 12 rokov, zohľadňujúc aj túto skutočnosť, Krajský súd mal povinnosť konať tak, aby pri organizovaní si svojej práce, základné práva zaručené účastníkom konania neboli porušené ako je aj v uvedenom prípade uvedené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Účastník konania nepozná a ani nemôže poznať v ktoromkoľvek štádiu konania, ako aj na ktoromkoľvek stupni prejednávanej veci, aké pomery na danom konkrétnom súde sú a fakticky uvedené ani nie je pre účastníkov konania   relevantné,   nakoľko   sú   pre   nich   rozhodujúce   práva   im   prislúchajúce   a dané zo zákona či zaručené ústavou. Ak k porušeniu práv účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dôjde, účastník má právo domáhať sa ochrany svojho práva v konaní   pred   príslušným   súdom,   v tomto   prípade   pred   súdom   ústavným.   Podanou sťažnosťou účastníci konania uplatňujú svoje právo zaručené im ústavou na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Posledné   konanie   pred   odvolacím   a teda   Krajským   súdom   sa   uskutočnilo   dňa 06.04.2006 s tým, že navrhovateľovi bola poskytnutá lehota 30 dní na doplnenie ďalších potrebných dôkazov, nakoľko všetky dôkazy svedčili v prospech odporcov. V tejto súvislosti je   potrebné   podotknúť,   že   doplnenie   dôkazov   od   navrhovateľa   požadoval   odvolací   súd s tým, že na rozhodnutie v prospech navrhovateľa predložené dôkazy nie sú dostatočné. Na základe   aj   uvedeného   bolo   potrebné   zhodnotiť   postup   súdu   a teda   senátu   3   Co   ako neobjektívne   a tak   vzniesť   v lehote   podľa   zákona   námietku   zaujatosti.   Máme   za   to,   že Krajský súd nepostupoval štandardne, ak naznačil ďalší postup v konaní, ako aj uviedol, že je potrebné doplniť dôkazy navrhovateľom, bez ktorého v prospech navrhovateľa nebude možné rozhodnúť. Máme za to, že pri objektívnom postupe Krajského súdu v prejednávanej veci   tento   výzvou   účastníkov   konania   podľa   §   120   O.s.p.   mohol   zrejme   vo   veci   samej rozhodnúť   na   pojednávaní   už   06.04.2006   a nie   nabádať   navrhovateľa   na   predloženie ďalších   relevantných   dôkazov,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   prípadne   v ich   prospech. Zástupca navrhovateľa sa na pojednávaní zo dňa 06.04.2006 vyjadril, že k predmetnej veci nemá žiadne iné ďalšie dôkazy. Okrem uvedeného námietka zaujatosti bola vznesená aj pre iný dôvod tam uvedený. V súvislosti s poplatkovou povinnosťou si dovolím oznámiť, že na jej zaplatenie moji mandanti vyzvaní neboli, ale navrhovateľ a teda B. p., čo bolo mojim mandantom   zrejme   zaslané   len   na   vedomie.   Preto   namietame   tvrdenie,   že   by   si   moji mandanti svoju poplatkovú povinnosť nesplnili pre vznesenie námietky zaujatosti senátu Krajského súdu Bratislava 3 Co. Na zaujatosti senátu Krajského súdu trváme aj naďalej a moji mandanti odmietajú zúčastniť sa konania pred senátom Krajského súdu, o ktorého zaujatosti   majú   pochybnosti   ak   o ich   zaujatosti   nebolo   objektívne   rozhodnuté,   a to   aj napriek tomu, že vo veci samej bolo vytýčené pojednávanie na deň 23.11.2006 (...)“. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 v súlade   s rozvrhom   práce   na   tento   rok   bol   sudca   spravodajca   Štefan   Ogurčák   členom I. senátu   ústavného   súdu.   Po   zmene   rozvrhu   práce   na   rok   2007   a ukončení   funkčného obdobia sudcu spravodajcu bola vec pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorý   je   členom   III. senátu   ústavného   súdu   a z tohto   dôvodu   sa   táto   vec   prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný   súd   zistil   z obsahu   sťažnosti,   z vyjadrení   krajského   súdu   a zo   spisu krajského súdu sp. zn. 3 Co 127/04 nasledovný priebeh a stav veci:

Dňa 6. mája 2004 bol krajskému súdu doručený spis Okresného súdu Bratislava V (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 15   C   272/94   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní sťažovateľov, ktoré podali proti rozhodnutiu okresného súdu z 22. januára 2004.

Dňa 24. augusta 2005 krajský súd určil termín pojednávania na 6. apríl 2006, ktoré po   vypočutí   účastníkov   a ich   právnych   zástupcov   odročil   na   neurčito   a   uložil   právnej zástupkyni navrhovateľa predložiť do spisu ďalšie listinné dôkazy.  

Dňa   20.   apríla   2006   sťažovateľ   v prvom   rade   podal   krajskému   súdu   námietku zaujatosti proti členom senátu krajského súdu.

Po   vyjadreniach   členov   senátu   krajský   súd   9.   mája   2006   spracoval   výzvu   na zaplatenie   súdneho   poplatku   a adresoval   ju   navrhovateľovi   (nie   sťažovateľovi   ako podávateľovi námietky).

Dňa 25. mája 2006 krajský súd opätovne vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 27. septembra 2006 krajský súd určil termín pojednávania na 23. november 2006.Dňa 16. novembra 2006 oznámil právny zástupca sťažovateľov, že súdny poplatok nebol   zaplatený,   pretože   sťažovatelia   neboli   vyzvaní   na   jeho   zaplatenie.   A keďže   bola vznesená námietka zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté, nezúčastní sa pojednávania.Pojednávanie 23. novembra 2006 bolo odročené na neurčito z dôvodu predloženia spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

Dňa 21. novembra 2006 krajský súd vyzval sťažovateľa v prvom rade na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok bol zaplatený 11. decembra 2006.

Dňa 29. decembra 2006 bol spis predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením z 10. januára 2007 sp. zn. 3 Nc 32/06 rozhodol tak, že sudkyne senátu krajského súdu nie sú vylúčené z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

Dňa 23. februára 2007 krajský súd určil termín pojednávania na 6. september 2007.

III.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov  ...“   v konaní   krajského   súdu   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 127/04.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV.ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Pri   uplatnení týchto kritérií   však ústavný súd   súčasne berie   do   úvahy to,   že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný a od podania žalobného návrhu, resp. predloženia spisu za účelom rozhodnutia o odvolaní neuskutočnil   vo   veci   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   veci“   (m.   m.   II.   ÚS   4/03, II. ÚS 177/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   súdneho   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 127/04 vyplynulo, že v ňom ide práve o takýto prípad, keďže krajský súd od doručenia spisu   z okresného   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľov   6.   mája   2004   až   do pojednávania 6. apríla 2006 neurobil žiadny úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľov   (odporcov)   vo   veci,   bez   toho,   že   by   jeho   postupu   bola   bránila zákonná prekážka (v tomto období urobil len jeden jednoduchý úkon, a to určenie termínu pojednávania v auguste 2005).

Krajský súd teda začal vo veci konať prvýkrát takmer po 23 mesiacoch od doručenia veci z okresného súdu.

Činnosť krajského súdu bola v ďalšom období tiež nesústredená, pretože navrhovateľ bol omylom dvakrát (9. a 25. mája 2006) vyzvaný   na zaplatenie súdneho poplatku za podanú námietku.

Neefektívna a nesústredená činnosť krajského súdu sa prejavila aj v tom, že i keď pojednávanie 6. apríla 2006 odročil na neurčito a uložil právnej zástupkyni navrhovateľa založiť v lehote 30 dní do spisu ďalšie listinné dôkazy (napr. rozpis platieb, vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu a pod.), tieto dosiaľ neboli predložené a krajský súd ich ani neurgoval.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp. zn.   3   Co 127/04   sa   od   6.   mája   2004,   keď   mu   bol   predložený   spis   z okresného   súdu,   dosiaľ neuskutočnilo   žiadne   meritórne   pojednávanie,   pričom   na   doterajšej   dobe   konania   sa sťažovatelia   žiadnym   spôsobom   nepodieľali.   Aj   predseda   krajského   súdu   vo   svojom vyjadrení uvádza také dôvody nečinnosti, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa (zmeny sudcov, odchody sudcov zo senátu 3 Co do dôchodku, neprimeraný nápad vecí a podobne).

Obranu krajského súdu, že tieto dôvody mali vplyv na priebeh a doterajšiu dĺžku konania ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   týchto   dôvodov   preto   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 127/04 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 3 Co 127/04 ďalej konal bez zbytočných prieťahov, aj keď o to sťažovatelia v sťažnosti nežiadali.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400   000   Sk,   pričom   svoju   žiadosť   odôvodnili   doterajšou   nečinnosťou   krajského   súdu, v dôsledku   čoho   nastali   najmä   u sťažovateľa   v prvom   rade   vážne   zdravotné   problémy a následky vyvolané infarktom.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dobu   nečinnosti,   nesústredenú   a neefektívnu   činnosť krajského   súdu   v konaní vo   veci   sp.   zn.   3   Co   127/04,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinili, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu a berúc   zreteľ   aj   na   naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 30 000 Sk každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Trovy konania úspešným sťažovateľom ústavný súd nepriznal, lebo o to nepožiadali.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríl 2007