znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia

zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23,Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   a   práva   na   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovejdiskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriemrasovej diskriminácie postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom podsp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 a postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015doručená sťažnosť občianskeho združenia

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručenéhočl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, práva na účinnú ochranupred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru oodstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor   o   odstránenídiskriminácie“)   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „okresný   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako občianske združenie,ktorého   cieľom   a   predmetom   činnosti   je   okrem   iného   ochrana   pred   diskrimináciou,poskytuje právne poradenstvo a zastupovanie v konaniach pred súdmi, pričom upozorňujena prípadné prejavy diskriminácie a porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.

K skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že mesto Stará Ľubovňa (ďalej aj „mesto“)je stavebníkom stavby „9 tr. ZŠ Podsadek“ na pozemku vo vlastníctve mesta. Rozhodnutímobce Nová Ľubovňa č. 2014/00418-523 SÚ/Fa z 19. augusta 2014 potvrdeným rozhodnutímOkresného   úradu   Prešov   č.   OU-PO-OVBP2-2014/34204/91382/ŠSS-ZPM   z 21.   októbra2014 bolo vydané stavebné povolenie, ktorým bola povolená výstavba nového samostatnestojaceho objektu kontajnerového typu v areáli Základnej školy Podsadek v Starej Ľubovni.Predmetná novostavba počíta s vytvorením deviatich tried základnej školy, pretože kapacitasúčasnej   základnej   školy   nepostačuje   pokryť   veľké   množstvo   žiakov.   Výstavba   tejtonovostavby   je   financovaná   v   rámci   projektu   tzv.   modulových   škôl   realizovanéhoMinisterstvom   školstva,   vedy,   výskumu   a   športu   Slovenskej   republiky,   Úradomsplnomocnenca   vlády   pre   rómske   komunity   v   spolupráci   s   Ministerstvom   financiíSlovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dotknutými okresnýmiúradmi a obcami. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené riešenie nedostatočných kapacítpríslušnej   základnej   školy „prostredníctvom   výstavby   modulovej   školskej   budovy   je v rozpore s platnými domácimi a medzinárodnými právnymi predpismi na ochranu ľudských práv a rozhodnutiami domácich a medzinárodných súdov a ako také je tiež v rozpore s verejným záujmom... ignoruje širšie súvislosti realizácie práva na vzdelanie detí a nemá potenciál zabezpečiť rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu v jeho plnom význame“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na vydaniepredbežného opatrenia a   žiadal, aby okresný súd nariadil odporcovi – mestu zdržať savýstavy   stavby   s   názvom „9   tr.   ZŠ   Podsadek“.   Keďže   touto   výstavbou   dochádzak porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda sú dotknuté práva, právom chránenézáujmy   väčšieho   počtu   osôb   a   je   ohrozený   verejný   záujem,   sťažovateľ   plánoval   podaťna príslušnom   súde   žalobu   podľa   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzanív niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorýchzákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„antidiskriminačný zákon“), v ktorej by sa domáhal určenia, že výstavba školy predstavujeporušenie zásady rovnakého zaobchádzania a súčasne by sa domáhal uloženia povinnostiodporcovi zastaviť výstavbu uvedenej stavby. Sťažovateľ bol toho názoru, že dostatočneosvedčil dôvodnosť svojho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj existenciubezprostredne   hroziacej   ujmy,   a   teda   je   podľa   jeho   názoru   daný   záujem   na   dočasnomzdržaní sa výstavby uvedenej stavby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 C 292/2014 z 12. januára 2015 návrh sťažovateľa nanariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol,   keďže   dospel   k   názoru,   že   tomuto   návrhunemožno vyhovieť pre nesplnenie jednej z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,ktorou   je   osvedčenie   dôvodnosti   uplatňovaného   nároku.   Okresný   súd   konštatoval,   že„navrhovateľ   len   uvádza   svoje   tvrdenia,   nie   však   splnenie   tzv.   dôkaznej   povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. Podľa názoru súdu, v   danom   prípade   z   dôkazov   súdu   v   tejto   fáze   predložených   vôbec   nevyplynulo,   že   by výstavba   modulovej   školy   predstavovala   bezprostredne   hroziacu   ujmu   spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie, keďže z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov, pričom podľa záveru   súdu   z   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   spise   práveže   vyplýva   opak   tvrdení navrhovateľa (sťažovateľa), a to, že výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej   časti,   a   to   bez   ohľadu   na   ich   etnický   pôvod.   Súd   je   ďalej   toho   názoru,   že realizáciou tejto stavby dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto   školu,   a   nie   k   zhoršeniu   ich   prístupu   k   vzdelaniu.   Súd   teda   dospel   k   názoru,   že navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil dôvodnosť uplatňovaného nároku, nakoľko neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii rómskych detí navštevujúcich Základnú školu v Podsadku.“.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal:„... odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí závažnou procesnou vadou, ktorá nielenže mohla, ale aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – tú videl v procesnom postupe súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zákonom doručil návrh na nariadenie predbežného   opatrenia   odporcovi   na   vyjadrenie   pred   rozhodnutím   o   podanom   návrhu. Sťažovateľ   mal   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   pri   svojom   závere   o   tom,   že   nemal   za preukázané, že by sa odporca dopúšťal rasovej diskriminácie, práve naopak, že chystaná výstavba   má   slúžiť   všetkým   školopovinným   deťom,   vychádzal   predovšetkým   z   ničím nepodložených   tvrdení   odporcu,   uvedených   v   jeho   vyjadrení   k   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   pri   dodržaní   zákonného   procesného   postupu   pri prejednaní   a   rozhodovaní   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   inak   vôbec nedisponoval.   Sťažovateľ   súdu   prvého   stupňa   ďalej   vytkol,   že   na   základe   vykonaných dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   bez   ohľadu   na   navrhovateľom (sťažovateľom)   predložené   listinné   dôkazy,   z   ktorých   jednoznačne   vyplynula   hrozba zvyšovania kapacít školy, ktorú už teraz navštevujú výlučne žiaci a žiačky rómskej etnicity, na   tieto   neprihliadol   a   uzavrel,   že   navrhovateľom   (sťažovateľom)   nebola   osvedčená dôvodnosť   uplatňovaného   nároku.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   nesprávne   právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd, nad rámec potreby osvedčenia nároku, požadovanej v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia, ktoré nevyžaduje potrebu hlbšieho dokazovania (a ktoré malo prebehnúť až v konaní vo veci samej)   požadoval   od   navrhovateľa   preukázanie   toho,   že   sa   odporca   výstavbou   stavby dopúšťa rasovej diskriminácie. Sťažovateľ súdu prvého stupňa vytkol, že skúmanie podstaty veci je oprávnený skúmať až súd v konaní o veci samej a na nariadenie predbežného opatrenia, podľa názoru sťažovateľa, nateraz postačovalo, že osvedčil, že je tu hrozba, pre ktorú je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci samej nerozhodne o merite veci.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co/30/2015 z 3. marca 2015 uznesenie okresnéhosúdu potvrdil, pričom uviedol, že „samotná výstavba škola je diskriminačným konaním a zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ,   a   to   skvalitnenie   výučby,   pričom,   podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   nie   je   možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika. Podľa názoru odvolacieho súdu, stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či   nepriamu   diskrimináciu,   ale výstavba   školy je   len reakciou   na potrebu skvalitnenia výučby   v   pôvodnej   základnej   škole,   ktorá   už   kapacitne   nestačí   na   súčasný   stav   detí. Na druhej strane však odvolací súd síce pripúšťa, že spôsob obsadzovania školy žiakmi môže   mať   znaky   diskriminačného   konania,   ale   to   je   podľa   neho   úvaha,   ktorá   nie   je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia. Preto uzavrel, že z hľadiska aktuálneho stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie a potvrdil konanie ako vecne správne. Vo vzťahu k námietke navrhovateľa (sťažovateľa), že došlo k porušeniu procesného postupu, keď návrh predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte pred   vydaním   rozhodnutia,   odvolací   súd   uzavrel,   že   porušenie   postupu   pri   nariadení predbežného opatrenia nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už nedôjde   k   závažnému   ohrozeniu   práv   detí   na   vzdelanie   bez   diskriminácie,   resp.   že   sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy, pričom uviedol, že samotná stavba ale takéto práva nemôže ohroziť.“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu, ako ajpostupom a uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na účinnúochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručené čl. 6 dohovoru o odstránenídiskriminácie. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa dopustil závažnej vady konania,ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočívala v tom, žeokresný súd pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatreniadoručil tento návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca sa k predmetnému návrhu vyjadril,no okresný súd jeho stanovisko sťažovateľovi už nedoručil, čím mu odňal možnosť vyvrátiťjeho skresľujúce tvrdenia. Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že vychádzal aj z tvrdeníuvedených   vo   vyjadrení   odporcu,   ktorými   by   za   dodržania   zákonného   postupunedisponoval. Uvedenú námietku uplatnil sťažovateľ aj v podanom odvolaní, pričom krajskýsúd uvedenú vadu posúdil ako takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie voveci,   a   preto   na   ňu   neprihliadal.   Svoj   záver   podľa   sťažovateľa   bližšie   neodôvodnil,neuviedol, aké logické postupy ho k takému záveru viedli, a preto je jeho rozhodnutie vtomto smere nepreskúmateľné.

Všeobecné   súdy   konajúce   vo   veci   sťažovateľa   podľa   jeho   názoru   vychádzaliz nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nad rámec potreby osvedčenia nároku v rámcikonania o nariadenie predbežného opatrenia požadovali od sťažovateľa preukázanie toho, žeodporca   sa   stavbou   dopúšťa   rasovej   diskriminácie.   Podľa   sťažovateľa   preukázanie   tejtoskutočnosti má byť až predmetom nasledujúceho konania v merite veci, v ktorom platíinštitút   tzv.   obráteného   dôkazného   bremena.   Krajský   súd   sa   uvedeným   argumentomsťažovateľa   vôbec   nezaoberal,   len   konštatoval,   že   je   potrebné   vychádzať   z   tvrdenýchskutočností, či samotná stavba je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd, ako aj krajský súd konali „v zrejmom právnom omyle, keď namiesto toho, aby v súlade s ust. § 75 ods. 2 OSP skúmali, či je osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov a či tu je nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pre ktorú je potrebné upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci samej nerozhodne o merite veci, v rozpore so zákonom skúmali podstatu veci (t. j. či došlo ku diskriminácii), ktorú je však oprávnený skúmať až súd vo veci samej“. Podľa sťažovateľav   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sám   krajský   súd   priznal,   že   už   terajší   právny   stavpredstavuje segregáciu rómskych detí, a pripustil, že obsadzovanie školy výlučne rómskymideťmi v budúcnosti môže mať znaky diskriminačného konania. Svojím rozhodnutím krajskýsúd podľa sťažovateľky neprijal zákonné opatrenie, aby takému stavu predišiel.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že jedným z aspektov práva na súdnu ochranu je ajprávo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa krajskýsúd ako odvolací súd jeho podstatným námietkam a argumentom nevenoval dostatočnúpozornosť,   čím   založil   nepreskúmateľnosť   svojho   rozhodnutia,   pričom   minimálnepožiadavky   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   musia   byť   zachované   aj   v konanío nariadenie   predbežného   opatrenia.   Odkazom   na   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s uznesením okresnéhosúdu, čím vyjadril aj svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je vecnesprávne, ako aj to, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné, právne významné ani spôsobiléspochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd tak doplnil odôvodnenieuznesenia okresného súdu tak, že „podľa neho zistený skutkový stav svedčí o tom, že už došlo   k   segregácii   odchodom   detí   majority   do   iných   škôl   a   samotná   prístavba   teda neznamená vytvorenie novej segregácie. Podľa jeho právneho názoru žalobca (sťažovateľ) neosvedčil, že postavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Sťažovateľ má za to, že uvedené právne závery všeobecných súdov sú vo vzájomnom príkrom rozpore, keď právnym záverom odvolacieho súdu bolo, že segregácii rómskych detí toho času už došlo (a teda protiprávny stav trvá), pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii. Sťažovateľ má za to, že   odvolací   súd   by   nemal   byť   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver súdu prvého stupňa, nie ich vyvracať. Rozsudok odvolacieho súdu však, podľa názoru sťažovateľa, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože   uvádzané   argumenty   nepodporujú   príslušný   záver   potvrdzovaného   rozhodnutia. Sťažovateľ má za to, že odvolací súd, tým, že v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia spochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, založil protichodný stav, keď popri jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania.“.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   postupom   a   napadnutými   rozhodnutiami   obochvšeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, tak ako toustanovuje   čl.   13   dohovoru,   pretože   štát   nezabezpečil   efektívne   zjednanie   nápravyv občiansko-právnom   konaní,   ktoré   sťažovateľ   na   ten   účel   inicioval,   a   to   ani   v   rámciodvolacieho konania, čím porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   došlo   tiež   k   porušeniu   práva   na   ochranu   preddiskrimináciou zakotveného v čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovorua čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnýmisúdmi domáhal ochrany práv a právom chránených záujmov väčšieho počtu osôb, ktorýchprávo na rovnaké zaobchádzanie bolo konaním odporcu (mesta Stará Ľubovňa) porušené.Okresný súd, ako aj krajský súd „neprijatím dočasného opatrenia proti porušovaniu práva na ochranu pred diskrimináciou v konečnom dôsledku povzbudili a podporili porušovateľa tohto práva – Mesto Stará Ľubovňa, namiesto toho, aby prehĺbenie rasovej diskriminácie, ktorej sa tento voči rómskym deťom dlhodobo dopúšťa, zastavili. Podľa názoru sťažovateľa sa   tak   všeobecné   súdy   svojim   konaním   dopustili   porušenia   práva   na   ochranu   pred diskrimináciou.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva a slobody ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ľudské práva a základné slobody podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a čl. 14, v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   článku   6   Medzinárodného   dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/30/2015 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 03. 03. 2015 a postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/292/2014 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 12. 01. 2015, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 03. 2015, sp. zn. 12 Co/30/2015, a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 12. 01. 2015, sp. zn. 2 C/292/2014, sa zrušujú a vec sa vracia na Okresný súd Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   a   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne, Mgr. Vandy   Durbákovej,   advokátky,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98).   Úloha   ústavného   súdu   teda   pri   predbežnomprerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženejnavrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniuokresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajskýsúd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie   práv   sťažovateľa   predmetným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   jemupredchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.1   K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením krajského súdu

Podstatou   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv   podľačl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol   návrhsťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd uložilmestu   povinnosť   dočasne   sa   zdržať   výstavby   stavby   s   názvom „9   tr.   ZŠ   Podsadek“na pozemku vo vlastníctve mesta, zamietnutý. K namietanému porušeniu označených právsťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu krajskéhosúdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na zamietnutie návrhuna nariadenie predbežného opatrenia (predovšetkým z hľadiska naplnenia zásady rovnakéhozaobchádzania podľa antidiskriminačnej legislatívy tak, aby bol zabezpečený rovný prístupk   vzdelaniu   sociálne   znevýhodnených   skupín),   došlo   k procesnému   pochybeniu,   keďokresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol aj na základestanoviska odporcu, ktoré si vyžiadal v rozpore s § 75 ods. 8 OSP a samotné uzneseniekrajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v ňom krajský súdv požadovanej kvalite nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti prejej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo inýmzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezisteniežiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 av ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiežpripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnejmoci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09atď.).

Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za potrebnézdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkýmvecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutívšeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadeniezamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecnýchsúdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinnostíúčastníkov   konania   nezasahuje   konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súdposudzuje   predbežné   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniunapadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu najeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností (III. ÚS 169/2010). Ústavnýsúd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba zapredpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý byzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektovanéminimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   súdneho   konaniavyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí maťpredovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušnýmorgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobomodôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkovkonania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   ako   v   konanío predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomeryúčastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydaniapredbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrhsmeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžu   spravidla   zasiahnuťdo základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusiazodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia   predstavujúopatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrhúčastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdovo predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahyopierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmalnapadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vecprerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, žeodvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver stotožňujúc sas odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   vo   vzťahuk argumentácii sťažovateľa, ktorá bola takmer identického obsahu ako jeho argumentáciapredložená ústavnému súdu, uviedol:

«Žalobca chce predbežným opatrením dočasne pozastaviť výstavbu stavby s názvom „9. tr. ZŠ Podsadek“, pretože výstavba tejto školy znamená ďalšie vzdelanie rómskych detí v   etnicky   homogénnej   škole.   Výstavbou   tejto   školy   sa   porušujú   garantované   práva   na vzdelanie   rómskych   detí,   nie   v   segregovanom   prostredí.   Samotná   výstavba   znamená ohrozenie   práva   detí   na   vzdelávanie   bez   diskriminácie.   Žalovaná   obec   má   stavebné povolenie na výstavbu „9. tr. ZŠ Podsadek“, kde účelom stavby je zvýšenie kapacity školy. V stavebnom konaní boli vznesené námietky účastníkov, že výstavbou modulovej školy sa vytvárajú podmienky pre segregáciu rómskych detí. Východisko vidia skôr v rozptýlení žiakov do iných škôl v pôsobnosti zriaďovateľa obce. Stavebné úrady potvrdili v správnom konaní udelenie stavebného povolenia, s tým, že v tomto štádiu stavebného konania nie je možné   skúmať   zákonnosť   územného   konania,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   stavebného povolenia. Okresná aj krajská prokuratúra nevyhoveli podnetom žalobcu na preskúmanie zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   stavebného   úradu,   že   výstavbou   školy   sa   sleduje segregovanie   vzdelávania   rómskych   detí   v   samostatných   triedach,   čo   je   v   rozpore s domácou   antidiskriminačnou   legislatívou   či   príslušnými   smernicami   EU.   Okresná   aj krajská prokuratúra konštatovali, že neboli zistené nedostatky v postupe pri rozhodnutí stavebného úradu, preto podnet na preskúmanie zákonnosti postupu odložili. Stavebný úrad pri povoľovaní stavby otázku verejného záujmu posudzoval predovšetkým z hľadiska, či realizáciou stavby nie sú ohrozené aj záujmy chránené stavebným zákonom a ostatnými právnymi   predpismi.   Stavebnému   úradu   neprináleží   v   stavebnom   konaní   vyhodnocovať otázku sociálnych a interetnických vzťahov spojených s budúcim užívaním stavby. Takúto povinnosť ani stavebný zákon neukladá a stavebné úrady nie sú na to ani personálne či odborne vybavené. Naviac, zo spisov stavebného úradu nevyplýva, že stavba má slúžiť výlučne vzdelávaciemu procesu etnickej menšiny a že má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti.

Keď   žalobca   dal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   tak   uvádza,   že preukázanie diskriminačného konania bude predmetom rozhodovania vo veci samej. Aj keď stavebné   úrady   či   okresná   a   krajská   prokuratúra   mali   stanovisko   skôr   k   splneniu podmienok na udelenie povolenia na výstavbu a podľa žalobcu sa nezaoberali následkami výstavby školy, tak aj pri právnom posúdení odvolacím súdom treba vychádzať z tvrdených skutočností, či samotná výstavba školy je alebo nie je prejavom diskriminačného konania. Zákon o rovnakom zaobchádzaní č. 365/2004 Z. z. v § 2 ods. 1 uvádza potrebu dodržiavania   zásady   rovnakého   zaobchádzania   spočívajúceho   v   zákaze   diskriminácie z akéhokoľvek   dôvodu.   Diskriminácia   môže   byť   chápaná   ako   priama   diskriminácia   či nepriama diskriminácia, pričom priama diskriminácia je konanie či opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok   neutrálny   predpis,   rozhodnutie,   pokyn   alebo   prax,   ktoré   znevýhodňujú   osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn   alebo   prax   sú   objektívne   odôvodnené   sledovaním   oprávneného   záujmu   a   sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania o sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti a pri poskytovaní tovarov, služieb alebo vzdelávania, zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu ich   pohlavia,   rasového   pôvodu,   národnostného   alebo   etnického   pôvodu.   Žalobca   ako občianske združenie má snahu zamedziť výstavbe modulovej prístavby školy, pretože takáto výstavba   sleduje   segregáciu   rómskych   žiakov   a   nezabezpečuje   im   rovnaký   prístup k vzdelávaniu   ako   majorite.   Výstavbe   školy   ale   predchádzala   Dohoda   o   vzájomnej spolupráci medzi Ministerstvom školstva, Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómsku komunitu, mestom Stará Ľubovňa a Základnej školy Podsadek v záujme čo najrýchlejšej výstavby modulovej školy, ktorá má sledovať odstránenie zmennosti v škole a zvýšenie kvality vzdelávania žiakov. Ak vychádzame z obsahu stavebného povolenia, tak rozhodnutie je   právoplatné   a   spĺňa   všetky   náležitosti   stavebného   zákona   č.   50/1976   Zb.   (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Krajský prokurátor vychádzal z toho, že § 62 stavebného   zákona   určuje   povinnosti   v   stavebnom   konaní,   či   sa   uskutočnením   alebo užívaním   stavby   neohrozuje   verejný   záujem   chránený   zákonom.   Preto   nie   je   možné konštatovať,   že   samotná   výstavba   dostavby   školy   je   diskriminačným   konaním.   Zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ, a to skvalitnenie   výučby.   Nová   škola   má   vytvoriť   lepšie   podmienky   výuky   v   mestskej   časti Podsadek a nie je možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika.   Stavba   školy   len   z   technického   hľadiska   nepredstavuje   prejavy   segregácie   či nepriamu diskrimináciu, že touto výstavbou sa bude so žiakmi navštevujúcich túto školu zaobchádzať   menej   priaznivo,   ako   by   sa   zaobchádzalo   s   inou   osobou   v   porovnateľnej situácii. Výstavba je len reakciou na potrebu skvalitnenia výučby v pôvodnej základnej škole, ak už kapacitne nestačí na súčasný stav školopovinných detí. Keď nie je možné konštatovať, že samotná výstavba školy je diskriminačným konaním, potom okresný súd správne rozhodol, pokiaľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Na druhej strane spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale je to úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia, pretože pri nariadení predbežného opatrenia nemožno viesť úvahy o tom, aké môžu byť postupy obce pri napĺňaní počtov žiakov v novovystavenej škole. Obec má sa riadiť zákonnými predpismi, a teda aj dodržať zákon – antidiskriminačný zákon, aby nedochádzalo k priamej či nepriamej diskriminácii na základe rasového či etnického pôvodu. Z hľadiska aktuálneho stavu   nie   je   výstavba   školy   prejavom   diskriminácie,   preto   návrhu   žalobcu   na   vydanie predbežného opatrenia nebolo možné vyhovieť. Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Pokiaľ   žalobca   namieta,   že   došlo   k   porušeniu   procesného   postupu,   keď   návrh predbežného   opatrenia   bol   doručený   žalovanému   na   vyjadrenie   ešte   pred   vydaním rozhodnutia, porušenie postupu pri nariadení predbežného opatrenia (§ 75 ods. 8 O. s. p.) nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.), preto ani odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Vyriešenie zmennosti na základnej škole prístavbou je jedným z možných postupov, pričom žalobca preferuje rozvoz detí do menej naplnených škôl. Žalobca však neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp.   že   sa   predíde   nebezpečenstvu   hroziacej   ujmy.   Samotná   stavba   ale   takéto   práva nemôže ohroziť.»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresnéhosúdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniauznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol:

«Z dosiaľ navrhovateľom prezentovaných dôkazov totiž nemá súd za preukázané, že by   sa   odporca   výstavbou   stavby   s   názvom   „9   tr.   ZŠ   Podsadek“   dopúšťal   rasovej diskriminácie voči rómskym žiakom, ktorí navštevujú Základnú školu v Podsadku, alebo že by   takáto   stavba   mala   za   následok   zvýšenie   segregácie   týchto   žiakov   a   zhoršenie   ich prístupu k vzdelaniu. V tomto smere navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia prostredníctvom svojho   návrhu,   čo   prakticky   predstavuje   len   splnenie   podmienky   tvrdenia   určitých skutočnosti   z   jeho   strany   (tzv.   povinnosť   tvrdenia),   nie   však   aj   splnenie   tzv.   dôkaznej povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by tieto jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. I keď predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a teda v konaní o ňom tak ako bolo vyššie uvedené nemusí byť pred rozhodnutím o návrhu dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie a súd ani nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného   rozhodnutia,   je   však   potrebné,   aby   boli   prostredníctvom   navrhovateľom označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti ním tvrdené v jeho návrhu tak, že tieto sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Ide pritom   o   sporové   konanie,   v   ktorom   takéto   dôkazy   musí   produkovať   a   súdu   predložiť sporová strana, ktorá uvádza svoje tvrdenia. Inými slovami túto dôkaznú povinnosť nemôže za túto stranu vykonávať súd. V danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by. výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu   spočívajúcu   v   nezvratnom   zásahu   do   práva   detí   na   vzdelanie   bez   diskriminácie. Takisto   z   predložených   dôkazov   nevyplýva,   že   stavba   má   slúžiť   vzdelávaniu   výlučne rómskych   žiakov.   Z   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   spise   práveže   vyplýva   opak   tvrdení navrhovateľa, a to ten, že Základná škola v Podsadku a jej chystaná prístavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej názoru, že realizáciou tejto stavby ako prístavby k existujúcej Základnej škole v Podsadku dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu.»

Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ podaným návrhomna vydanie predbežného opatrenia neosvedčil, že výstavbou prístavby základnej školy budedochádzať   k   segregácii   rómskych   žiakov,   ako   aj   k   následnému   sťaženiu   ich   prístupuk vzdelaniu.

Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovanískutkového   stavu,   považuje   uznesenie   krajského   súdu   z   ústavnoprávneho   hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoruústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktoréhopred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasneboli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bolohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie jepotrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežnéhoopatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežnáochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byťzrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Podľa § 75 ods. 8 OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bezvyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súdostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.Ak bol   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   odmietnutý   alebo   zamietnutý,nedoručuje súd ostaným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, aniprípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolonariadené predbežné opatrenie.

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   e)   OSP   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiťúčastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, abyniečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].

Zákonná   úprava   postupu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   abynavrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 anasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity ustanovenév § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatreniarešpektované.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   s   názorom   okresného   súdu,   ževýstavba stavby „9. tr. ZŠ Podsadek“ nemôže sama osebe ohroziť právo na rovnaký prístupk   vzdelaniu   ani   spôsobiť   diskrimináciu   rómskych   detí   v   danej   oblasti,   nie   je   v   súlades predstavami sťažovateľa v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že k výstavbe tejto modulovejstavby   došlo   na   základe   dohody   uzatvorenej   aj   za   účasti   Úradu   splnomocnenca   vládySlovenskej republiky pre rómske komunity, ktorého prvoradým záujmom má byť ochranatejto   etnickej   menšiny   pred   nerovným   prístupom   k   vzdelávaniu   a   zabránenie   ichdiskriminácii,   resp.   umelo   vytváranej   segregácii.   Krajský   súd   si   bol   vedomý,   a   to   ajz odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že úvahy o možnom diskriminačnom postupe priobsadzovaní školy žiakmi nemôžu byť predmetom rozhodovania o návrhu na nariadeniepredbežného opatrenia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu,ktorý   doručil   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   na   vyjadrenieodporcovi pred vydaním rozhodnutia, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,ústavný súd konštatuje, že uvedený postup síce bol v rozpore s § 75 ods. 8 OSP (ako toposúdil aj krajský súd), avšak súčasne nešlo o vadu takého charakteru, ktorá by v konečnomdôsledku privodila odlišné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežnéhoopatrenia.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   akosprávne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením krajskéhosúdu   a   základným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani jehoprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľav tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a uznesením krajského súdu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   6   dohovoru   o   odstránení   diskriminácie   zmluvné   štáty   zabezpečiaprostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkýmosobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musínadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   právachráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia právgarantovaných dohovorom (rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvuz 27. 4. 1988, séria A, č. 131).

Keďže   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   namietaným   postupom   a   uznesenímkrajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   dohovorom   chránených   právsťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6dohovoru   o   odstránení   diskriminácie,   ktorý   možno   vnímať   ako   špeciálne   ustanovenie(vo vzťahu   k   čl.   13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu   účinného   prostriedku   nápravy   preprípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

2.3 K   namietanému   porušeniu   čl.   14   dohovoru   postupom   a uznesením krajského súdu

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   diskriminačná   právno-aplikačná   aktivita   orgánuverejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmomoddiele   druhej   hlavy   ústavy   nazvanom   „Právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu“(III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právnehoporiadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavy a dohovoruobsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republikyv individuálnych   prípadoch   (III. ÚS 51/08,   III. ÚS 316/2011).   Z   týchto   dôvodov   bolopotrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenienapadnutých rozhodnutí a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015