znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 255/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietania porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 3326/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   V.   D.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 3326/92.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „Ešte dňa 3. 10. 1992, teda pred 13-timi rokmi podal môj klient na KS Bratislava (predtým MS Ba) žalobu o zaplatenie neuhradenej faktúry v sume 113.386 Sk proti PNS B., ktorej petit bol uznesením zo dňa 27. 9. 1996 zmenený na zaplatenie sumy 215.804 korún (...).

Prípisom   zo   dňa   1. 12. 2000   mi   súd   oznámil,   že   konanie   prerušuje   z dôvodu vyhlásenia konkurzu na PNS (...). Toto oznámenie bolo však súdom zaslané až po ukončení konkurzného konania, takže môj klient už nemohol svoje pohľadávky do konkurzu prihlásiť. Preto bolo podaním zo dňa 21. 12. 2000 súdu oznámené, že na podanej žalobe trvá (...). Podaním z 15. 11. 2001 bol potom upravený názov žalovaného (...). Súd je však vo veci úplne nečinný, za dobu 13 rokov nebolo ani jedno pojednávanie a od decembra 2000 až doteraz vo veci bez závažných dôvodov vôbec ďalej nekoná, na moju sťažnosť preds. súdu vôbec nereagovala (...).

Je teda nesporné, že súd svojou nečinnosťou spôsobil môjmu klientovi ujmu, preto navrhujem,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   v sume 200.000 Sk. Navrhujem, aby ÚS SR sťažnosť môjho klienta na prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR prijal na ďalšie konanie, v ktorom vysloví tento nález:

1.   Základné   právo   Ing.   R.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 3326/92 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   Bratislava   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 21 Cb 3326/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk, ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

4.   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   uhradiť   Ing.   R.   K.   trovy   konania   na   účet advokátky JUDr. V. D., B., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 3326/92.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (III.   ÚS   62/01, II. ÚS 20/02).

Zo   spisu   krajského súdu   sp.   zn.   21 Cb 3326/92   vyplýva,   že   posudzované súdne konanie, v ktorom   podľa   sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo prerušené podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   z   dôvodu   vyhlásenia konkurzného konania na majetok odporcu uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 84/99 z 22. júna   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   15.   októbra   1999.   Podľa   uvedeného ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní účinného v čase vyhlásenia konkurzu malo vyhlásenie konkurzu tie účinky, že iné konania, než uvedené v písmene c) tohto paragrafu, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú. V týchto konaniach sa však pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania. Úpadca môže tento návrh podať, len ak tak neurobí správca v lehote určenej súdom.Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   krajský   súd   mu   prerušenie   konania   z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu oznámil až 1. decembra 2000, a teda „(...) až po ukončení konkurzného konania (...)“. Podľa zistení ústavného súdu však konkurzné konanie vyhlásené uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 84/99 na majetok odporcu nebolo dosiaľ ukončené a naďalej trvá.

Z dôvodu   prerušenia   dosiaľ   neukončeného   napadnutého   konania sp. zn. 25 C 3326/92 pred krajským súdom dôsledkom právoplatného vyhlásenia konkurzu 15. októbra 1999 nemohlo po tomto období z dôvodu existencie tejto zákonnej prekážky dochádzať   k porušovaniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva.   Ak   nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní,   nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovateľ netvrdil   a ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta prieťahy v konaní v období pred uvedeným prerušením konania   (v   dôsledku   vyhláseného   konkurzu),   ústavný   súd   tieto   námietky   na   základe predmetnej   sťažnosti   preskúmavať nemohol, pretože   sťažovateľ   svoju   sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti   (I. ÚS   161/02,   I. ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu krajského súdu v čase pred prerušením napadnutého konania dozvedel najneskôr pred 1. decembrom 2000, keď mu bol doručený list konajúcej sudkyne, ktorým mu bolo oznámené, že predmetné konanie je podľa § 14 ods. 1   písm.   d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   prerušené.   Predmetnú   sťažnosť   sťažovateľ ústavnému   súdu   podal   až   29.   septembra   2005,   t. j.   v čase,   keď   už   uplynula   lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005