znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 254/07-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   G.   Š.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   V.,   V., vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 12/05 zo 14. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2006 doručená sťažnosť G. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   Co   12/05 zo 14. decembra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka za porušovateľov základných práv označila krajský súd a Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej   len „okresný   súd“),   ktorý   rozsudkom č. k. 3 C 146/2002-87 z 20. októbra 2004 zamietol jej žalobu, „keď rozhodol iba na základe krivej   svedeckej   výpovede   Ing.   K.   (...)   dôkazy,   ktoré   predložila   sťažovateľka   v konaní v odôvodnení   rozsudku   neuviedol,   nehodnotil   ich,   ani   neuviedol   dôvod   prečo   sa nimi nezaoberal.   Neskúmal   rozpory   medzi   výpoveďou   žalovaného,   svedka   K.   a predloženými dôkazmi. (...) Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným konaním Okresný súd v Starej Ľubovni   porušil   princíp   rovnosti   zbraní.   Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. (...)“.

Následne   sa   sťažovateľka   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolala   a po   opísaní priebehu odvolacieho konania uviedla, že „Krajský súd (...) potvrdil rozsudok okresného súdu   založeného   na   krivej   výpovedi   svedka   Ing.   K.   Poškodil   sťažovateľku   tým, že sa nezaoberal dôvodmi a rozsahom jej odvolania proti rozsudku Okresného súdu (...), hoci   (...)   dôvodmi   a   rozsahom   odvolania   bol   viazaný.   Pokiaľ   krajský   súd   takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň porušil sťažovateľkine právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce tak z čl. 46 ods. 1 (...) Ústavy SR, ako aj z čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č.11.

Súdy   v   konaní   porušili   §§   132   a násl.   a   §§   211   a násl.   Občianskeho   súdneho poriadku.   Okresný súd v Starej Ľubovni   v konaní nehodnotil   všetky   predložené dôkazy a Krajský súd v Prešove neprejednal vec v medziach, v ktorých sa -sťažovateľka domáhala. Týmto zároveň boli porušené ústavné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. (...)“.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „1. Základné právo G. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   1   Co   12/05-128 z 14. 12. 2005 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 12/05-128 z 14. 12. 2005 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia G. Š. na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   skutočnosť,   že   (aj)   v   (tejto) sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ústavný   súd   predpokladá,   že   tie   práva,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta, sú uvedené v petite jej sťažnosti, a preto rozhoduje len o nich. Vzhľadom na to, že v petite sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie práv rozsudkom krajského súdu a tento navrhla zrušiť, ostatné jej námietky v sťažnosti uvedené a týkajúce sa tiež rozsudku okresného súdu, ústavný   súd   z už   uvedených   dôvodov   považoval   iba   za   súčasť   jej   širšej   argumentácie (za iných   okolnosti   by   ústavný   súd   musel   vysloviť   v tomto   ohľade   nedostatok   svojej právomoci, pozn.).

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľkou   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

2. Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že okresný súd v právnej   veci   sťažovateľky   proti   žalovanému   o zaplatenie   227   365   Sk   rozsudkom č. k. 3 C 146/2002-87 z 20. októbra 2004 zamietol žalobu a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 56 313 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V   odôvodnení   rozhodnutia   prvostupňový   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka v konaní nepreukázala, akú právnu povinnosť mal žalovaný porušiť, a teda aký jeho právny úkon, ktorý spôsobil existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi ňou v dôsledku zavinenia žalovaného, je v rozpore s objektívnym právom. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol v trestnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš   pod   sp.   zn.   1   T   119/00 oslobodený spod obžaloby, keďže nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu krádeže ani neoprávneného užívania cudzej veci. Okresný súd preto dospel k záveru, že v danom   prípade   neexistuje   zodpovednostný   vzťah   žalovaného   voči   postupcovi   a   ani žalobkyni. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalovaný sa mal obohatiť na úkor žalobkyne, v konaní bolo   zistené,   že   žalovaný   sporné   stroje   užíval   na   základe   písomnej   nájomnej   zmluvy s vlastníkom   hnuteľných   vecí   za   podmienok   s   ním   dohodnutých,   tak   ako   to   uviedol vo svojej   svedeckej   výpovedi   Ing.   K. vtedajší   štatutárny   zástupca   právneho predchodcu žalobkyne. Na platnosť zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí nie je predpísaná písomná forma, a preto na platný nájom sporných strojov stačí, ak sa na ňom účastníci dohodli   ústne.   Ak   týmto   spôsobom   odovzdávajúci   prenechal   v   užívaní   celú   prevádzku a žalovaný ju prevzal s úmyslom   v tejto činnosti   pokračovať bezo zmeny, čo aj urobil, okresný súd bol toho názoru, že nájomná zmluva bola uzatvorená platne a preto nárok žalobkyne ako nedôvodný zamietol. Poukázal aj na výsledky konania sp. zn. 2 Cb 38/01 vedeného   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš,   v   ktorom   sa   žalobkyňa   domáhala   určenia neplatnosti nájomnej zmluvy z 15. januára 1999.

Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   1   Co   12/05 zo 14. decembra   2005   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   a žalovanému   po   zistení, že odvolanie nie je dôvodné, priznal náhradu trov odvolacieho konania. V relevantnej časti svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „...súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový   stav,   na   základe   ktorého   vec   správne   právne   posúdil   a   následne   aj   správne rozhodol.   (...)   Vychádzajúc   z   obsahu   dokazovania   vykonaného   prvostupňovým   súdom je zrejmé, že žalovaný sa stal preberateľom nedokončenej rastlinnej výroby firmy B., spol. s r. o. a M., spol. s r.o., na základe čoho prevzal všetky záväzky vyplývajúce z nájomných zmlúv uzatvorených medzi vlastníkmi pôdy a firmou B., spol. s r. o. ako i uplatnenie dotácií na pôdu na rok 1999 vyplývajúcich z užívania poľnohospodárskej pôdy. Podľa   obsahu Protokolu o prevzatí nedokončenej rastlinnej výroby z 31. 1. 1999 ako termín uvedeného prevodu   bol   určený   1.   1.   1999.   Žalovaný   v   tejto   súvislosti   užíval   pri   vykonávaní podnikateľskej činnosti okrem iného aj sporné poľnohospodárske stroje - rozmetadlo EXW 1000 a postrekovač NAPA 18 na základe zmluvy o prenájme poľnohospodárskej techniky z januára 1999, ktorú za právneho predchodcu žalobkyne uzatvoril Ing. M. K., v tom čase konateľ   spoločnosti   B.,   spol.   s   r.   o.,   V.   Z   funkcie   konateľa   uvedenej   spoločnosti   bol odvolaný až na základe uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s r. o., B., konaného dňa 31. 1. 1999 vo V. Aj keď spomínané dva kusy poľnohospodárskych strojov v písomne uzatvorenej   zmluve   neboli   menovite   uvedené,   ich   prenájom   v   prospech   žalovaného   vo svojich   výpovediach   potvrdil   svedok   Ing.   K.   Podmienkou   vzniku   tohto   druhu   nájomnej zmluvy pritom nieje písomná forma, tak ako to predpokladá § 721 a nasl. OZ v spojení s § 663 Občianskeho zákonníka. V prípade, že žalobkyňa poukazuje na bezodplatnosť tohto nájmu (v zmluve dohodnuté, že prenajímateľ nebude účtovať nájomné za techniku z dôvodu, že nájomca sa bude o ňu riadne starať, strážiť ju a táto technika bude umiestnená v objekte, ktorý   patrí   nájomcovi),   je   potrebné   poukázať   aj   na   možnosť   aplikácie   znenia   §   659 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   pojmovými   znakmi   zmluvy   o   výpožičke   sú prenechanie vecí do užívania, bezplatnosť užívania a dočasnosť užívania s tým, že ani pre platnosť tejto zmluvy sa osobitná forma zásadne nevyžaduje. Podstatné aj v tomto prípade je, že za požičiavateľa zmluvu uzatvorila k tomu kompetentná osoba, ktorou v tom čase Ing. K.   nepochybne   bol.   Okolnosti   týkajúce   sa   predchádzajúcich   vyjadrení   žalovaného o tom,   s   ktorou   konkrétnou   firmou   uzatvoril   zmluvný   vzťah   týkajúci   sa   užívaných poľnohospodárskych strojov, boli objasnené žalovaným, ako i vypočutým svedkom Ing. K., jedným zo spoločníkov právneho predchodcu žalobkyne firmy B., s.r.o., bola totiž aj firma M., s r.o., ktorej jedným z konateľov rovnako ako i vo firme B., s r. o., bol Ing. M. K., s ktorým   žalovaný   dojednával   existujúci   zmluvný   vzťah.   So   zreteľom   na   prezentované dôvody preto odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 O. s. p.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľka z názoru, že krajský súd v odvolacom konaní „poškodil sťažovateľku   tým,   že   sa   nezaoberal   dôvodmi   a   rozsahom   jej   odvolania   proti   rozsudku okresného súdu (...), hoci (...) dôvodmi a rozsahom odvolania bol viazaný. Pokiaľ krajský súd   takto   nepostupoval,   porušil   zákon   a   zároveň   porušil   sťažovateľkine   právo na spravodlivé súdne konanie(...). Súdy v konaní porušili §§ 132 a násl. a §§ 211 a násl. Občianskeho súdneho poriadku. (...) Krajský súd v Prešove neprejednal vec v medziach, v ktorých sa - sťažovateľka domáhala. (...)“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   a v spojitosti   s   tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   12/05 zo 14. decembra   2005   (s   prihliadnutím   na   obsah   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 3 C 146/2002   z 20.   októbra   2004,   ktorý   bol   v odvolacom   konaní   preskúmavaný) dospel ústavný súd k názoru, že zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej   otázky   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu   možno   považovať   z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel právnych noriem aplikovaných v danej veci. Výklad uvedených   právnych   noriem   a hodnotenie   vykonaných   dôkazov   zodpovedá   zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v spore, ktorý bol predmetom posudzovania všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným   rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania (uvedené,   v okolnostiach   danej   veci,   platí   aj   v súvislosti   s vyhodnotením   relevantnej svedeckej výpovede všeobecnými súdmi inak, ako si predstavovala sťažovateľka). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   a namietaným   porušením   označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a o priznaní trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007