znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., K., zastúpeného advokátom prof.   JUDr.   P.   Š.,   DrSc.,   B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Sžo 6/2008 z 31. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra   2008   doručená   sťažnosť   doc.   Ing.   D.   D.,   CSc.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   na   ochranu   vlastníctva   a na   súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 6/2008 z 31. júla 2008.

2. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) zamietol žaloby, ktorými sa žalobcovia (medzi nimi aj sťažovateľ, pozn.) domáhali preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu B. (žalovaného)   z   5.   apríla   2007   č.   14/2007   Gb.,   ktorým   zamietol   odvolania   a potvrdil rozhodnutie z 10. novembra 2006 č. 2006/00415-29, ktorým Obvodný lesný úrad v Ž. ako orgán štátnej správy poľovníctva uznal zverník s názvom Sústava zverníc K. (ďalej len „zverník“) v celkovej výmere 364,51ha poľovných pozemkov.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku vyslovil záver, že správne orgány v danej veci prijali správny právny záver. Krajský súd považoval za preukázané, že predmetné pozemky, ktoré sú zahrnuté do zverníka, sú poľovné pozemky a ako také spadajú pod režim zákona č. 23/1962   Zb.   o poľovníctve   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o poľovníctve“). Zverník musí byť zo zákona ohradený, čo môže spôsobovať majiteľom pozemkov isté   obmedzenia. V danom   prípade   však   krajský   súd mal za   preukázané, že žalobcom žiadne výrazné obmedzenia pri výkone ich vlastníckych a užívateľských práv pozemkov nehrozia. Keďže žalobcovia nemôžu vykonávať právo poľovníctva osobne ako vlastníci   pozemkov,   pretože ich   pozemky   vzhľadom   na rozlohu, konfiguráciu   a ostatné podmienky   v   zmysle   zákona   nie   sú   spôsobilé   na   zriadenie   samostatného   poľovníckeho revíru, mohli tak toto svoje právo postúpiť inému, čo neurobili. Podľa platnej zákonnej úpravy (§ 14 ods. 5 zákona o poľovníctve) zabezpečí výkon práva poľovníctva v takomto poľovnom revíri lesný úrad. Takýto spôsob vyplýva zo samotného zákona o poľovníctve, a preto   ani   krajský   súd   v   postupe   správnych   orgánov   nezistil   dôvod   na   vyslovenie nezákonnosti takéhoto postupu, ako i následného rozhodnutia.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 6/2008 z 31. júla 2008 potvrdil rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľ po uvedení označených práv, ktorých porušenie namieta (podľa ústavy, listiny a dohovoru uvedené v bode 1) a zákonných ustanovení (§ 157 Občianskeho súdneho poriadku)   predovšetkým   namietal,   že   najvyšší   súd   sa   nedostatočne   vyjadril   k porušeniu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Správny   poriadok“) prvostupňovým   správnym   orgánom   v súvislosti   s jeho povinnosťou „... doručiť   mi   ako   účastníkovi   správneho   konania oznámenie   o   začatí správneho konania a doručiť mi ako účastníkovi správneho konania predvolanie na ústne pojednávanie a miestnu ohliadku“, v dôsledku čoho sťažovateľ považuje toto rozhodnutie „za arbitrárne“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd   v odvolacom   konaní nesprávne vyložil Správny   poriadok „... pri   posudzovaní   otázky,   kedy   mi   bola   doručená   pozvánka   na pojednávanie   s   vonkajšou   ohliadkou   konané   dňa   12.   10.   2006   o   10.00   hod.“ V tejto súvislosti sťažovateľ nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danej veci bolo nepodstatné, že sťažovateľ prevzal pozvánku až 12. októbra 2006, pretože platila fikcia doručenia   zásielky   (analogicky   uplatniac   §   46   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Podľa názoru sťažovateľa použitie analógie v danom prípade nie je možné, pretože platí prísnejší predpis – § 24 Správneho poriadku (upravujúci doručovanie písomnosti len do vlastných rúk). „Týmto nesprávnym výkladom Správneho poriadku zo strany Najvyššieho súdu...   došlo   k   porušeniu   princípu   rovností   zbraní   v   môj   neprospech“,   keďže predchádzajúce   konajúce   správne   orgány   ani   krajský   súd   z fikcie   doručenia   pozvánky nevychádzali.

V neposlednom rade o uvedenom právnom závere (fikcii doručenia) sa sťažovateľ dozvedel až 29. septembra 2008 po doručení namietaného rozsudku najvyššieho súdu, teda nemohol   sa   k nemu   vyjadriť   a prípadne   vyvrátiť „...   skutočnosť,   že   som   sa   v   mieste doručenia v čase doručovania (9. 10. 2006) zdržiaval... Pritom oznámenie o uložení listovej zásielky na pošte som obdržal a následne samotnú listovú zásielku (pozvánku) som si na pošte   prevzal   až   dňa   12.   10.   2006,   teda   v   prvý   možný   deň   môjho   návratu   do   miesta doručenia.“.

Za   arbitrárne   považoval   sťažovateľ   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   aj z dôvodu,   že   sa   vôbec   nevyjadril   k   skutočnosti, „...   že   som   nebol   predvolaný prvostupňovým správnym orgánom na ústne pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 25. 10. 2005 ani na miestnu ohliadku konanú dňa 21. 7. 2004“, a tiež preto, že „v pozvánke na pojednávanie a ohliadku nariadené na 12. 10. 2006 o 10.00 hod. absentuje poučenie pre účastníkov   správneho   konania   o   právnych   následkoch   nedostavenia   sa   na   uvedené pojednávanie tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 41 ods. 2 Správneho poriadku“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby prijal takýto nález :„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím zo dňa 31. 7. 2008, spis. zn.: 2 Sžo 6/2008 porušil právo Doc. Ing. D. D., CSc. na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   vlastníckeho   práva   garantovaného   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   31.   7.   2008,   spis.   zn.: 2 Sžo 6/2008 sa ruší a súd vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

5.   Podľa   názoru   ústavného súdu   treba sťažnosť podanú sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (podobne čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

6. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

7. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd k jadru námietok sťažovateľa uviedol, že: «Dôvody odvolania možno rozdeliť - a aj sám žalobca 2) ich v odvolaní tak rozdelil - do dvoch okruhov.

V   prvom   rade   žalobca   vytýka   krajskému   súdu   stručné   odôvodnenie,   že námietky ohľadne dodržiavania procesných predpisov v správnom konaní nepovažoval krajský súd za právne   relevantné.   Z   toho   dôvodu   sa   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací   zaoberal jednotlivými procesnými námietkami žalobcu 2)...

Správne konanie v danej veci bolo začaté na žiadosť Ing. M. D., CSc, B. D. a L. D. zo dňa 28. marca 2004, ktoré ako vlastníčky 315,9828 ha požiadali o uznanie zverníka s názvom Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov. Pozemok žalobcu 2), resp. jeho časť, ktorá spadá do hraníc zverníka, predstavuje len 0,03 ha (3 áre, resp.   300   m2)   a   ako   sám   žalobca   2)   uviedol   na   pojednávaní   krajského   súdu   dňa 19. septembra   2007   (č.   l.   22   P.   v.   spisu   krajského   súdu),   nie   je   zalesnená;   Je   však vlastníkom   ďalších   hektárov   lesnej   pôdy,   ktorá   bezprostredne   súvisí   s   plotom   zverníka a s jeho časťou, ktorá bola zahrnutá do zverníka, pričom konfigurácia terénu je taká, že on drevo ťažiť kvôli plotu nemôže, pretože má zamedzený prístup aj na tú časť, ktorá je mimo zriadeného   zverníka.   Ďalej   uviedol,   že   je   poľovníkom   a   poukázal   na   skutočnosť,   že oplotením aj jeho parcely vo vnútri zverníka dochádza k ujme výkonu jeho poľovníckeho práva. Skutočnosť,   či   pri   výstavbe   plotu   zverníka   boli   dodržané   príslušné   ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (stavebný zákon) nie je predmetom tohto konania a preto sa ani odvolací súd ňou nezaoberal.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu 2), že v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa boli porušené a odopreté jeho základné procesné práva, tu je potrebné uviesť, že zo spisu správneho   orgánu   jednoznačne   nevyplýva,   že   žalobcovi   2)   bolo   doručené   oznámenie Obvodného lesného úradu Ž. o začatí konania zo dňa 26. 7. 2004, lebo fotokópia doručenky doporučene do vlastných rúk, pripojená za uvedené oznámenie, sa týka doplnenia podania, odstúp. spis. mat. rozhod. 2004/00124, 2004/00035, ktorú zásielku mal žalobca 2) prevziať v auguste 2004. Originál tejto doručenky je pripojený za rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Ž. č. j. 2004/00124, ktorým bolo prerušené konanie vo veci žiadosti Ing. M. D. CSc., B. D., L. D., bytom B. zo dňa 01. 04. 2004 o uznanie sústavy zverníc v katastrálnom území K. Konanie bolo prerušené do doby odstránenia nedostatkov podania, najneskoršie do termínu 30. septembra 2006. Prevzatím uvedenej zásielky (doporučene do vlastných rúk) na správnom orgáne sa žalobca 2) o konaní v danej veci dozvedel najneskôr 3. (resp. 9. - dátum dňa prevzatia nie je dobre čitateľný) augusta 2004.

Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. Ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak (§ 21 správneho poriadku).

Zverník zasahoval do rôznych lokalít. Obvodný lesný úrad v Ž. na jednotlivé ústne pojednávania   pozýval   vždy   vlastníkov   lokality,   ktorej   sa   konkrétne   ústne   pojednávanie týkalo. Z tohto dôvodu nebol žalobca 2) pozvaný na ústne pojednávanie vo veci pričlenenia poľovných pozemkov v oblasti zvaná K. v lokalite K. a C. na pozemkoch UPS K., SHR a SPF do-„Sústavy zverníc K.“.

Bol však pozvaný na miestnu ohliadku, ktorá sa týkala odstránenia nedostatkov, keď konanie bolo prerušené do doby 30. septembra 2006, dokedy mala žiadateľka odstrániť nedostatky podania, to znamená, že mala vykonať v zmysle § 7 zákona o poľovníctve trvalé a dokonalé ohradenie zverníkov tak, aby zver, ktorá sa v nich bude chovať nemohla voľne vybiehať do susedných revírov. Pozvánku zo dňa 4. 10. 2006 na miestnu ohliadku, ktorá bola zvolaná na deň 12. 10. 2006 o 10.00 hod. so stretnutím v K. na križovatke pri dome Ing. M. D., CSc. doručenku (doporučene, nie do vlastných rúk), prevzal žalobca síce až 12. 10. 2006, ale k náhradnému doručeniu uložením na pošte (fikcia doručenia) došlo dňom uloženia   zásielky   na   pošte   -   9.   10.   2006.   Preto   je   irelevantné,   kedy   následne   (fyzicky) žalobca zásielku - prevzal, lebo v prípade, že sa v mieste doručenia v čase doručovania (9. 10. 2006) zdržiaval, k účinnému náhradnému doručeniu došlo bez ohľadu na to, kedy (a či vôbec) žalobca 2) uvedenú zásielku prevzal. Považovala by sa za doručenú aj vtedy, keby si ju žalobca nebol na pošte dodatočne (po troch dňoch od uloženia) vyzdvihol. Keďže správny poriadok upravuje vo svojom ustanovení § 24 len doručovanie do vlastných rúk, pri posúdení náhradného doručenia uložením na pošte vychádzal Najvyšší súd SR analogicky z ustanovenia § 46 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom,   keď bola uložená,   i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Uvedené posúdenie považuje Najvyšší súd SR za správne z dôvodu, že je potrebné odlíšiť postup pri doručovaní zásielky do vlastných rúk a zásielky, ktorá nemá takýto charakter. Pri uložení zásielky je takýmto odlišovacím znakom práve to, že zásielka do vlastných rúk sa považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) tretí deň od uloženia (ak si ju adresát nevyzdvihne skôr). Písomnosť, ktorá nemusí byť doručená do vlastných rúk, sa považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) dňom, keď bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Pretože podľa § 24 správneho poriadku sa dôležité   písomnosti,   najmä   rozhodnutia   doručujú   do   vlastných   rúk,   bolo   na   úvahe správneho orgánu prvého stupňa, či pozvánku na miestnu ohliadku bude doručovať do vlastných rúk alebo zvolí doručenie iné, t. j. obyčajné. Rozhodujúcim kritériom je pritom dôležitosť   obsahu   písomnosti.   Rozhodnutie   správneho   orgánu   o   spôsobe   doručenia uvedenej zásielky - pozvánky na miestnu ohliadku zo 4. 10. 2006, zvolanú na deň 12. 10. 2006   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk   ustanovených   zákonom.   Správne   súdy   posudzujú dodržanie procesných predpisov v správnom konaní s časovým odstupom a preto záver k tvrdenému porušeniu procesného práva žalobcu 2) je ten, že skutočnosť, že správny orgán v čase uskutočnenia miestnej ohliadky nemal k dispozícii doručenku, potvrdzujúcu včasné prevzatie zásielky žalobcom 2), nič nemení na tom, že k náhradnému doručeniu uvedenej zásielky žalobcovi 2) došlo uložením zásielky na pošte dňom 9. 10. 2006.

Správny bol preto postup žalovaného správneho orgánu, ktorý zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Ž.

So žalobcom bolo konané ako s účastníkom v konaní o uznanie zverníka s názvom Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov, ktorý zasiahol do pozemku vo vlastníctve žalobcu 2) v rozsahu 0,03 ha, teda 300 m 2 (0,00823 % z výmery zverníka).   Procesným   postupom   správnych   orgánov   oboch   stupňov   nedošlo   k takým pochybeniam, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a na ktoré by musel   v súdnom preskúmavacom konaní súd prihliadnuť   podľa § 250i ods.   3 OSP   pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci   bol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   a   z   neho   vyvodený   správny   právny   záver. Z dôvodov   uvedených   vyššie   preto   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dôvodmi žaloby, podanej žalobcom 21 (§ 249 ods. 2 OSP).»

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   uplatňoval/vykladal   procesné   ustanovenia   Správneho poriadku.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti v aplikácii procesného zákonného   predpisu,   pretože   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

9. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie správnosti procesného postupu   správneho   orgánu (napr.   v oblasti   doručovania či   predvolávania) je zásadne   príslušný   všeobecný   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   zastáva   iný   právny   názor (bod 3) než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie procesného postupu správneho orgánu (v okolnostiach danej veci) zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

10. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke posúdenia procesného   postupu   správneho   orgánu   (najmä   náhradného   doručovania   a predvolania) nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia týchto otázok je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

11.   V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   mu neprislúcha   ani   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   [§ 8   ods. 3,   § 20 ods. 1 písm. b),   § 21,   § 22   a § 23   ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I. ÚS 17/01).   Preto   ani v prípade, ak by všeobecné súdy zaujímali vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno   v takomto   postupe   vidieť   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

12.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto   porušenie sa   nedá   vyvodiť   iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup správneho orgánu v správnom konaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

13. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.

14. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009