znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 208/2010 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. B. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 208/2010   z   24.   februára   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo   „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu účastníkom konania   vedeného   Okresným   súdom   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 2 C 143/2009,   v   ktorom   sa   proti   zamestnávateľovi – spoločnosti   T.,   v.   o.   s.   (ďalej len „žalovaný“),   ako   žalovanému   domáhal   určenia   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   z   18.   júna   2009   a   náhrady   mzdy.   Žalovaný   okamžité   skončenie pracovného pomeru so sťažovateľom odôvodnil tým, že sťažovateľ v marci 2009 s použitím jeho zariadení vypracoval dve daňové priznania pre J. K. a E. Z., ktorí nikdy neboli v zmluvnom vzťahu so žalovaným, pričom tak urobil bez súhlasu nadriadeného, čím porušil príkaz   generálneho   riaditeľa   č. GR/EP/2005/002   z   1.   marca   2005   (ďalej   len   „príkaz generálneho riaditeľa“); konkrétne ustanovenie o zákaze konkurencie.

Sťažovateľ   v   konaní   pred   okresným   súdom   tvrdil,   že   s   príkazom   generálneho riaditeľa   nebol   nikdy   oboznámený,   jeho   konanie   uvedené   v   okamžitom   skončení pracovného pomeru nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože nedosiahlo požadovanú intenzitu, vypracovanie dvoch daňových priznaní podľa jeho názoru nemožno   hodnotiť   ako   konkurenčnú   činnosť   a   tiež,   že   pri   ich   vypracovávaní   nevyužil poznatky a informácie získané pri práci pre žalovaného.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   143/2009   z   18.   februára   2010   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľa   zamietol   a zaviazal ho na náhradu   trov konania.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   v   ktorom   okrem argumentov,   ktoré   predložil   v   konaní pred   okresným   súdom,   tiež   uviedol,   že   okamžité skončenie   pracovného   pomeru   vzhľadom   na   jeho   výnimočné   uplatnenie   nebolo   v   jeho prípade   nevyhnutné,   a   súčasne   namietal,   že   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   44/1992   z   24.   júla   1992,   o   ktoré   okresný   súd   oprel   svoje rozhodnutie, sa na daný prípad nevzťahuje.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom „za podstatný odvolací argument... považoval iba námietku sťažovateľa, že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa..., pričom odvolací súd si osvojil záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal svoju nevedomosť o existencii uvedeného právne významného dokumentu a nepreukázal, žeby ho odporca s príkazom generálneho riaditeľa neoboznámil...“. Tento záver krajského súdu považuje sťažovateľ za „svojvoľný a arbitrárny, nakoľko nie je možné preukazovať existenciu negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   aj   právny   názor   krajského   súdu,   že povinnosť   poznať   príkazy   vyplýva   pre   sťažovateľa   ako   vedúceho   zamestnanca   z   §   82 Zákonníka práce, je svojvoľný. Podľa sťažovateľa „Nemožno predsa dospieť k záveru, že ak sťažovateľ ako vedúci zamestnanec nebol s príkazom oboznámený, malo ho napriek tomu poznať, pretože bol vedúcim zamestnancom.“.

Krajský   súd   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   nevysporiadal   ani   s   jeho   ďalšími podstatnými argumentmi uvedenými v odvolaní, a to že „nevyužil poznatky, informácie a výsledky práce dosiahnuté pri výkone práce v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným, že jeho činnosťou nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v súťažnom prostredí trhovej ekonomiky, z ktorých dôvodov nie je v prejednávanej veci možné aplikovať rozsudok NS SR zo dňa 24. 7. 1992, sp. zn. 4Cdo/44/92“. Súčasne sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd nevzal do úvahy všetky okolnosti pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny   ani   skutočnosť,   či   v   danom   prípade   bolo   nevyhnutné   okamžité   skončenie pracovného   pomeru   namiesto   uplatnenia   výpovede.   Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že pokiaľ   vypracoval   sporné   daňové   priznania   doma   a   v   práci   ich   len   vytlačil,   nemožno dospieť k záveru, že zneužil majetok žalovaného a poškodil tak jeho záujmy „know how“.

Podľa   sťažovateľa   je   rozsudok   krajského   súdu „z   dôvodu   absencie   riadneho odôvodnenia vlastných právnych úvah a z dôvodu absencie argumentov,   ktorými by sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa nepreskúmateľný, nejasný, nezrozumiteľný   a   preto nezákonný.   Z   rozsudku krajského súdu   nemožno zistiť,   z akého dôvodu bola argumentácia sťažovateľa nesprávna... Krajský súd v Žiline aplikoval právne predpisy svojvoľne, v rozpore s ich účelom a zmyslom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10Co/208/2010 zo dňa 24. 02. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 10Co/208/2010 zo dňa 24. 02. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd v Žiline   je   povinný uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania   vo výške 261,82   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd sa v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   nedostatočne   vysporiadal   s   argumentáciou sťažovateľa predloženou v uvedenom konaní (predovšetkým s argumentmi, podľa ktorých sťažovateľ   nebol   oboznámený   s   príkazom   generálneho   riaditeľa,   nevyužil   poznatky, informácie   a   výsledky,   práce   dosiahnuté   pri   výkone   práce   v   pracovnoprávnom   vzťahu so žalovaným,   jeho   činnosťou   nedošlo   k   zhoršeniu   postavenia   žalovaného   v   súťažnom prostredí trhovej ekonomiky, neboli dostatočne zohľadnené všetky okolnosti významné pre posúdenie   intenzity   porušenia   pracovnej   disciplíny   sťažovateľom   a   nevyhnutnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním).

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v rámci ktorého   v   jeho   podstatnej   časti   uviedol: «Pre   posúdenie   platnosti,   resp.   neplatnosti právneho   úkonu   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   je   nevyhnutné   naplnenie formálnych náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 Zákonníka práce, ako i naplnenie hmotnoprávnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce.

V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania je preukázané, že pracovný pomer navrhovateľa   u   odporcu   vznikol   na   základe   pracovnej   zmluvy   uzatvorenej   1.   7.   2007. Miestom výkonu práce bola pobočka spoločnosti T., v. o. s., Ž., navrhovateľ sa zaviazal pre zamestnávateľa vykonávať prácu – riaditeľa pobočky v Ž. a asistenta daňového poradcu. Od 1. 2. 2009 v dôsledku jeho odvolania z funkcie riaditeľa pobočky vykonával pracovnú činnosť už iba v pozícii asistenta daňového poradcu.

Zamestnávateľ (odporca) s ním písomne dňa 18. 6. 2009 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka   práce   okamžite   skončil   pracovný   pomer   pre   závažné   porušenie   pracovnej disciplíny, a to z dôvodu, že 18. 5. 2009 pri kontrole vypracovaných daňových priznaní klientov spoločnosti T., v. o. s., Ž. zistil, že navrhovateľ v mesiaci marec 2009 s použitím zariadení   zamestnávateľa   (software,   TAXX   EDIT,   PC,   pracovné   miesto,...)   vypracoval daňové   priznania   pre   osoby:   J.   K.   a E.   Z.,   ktoré   neboli   nikdy   v   zmluvnom   vzťahu   so spoločnosťou T., v. o. s. Túto činnosť navrhovateľ vykonával bez súhlasu nadriadeného, uvedeným   úkonom   porušil   príkaz   GR   č.   GR/EP/2005-002   zo   dňa   1.   3.   2005,   porušil ustanovenie o zákaze konkurencie, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, zakladajúce   dôvod   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru.   Uvedené   okamžité skončenie pracovného pomeru v písomnej forme navrhovateľovi bolo doručené 22. 6. 2009. Keďže   odvolací   súd   bol   viazaný   rozsahom   i   dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1 O. s. p.),   zameral   sa   predovšetkým   na   preskúmanie   dôvodov   odvolania   uvádzané odvolateľom.

Podstatným odvolacím argumentom bola namietaná okolnosť navrhovateľom o tom, že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa GR/EP/2005/002 zo dňa 1. 3. 2005 (ďalej   „príkaz   generálneho   riaditeľa“).   Túto   právne   významnú   otázku   okresný   súd v prejednávanej   vecí   správne   vyhodnotil.   Odvolací   súd   si   osvojuje   jeho   záver,   že navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal   svoju   nevedomosť   o   existencii   uvedeného   právne významného dokumentu a nepreukázal, žeby ho odporca s príkazom generálne riaditeľa neoboznámil. Je pravdou, že navrhovateľ u odporcu nastúpil do pracovného pomeru až v roku 2007 a príkaz generálneho riaditeľa bol vydaný v roku 2005. Všetci svedkovia vo veci vypočutí, konkrétne Ing. M. T., zamestnaný u odporcu od apríla 2005 do januára 2009 na pozícii asistent daňového poradcu, svedkyňa M. H. zamestnaná vo funkcii hlavného účtovníka, Ing. D. J., zamestnaná u odporcu od roku 2004, potvrdili, že ich odporca pri podpise   pracovnej   zmluvy   oboznamoval   s príkazom   generálneho   riaditeľa,   naviac   už pracovná zmluva obsahovala zákaz výkonu tej istej práce, čo vykonávajú pre odporcu. Uvedenú skutočnosť potvrdila i svedkyňa Ing. M. B. Títo svedkovia uviedli ďalej i to, že sa s príkazmi generálneho riaditeľa oboznamovali aj na poradách, prípadne aj v elektronickej podobe.   M.   C.   zamestnaná   u   odporcu   ako   manažérka,   mala   tiež   vedomosť   a   bola informovaná o príkaze riaditeľa o zákaze konkurencie.

Odvolací súd zvýrazňuje, že navrhovateľ u odporcu sa zamestnal v pozícii vedúceho zamestnanca.   V   uvedenej   pozícii   pracoval   do   31.   1.   2009.   Ako   vedúci   zamestnanec   je viazaný   voči   zamestnávateľovi   povinnosťou   ovládať   aj   vnútroorganizačné   predpisy, nariadenia a pokyny upravujúce povinnosti zamestnancov na pracovisku. Táto povinnosť pre   vedúcich   zamestnancov   plynie   i   z   ustanovenia   §   82   Zákonníka   práce.   Ovládanie a poznanie   vnútroorganizačného   predpisu,   ktorým   bol   príkaz   generálneho   riaditeľa z r. 2005, vzhľadom na charakter a vykonávanú pozíciu navrhovateľom aj za situácie, žeby s nimi zamestnávateľ ho neoboznámil, bolo jeho prioritnou povinnosťou plynúcou z náplne výkonu činnosti riaditeľa pobočky. Už v pracovnej zmluve spísanej s ním pri vstupe do zamestnania dňa 1. 7. 2007 jeho povinnosti boli vymedzené v bode 6. Osobitne významnou je mailová komunikácia, ktorá sa nachádza na čl. 33 spisu zo dňa 21. 1. 2008, v ktorom sám navrhovateľ   oznamuje   (ešte   v   pozícii   riaditeľa   pobočky   a   asistenta   daňového   poradcu) svojej   kolegyni   M.   C.,   že „všetci   z   pobočky   Z.   sa   oboznámili   s príkazmi GR   i vrátane príkazu ohľadom KDP“. Existenciu a obsah tak dôležitého vnútroorganizačného dokumentu z   r.   2005   bolo   povinnosťou   navrhovateľa   v   pozícii   vedúceho   zamestnanca   ovládať. Navrhovateľ v konaní neoznačil, ani nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, že s príkazom generálneho riaditeľa z roku 2005 oboznámený nebol, opätovne však zdôrazňuje odvolací   súd,   že   uvedený   organizačno-právny   dokument   bolo   jeho   povinnosťou   ako vedúceho zamestnanca ovládať. Odvolací argument navrhovateľa, že svedkyne Ing. D. J., Ing. M. B. tvrdili, že smernice, pokyny, nariadenia, príkazy boli uložené na zvláštnom disku, s   ktorými   sa   zamestnanec   mohol   oboznámiť   a   z   toho   vyplynula   iba   možnosť   pre zamestnanca oboznámiť sa s príkazmi a smernicami, neovplyvňuje záver okresného súdu, ale ani záver odvolacieho súdu o tom, že pokiaľ navrhovateľ z pozície vedúceho pracovníka zamestnancov   oboznamoval   so   všetkými   príkazmi,   internými   pracovnými   dokumentami, bolo jeho povinnosťou oboznámiť sa aj s príkazom generálneho riaditeľa z r. 2005, navyše bolo jeho povinnosťou ovládať obsah tohto príkazu.

Skutková okolnosť – vypracovanie daňového priznania navrhovateľom pre J. K. a E. Z. – títo nikdy neboli v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom, bez súhlasu zamestnávateľa (uvádzané i v skutkovom vymedzení dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru), bola nepochybnou skutočnosťou, potvrdil to i sám navrhovateľ. Ním namietaná okolnosť, že tieto daňové priznania vypracoval doma na svojom osobnom počítači a potom ich USB kľúčom preniesol do pracovného počítača,   aby ich mohol v práci vytlačiť,   sú tvrdenia irelevantné. Aj za situácie, žeby toto jeho tvrdenie bolo preukázané, i takéto konanie je porušením   príkazu   generálneho   riaditeľa   z   r.   2005.   Odporca   je   verejnou   obchodnou spoločnosťou,   právnickou   osobou   prevádzkujúcou   podnikateľskú   činnosť   v oblasti daňového poradenstva, ide o špecifickú, vysoko kvalifikovanú odbornú činnosť. Nielen v článku 6 bod 2 pracovnej zmluvy, ale aj v príkaze generálneho riaditeľa je prejavená vôľa zamestnávateľa o zachovaní mlčanlivosti o poskytovaných informáciách získaných počas trvania pracovného pomeru, a to aj po jeho ukončení. Naviac príkaz generálneho riaditeľa zo dňa 1. 3. 2005 v predposlednom odseku obsahuje „zákaz konkurenčnej činnosti“ – tzv. konkurenčnú klauzulu spočívajúcu v zákaze vykonávania akejkoľvek činnosti totožnej, alebo podobnej s činnosťou spoločnosti T., v. o. s. počas, ako i mimo pracovnej doby a používanie zariadení a prostriedkov poskytnutých zamestnancom (napr. HV, SV, pracovné pomôcky a podobne) na takéto účely. Aj za situácie pravdivého tvrdenia navrhovateľa, „že daňové priznania vypracoval   doma na   svojom   počítači   a potom   ich   USB   kľúčom   preniesol   do pracovného počítača a ich v práci vytlačil“ (viď jeho výsluch na čl. 78), pritom vypracoval daňové   priznania   v   pozícii   asistenta   daňového   poradcu   u   odporcu,   bez   súhlasu zamestnávateľa,   napriek   výslovnému   zákazu   zamestnávateľa   príkazom   generálneho riaditeľa,   je   konaním,   ktoré   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   napĺňa   závažné   porušenie pracovnej   disciplíny.   Jeho   konaním   síce   nedošlo   k   priamej   škode   na   majetku zamestnávateľa,   avšak   došlo   k   zneužívaniu   majetku   zamestnávateľa.   Navrhovateľ preukázateľne   kanceláriu,   zariadenie,   počítač,   softwer   programu   TAX   OFFICE,   svoj pracovný čas, tlačiareň zneužil na úkor zamestnávateľa, poškodil záujmy zamestnávateľa „know how“ /ide o vedomosti, poznatky, praktické skúsenosti zamestnávateľa získané a overené   vlastnou   činnosťou,   ktoré   sú   dôverné,   identifikovateľné   a   majú   pre   odporcu podstatný význam /. Odporca prišiel aj o zisk, pretože ak by daňové priznania pre uvádzané osoby boli vypracované v rámci jeho podnikateľskej činnosti, znamenalo by to pre neho a pre jeho zamestnancov príjem.

Po hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené hmotnoprávne podmienky ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom a preto jeho návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým spôsobom nebolo možné vyhovieť. Z toho plynie následne aj záver, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá, určenie trvania pracovného pomeru by prichádzalo iba v prípade vyhovenia návrhu navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súdom konštatované neplnenie si pracovných povinností navrhovateľom vo funkcii riaditeľa pobočky a z tohto dôvodu jeho následné odvolanie z funkcie s účinnosťou od 1. 2. 2009 význam pre právne posúdenie veci podľa názoru odvolacieho súdu nemá. Nebolo možné   stotožniť   sa   s   argumentáciou   odvolateľa   o   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia okresného   súdu,   rozsudok   spĺňa   náležitosti   podľa   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Okresný   súd v prejednávanej   veci   zistil   skutkový   stav   dostatočne,   vykonal   dokazovanie   v   potrebnom rozsahu a z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver.

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   odvolanie   navrhovateľa   vyhodnotil   za nedôvodné a odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce   platnom   v   rozhodnom   čase   na   skutkový   stav   zistený   súdmi   zúčastnenými   na rozhodovaní   v   tejto   veci   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   cieľom   uvedeného   ustanovenia. V konaní pred krajským súdom bolo preukázané, že sťažovateľ konal v rozpore s príkazom generálneho   riaditeľa,   v   ktorom   bolo   jeho   konanie   definované   ako   závažné   porušenie pracovnej disciplíny. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že dôkazné bremeno s ohľadom na preukázanie   jeho   oboznámenia   sa   s   príkazom   generálneho   riaditeľa   mala   druhá   strana v konaní, a preto krajský súd pochybil, keď v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že   v   konaní   sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   o   existencii   príkazu   generálneho   riaditeľa nevedel, resp.   nebol s ním   oboznámený, pretože „nie je   možné preukazovať   existenciu negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.

Aj podľa názoru ústavného súdu pre vyvodenie zodpovednosti sťažovateľa za jeho konanie bolo v predmetnom konaní rozhodujúcim odpovedať na otázku, či sťažovateľ bol oboznámený   s   príkazom   generálneho   riaditeľa.   Krajský   súd   v   rámci   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na viaceré v konaní vykonané dôkazy, predovšetkým svedecké   výpovede,   mailovú   komunikáciu   sťažovateľa   a   zistené   skutkové   okolnosti (zastávanie   pozície   vedúceho   zamestnanca),   ktoré   ho   v   ich   vzájomnej   súvislosti   viedli k prijatiu záveru, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Inak povedané, zhodnotením v konaní vykonaných nepriamych dôkazov spolu so skutkovými okolnosťami   danej   veci   bolo   možné   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   logicky   dospieť k záveru o tom, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Krajský súd teda od sťažovateľa nepožadoval preukázanie negatívnej skutočnosti, ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len poukázal na fakt, že v konaní sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by argumenty, resp. dôkazy predložené žalovanou stranou vyvrátil, a tým spochybnil   záver   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   v   rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostal dostatočnú a relevantnú odpoveď aj na svoje ďalšie námietky predložené v konaní (námietka preukázania porušenia pracovnej disciplíny konaním   sťažovateľa,   intenzity   závažnosti   porušenia   pracovnej   disciplíny   či   námietka charakteru jeho konania, ktoré nemalo znaky konkurenčného správania voči žalovanému ako jeho zamestnávateľovi).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011