znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 254/2012-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o.,   B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom a právom na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoE 82/2011-50 z 31. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.   K.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom   a   právom   na ochranu   vlastníctva   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 CoE 82/2011-50 z 31. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením č. k. 25 CoE 82/2011-50 z 31. októbra 2011 krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 226/2011-22 z 28. júla 2011, ktorým bola zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie v prospech   sťažovateľky   ako   oprávnenej   z exekúcie,   a to   na   základe   exekučného   titulu vydaného   Stálym   rozhodcovským   súdom   Slovenskej   bankovej   asociácie   (ďalej   len „rozhodcovský súd“) pod č. k. II/2010-4928 zo 4. februára 2011. Označeným exekučným titulom   bola   povinná   z exekúcie   zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   786,95   € s príslušenstvom, ktorú poskytol právny predchodca sťažovateľky (T. banka, a. s.) povinnej na základe   zmluvy   o vydaní   a   používaní   kreditnej   karty   (ďalej   len   „sporná   zmluva“) z 3. mája 2004.

Keďže   preskúmaním   exekučného   titulu   dospel   okresný   súd   k   záveru,   že rozhodcovskú   doložku   obsiahnutú   v spornej   zmluve   treba   považovať   za   neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože sa prieči dobrým mravom, ex offo na základe § 44 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie na podklade označeného exekučného titulu, pričom krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu vyhodnotil ako vecne správne, a preto ho potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Napadnutým rozhodnutím zasiahol krajský súd do práv sťažovateľa dvoma spôsobmi: jednak ústavne neudržateľnou svojvôľou pri výklade svojej právomoci nevydať poverenie a jednak porušením svojej ústavnej povinnosti na presvedčivé odôvodnenie svojho rozhodnutia.“.

Prvú   z   námietok   spočívajúcu   v tvrdení,   že   okresný   súd   nevydaním   poverenia na vykonanie exekúcie prekročil svoju právomoc, sťažovateľka odôvodnila takto: «... oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie... nie je možné vyvodiť   z   ustanovenia   §44   ods.   2   Exekučného   poriadku   ani   pri   tom   najextenzívnejšom výklade úniového práva a príslušnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Základným   interpretačným   východiskom   pre   posúdenie   rozsahu   preskúmavacej pôsobnosti   exekučného   súdu,   príslušného   konať   vo   veci   exekúcie   právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, je fakt, že aj v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský   rozsudok,   súd,   ktorý   koná   vo   veci   jeho   výkonu,   je   „príslušný   konať   ako exekučný súd" (§ 45 ods. 3 EP), resp. je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu (§ 45 ZRK), t.j. a contrario nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.

Rozsah   preskúmavacej   pôsobnosti   exekučného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodcovským rozsudkom je v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť o vydanie poverenia, totožný   s   rozsahom   jeho   preskúmavacej   pôsobnosti   vo   vzťahu   k   rozsudkom   súdov.   Iný rozsah   preskúmavacej   pôsobnosti   (§45   ods.   I   písm.   c))   sa   po   zohľadnení   relevantnej judikatúry   Súdneho   dvora   EÚ   môže   uplatniť   v   neskorších   fázach   exekučného   konania, konkrétne práve a len po tom,   ako bola nariadená exekúcia,   a to z dôvodu vzájomnej kombinácie § 57 ods. 2 EP s § 45 ods. 1,2 ZRK, ktorý ustanovuje osobitné dôvody pre zastavenie exekúcie, pričom tieto dôvody sú koncipované širšie, ako v prípade rozsudkov všeobecných súdov. Aj v takom prípade však platí, že pôsobnosť exekučného súdu nemá povahu   hmotnoprávneho   prieskumu   exekučného   titulu,   ale   sa   dotýka   „len“   vlastností plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok....

V   skratke,   zatiaľ   čo   v   štádiu   po   vydaní   poverenia   je   rozsah   preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom širší ako vo vzťahu k rozsudkom   všeobecných   súdov,   v   štádiu   rozhodovania   o   návrhu   na   vydanie   poverenia disponujú všetky exekučného tituly úplne totožným nárokom na procesnú ochranu.... Rozdiel v rozsahu a podmienkach uplatnenia preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu v štádiu pri vydávaní poverenia a v štádiu rozhodovania o námietkach je kľúčovým aj v   kontexte   judikatúry   Súdneho   dvora.   Ignorovaním   právneho   významu   tohto   rozdielu krajský   súd   pri   výklade   predmetných   ustanovení   Exekučného   poriadku   postupoval v bezprostrednom rozpore s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora...

... V súhrnnej skratke, z ustanovenia 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ani v spojitosti s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 ZRK nie je možné vyvodiť záver o existencii oprávnenia exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu s hmotným právom, podľa ktorého bolo   o   exekučnom   titule   rozhodnuté   a   z   toho   dôvodu   zamietnuť   žiadosť   o   udelenie poverenia. V predmetnom štádiu exekučného konania je exekučný súd oprávnený preskúmať iba a len, či ide o rozhodnutie oprávneného orgánu, či je rozhodnutie vykonateľné a jeho vykonateľnosť   je   vyznačená   oprávneným   orgánom.   Postupom   nad   rámec   tohto   rozsahu exekučný súd koná v bezprostrednom rozpore s relevantnou judíkatúrou Súdneho dvora, ktorá podmienky úradnej povinnosti súdu skúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky definuje odkazom na rozsah preskúmavacej právomoci vymedzený vnútroštátnymi pravidlami.»

Námietku   o nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovateľka zdôvodnila takto:

«...   ak   je   odvolanie   voči   súdnemu   rozhodnutiu   porovnateľné   so   žalobou   voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Inými slovami, že   ak   by   sa   ustanovenie   §45   ods.   1   písm.   c)   v   spojitosti   s   §   45   ods.   2   zákona o rozhodcovskom   konaní   vykladalo   tak,   že ukladá exekučnému súdu   ex offo   skúmať,   či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci konania o výkone prvostupňového právoplatného rozsudku či platobného rozkazu, čo však zjavne vôbec neplatí....

Pritom   sa   odvolací   súd   vôbec   nevysporiadal   so   sťažovateľovou   námietkou,   že dojednaná   rozhodcovská   doložka   nie   je   neprijateľnou   podmienkou   a že   jej   dojednanie nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, lebo ho predpokladá zákonná úprava....

Krajský súd tak napadnutým rozhodnutím bez uvedenia presvedčivých dôvodov a bez poskytnutia   odpovede   na   právne   významné   námietky   sťažovateľa,   týkajúce   sa   samej podstaty veci, navodil stav, kedy síce sťažovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným rozhodnutím   rozhodcovského   súdu   -   platným   exekučným   titulom   -   ale   svojho   práva   sa efektívne   nedomôže.   keďže   mu   v   podaní   žaloby   na   všeobecnom   súde   bráni   prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Postupoval teda v priamom rozpore s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR a zvolil ústavne nekonformný výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred výkladom, ktorý by rešpektoval základné práva sťažovateľa.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takéto   „medzery“   v   odôvodnení   sú   o   to   závažnejšie a majú o to väčší dopad na jeho práva, že proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný žiaden opravný prostriedok.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:  

„1. Základné právo sťažovateľa E. K. S., s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra 2011, č. k. 25 CoE/82/2011-50, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra 2011, č. k. 25 CoE/82/20l 1- 50 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. K. S., s.r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi E. K. S, s.r.o. náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení   s právom   na   ochranu   vlastníctva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a v čl.   1 dodatkového protokolu, ktoré má spočívať v sťažovateľkou tvrdenom svojvoľnom výklade a   uplatňovaní   právomoci   exekučného   súdu   upravenej   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku, pretože krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý si podľa   sťažovateľky   osvojil   právomoc, „ktorú   za   daných   okolností   nemal   a nemohol mať“, z   čoho   v konečnom   dôsledku   vyplynul   nesúhlas   sťažovateľky   s   jeho   postupom a rozhodnutím.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti zisťoval,   či   postup   alebo   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazujú   znaky svojvoľného   (arbitrárneho)   konania   spôsobilého   porušiť   označené   práva   sťažovateľky, pričom   sa   sústredil   predovšetkým   na   jej   argumenty   o „ústavne   neudržateľnej   svojvôli pri výklade   právomoci   exekučného   súdu   nevydať   poverenie“,   pretože   §   44   ods.   2 Exekučného   poriadku „nezakladá   oprávnenie   exekučného   súdu   vecne   preskúmavať exekučný   titul   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   povolenia na vykonanie exekúcie“.

1. K namietanému právu na spravodlivé súdne konanie

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z judikatúry   ústavného   súdu   (m.   m.   II.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   227/2012)   vyplýva,   že   medzi obsahom týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Keďže ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný aj v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú   z   ust.   §   45   ZRK.   V   prípade   ich   zistenia   preto   súd   musí   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZRK). Takýto postup je nielen v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania a logikou veci, ale je plne súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrigues Noguiera. V tejto veci Súdny dvor zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti   spotrebiteľa,   musí   aj   bez   návrhu   posúdiť   neprimeranosť   rozhodcovskej   doložky, obsiahnutej   v   zmluve,   uzavretej   predávajúcim   alebo   poskytovateľom   so   spotrebiteľom, a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú   podľa   vnútroštátneho   práva,   aby   sa   uistil,   že   spotrebiteľ   nebude   uvedenou doložkou viazaný.

Právnym   základom   ochrany   spotrebiteľa   a   spotrebiteľskej   zmluvy   je   článok   153 Zmluvy   o   založení   Európskej   únie   a   smernica   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom   poriadku   definovaná   ust.   §   52 Občianskeho   zákonníka ako každá   zmluva   bez ohľadu   na   právnu   formu,   ktorú   uzatvára   dodávateľ   so   spotrebiteľom.   Podmienkou pre posudzovanie   zmlúv   ako   spotrebiteľských   je   skutočnosť,   že   zmluvnými   stranami sú dodávateľ   a   spotrebiteľ,   pričom   jej   charakteristickým   znakom   je   to,   že   spotrebiteľ vstupuje   do   zmluvného   vzťahu   s   dodávateľom   za   podmienok,   ktoré   si   vopred   určil dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy, alebo jej zmeny.

Odvolací   sud   posudzujúc   prejednávanú   vec   vo   svetle   zhora   uvedených   záverov, ako i citovanej   právnej   úpravy,   dospel   k   záveru   o   vecnej   správnosti   preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je Zmluva o vydanie a používanie kreditnej karty, uzatvorená právnym predchodcom oprávneného T. bankou a.s. a povinnou dňa 03.05.2004, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnej- vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil   túto   zmluvu   súdnej   kontrole   a   zisťoval,   či   plnenie   uplatnené   v   tomto   konaní sa nevymáha   na   základe   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   v   nej   obsiahnutej.   V   plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka dohodnutá v článku 4.9.1 všeobecných obchodných podmienok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,   keďže   celkom   zjavne   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   medzi   právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach   a   právom   chránených   záujmoch   a   výsledkom   je   nový   kvalifikovaný   záväzok. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto   podmienka   nebola   so spotrebiteľom   individuálne   dojednaná   a   celkom   zjavne spotrebiteľ   nemal   reálnu   možnosť   ju   ovplyvniť,   resp.   toto   dojednanie   vylúčiť.   Sú   preto namieste   obavy,   že   povinná   si   z takéhoto   fakticky   nerovnovážneho   vzťahu   ďalší   postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam   poskytovania   úveru,   a   teda   aj   rozhodcovskému   konaniu.   Významnou je i skutočnosť,   že   podmienka   bola   paušálnym   spôsobom   v   zmluve   zakotvená   ešte   pred vznikom   samotnej   zmluvy   i   napriek   tomu,   že   má   zásadný   dopad   na   vzťahy   medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Je notorietou, že v spotrebiteľských veciach zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu spotrebiteľa ako slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len   indikátorom,   do   akých   polôh   môže   viesť   dojednávanie   rozhodcovského   konania so slabšou   stranou   zmluvného   vzťahu.   Je   preto   dôvodný   záver,   že   takto   formulovaná rozhodcovská   doložka   je   neplatná,   ako   už   bolo   vyššie   uvedené.   Pokiaľ   teda   právomoc rozhodcovského   súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.“  

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   (v   spojení   s jemu   predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu, ktoré je potrebné vnímať ako celok, pozn.) je zrejmé, že jeho východiskovou   premisou   bola   aplikácia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku,   z ktorého vyplýva   pre   exekučný   súd   zmocnenie   ex   offo   skúmať   pri   podaní   žiadosti   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súlad tejto žiadosti, ako aj súlad návrhu na vykonanie exekúcie a v neposlednom rade aj súlad exekučného titulu so zákonom. Keďže v danom prípade bolo exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorého právomoc bola založená rozhodcovskou   doložkou   v spotrebiteľskej   zmluve,   tak zákonom,   s príslušnými ustanoveniami   ktorého   mal   byť   exekučný   titul   v súlade,   bol   predovšetkým   Občiansky zákonník upravujúci aj problematiku spotrebiteľských zmlúv.  

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že tak ako v konaní pred okresným súdom, tak aj pred krajským súdom prichádzala do úvahy aplikácia dvoch   skupín   vzájomne   súvisiacich   právnych   predpisov.   Prvá   z   nich   obsahovala vnútroštátne a medzinárodné právne pravidlá týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. ich právneho   režimu   a   podmienok   platnosti   podľa   vnútroštátneho   a   európskeho   (úniového) práva. Pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy (rozumej právne predpisy účinné v čase uzavretia   spornej   zmluvy,   pozn.),   v   okolnostiach   prípadu   bol   významný   zákon č. 150/2004 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa   zákon   č.   40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších predpisov (§ 52 až § 54), zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (§ 23a), ako aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch   a o zmene   a doplnení   zákona   č.   71/1986   Zb.   o Slovenskej   obchodnej   inšpekcii v znení   neskorších   predpisov   (§   1   až   §   3).   Z   komunitárneho   práva   ide   o   Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Potrebu   použitia   tejto   právnej   úpravy   v   konaní   pred   exekučnými   súdmi   v   prípadoch týkajúcich   sa   spotrebiteľských   zmlúv   výslovne   potvrdil   ústavný   súd   už   v minulosti (I. ÚS 29/2011).  

Napriek tomu, že vo veci označenej sťažovateľkou išlo o exekučné konanie, tak neprichádzal do úvahy len výklad a použitie Exekučného poriadku, ale dôvodné bolo aj použitie   vnútroštátnych   a   medzinárodných   predpisov   o   ochrane   spotrebiteľa,   ktorá   má vlastnú   tak   vnútroštátnu,   ako   aj   medzinárodnú   (úniovú)   úpravu.   Ústavný   súd   obdobne ako aj všeobecné súdy v tejto veci podotýka, že v exekučnom konaní, ktorému predchádzalo nerešpektovanie   spotrebiteľskej   zmluvy   a   následné   rozhodcovské   konanie   ukončené rozhodcovským rozhodnutím ukladajúcim spotrebiteľovi finančné plnenie, je povinnosťou súdu   skúmať   podmienky   platnosti   takejto   spotrebiteľskej   zmluvy   ex   offo   ešte   pred samotným   uplatnením   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku.   V tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje napr. na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom (C-40/08),   ktorý   potvrdzuje,   že „vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje   o   návrhu   na   výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi... hneď potom ako je súd oboznámený s právnymi skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“ (bod 53), pričom nutnosť postupu ex offo je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza   ochrana spotrebiteľa   (vec Elisa   Claro C-168/05, bod 38).   Výsledky ex offo skúmania náležitostí a podmienok platnosti spotrebiteľskej zmluvy súdom sú potom rozhodujúce   pre   uplatnenie   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   čo   má za následok buď nepokračovanie v exekučnom konaní (v prípade, ak bola zistená neplatnosť spotrebiteľskej   zmluvy)   alebo   pokračovanie   v   exekučnom   konaní   udelením   poverenia exekútorovi (ak je spotrebiteľská zmluva platná). Vychádzajúc z tejto analýzy ústavný súd v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   konštatuje,   že   z   rozsudku   okresného   súdu, ako aj krajského súdu (priložených k sťažnosti sťažovateľky) je zrejmé, že prvý z nich pri rozhodovaní použil oba spomenuté druhy právnej úpravy a na základe ex offo posúdenia platnosti   spotrebiteľskej   zmluvy   a   zistení   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   rozhodol o ďalšom „osude“ exekučného konania podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že exekútorovi   zamietol   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na výkon   exekúcie.   S takýmto   jeho postupom sa v napadnutom uznesení stotožnil aj krajský súd.  

Výklad   a   uplatnenie   označených   predpisov   exekučným   súdom   neobsahuje prvky svojvoľného (arbitrárneho) postupu, ako to tvrdí sťažovateľka, pretože krajský súd (a pred ním aj okresný súd, pozn.) použil obidva požadované druhy právnej úpravy v logickom vecnom a časovom slede a vyvodil z nich záver, ktorý sa stal rozhodujúcim pre uplatnenie jeho   právomoci   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Nepripustenie   pokračovania v exekučnom konaní použitím inštitútu upraveného v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 2) možno v okolnostiach   prípadu   posúdiť   ako súladné s vnútroštátnou   a úniovou   právnou úpravou, v dôsledku čoho predstavuje efektívny prostriedok ochrany spotrebiteľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup a napádané uznesenie krajského   súdu   nesignalizujú   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných práv   sťažovateľky.   Krajský   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru o neexistencii   relevantného   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku)   na   základe posúdenia   rozhodcovskej   doložky   v spornej   zmluve ako   neprijateľnej   podmienky   podľa § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala podľa názoru krajského súdu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda vzhľadom na jeho oporu v zákone nemožno považovať za svojvoľný.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   nedostatočného   zdôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu vytýkaného   sťažovateľkou,   ústavný   súd   uvádza,   že   v   danom   prípade   zaujal   podrobné stanovisko vo svojom rozhodnutí už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil   s   právnymi   názormi   prvostupňového   súdu,   t.   j.   postupoval   v   súlade   s   §   219 Občianskeho súdneho poriadku. Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa o. i. aj § 219 Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   zdôraznil,   že   odôvodnenie   rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok   (II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 86/2011). Vzhľadom na uvedené nemožno   urobiť   záver   ani   o   absencii   náležitého   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Nad   rámec   ústavný   súd   podotýka,   že   nemožno   akceptovať   ani   námietku sťažovateľky, že zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo znemožnené domáhať sa od povinnej vrátenia plnenia, ktoré jej sťažovateľka na základe spornej   zmluvy   poskytla.   Uvedený   nárok   sťažovateľky   nebol   vôbec   dotknutý   a   jeho posúdenie   nebolo ani   pre   rozhodovanie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   danej   veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosť rozhodcovského rozsudku ako takého, a nie hmotnoprávneho nároku   sťažovateľky.   Aj   keď   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných   predpisov   vydania   rozhodnutia,   ktorým   jej   súd   prizná   uvedený   nárok vyplývajúci zo spornej zmluvy (napr. I. ÚS 227/2012, III. ÚS 161/2012).

2. K namietanému právu na ochranu majetku  

Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu iba v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie ústavný súd nezistil, nadväzne na uvedené nemohlo objektívne dôjsť ani k porušeniu práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, preto ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012