SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 254/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia
zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovejdiskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriemrasovej diskriminácie postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom podsp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 a postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť občianskeho združenia ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015doručená sťažnosť občianskeho združenia
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručenéhočl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, práva na účinnú ochranupred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru oodstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránenídiskriminácie“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako občianske združenie,ktorého cieľom a predmetom činnosti je okrem iného ochrana pred diskrimináciou,poskytuje právne poradenstvo a zastupovanie v konaniach pred súdmi, pričom upozorňujena prípadné prejavy diskriminácie a porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.
K skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že mesto Stará Ľubovňa (ďalej aj „mesto“)je stavebníkom stavby „9 tr. ZŠ Podsadek“ na pozemku vo vlastníctve mesta. Rozhodnutímobce Nová Ľubovňa č. 2014/00418-523 SÚ/Fa z 19. augusta 2014 potvrdeným rozhodnutímOkresného úradu Prešov č. OU-PO-OVBP2-2014/34204/91382/ŠSS-ZPM z 21. októbra2014 bolo vydané stavebné povolenie, ktorým bola povolená výstavba nového samostatnestojaceho objektu kontajnerového typu v areáli Základnej školy Podsadek v Starej Ľubovni.Predmetná novostavba počíta s vytvorením deviatich tried základnej školy, pretože kapacitasúčasnej základnej školy nepostačuje pokryť veľké množstvo žiakov. Výstavba tejtonovostavby je financovaná v rámci projektu tzv. modulových škôl realizovanéhoMinisterstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Úradomsplnomocnenca vlády pre rómske komunity v spolupráci s Ministerstvom financiíSlovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dotknutými okresnýmiúradmi a obcami. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené riešenie nedostatočných kapacítpríslušnej základnej školy „prostredníctvom výstavby modulovej školskej budovy je v rozpore s platnými domácimi a medzinárodnými právnymi predpismi na ochranu ľudských práv a rozhodnutiami domácich a medzinárodných súdov a ako také je tiež v rozpore s verejným záujmom... ignoruje širšie súvislosti realizácie práva na vzdelanie detí a nemá potenciál zabezpečiť rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu v jeho plnom význame“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na vydaniepredbežného opatrenia a žiadal, aby okresný súd nariadil odporcovi – mestu zdržať savýstavy stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“. Keďže touto výstavbou dochádzak porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda sú dotknuté práva, právom chránenézáujmy väčšieho počtu osôb a je ohrozený verejný záujem, sťažovateľ plánoval podaťna príslušnom súde žalobu podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzanív niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„antidiskriminačný zákon“), v ktorej by sa domáhal určenia, že výstavba školy predstavujeporušenie zásady rovnakého zaobchádzania a súčasne by sa domáhal uloženia povinnostiodporcovi zastaviť výstavbu uvedenej stavby. Sťažovateľ bol toho názoru, že dostatočneosvedčil dôvodnosť svojho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj existenciubezprostredne hroziacej ujmy, a teda je podľa jeho názoru daný záujem na dočasnomzdržaní sa výstavby uvedenej stavby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 C 292/2014 z 12. januára 2015 návrh sťažovateľa nanariadenie predbežného opatrenia zamietol, keďže dospel k názoru, že tomuto návrhunemožno vyhovieť pre nesplnenie jednej z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,ktorou je osvedčenie dôvodnosti uplatňovaného nároku. Okresný súd konštatoval, že„navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia, nie však splnenie tzv. dôkaznej povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. Podľa názoru súdu, v danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie, keďže z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov, pričom podľa záveru súdu z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení navrhovateľa (sťažovateľa), a to, že výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej toho názoru, že realizáciou tejto stavby dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu. Súd teda dospel k názoru, že navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil dôvodnosť uplatňovaného nároku, nakoľko neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii rómskych detí navštevujúcich Základnú školu v Podsadku.“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal:„... odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí závažnou procesnou vadou, ktorá nielenže mohla, ale aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – tú videl v procesnom postupe súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zákonom doručil návrh na nariadenie predbežného opatrenia odporcovi na vyjadrenie pred rozhodnutím o podanom návrhu. Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa pri svojom závere o tom, že nemal za preukázané, že by sa odporca dopúšťal rasovej diskriminácie, práve naopak, že chystaná výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom, vychádzal predovšetkým z ničím nepodložených tvrdení odporcu, uvedených v jeho vyjadrení k návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by pri dodržaní zákonného procesného postupu pri prejednaní a rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia inak vôbec nedisponoval. Sťažovateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez ohľadu na navrhovateľom (sťažovateľom) predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula hrozba zvyšovania kapacít školy, ktorú už teraz navštevujú výlučne žiaci a žiačky rómskej etnicity, na tieto neprihliadol a uzavrel, že navrhovateľom (sťažovateľom) nebola osvedčená dôvodnosť uplatňovaného nároku. Sťažovateľ ďalej poukázal na nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd, nad rámec potreby osvedčenia nároku, požadovanej v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré nevyžaduje potrebu hlbšieho dokazovania (a ktoré malo prebehnúť až v konaní vo veci samej) požadoval od navrhovateľa preukázanie toho, že sa odporca výstavbou stavby dopúšťa rasovej diskriminácie. Sťažovateľ súdu prvého stupňa vytkol, že skúmanie podstaty veci je oprávnený skúmať až súd v konaní o veci samej a na nariadenie predbežného opatrenia, podľa názoru sťažovateľa, nateraz postačovalo, že osvedčil, že je tu hrozba, pre ktorú je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci samej nerozhodne o merite veci.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co/30/2015 z 3. marca 2015 uznesenie okresnéhosúdu potvrdil, pričom uviedol, že „samotná výstavba škola je diskriminačným konaním a zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ, a to skvalitnenie výučby, pričom, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika. Podľa názoru odvolacieho súdu, stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či nepriamu diskrimináciu, ale výstavba školy je len reakciou na potrebu skvalitnenia výučby v pôvodnej základnej škole, ktorá už kapacitne nestačí na súčasný stav detí. Na druhej strane však odvolací súd síce pripúšťa, že spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale to je podľa neho úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia. Preto uzavrel, že z hľadiska aktuálneho stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie a potvrdil konanie ako vecne správne. Vo vzťahu k námietke navrhovateľa (sťažovateľa), že došlo k porušeniu procesného postupu, keď návrh predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte pred vydaním rozhodnutia, odvolací súd uzavrel, že porušenie postupu pri nariadení predbežného opatrenia nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy, pričom uviedol, že samotná stavba ale takéto práva nemôže ohroziť.“.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu, ako ajpostupom a uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na účinnúochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručené čl. 6 dohovoru o odstránenídiskriminácie. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa dopustil závažnej vady konania,ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočívala v tom, žeokresný súd pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatreniadoručil tento návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca sa k predmetnému návrhu vyjadril,no okresný súd jeho stanovisko sťažovateľovi už nedoručil, čím mu odňal možnosť vyvrátiťjeho skresľujúce tvrdenia. Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že vychádzal aj z tvrdeníuvedených vo vyjadrení odporcu, ktorými by za dodržania zákonného postupunedisponoval. Uvedenú námietku uplatnil sťažovateľ aj v podanom odvolaní, pričom krajskýsúd uvedenú vadu posúdil ako takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie voveci, a preto na ňu neprihliadal. Svoj záver podľa sťažovateľa bližšie neodôvodnil,neuviedol, aké logické postupy ho k takému záveru viedli, a preto je jeho rozhodnutie vtomto smere nepreskúmateľné.
Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa jeho názoru vychádzaliz nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nad rámec potreby osvedčenia nároku v rámcikonania o nariadenie predbežného opatrenia požadovali od sťažovateľa preukázanie toho, žeodporca sa stavbou dopúšťa rasovej diskriminácie. Podľa sťažovateľa preukázanie tejtoskutočnosti má byť až predmetom nasledujúceho konania v merite veci, v ktorom platíinštitút tzv. obráteného dôkazného bremena. Krajský súd sa uvedeným argumentomsťažovateľa vôbec nezaoberal, len konštatoval, že je potrebné vychádzať z tvrdenýchskutočností, či samotná stavba je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.
Sťažovateľ uviedol, že okresný súd, ako aj krajský súd konali „v zrejmom právnom omyle, keď namiesto toho, aby v súlade s ust. § 75 ods. 2 OSP skúmali, či je osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov a či tu je nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pre ktorú je potrebné upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci samej nerozhodne o merite veci, v rozpore so zákonom skúmali podstatu veci (t. j. či došlo ku diskriminácii), ktorú je však oprávnený skúmať až súd vo veci samej“. Podľa sťažovateľav odôvodnení svojho rozhodnutia sám krajský súd priznal, že už terajší právny stavpredstavuje segregáciu rómskych detí, a pripustil, že obsadzovanie školy výlučne rómskymideťmi v budúcnosti môže mať znaky diskriminačného konania. Svojím rozhodnutím krajskýsúd podľa sťažovateľky neprijal zákonné opatrenie, aby takému stavu predišiel.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že jedným z aspektov práva na súdnu ochranu je ajprávo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa krajskýsúd ako odvolací súd jeho podstatným námietkam a argumentom nevenoval dostatočnúpozornosť, čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia, pričom minimálnepožiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia musia byť zachované aj v konanío nariadenie predbežného opatrenia. Odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s uznesením okresnéhosúdu, čím vyjadril aj svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je vecnesprávne, ako aj to, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné, právne významné ani spôsobiléspochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd tak doplnil odôvodnenieuznesenia okresného súdu tak, že „podľa neho zistený skutkový stav svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba teda neznamená vytvorenie novej segregácie. Podľa jeho právneho názoru žalobca (sťažovateľ) neosvedčil, že postavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Sťažovateľ má za to, že uvedené právne závery všeobecných súdov sú vo vzájomnom príkrom rozpore, keď právnym záverom odvolacieho súdu bolo, že segregácii rómskych detí toho času už došlo (a teda protiprávny stav trvá), pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver súdu prvého stupňa, nie ich vyvracať. Rozsudok odvolacieho súdu však, podľa názoru sťažovateľa, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože uvádzané argumenty nepodporujú príslušný záver potvrdzovaného rozhodnutia. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd, tým, že v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia spochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, založil protichodný stav, keď popri jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania.“.
Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom a napadnutými rozhodnutiami obochvšeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, tak ako toustanovuje čl. 13 dohovoru, pretože štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravyv občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľ na ten účel inicioval, a to ani v rámciodvolacieho konania, čím porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že došlo tiež k porušeniu práva na ochranu preddiskrimináciou zakotveného v čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovorua čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnýmisúdmi domáhal ochrany práv a právom chránených záujmov väčšieho počtu osôb, ktorýchprávo na rovnaké zaobchádzanie bolo konaním odporcu (mesta Stará Ľubovňa) porušené.Okresný súd, ako aj krajský súd „neprijatím dočasného opatrenia proti porušovaniu práva na ochranu pred diskrimináciou v konečnom dôsledku povzbudili a podporili porušovateľa tohto práva – Mesto Stará Ľubovňa, namiesto toho, aby prehĺbenie rasovej diskriminácie, ktorej sa tento voči rómskym deťom dlhodobo dopúšťa, zastavili. Podľa názoru sťažovateľa sa tak všeobecné súdy svojim konaním dopustili porušenia práva na ochranu pred diskrimináciou.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ľudské práva a základné slobody podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a čl. 14, v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/30/2015 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 03. 03. 2015 a postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/292/2014 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 12. 01. 2015, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 03. 2015, sp. zn. 12 Co/30/2015, a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 12. 01. 2015, sp. zn. 2 C/292/2014, sa zrušujú a vec sa vracia na Okresný súd Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Stará Ľubovňa sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne, Mgr. Vandy Durbákovej, advokátky, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu teda pri predbežnomprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniuokresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajskýsúd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemupredchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením krajského súdu
Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrhsťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd uložilmestu povinnosť dočasne sa zdržať výstavby stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“na pozemku vo vlastníctve mesta, zamietnutý. K namietanému porušeniu označených právsťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu krajskéhosúdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na zamietnutie návrhuna nariadenie predbežného opatrenia (predovšetkým z hľadiska naplnenia zásady rovnakéhozaobchádzania podľa antidiskriminačnej legislatívy tak, aby bol zabezpečený rovný prístupk vzdelaniu sociálne znevýhodnených skupín), došlo k procesnému pochybeniu, keďokresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol aj na základestanoviska odporcu, ktoré si vyžiadal v rozpore s § 75 ods. 8 OSP a samotné uzneseniekrajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v ňom krajský súdv požadovanej kvalite nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti prejej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo inýmzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezisteniežiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 av ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiežpripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnejmoci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09atď.).
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za potrebnézdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkýmvecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutívšeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadeniezamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecnýchsúdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinnostíúčastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súdposudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniunapadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu najeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností (III. ÚS 169/2010). Ústavnýsúd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba zapredpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý byzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektovanéminimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konaniavyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí maťpredovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušnýmorgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobomodôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkovkonania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konanío predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomeryúčastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydaniapredbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrhsmeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuťdo základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusiazodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujúopatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrhúčastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahyopierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmalnapadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vecprerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, žeodvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver stotožňujúc sas odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahuk argumentácii sťažovateľa, ktorá bola takmer identického obsahu ako jeho argumentáciapredložená ústavnému súdu, uviedol:
«Žalobca chce predbežným opatrením dočasne pozastaviť výstavbu stavby s názvom „9. tr. ZŠ Podsadek“, pretože výstavba tejto školy znamená ďalšie vzdelanie rómskych detí v etnicky homogénnej škole. Výstavbou tejto školy sa porušujú garantované práva na vzdelanie rómskych detí, nie v segregovanom prostredí. Samotná výstavba znamená ohrozenie práva detí na vzdelávanie bez diskriminácie. Žalovaná obec má stavebné povolenie na výstavbu „9. tr. ZŠ Podsadek“, kde účelom stavby je zvýšenie kapacity školy. V stavebnom konaní boli vznesené námietky účastníkov, že výstavbou modulovej školy sa vytvárajú podmienky pre segregáciu rómskych detí. Východisko vidia skôr v rozptýlení žiakov do iných škôl v pôsobnosti zriaďovateľa obce. Stavebné úrady potvrdili v správnom konaní udelenie stavebného povolenia, s tým, že v tomto štádiu stavebného konania nie je možné skúmať zákonnosť územného konania, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného povolenia. Okresná aj krajská prokuratúra nevyhoveli podnetom žalobcu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia stavebného úradu, že výstavbou školy sa sleduje segregovanie vzdelávania rómskych detí v samostatných triedach, čo je v rozpore s domácou antidiskriminačnou legislatívou či príslušnými smernicami EU. Okresná aj krajská prokuratúra konštatovali, že neboli zistené nedostatky v postupe pri rozhodnutí stavebného úradu, preto podnet na preskúmanie zákonnosti postupu odložili. Stavebný úrad pri povoľovaní stavby otázku verejného záujmu posudzoval predovšetkým z hľadiska, či realizáciou stavby nie sú ohrozené aj záujmy chránené stavebným zákonom a ostatnými právnymi predpismi. Stavebnému úradu neprináleží v stavebnom konaní vyhodnocovať otázku sociálnych a interetnických vzťahov spojených s budúcim užívaním stavby. Takúto povinnosť ani stavebný zákon neukladá a stavebné úrady nie sú na to ani personálne či odborne vybavené. Naviac, zo spisov stavebného úradu nevyplýva, že stavba má slúžiť výlučne vzdelávaciemu procesu etnickej menšiny a že má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti.
Keď žalobca dal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, tak uvádza, že preukázanie diskriminačného konania bude predmetom rozhodovania vo veci samej. Aj keď stavebné úrady či okresná a krajská prokuratúra mali stanovisko skôr k splneniu podmienok na udelenie povolenia na výstavbu a podľa žalobcu sa nezaoberali následkami výstavby školy, tak aj pri právnom posúdení odvolacím súdom treba vychádzať z tvrdených skutočností, či samotná výstavba školy je alebo nie je prejavom diskriminačného konania. Zákon o rovnakom zaobchádzaní č. 365/2004 Z. z. v § 2 ods. 1 uvádza potrebu dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúceho v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu. Diskriminácia môže byť chápaná ako priama diskriminácia či nepriama diskriminácia, pričom priama diskriminácia je konanie či opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania o sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti a pri poskytovaní tovarov, služieb alebo vzdelávania, zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu ich pohlavia, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu. Žalobca ako občianske združenie má snahu zamedziť výstavbe modulovej prístavby školy, pretože takáto výstavba sleduje segregáciu rómskych žiakov a nezabezpečuje im rovnaký prístup k vzdelávaniu ako majorite. Výstavbe školy ale predchádzala Dohoda o vzájomnej spolupráci medzi Ministerstvom školstva, Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómsku komunitu, mestom Stará Ľubovňa a Základnej školy Podsadek v záujme čo najrýchlejšej výstavby modulovej školy, ktorá má sledovať odstránenie zmennosti v škole a zvýšenie kvality vzdelávania žiakov. Ak vychádzame z obsahu stavebného povolenia, tak rozhodnutie je právoplatné a spĺňa všetky náležitosti stavebného zákona č. 50/1976 Zb. (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Krajský prokurátor vychádzal z toho, že § 62 stavebného zákona určuje povinnosti v stavebnom konaní, či sa uskutočnením alebo užívaním stavby neohrozuje verejný záujem chránený zákonom. Preto nie je možné konštatovať, že samotná výstavba dostavby školy je diskriminačným konaním. Zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ, a to skvalitnenie výučby. Nová škola má vytvoriť lepšie podmienky výuky v mestskej časti Podsadek a nie je možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika. Stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či nepriamu diskrimináciu, že touto výstavbou sa bude so žiakmi navštevujúcich túto školu zaobchádzať menej priaznivo, ako by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii. Výstavba je len reakciou na potrebu skvalitnenia výučby v pôvodnej základnej škole, ak už kapacitne nestačí na súčasný stav školopovinných detí. Keď nie je možné konštatovať, že samotná výstavba školy je diskriminačným konaním, potom okresný súd správne rozhodol, pokiaľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Na druhej strane spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale je to úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia, pretože pri nariadení predbežného opatrenia nemožno viesť úvahy o tom, aké môžu byť postupy obce pri napĺňaní počtov žiakov v novovystavenej škole. Obec má sa riadiť zákonnými predpismi, a teda aj dodržať zákon – antidiskriminačný zákon, aby nedochádzalo k priamej či nepriamej diskriminácii na základe rasového či etnického pôvodu. Z hľadiska aktuálneho stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie, preto návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia nebolo možné vyhovieť. Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
Pokiaľ žalobca namieta, že došlo k porušeniu procesného postupu, keď návrh predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte pred vydaním rozhodnutia, porušenie postupu pri nariadení predbežného opatrenia (§ 75 ods. 8 O. s. p.) nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.), preto ani odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Vyriešenie zmennosti na základnej škole prístavbou je jedným z možných postupov, pričom žalobca preferuje rozvoz detí do menej naplnených škôl. Žalobca však neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Samotná stavba ale takéto práva nemôže ohroziť.»
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresnéhosúdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniauznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol:
«Z dosiaľ navrhovateľom prezentovaných dôkazov totiž nemá súd za preukázané, že by sa odporca výstavbou stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“ dopúšťal rasovej diskriminácie voči rómskym žiakom, ktorí navštevujú Základnú školu v Podsadku, alebo že by takáto stavba mala za následok zvýšenie segregácie týchto žiakov a zhoršenie ich prístupu k vzdelaniu. V tomto smere navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia prostredníctvom svojho návrhu, čo prakticky predstavuje len splnenie podmienky tvrdenia určitých skutočnosti z jeho strany (tzv. povinnosť tvrdenia), nie však aj splnenie tzv. dôkaznej povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by tieto jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. I keď predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a teda v konaní o ňom tak ako bolo vyššie uvedené nemusí byť pred rozhodnutím o návrhu dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie a súd ani nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, je však potrebné, aby boli prostredníctvom navrhovateľom označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti ním tvrdené v jeho návrhu tak, že tieto sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Ide pritom o sporové konanie, v ktorom takéto dôkazy musí produkovať a súdu predložiť sporová strana, ktorá uvádza svoje tvrdenia. Inými slovami túto dôkaznú povinnosť nemôže za túto stranu vykonávať súd. V danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by. výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie. Takisto z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov. Z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení navrhovateľa, a to ten, že Základná škola v Podsadku a jej chystaná prístavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej názoru, že realizáciou tejto stavby ako prístavby k existujúcej Základnej škole v Podsadku dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu.»
Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ podaným návrhomna vydanie predbežného opatrenia neosvedčil, že výstavbou prístavby základnej školy budedochádzať k segregácii rómskych žiakov, ako aj k následnému sťaženiu ich prístupuk vzdelaniu.
Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovanískutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoruústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktoréhopred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasneboli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bolohrozený.
Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie jepotrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.
Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežnéhoopatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežnáochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byťzrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Podľa § 75 ods. 8 OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bezvyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súdostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý,nedoručuje súd ostaným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, aniprípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolonariadené predbežné opatrenie.
Podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiťúčastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, abyniečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].
Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, abynavrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 anasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity ustanovenév § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatreniarešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ževýstavba stavby „9. tr. ZŠ Podsadek“ nemôže sama osebe ohroziť právo na rovnaký prístupk vzdelaniu ani spôsobiť diskrimináciu rómskych detí v danej oblasti, nie je v súlades predstavami sťažovateľa v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že k výstavbe tejto modulovejstavby došlo na základe dohody uzatvorenej aj za účasti Úradu splnomocnenca vládySlovenskej republiky pre rómske komunity, ktorého prvoradým záujmom má byť ochranatejto etnickej menšiny pred nerovným prístupom k vzdelávaniu a zabránenie ichdiskriminácii, resp. umelo vytváranej segregácii. Krajský súd si bol vedomý, a to ajz odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že úvahy o možnom diskriminačnom postupe priobsadzovaní školy žiakmi nemôžu byť predmetom rozhodovania o návrhu na nariadeniepredbežného opatrenia.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu,ktorý doručil návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia na vyjadrenieodporcovi pred vydaním rozhodnutia, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,ústavný súd konštatuje, že uvedený postup síce bol v rozpore s § 75 ods. 8 OSP (ako toposúdil aj krajský súd), avšak súčasne nešlo o vadu takého charakteru, ktorá by v konečnomdôsledku privodila odlišné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežnéhoopatrenia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu akosprávne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením krajskéhosúdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani jehoprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľav tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a uznesením krajského súdu
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečiaprostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkýmosobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musínadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného právachráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia právgarantovaných dohovorom (rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvuz 27. 4. 1988, séria A, č. 131).
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesenímkrajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených právsťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy preprípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).
2.3 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno-aplikačná aktivita orgánuverejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmomoddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“(III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právnehoporiadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavy a dohovoruobsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republikyv individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov bolopotrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenienapadnutých rozhodnutí a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015